Strýko - volajme ho John - bol homosexuál. Taký echtovný. Nuž, stáva sa to aj v dobrých rodinách. A v tých skutočne dobrých s tým ani nikto nemá problém. Teda, dnes už nie. Aspoň nie za veľkou mlákou (pokiaľ to nie je práve v Texase, pravda). U nás je to ešte stále v mnohých rodinách háklivá téma. Taký slovenský horúci zemiak. Ale pred dvomi desaťročiami to až také samozrejmé a bezproblémové nebolo ani tam, v Amerike.
Takže strýko môjho známeho bol homosexuál. Skrátka gej. Nielenže sa mu chlapi páčili, on aj s jedným - o hodne mladším - žil, a to v dlhodobom monogamnom (pre všetkých tých, ktorí šíria báchorky o údajnej promiskuite gejov zopakujem ešte raz - monogamnom) vzťahu. Žili spolu dlhé roky. Desaťročia. Rodina môjho známeho to časom chtiac-nechtiac akceptovala. Nakoniec, nič iné im nezostalo. Strýko sa totiž nemienil na nič hrať. Chodil s partnerom na rodinné stretnutia, spoločne krájali na Deň vďakyvzdania moriaka a spoločne oslavovali narodeniny všetkých synovcov, neterí a neskôr aj ich detí. A hoci si mnohí z rodiny stále mysleli, že to nie je celkom normálne, zvykli si a hovorili o nich ako o dvojici. Všetci, okrem otca môjho známeho. Ten sa tváril, akoby nič nevidel a ostatní považovali za nepísanú dohodu, že zmieniť sa o strýkovom vzťahu pred ním je vec háklivá, že pred ním sa o Johnovi a jeho partnerovi nehovorí. Že je to skrátka tabu.
Až keď už boli obaja bratia starší, po sedemdesiatke, zahlásil zrazu otec môjho známeho: „Ja sa tomu Johnovi teda čudujem... čo on na tom chlapovi vidí? Veď John je vzdelaný, sčítaný muž. A henten? Obyčajný barový muzikant!" Keď všeci prítomní zadržali dych, dodal: „Asi majú dobrý sex." A tým bola vec vybavená.
Nebolo to teda rovnaké pohlavie, ale rozdielne spoločenské postavenie, ktoré mu na vzťahu jeho brata nešlo do hlavy.
Bratova homosexualita nebola pre otca môjho známeho tabu. On jednoducho necítil potrebu niečo riešiť. Mal rád svojho brata a to mu stačilo. Bol vlastne oveľa tolerantnejší ako všetci tí, ktorí sa strýkovi a jeho partnerovi tvárili milo do očí a za chrbtom potichu o nich šepkali.
Niekedy nás aj blízki ľudia dokážu ešte prekvapiť. A niekedy - našťastie - aj v dobrom.
