Aj za cenu vlny kritiky a nesúhlasu, ktorá sa na mňa znesie, pokúsim sa vysvetliť, prečo polícia postupovala správne. Tak si skúste zahryznúť do jazyka, spomenúť na báťušku Voltaira a nechať ma vysloviť svoj názor... aj keď s ním nesúhlasíte.
Na chvíľu vystúpim z dúhového davu a pozriem sa na vec očami nestrannej pozorovateľky. Vidím na námestí dve skupiny oddelené múrom z tiel policajtov - ťažkoodencov, akých som doteraz na vlastné oči ani nevidela. Jedna skupina so záplavou dúhových vlajok sa baví a jasá. Tá druhá, oveľa menej pestrá, s obrovskými transparentami a podobnými, i keď menej pestrými vlajkami s trikolórou, len ticho stojí a pozerá smerom k záplave dúhových vlajok. Tam sa občas strhne trma-vrma, vybuchne slzotvorný granát a chalan prebehnuvší pred tribúnou hodí kameň na rečníčku. Dav hlasno protestuje a moderátor volá po zásahu polície. Zo svojej pozície nevidí to, čo vidím ja, stojaca na lavičke s fotoaparátom v ruke: polícia ho už zrazila k zemi a niekoľko výtržníkov drží s rukami nad hlavou opretých o múr. Situácia sa upokojí a nálada na dúhovom konci námestia je skvelá.
Idem sa s fotoaparátom v ruke pozrieť na tých druhých. Tých menej pestrých. Stoja tam s pohľadom zvieratiek v klietke, ktoré ľudia chodia očumovať ako exotov a fotia si ich do zbierky unikátov. V rukách držia symboly dvoch oficiálne zaregistrovaných politických strán a oháňajú sa heslami, ktoré denne počúvame z úst vážených politikov a (údajných) zástupcov Najvyššieho na zemi. V prvej línii stojí niekoľko detí; asi dvanásťtočný chalan s prázdnym pohľadom drží jeden z transparentov a dievča v ružovom máva obrovskou slovenskou vlajkou, ktorá ju skoro prevalí. Iný chlapec sa dožaduje, aby sme nekazili jeho čistú detskú dušu a dali deťom iné vzory (dúfam, že nie tie z čela kandidátky č.14). Za nimi postávajú skupinky mladých ľudí a už viac emocionálne a menej priateľsky zazerajú smerom k dúham. Deti z tradičnej slovenskej rodiny postavené do čela davu chránia svojou nevinnosťou nenávisť dospelých skrytých za ich chrbtami. Rozmýšľam, čo mi to pripomína... žeby detskú križiacku výpravu?
Môj najobľúbenejší (a asi jediný) slovenský jakobín sa rozčuľuje nad tým, že tam tí druhí s transparetnami stoja a že ich polícia nerozoženie. Priznám sa, v prvom momente s ním súhlasím. Ale... keď na chvíľu vystúpim z identity účastníčky dúhového pochodu a zamyslím sa nad tým ako občianka demokratickej krajiny a obhajkyňa slobody a ľudských práv, pochopím, že by to bola chyba.
Právo zhromažďovať sa a prezentovať verejne svoj názor je základným atribútom liberálnej demokracie. Je to právo, za ktoré neustále bojujeme a odvolávame sa naň, keď ho potrebujeme. Stojaci s transparentmi nijako nenarušovali verejný poriadok a až na výnimku dedka s ručne napísaným plagátom „Vykastrovať buzerantov" neboli transparenty nijako poburujúce. Áno, nesúhlasíme s nimi a myslíme si opak. Sorry, ale zas musím spomenúť Voltaira...
A že nemali zhromaždenie povolené? Mali? Nemali? Nuž, ústava im napriek tomu zaručuje právo stáť na námestí: „Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy." (Čl.28.2). Aký dôvod by mala polícia voči nim zakročiť? Že majú na sebe tričká propagujúce Kotlebu? Ale veď ten pán kandiduje so svojou politickou stranou spolu s váženými politikmi a političkami. Samozrejme sa natíska otázka, ako je to možné? Prečo jeho strana postavená na šírení nenávisti a neznášanlivosti nie je zakázaná rovnako, ako Slovenská pospolitosť?
To však policajti a policajtky na námestí nemajú povinnosť ani právo riešiť. Ich povinnosťou je zachovať verejný poriadok a ochrániť bezpečnosť slušných ľudí, čo podľa môjho názoru urobili. Samotný fakt, že bolo zatknutých a zranených dohromady okolo 80 extrémistov hovorí za seba. Nie náhodou skandoval holohlavý dav „Policajný štát!". V rámci svojich možností im polícia dala - aj obuškami - najavo, kde sú hranice ich slobody. A až keď som si doma prezerala videá z policajného zásahu, pochopila som, akú prácu polícia odviedla. V tom sme sa zhodli viacerí, vrátane Ulrike Lunacek, ktorá na svojom blogu píše: „Namiesto pochodu cez centrum mesta sa šlo po moste ponad Dunaj, veselý dúhový spievod, strážený masívnym nasadením policajtov, ktorí pritom odviedli kus naozaj dobrej roboty: množstvo pravicových extrémistov s jednoznačne agresívnymi zámermi bolo zadržaných a predvedených. "
Vrátim sa však k podstate - ku kritike z našich radov, že polícia neuvoľnila miesto pre dúhový pochod, že nezasiahla preventívne a nerozohnala zhromaždenie opačného tábora.
Naozaj by sme to chceli? Naozaj chceme žiť v krajine, kde sú ľudia (zase) perzekvovaní za názor? Chceme, aby polícia zatýkala ľudí na ulici za to, že vyzerajú podozrivo? Že majú holú hlavu alebo príliš dlhé a pestré vlasy? Aby obmedzovala slobodu pohybu slobodných ľudí len preto, že nám ich postoj nevyhovuje? Aby nerešpektovala prezumpciu neviny a otriasla tak základmi právneho štátu? To snáď nie...
Skúsme si predstaviť opačnú situáciu: ohlásené protestné zhromaždenie proti registrovanému partnerstvu a proti tomu skupinku ľudí s dúhovými vlajkami. Ako by sme sa cítili, keby nás začali policajti rozháňať a zatýkať? Nakoniec, boli sme to práve my, kto nahlas protestoval pri preventívnych zásahoch polície počas Bushovej návštevy Bratislavy.
Demokracia je predsa o ľudských právach a slobode názorov. A platí aj pre tých, s ktorými nesúhlasíme. Teoreticky to všetci vieme... aj keď sa to v praxi niekedy ťažko akceptuje. Ja viem, bola to ťažká skúška. Ale my predsa nie sme ako oni... nám ide o lásku a porozumenie a nie o päste a nenávisť.
Keď opadnú emócie, skúsme sa zamyslieť nad našimi hodnotami slobody a tolerancie. Práve tie nás odlišujú od tých holohlavých zástancov tradičnej fašistickej rodiny. Tak si tie hodnoty nedajme vziať... aj keď sa niekedy obrátia proti nám. Možno by sme vyhrali jednu bitku, ale vojnu - tú by sme prehrali.
uverejnené na www.jetotak.sk
