Pred štyridsiatimi rokmi vo Veľkej Británii povedala jedna mladá žena: „Neverím, že počas môjho života bude na poste premiéra žena". Nemala pravdu. Stala sa ňou sama. Tá skeptička sa volala Margaret Thatcher.
Pred sto rokmi oponovali tradicionalisti volebnému právu žien s argumentmi, že ženy to ani nechcú, že by to zbytočne zvyšovalo náklady a že volebné právo by ženy namiesto spolupráce postavilo do konkurencie k mužom. Dnes považujeme tieto argumenty za smiešne. Aspoň som si to do nedávna myslela. Ako sa však zdá, história sa opakuje a otázky, ktoré boli pred sto rokmi vydiskutované, sa znova otvárajú.
Rodová ideológia ako slamenný panák
Na Slovensku vraj zúri akási „rodová ideológia“, ktorá sa má pokúšať odstrániť delenie na mužov a ženy a vytvoriť z nich bezpohlavných ľudí. Má vraj viesť deti k tomu, aby si slobodne mohli voliť svoje pohlavie. Nuž, už na prvý pohľad je takýto slamený panák nezmyselným konštruktom – ak by bola snaha robiť z ľudí bezpohlavných, načo by si deti mali meniť pohlavie? A to si niekto naozaj myslí, že zmena pohlavia je tak bezproblémová až radostná záležitosť, že to niekto urobí len zo zvedavosti alebo kvôli tomu, že sa o tom dopočul niekde v škole či na internete? Samozrejme, to je nezmysel. Rovnaký, ako je nezmysel tvrdiť, že ženy sú od prírody lepšie vybavené na nočné vstávanie k malým deťom. Alebo že majú príliš málo testosterónu a preto sa nehodia do vedúcich funkcií či na technické odbory.
Nie, rodová rovnosť nie je o bezpohlavných ľuďoch a už vôbec nie o rovnakom počte mužov a žien medzi stavbármi či zdravotnými sestričkami, ako to zjednodušujúco (a demagogicky) tvrdia jej odporcovia a oháňajú sa dokumentom nórskeho komika ako „dôkazom“. Prečítajú si jednu knihu a pozrú pár web stránok a zrazu sú z nich odborníci a odborníčky, hoci je zjavné, že nerozumejú základným sociologickým a filozofickým konceptom. To im však nevadí. Stačí, že majú v ruke megafón.
Rodová rovnosť je o tom, že ak ženu zaujíma napríklad stavbárstvo, má mať možnosť to povolanie vykonávať bez toho, aby sa stala terčom sexistických poznámok a diskriminačných praktík. Rovnako ako muž, ktorý by sa chcel stať ošetrovateľom (či zdravotnou sestrou?) alebo zostať s dieťaťom na rodičovskej dovolenke by nemal byť vystavený predsudkom a sprostým vtipom. Skrátka, aby sa každý človek mohol slobodne realizovať v oblasti, ktorá ho zaujíma a má na jej vykonávanie predpoklady. Rodová rovnosť je teda v prvom rade o slobode. O slobode od predsudkov a stereotypov. A je o spravodlivosti a fair-play pre ženy i mužov. Pre nás všetkých.
Uplatnenie žien v prírodných vedách či technike nie je žiadny experiment ani žiadna novinka. Na univerzitách technického charakteru dlhodobo študuje z celkového počtu asi tretina dievčat. V čom uškodíme šikovným a talentovaným dievčatám, keď ich pri výbere povolania budeme podporovať v myšlienke, aby si namiesto sociálnej práce zvolili za svoje povolanie informatiku? Nie náhodou vznikol takýto projekt – podotýkam, že spontánne – priamo na Fakulte informačných technológií (www.ajtyvit.sk). Naozaj chce Aliancia za rodinu tieto dievčatá presviedčať, že by im bolo lepšie medzi zdravotnými sestrami alebo učiteľkami? A čo takto presvedčiť aj novú riaditeľku CERNu?
Ženy majú rovnako dobré vzdelanie ako muži a je pochopiteľné, že sa chcú rovnako uplatniť aj v pracovnom živote. Nevyužitie tohto potenciálu je hazard, ktorý si žiadna vyspelá spoločnosť nemôže dovoliť. Pretože kto nedáva možnosti uplatnenia ženám, prichádza o polovicu géniov. Prečo niektorým vadia vzdelané a úspešné ženy, na to nech si odpovie každý sám. Rovnako ako na otázku, akú budúcnosť a v akej spoločnosti si želá pre svoju dcéru.
Stratégia rodovej rovnosti neškodí, ale pomáha
Rodová rovnosť, o ktorú sa usilujú moderné ľudskoprávne politiky, vychádza z predpokladu, že všetci – muži i ženy – sme sa narodili ako rovnocenné slobodné ľudské bytosti a ako také máme právo a možnosť zvoliť si svoj spôsob života, či už ide o rodinný alebo pracovný život. Ak si matka želá zostať s malými deťmi doma a otec detí chce a dokáže rodinu materiálne zabezpečiť, nijaká stratégia či vládna politika ich nebude nútiť k opaku. Ako by aj mohla? A čím? Čo však v prípade, ak si doma želá s deťmi zostať – aspoň na nejaký čas – otec? Budeme ho naozaj presviedčať, že na to "nie je od prírody vybavený"? Že je síce schopný plánovať jadrové elektrárne či lietať do kozmu, ale jeho intelektuálna kapacita nepostačuje na bežnú starostlivosť o deti a domácnosť? Pretože zapnúť umývačku riadu je pre neho nepochopiteľný problém? Nedegradujeme náhodou týmto mužov samotných?
Rodová rovnosť a rodina nestoja v protiklade, naopak. Rovnocenný vzťah, založený na vzájomnom rešpektovaní muža a ženy, ich rovnoprávnom postavení a vzájomnom dopĺňaní sa, je pre moderných ľudí konceptom rodiny, ktorý sa ukázal pre spoločnosť funkčnejší a stabilnejší ako model typu Kinder, Küche, Kirche. Nie je náhodou, že sa práve v krajinách, kde takýto model rodín prevláda, rodí podstatne viac detí a ľudia sú spokojnejší a šťastnejší.
Som presvedčená, že nielen v škandinávskych krajinách, ale aj u nás je množstvo starostlivých otcov malých detí, ktorí si cenia hodnotu ich otcovstva. Nakoniec, ponechávať automaticky celú starostlivosť o deti a domácnosť výlučne na pleciach ženy nie je ani biologicky podmienené, ani spoločensky nevyhnutné a žiaduce. A už vôbec to nie je hrdinstvo ani prejav „správneho chlapa“. Je to jednoducho pohodlnosť a sebeckosť. Pretože žiadna skupina sa svojich privilégií nevzdáva rada. Vyhovárať sa však pritom na prírodu je smiešne a trápne. Takéto argumenty boli možno relevantné pred storočiami. Nie však dnes.
Dnes lietajú ženy do kozmu, vedú najprestížnejšie vedecké pracoviská a univerzity a stoja na čele svetových mocností. A tento vývoj už nikto nezastaví.
