Čo je zlé na náboženstve? - Dawkins, The God Delusion, 8.1

Autor: Olga Pietruchová | 27.4.2009 o 20:24 | Karma článku: 4,44 | Prečítané:  2034x

Náboženstvo presvedčilo ľudí, že v nebi existuje neviditeľný muž, ktorý sleduje všetko, čo robíte, každú minútu každého dňa. Tento neviditeľný muž má zoznam desiatich vecí, ktoré nechce, aby ste robili. Má špeciálne miesto, plné ohňa a dymu, plameňov, mučenia a úzkostí, kam vás pošle, ak urobíte niektorú z tých desiatich vecí; pošle vás tam žiť, trpieť, horieť, dusiť sa, plakať a kričať, a to navždy, až do konca vekov ... Ale On vás miluje!  -  George Carlin

Zo zásady nemám rád konfrontáciu. Nemyslím, že by nepriateľské stretnutie bolo vhodné na vypátranie pravdy a pravidelne odmietam pozvania zúčastniť sa formálnych diskusií. Raz som bol pozvaný na diskusiu s vtedajším arcibiskupom z Yorku v Edinburgu. Cítil som sa poctený a pozvanie som prijal. Po diskusii uverejnil religiózny fyzik Russell Stannard vo svojej knihe Skoncovať s Bohom? (Doing Away with God?) list, ktorý predtým poslal novinám Observer:

Sir, pod titulkom „Boh je len druhý za Jej veličenstvom vedou" referoval Váš vedecký korešpondent (práve na Veľkonočnú nedeľu), ako Richard Dawkins pri diskusii o vede a náboženstve „intelektuálne bolestne ublížil" arcibiskupovi z Yorku . Hovoril o „namyslene sa usmievajúcich ateistoch" a napísal „10:0 pre Levov proti Kresťanom".

Ďalej Stannard vytkol Observeru, že nereferoval o nasledujúcom stretnutí medzi ním, mnou, biskupom z Birminghamu a uznávaným kozmológom sirom Hermannom Bondim na pôde Kráľovskej spoločnosti, ktoré nebolo organizované ako diskusia protivníkov a tak malo oveľa konštruktívnejšie výsledky. Vo veci čo aj nevysloveného odsúdenia formátu nepriateľských debát môžem s ním len súhlasiť. Pre príčiny, ktoré uvádzam v knihe Diablov kaplán (A Devil's Chaplain), sa zo zásady nezúčastňujem debát s kreacionistami. Nemám chutzpah (drzosť) odmietnuť to z dôvodov, ktoré mi navrhuje jeden z mojich najváženejších kolegov, keď sa nejaký kreacionista pokúša dostať jeho do formálnej debaty (nebudem ho menovať, ale jeho slová majú austrálsky prízvuk): „To by ohromne vyzeralo vo vašom životopise; nie tak dobre v mojom.")

Napriek mojej nechuti ku gladiátorským zápasom som získal povesť bojovnosti voči náboženstvu. Dokonca aj niektorí kolegovia, ktorí  sú presvedčení ako ja, že nieto Boha, že nepotrebujeme náboženstvo, aby sme boli morálni, že vieme vysvetliť korene náboženstva a morálnosti nereligióznymi termínmi, ma občas oslovia s miernym začudovaním. Prečo ste taký nepriateľský? Čo je zlé na náboženstve? Je naozaj také škodlivé, že proti nemu musíme aktívne bojovať? Prečo sa nedržať hesla „Žiť a nechať žiť", ako sa robí s Býkom a Škorpiónom, energiou krištáľov a geoglyfmi (čiarové obrazce na polopúšti Nasca v Peru - pozn. prekl.)  Nie je to všetko len neškodný nezmysel?

Môžem pohotovo odpovedať, že toto nepriateľstvo, ktoré občas ja sám, ale aj iní ateisti dávame najavo voči náboženstvu, sa obmedzuje na slová. Kvôli teologickému sporu nejdem nikoho ohrozovať bombami, stínať, kameňovať, páliť na hranici, križovať, nepoletím s lietadlom do mrakodrapu. No môj účastník dialógu zvyčajne nestíchne, ale pokračuje: „Nerobí z vás vaše nepriateľstvo fundamentalistického ateistu, tak zaťatého za vašu vec, ako sú extrémni pravičiari Biblického pásu na juhu USA zaťatí za svoju vec?" Musím zlikvidovať túto obžalobu, pretože je zarmucujúco rozšírená.

Fundamentalizmus a podrývanie vedy

Fundamentalisti vedia, že majú pravdu, pretože sa o nej dočítali v jednej svätej knihe a teraz vedia dopredu, že nič nepohne ich vierou. Pravda svätej knihy nie je konečný produkt procesu premýšľania; je to axióm (poučka). Tá kniha má pravdu a ak sa zdá, že dôkazy jej protirečia, treba zamietnuť dôkazy, nie knihu. Naproti tomu ja ako vedec verím (napríklad v evolúciu) nie preto, že som to čítal v nejakej svätej knihe, ale pretože som študoval dôkazy. To je skutočne niečo celkom iné. Knihám o evolúcii sa verí nie preto, že sú sväté. Verí sa im preto, lebo predkladajú ohromné množstvo navzájom sa podporujúcich dôkazov. Zo zásady každý čitateľ môže preverovať všetky dôkazy. Ak sú v nejakej prírodovedeckej knihe chyby, čitatelia ich nájdu a v budúcom vydaní budú opravené. Bije do očí, že to sa nedeje so svätými knihami.

Filozofi, najmä amatéri so slabými základnými vedomosťami a špeciálne tí, ktorí sa nechali infikovať „kultúrnym relativizmom", kladú tu oddávna neplodnú falošnú stopu: tvrdia, že aj vedcova viera dôkazom je druh fundamentalistickej viery. Už som o tom písal, takže tu len skrátka zopakujem svoje stanovisko.

Všetci veríme dôkazom v našom každodennom živote, nech máme akýkoľvek amatérsky filozofický svetonázor. Ak som obžalovaný z vraždy a prokurátor sa ma prísne pýta, či je pravda, že som v noci, keď sa vražda stala, bol v Chicagu, nemôžem sa vykrúcať filozofickou úvahou: „Záleží na tom, čo myslíte výrazom 'pravda'." Ani antropologickou relativistickou zámienkou: „Len vo vašom západnom vedeckom zmysle predložky 'v' som bol v Chicagu. Bongolézovia (Bengálčania) majú celkom inú koncepciu predložky 'v'; podľa nej ste „niekde" len vtedy, keď ste pomazaný staršina kmeňa s právom šnupať tabak z vysušeného miešku capa (115).

Možno sú vedci fundamentalisti, keď ide o definíciu „pravdy" v abstraktom zmysle slova. Ale to je každý. Keď vravím, že evolúcia je niečo pravdivé, nie som fundamentalistickejší, ako keď poviem, že Nový Zéland leží na južnej pologuli. Veríme v evolúciu, pretože dôkazy podporujú náš názor, a prestali by sme v ňu veriť v tej chvíli, keď by ju nové dôkazy vyvrátili. Skutočný fundamentalista by niečo také nikdy nepovedal.

Veľmi ľahko môže dôjsť k mylnej zámene fundamentalizmu s vášňou. Môžem sa zdať vášnivým, keď bránim evolúciu proti fundamentalistickému kreacionistovi, ale to nie je fundamentalizmus môjho súpera. Dôkazy pre evolúciu sa mi vidia drvivo presvedčujúce a nesmierne ma mrzí, že môj oponent to nevidí, - alebo, častejšie, nechce to vidieť, pretože to protirečí jeho svätej knihe. Moje zanietenie rastie, keď si predstavujem, čo všetko stráca tento nešťastný fundamentalista a všetci, ktorých ovplyvňuje. Pravdy evolúcie a s nimi početné iné vedecké pravdy sú tak zaujímavo fascinujúce a prekrásne, že je večná škoda nezakúsiť ich a zomrieť. Samozrejme ma to vzrušuje. Akoby nie? Moja viera v evolúciu nie je fundamentalizmus, ani náboženstvo; viem, čo treba, aby som zmenil svoj názor a urobil by som to s radosťou, keby to bolo potrebné.

Stáva sa to. V jednej knihe som už rozprával príhodu so starším uznávaným vedcom na Katedre zoológie v Oxforde, keď som tam študoval. Roky veril a učil, že Golgiho aparát (mikroskopický útvar vo vnútri bunky) v skutočnosti neexistuje: vraj je to artefakt, ilúzia. Bolo zvykom, že každý pondelok popoludní sa zišlo celé oddelenie vypočuť si prednášku nejakého hosťa. Raz v pondelok nám predniesol jeden bunkový biológ z Ameriky úplne presvedčujúce dôkazy, že Golgiho aparát je skutočnosť. Po prednáške sa starý pán prihnal do čela miestnosti, potriasol Američanovi rukou a s pohnutím povedal: „Milý priateľ, ďakujem vám. Pätnásť rokov som nemal pravdu." Išli sme si ruky utlieskať do červena. To by fundamentalista nikdy nepovedal. V praxi to nepovedia ani všetci prírodovedci. Ale všetci vedci podporujú tento princíp aspoň perami ako ideál - na rozdiel od politikov, ktorí to pravdepodobne odsudzujú ako kolísanie názorov. Spomienka na túto príhodu mi zakaždým vytvorí guču v hrdle.

Ako vedec odmietam fundamentalistické náboženstvo, lebo aktívne nabúrava vedecké bádanie. Učí nás nemeniť naše názory a netúžiť poznať vzrušujúce javy, ktoré sú k dispozícii na poznanie. Podrýva vedu a oslabuje intelekt. Najsmutnejší príklad, ktorý poznám, je prípad amerického geológa Kurta Wiseho, riaditeľa Centra pre výskum začiatkov (Center for Origins Research) na Bryanovom kolégiu v Daytone, Tennessee. Nie náhodou je Bryanovo kolégium nazvané podľa Williama Jenningsa Bryana, ktorý bol žalobcom v procese s učiteľom biológie Johnom Scopesom v Daytonskom „opičom procese" v roku 1925. Wise mohol splniť svoje mladícke ambície stať sa profesorom geológie na skutočnej univerzite, na univerzite, ktorej heslom by bolo „Mysli kriticky" a nie oxymoron „Mysli kriticky a biblicky", ako stojí na bryanskej webovej stránke. Na Chicagskej univerzite zložil skutočné skúšky z geológie a neskoršie získal dve vyššie hodnosti v geológii a paleontológii na Harvarde (nič menšie), kde študoval u Stephena Jaya Gouldena (nikto menší). Mal vysokú kvalifikáciu a bol to vskutku sľubný mladý vedec na ceste splniť svoj sen učiť vedu a robiť výskum na skutočnej univerzite.

No došlo ku tragédii. Neudrela zvonku, ale vznietila sa v jeho vlastnej mysli, v mysli osudne podkopanej a oslabenej fundamentalistickou náboženskou výchovou, ktorá od neho vyžadovala, aby uveril, že Zem - predmet jeho geologických štúdií v Chicagu a na Harvarde - nie je staršia ako desať tisíc rokov. Bol príliš inteligentný, aby nespoznal frontálnu zrážku medzi svojím náboženstvom a svojou vedou; konflikt v jeho mysli mu bol čoraz nepríjemnejší. Jedného dňa napätie nevydržal a pustil sa do riešenia nožnicami. Vzal do ruky Bibliu a vystrihoval všetky verše, ktoré neplatia, ak je vedecký názor na svet správny. Na konci tejto nemilosrdne čestnej a pracovne namáhavej činnosti ostalo z Biblie tak málo,

že nech som sa o to akokoľvek pokúšal, ani pri chytaní za nedotknuté okraje strán Písma mi bolo nemožné mať v ruke Bibliu inakšie ako rozpadnutú. Mal som sa rozhodnúť medzi evolúciou a Svätým písmom. Alebo má pravdu Písmo a evolúcia sa mýli, alebo má pravdu evolúcia a musím zahodiť Písmo ... Tej noci som prijal za svoje slovo Božie a zavrhol som všetko, čo mu odporuje vrátane evolúcie. Tým som s veľkým žiaľom hodil do ohňa všetky svoje sny a nádeje v súvislosti s vedou.

Považujem to za veľké zlo; ale kým príhoda s Golgiho aparátom ma dojala k slzám, historka o Kurtovi Wiseovi je iba jednoducho patetická - a poľutovaniahodná. Ranu svojej kariére a životnému šťastiu si uštedril sám a bola zbytočná; mohol sa jej vyhnúť. Mal urobiť len jedno - nechať Bibliu ležať bokom. Alebo ju mohol vysvetľovať symbolicky, prípadne alegoricky, ako to robia mnohí teológovia. Miesto toho konal fundamentalisticky a nechal bokom vedu, dôkazy a rozum, ako aj všetky svoje krásne sny a nádeje.

Asi je to jedinečný prípad medzi fundamentalistami, ale Kurt Wise je čestný človek - ohromne, až príliš zarážajúco čestný. Dajte mu Templetonovu cenu; možno bude jej prvý skutočne čestný laureát. Wise vynáša na povrch to, čo tajne prúdi pod hladinou: v mysliach fundamentalistov, keď sa stretnú s vedeckým dôkazom, ktorý protirečí ich viere. Vypočujte si jeho kvetnatý záver:

Hoci existujú aj vedecké dôkazy pre prijatie názoru, že Zem je mladá, ja som kreacionistom mladej zeme, pretože tak rozumiem Písmu. Pred rokmi som ešte v kolégiu povedal svojim profesorom: Keby sa všetky dôkazy vo vesmíre obrátili proti kreacionizmu, bol by som prvý, čo to prijme. Aj potom by som však ostal kreacionistom, pretože to mi naznačuje Božie slovo. Tu musím stáť. (116).

Cituje síce chýrny výrok Martina Luthera, keď pribíjal svoje tézy na bránu kostola vo Wittenbergu (ako stojí v anglickom origináli), alebo ich povedal na ríšskom sneme vo Wormse (ako stojí v nemeckom preklade; pozn. prekl.), ale tento úbohý Kurt Wise mi pripomína skôr Winstona Smitha v románe 1984 - zúfalo sa snažiac uveriť, že dva plus dva je päť, keď si Veľký brat praje, aby tak bolo. No Winston to robil v dôsledku mučenia. Wiseho doublethink (dvojitá myšlienka - výraz z Orwellovho románu 1984; skutočnosť, že niekto ozajstne verí dvom úplne protichodným údajom naraz - pozn. prekl.) nevzišiel z príkazu fyzického mučenia, ale z imperatívu religióznej viery - zrejme pre niektorých ľudí rovnako neodolateľnej: náboženská viera je zrejme druh mentálneho mučenia. Som nepriateľom náboženstva pre to, čo urobilo Kurtovi Wisemu. A ak to urobilo geológovi odchovanému Harvardom, predstavte si, čo to môže urobiť menej obdareným a slabšie vyzbrojeným ľuďom!

Fundamentalistické náboženstvo je pevne odhodlané zruinovať vedeckú výchovu nespočetných tisícov nevinných, dobromyseľných, dychtivých mladých myslí. Nefundamentalistické, „rozumné" náboženstvá to možno nerobia. Ale pripravujú svet na fundamentalizmus, keď učia deti od útleho veku, že viera, ktorá nekladie otázky, je cnosť.

Temná strana absolutizmu

Keď som sa v predošlej kapitole pokúsil vysvetliť posuny morálneho zeitgeistu (ducha doby), spomenul som rozšírený súhlas v názoroch liberálnych, osvietených, slušných ľudí. Vyslovil som naružovo natretý predpoklad, že „všetci" akceptujeme tento súhlas, niektorí možno viac ako iní. Mal som aj na mysli, že mnohí ľudia budú čítať túto knihu, či sú nábožní, alebo nie. Samozrejme, nie každý bude súhlasiť (a nie každý bude chcieť čítať túto knihu). Treba pripustiť, že absolutizmus ešte ani zďaleka nie je mŕtvy. Naopak, vládne v mysliach mnohých ľudí dnešného sveta, najnebezpečnejšie v moslimskom svete a v nastupujúcej americkej teokracii (pozri rovnomennú knihu Kevina Phillipsa, American Theocracy). Absolutizmus temer vždy pramení zo silnej náboženskej viery a predstavuje dôležitý argument pre názor, že náboženstvo môže byť silou zla na celom svete.

V Starom zákone sa dáva jeden z najvyšších trestov za rúhanie a v niektorých štátoch platí takýto zákon ešte aj dnes. V sekcii 295-C pakistanského Trestného zákonníka sa za tento „zločin" udeľuje trest smrti. 18. augusta 2001 bol na trest smrti za rúhanie odsúdený Dr. Younis Shaikh, lekár a docent, ktorého zločin bol, že pred študentmi povedal, že prorok Mohamed nebol moslim, kým vo veku štyridsať rokov nezaložil moslimské náboženstvo. Jedenásť jeho študentov ho pre tento „priestupok" udalo úradom. Ešte častejšie sa zákon o rúhaní používa proti kresťanom: V roku 2000 bol vo Faisalabade odsúdený na trest smrti Augustine Ashiq 'Kingri' Masih. Ako kresťanovi mu nebolo dovolené vziať si za ženu svoju vyvolenú, pretože bola moslimka a - je to neuveriteľné, ale pravda - pakistanské (a moslimské) zákony nedovoľujú moslimskej žene zobrať si za muža nemoslima. Masih sa pokúsil sa prestúpiť na islam a bol obžalovaný, že to robí z nízkych pohnútok. V správe, ktorú som čítal, nie je jasné, či toto bola podstata činu, za ktorý dostal trest smrti, alebo to bolo niečo, čo povedal o prorokovej morálke. V každom prípade nejde o priestupky, ktoré by si zaslúžili trest smrti v štátoch, ktorých zákony nediktuje náboženský fanatizmus.

Ešte v roku 2006 bol v Afganistane Abdul Rahman odsúdený na trest smrti zato, že prestúpil na kresťanstvo. Zabil niekoho, ublížil niekomu, ukradol niečo, poškodil niečo? Nie. Jediné, čo urobil, bolo, že zmenil svoju mienku. Vnútorne a privátne zmenil mienku. Mal určité myšlienky, ktoré nevyhovovali vládnucej strane jeho vlasti. Berme do úvahy, že to nebol Afganistan talibanu, ale „oslobodený" Afganistan Hamida Karzaia, dosadeného vojenskou koalíciou, vedenou Američanmi. Abdul Rahman nakoniec unikol poprave, ale len po vyhlásení za duševne chorého, a aj to po intenzívnom medzinárodnom nátlaku. Aby unikol vražde fanatikmi, túžiacimi splniť svoju moslimskú povinnosť, našiel azyl v Taliansku. Aj v „oslobodenom" Afganistane je v ústave za odpadlíctvo od viery trest smrti! Treba si uvedomiť, že odpadlíctvo neznamená ublíženie nejakej osobe alebo poškodenie vlastníctva. Podľa terminológie Georgea Orwella v románe 1984 je to zločin myslenia a oficiálny trest zaň je podľa islamského zákona smrť. Sú príklady vykonaných trestov: 3. septembra 1992 bol v Saudskej Arábii verejne sťatý Sadiq Abdul Karim Malallah, podľa zákona odsúdený za odpadlíctvo a rúhanie. (117).

Raz som mal v televízii stretnutie so sirom Iqbalom Sacranieom, ktorého som v 1. kapitole spomenul ako významného britského „umierneného" moslima. Vyzval som ho, aby sa vyjadril k trestu smrti za odpadlíctvo. Vykrúcal sa a kľučkoval, ale nebol vstave poprieť alebo odsúdiť ho. Stále menil predmet hovoru a opakoval, že je to nepatrný detail. A to je muž, ktorý bol britskou vládou povýšený do šľachtického stavu za podporu „dobrých vzťahov medzi náboženstvami".

Ale kresťania sa nemôžu samoľúbo vyťahovať. Ešte v roku 1922 bol vo Veľkej Británii odsúdený na deväť mesiacov ťažkej práce za rúhanie John William Gott : prirovnal Ježiša ku klaunovi. Je to skoro neuveriteľné, ale zločin rúhania je v Británii v platnosti aj dnes (118) a v roku 2005 podala jedna kresťanská skupina súkromnú žalobu za rúhanie na BBC za vysielanie muzikálu Jerry Springer, opera.

V Spojených štátoch sa v posledných rokoch ponúkal na udomácnenie pojem „amerického talibanu" a krátky pohľad do Googla vyjaví viac ako tucet webových stránok, ktoré sa toho chytili. Citácie, ktoré sa zbierajú a uverejňujú, pochádzajú od amerických náboženských vodcov a na náboženstve stavajúcich politikov. Hrozivo pripomínajú úzkoprsý fanatizmus afganských bojovníkov talibanu, ajatolláha Khomeiniho a vahhábitských autorít Saudskej Arábie.

Webová stránka s názvom „Americký taliban" predstavuje osobitne bohatý zdroj neprístojných citácií, začínajúc od kohosi menom Ann Coulterová. Americkí kolegovia ma presvedčili, že to nie je kanadský žartík, vymyslený satirickým časopisom Onion, keď Coulterová vyzýva: „Mali by sme vtrhnúť do ich štátov, pozabíjať ich vodcov a obrátiť ich na kresťanstvo." (119) Podobné klenoty sú aj výroky poslanca kongresu Boba Dornana: „Výraz gay sa nemá používať inakšie ako skratka pre „Got Aids Yet?" (Už si pochytil aids?), generála Williama G. Boykina: „Busha nezvolila väčšina voličov Spojených štátov, ustanovil ho Boh", a starší citát od chýrneho odborníka ochrany životného prostredia, Reaganovho ministra vnútra: „Životné prostredie nemusíme chrániť, veď koniec sveta je predo dvermi."

Afganský a americký Taliban sú dobré ukážky toho, čo sa stane s národmi, ktoré berú svoje sväté Písma doslovne a vážne. Ukazujú nám, ako hrôzostrašne mohol vyzerať život za teokracie podľa Starého zákona. Kniha Kimberly Blakera Základy extrémizmu: Kresťanská pravica v Amerike (The Fundamentals of Extremism: The Christian Right in America) podrobne rozoberá hrozbu kresťanského talibanu (nie pod týmto menom):

Viera a homosexualita

V Afganistane bol za vlády talibanu oficiálny trest za homosexualitu poprava, a to osobitne vkusnou metódou: Obeť bola pochovaná pod stenu, ktorá ju zaživa zavalila. Keďže samotný „zločin" je súkromný čin, uskutočnený súhlasiacimi dospelými osobami, ktorý nikomu nijako neublíži, opäť tu máme klasický znak náboženského absolutizmu. No ani moja vlasť tu nemá byť na čo namyslená. Súkromná homosexualita bola v Británii trestným činom - znie to neuveriteľne, ale je to pravda - až do roku 1967. V roku 1954 spáchal samovraždu britský matematik Alan Turing, popri Johnovi von Neumannovi kandidát na titul „otca počítača", potom čo bol odsúdený za trestný čin homosexuality v súkromí. Pripúšťam, že nebol pochovaný zaživa pod stenou zrútenou tankom. Mal na výber medzi dvomi rokmi väzenia (viete si predstaviť, čo by s ním boli robili druhí väzni) a sériou hormónových injekcií, ktorá by sa bola rovnala chemickej kastrácii a zapríčinila mu rast prsníkov. Súkromne dal prednosť jablku, do ktorého nastriekal cyankáli(120).

Ako rozhodujúci intelekt pri zlomení nemeckého vojnového kódu Enigma vykonal Turing pre porážku nacistov viac ako Eisenhower alebo Churchill. Vďaka Turingovi a jeho spolupracovníkom na projekte „Ultra" v Bletchley Parku poznali spojeneckí generáli nemecké plány prv, než mali nemeckí generáli čas uskutočniť ich. Po vojne, keď už jeho práca nebola prísne tajná, mal byť povýšený do šľachtického stavu a oslavovaný ako záchranca národa. Miesto toho bol tento slušný, zadrhávajúci sa a excentrický génius zlikvidovaný za „zločin", ktorého sa dopustil v súkromí a ktorý nikomu neublížil. Opäť sa stretáme s typickou vlastnosťou náboženských moralizátorov: vášnivo sa starajú o to, čo robia (či len si myslia) druhí vo svojom súkromí.

Stanovisko amerického talibanu voči homosexualite dokazuje jeho náboženský absolutizmus. Počúvajte pastora Jerry Falwella, zakladateľa Liberty University (Univerzity slobody): „AIDS nie je len boží trest na homosexuálov; je aj božím trestom pre spoločnosť, ktorá homosexuálov trpí ." (121). Prvá vec, ktorá ma na takých ľuďoch zarazí, je ich úžasná kresťanská láska k blížnemu. Čo sú to za voliči, čo môžu opakovane pri každých voľbách dať svoj hlas tak hlúpo bigotnému mužovi, ako je senátor Jesse Helms, republikán zo Severnej Caroliny? Mužovi, ktorý drzo ohováral: „Noviny New York Times aj Washington Post sú zamorené homosexuálmi. Temer každý je tam homosexuál alebo lesbička." (122). Myslím si, že je to obec voličov, ktorí poznajú len úzkoprsú morálku náboženstva a cítia sa ohrození každým, čo nemá ich absolutistickú vieru.

Už som citoval Pata Robertsona, zakladateľa Kresťanskej koalície. Bol vážnym kandidátom nominácie Republikánskej strany na prezidenta v roku 1988; nazbieral pre svoju kampaň viac ako tri milióny dobrovoľníkov a k tomu príslušnú sumu dolárov. Taká podpora je znepokojujúca, ak berieme do úvahy výroky, ktoré sú preňho typické:

„(Homosexuáli) zamýšľajú prísť do kostolov, narúšať bohoslužby, zakrvaviť všetko, aby sa všetci ľudia nakazili aidsom, a kňazom chcú napľuť do tváre.". „(Plánované rodičovstvo) znamená naučiť deti súložiť, dospelých navádzať na cudzoložstvo, robiť sodomiu, byť homosexuálom alebo lesbičkou - to všetko sú veci, ktoré Biblia zakazuje."

Aj Robertsonov postoj k ženám poteší čierne srdcia bojovníkov talibanu:

„Viem, že dámam padne ťažko počúvať to, ale ak ste sa vydali, uznali ste vedúce postavenie muža, svojho manžela. Kristus je hlava domácnosti a manžel vedie ženu; to je predpísaná cesta. Bodka."

Gary Potter, prezident zväzu Katolíci za kresťanskú politickú akciu, má toto posolstvo:

„Keď prevezme vládu nad týmto štátom Kresťanská väčšina, nebudú tu satanistické kostoly, nebude voľný predaj pornografie, nebude sa hovoriť o právach homosexuálov. Keď kontrolu prevezme do svojich rúk Kresťanská väčšina, bude sa pluralizmus považovať za nemorálny a zlý a štát nedovolí nikomu, aby praktizoval zlo."

Z citácie je zrejmé, že „zlo" nie je niečo, čo má zlé dôsledky pre ľudí. Ide o myšlienky a činy, ktoré nie sú po vôli „Kresťanskej väčšine".

Ďalší prísny kazateľ posadnutý nechuťou k homosexuálom je pastor Fred Phelps z baptistickej cirkvi vo Westboro. Keď umrela vdova po Martinovi Lutherovi Kingovi, organizoval demonštráciu proti jej pohrebu, na ktorej povedal:

„Boh nenávidí gajov a ich priateľov! Nenávidí teda Corettu Scott Kingovú a teraz ju morí ohňom a sírou tam, kde červ nikdy nezahynie a oheň neuhasne, kde dym jej utrpenia stúpa a vždy bude stúpať." (123).

Fred Phelps by sa dal ľahko nebrať do úvahy ako ľahká váha, ale má veľmi širokú podporu a veľa peňazí od svojich prívržencov. Na jeho webovej stránke sa dočítame, že od roku 1991 organizoval 22.000 demonštrácií proti homosexualite (priemerne jednu každé štyri dni) v USA, Kanade, Jordánsku a Iraku, a to s transparentmi typu „BUĎ BOHU VĎAKA ZA AIDS". Roztomilým obohatením jeho webovej stránky je automatické počítanie dní, ktoré osobitne menovaný homosexuál po svojej smrti už horí v pekle.

Postoj k homosexualite prezrádza veľa o druhu morálky, ktorú inšpiruje náboženská viera. Rovnako inštruktívnym príkladom je potrat a posvätnosť ľudského života.

Viera a posvätnosť ľudského života

Ľudské embryá sú formy ľudského života. Vo svetle absolutistického náboženstva je teda potrat jednoducho zlo: je to jednoducho dokonalá vražda. Nie som si istý, čo robiť s mojím, pripúšťam, na jednotlivé prípady zameraným pozorovaním, že mnohí z tých, čo sú najohnivejšie proti braniu embryonálneho života, sú viac ako entuziastickí za branie dospelého života. Aby som bol čestný, neplatí to ako pravidlo pre rímskych katolíkov, ktorí patria medzi najhlasnejších odporcov potratu. Typickým príkladom dnešnej náboženskej nadvlády je skôr „znovunarodený" George W. Bush. On a jemu podobní sú oddaní obrancovia ľudského života, kým je embryonálny (alebo smrteľne chorý) - čo ide až po zákaz medicínskeho výskumu v oblastiach, kde by sa zachránili početné ľudské životy. (124).

Úcta k ľudskému životu je však aj zjavná príčina pre opozíciu voči trestu smrti. No od roku 1976, keď Najvyšší súd zrušil zákaz trestu smrti, je štát Texas zodpovedný za viac ako tretinu všetkých popráv vo všetkých päťdesiatich štátoch Únie. A Bush pripustil viac popráv ako ktorýkoľvek iný guvernér Texasu v jeho histórii, čo znamenalo jednu smrť každých deväť dní. Žeby bol jednoducho len plnil svoju povinnosť a vykonával zákony štátu? (125). Čo si však potom máme myslieť o chýrnej reportáži novinára CNN Tuckera Carlsona? Carlsona, ktorý je prívržencom trestu smrti, šokovala Bushova „žartovná" imitácia väzenkyne v cele smrti, prosiacej guvernéra o odklad popravy: „Prosím," zošpúlil plačlivo Bush ústa, „prosím, nezabíjajte ma." (126). Možno by bola vyvolala viac sympatie, keby bola spomenula, že raz bola embryo.

Zdá sa, že pohľad na embryo má neobyčajný účinok na mnohých veriacich. Matka Tereza z Kalkaty povedala pri preberaní Nobelovej ceny mieru: „Najväčším nepriateľom mieru je potrat." A to už ako? Ako možno brať ženu s takým absurdným názorom vážne v akejkoľvek oblasti, ani nehovoriac o tom, ako ju možno považovať za hodnú Nobelovej ceny? Každý, kto cíti nutkanie veriť svätuškársky pokryteckej matke Tereze, by mal čítať knihu Christophera Hitchensa Misionárske stanovisko: Matka Tereza v teórii a praxi (The Missionary Position: Mother Teresa in Theory and Practice).

Vráťme sa však ešte k americkému talibanu a vypočujme si Randalla Terryho, zakladateľa Záchrannej akcie (Operation Rescue), organizácie, ktorá zastrašuje poskytovateľov potratov. „Keď budem viesť štát ja alebo mne podobní ľudia, to radšej ujdite, lebo vás nájdeme, budeme vás súdiť a popravíme vás. Každé slovo beriem vážne. Splním časť svojho poslania tým, že sa postarám, aby ste boli súdení a popravení." Terry myslí na lekárov, ktorí robia potraty a jeho kresťanská inšpirácia je zrejmá v inom výroku:

Chcel by som, aby vás postihla vlna intolerancie. Chcel by som, aby vás postihla vlna nenávisti. Áno, nenávisť je dobrá vec ... Naším cieľom je kresťanský národ. Máme biblickú povinnosť, volá nás Boh, aby sme dobyli túto zem. Nechceme rovnaké práva. Nechceme pluralizmus.
Náš cieľ musí byť jednoduchý. Musíme sa stať kresťanským národom založeným na božích zákonoch, na desiatich prikázaniach. Nijaké ospravedlňovania nesmú platiť. (127).

Táto ambícia vybudovať niečo, čo sa dá nazvať len kresťanským fašistickým štátom, je úplne typická pre americký taliban. Je to takmer presný zrkadlový obraz moslimského fašistického štátu, po ktorom vášnivo túžia mnohí ľudia v rozličných častiach sveta. Terry Randall nemá - ešte nemá - politickú moc. Ale žiaden pozorovateľ americkej politickej scény si nemôže (v roku 2006) dovoliť podceňovať ho.

Konzekvencialista alebo utilitarista pristúpi asi k téme potratu z celkom inej strany, a to snažiac sa najprv zvážiť stupeň utrpenia. Trpí embryo? (Pravdepodobne nie, ak je abortované prv, než má vyvinutý nervový systém; a aj keď je dosť staré, aby malo nervový systém, trpí iste menej, ako, povedzme, dospelá krava na bitúnku.) Trpí tehotná žena alebo jej rodina, ak sa potrat neuskutoční? To je možné; ale potom, keďže embryo nemá nervový systém, nemá byť možnosť voľby prenechaná matkinmu dobre vyvinutému nervovému systému?

Tým nechcem popierať, že aj konzekvencialista môže mať dôvody odmietať potrat. Konzekvencialisti môžu formulovať argumenty „naklonenej roviny" (čo by som však ja v tomto prípade nerobil). Embryá možno netrpia, ale kultúra, ktorá pripúšťa odňatie ľudského života, riskuje, že zájde priďaleko: kde to skončí? Infanticídou? Moment narodenia predstavuje prirodzený Rubikon na definovanie pravidiel a dalo by sa povedať, že v skoršom štádiu embryonálneho vývoja je ťažko nájsť podobné rozhranie. Argumenty naklonenej roviny by mohli viesť k tomu, že by sme momentu narodenia pripísali väčšiu dôležitosť, ako to vyhovuje úzko interpretovanému utilitarizmu.

Aj argumenty proti eutanázii možno formulovať výrazmi naklonenej roviny. Predstavme si imaginárnu diskusiu s morálnym filozofom:

„Ak dovolíte lekárom, aby ukončili agóniu terminálnych pacientov, budete mať na krku takých, čo sa chcú zbaviť starej mamy, aby prišli k jej peniazom. My filozofi sme už vyrástli z absolutizmu, ale spoločnosť potrebuje disciplínu absolútnych pravidiel ako 'Nezabiješ!', lebo inakšie nevie, kde zastať. Za určitých okolností môže mať absolutizmus v tomto menej ako ideálnom svete lepšie dôsledky ako naivný konzekvencializmus! Ako filozofi môžeme mať ťažkosti pri zakazovaní jedenia ľudí, ktorí sú už mŕtvi ale ostanú neoplakaní - povedzme pri dopravných nehodách zabitých bezdomovcov. Ale z dôvodu naklonenej roviny je absolutistické tabu kanibalizmu príliš cenné, než aby sa pripustila jeho strata."

V argumentoch naklonenej roviny možno vidieť spôsob, ako konzekvencializmus reimportuje určitú formu nepriameho absolutizmu. Ale religiózni nepriatelia potratu nemajú ťažkosti s naklonenými rovinami. Pre nich je problém celkom jednoduchý. Embryo je „bábätko", zabiť ho je vražda, a je to: koniec diskusie. Z takéhoto absolutistického stanoviska vyplýva veľa dôsledkov. Začnime tým, že napriek mohutnému potenciálu pre medicínsku vedu musí prestať výskum kmeňových buniek, pretože je spojený so smrťou embryonálnych buniek. Do očí udrie nedôslednosť, ak si uvedomíme, že spoločnosť už akceptovala IVF (in vitro fertilisation, fertilizáciu v skle, na miske), pri ktorej sa žena bežne stimuluje na produkciu nadbytočných vajíčok, ktoré budú potom oplodnené mimo jej tela. V miske sa vytvorí až tucet zygot (oplodnených vajíčok), z ktorých sa dve až tri implantujú do maternice. Predpokladá sa, že prežije jedno, možno dve. IVF teda zabíja začínajúce embryá vo dvoch štádiách procedúry a spoločnosť s tým nemá spravidla problém. Už dvadsať päť rokov je IVF štandardná metóda, ako priniesť radosť do života bezdetných dvojíc.

Religiózni absolutisti majú problémy s aj s umelým oplodnením metódou IVF, . 3. júna 2005 priniesol Guardian čudnú historku pod titulkom „Kresťanské dvojice odpovedajú na volanie po záchrane embryí, ktoré ostávajú pri IVF." Ide o organizáciu s menom Snehové vločky, ktorá sa usiluje „zachrániť" nadpočetné embryá, ktoré ostávajú nevyužité na klinikách IVF . „Skutočne sme cítili, že Pán nás vyzýval, aby sme sa pokúsili dať jednému z týchto embryí - z týchto detičiek - šancu žiť", povedala jedna žena v štáte Washington, ktorej štvrté dieťa bolo výsledkom tejto „nečakanej aliancie medzi konzervatívnymi kresťanmi a svetom skúmavkových detí". Jej manžel, nahnevaný touto alianciou, sa obrátil na duchovného, ktorý ho usmernil: „Ak chcete oslobodiť otrokov, musíte sa občas dohodnúť s obchodníkmi s otrokmi." Zaujímalo by ma, čo hovoria títo ľudia, keď sa dozvedia, že väčšina počatých embryí je pri normálnom pohlavnom živote dvojice aj tak spontánne abortovaná. Asi to považujú za druh prirodzenej „kontroly akosti".

Určitý druh religiózneho myslenia nevidí morálny rozdiel medzi zabitím mikroskopického zhluku buniek na jednej strane a zabitím dorasteného lekára na druhej strane. Už som citoval Randalla Terryho a jeho „Záchrannú akciu". Mark Juergensmeyer uverejnil vo svojej strašnej knihe Teror v mene Boha (Terror in the Mind of God) fotografiu pastora Michaela Graya s jeho priateľom pastorom Paulom Hillom, ako držia transparent s nápisom: „Je nesprávne zastaviť zabíjanie nevinných bábätiek?" Vyzerajú dobre, sú to chlapci z bohatej rodiny, podmanivo usmiati, pekne oblečení, úplný opak zazerajúcich potreštencov. No práve oni a ich priatelia z Božej armády (Army of God, AOG) si predsavzali podpaľovať kliniky, kde sa robia potraty, a nerobili tajnosť zo svojho plánu zabíjať lekárov. 29. júla 1994 vzal Paul Hill brokovnicu a zastrelil Dr. Johna Brittona a jeho osobného strážcu Jamesa Barretta pred Brittonovou klinikou v Pensacole na Floride. Potom sa udal na polícii, že zabil doktora, aby predišiel budúcim smrtiam „nevinných bábätiek".

Keď som vo verejnom parku v Colorado Springs interviewoval Michaela Braya pre svoju televíznu dokumentáciu o náboženstve, zistil som, že vyslovene schvaľuje takéto akcie proti potratovým klinikám, a dáva si pritom zdanie vysokej morálnej úrovne.*
(* Ochrancovia zvierat, hroziaci násilím proti vedcom, ktorí používajú zvieratá na medicínsky výskum, sa dovolávajú rovnako vysokých morálnych cieľov.)
Prv než som sa dotkol problému potratu, bral som mieru Brayovej mravnosti, založenej na Biblii a dal som mu pár predbežných otázok. Poukázal som na to, že biblický zákon trestá cudzoložníkov smrťou ukameňovaním. Očakával som, že odmietne tento nechutný príklad ako zrejmé preháňanie, ale ma prekvapil. S radosťou súhlasil s názorom, že po riadnom procese majú byť cudzoložníci popravení.

K tomu som poznamenal, že Hill nečakal na zákonný proces, ale s jeho, Brayovou pomocou vzal zákon do vlastných rúk a zabil jedného doktora. Bray bránil akciu svojho cirkevného spolubrata tými istými výrazmi, aké použil pri interview s Juergensmayerom; urobil rozdiel medzi odvetným zabitím takého doktora, keď je už v dôchodku, a jeho zabitím v čase praxe, keď je to prevencia „pravidelného sústavného zabíjania bábätiek". Namietol som, že hoci Hillove pohnútky bez pochybností môžu byť vážne, upadla by spoločnosť do strašnej anarchie, keby každý na základe vlastného presvedčenia a namiesto dodržiavania štátnych zákonov bral zákon do vlastných rúk. Nebolo by správnejšie pokúsiť sa demokraticky zmeniť zákony?

Nato Bray odpovedal: „Nuž, toto je problém, keďže nemáme zákony, ktoré by boli skutočne dokonalé; máme zákony, ktoré robia ľudia narýchlo a kapriciózne; ako napríklad tento takzvaný zákon o práve na potrat, ktorý národu nanútili sudcovia ... " Tým sme sa dostali k diskusii o americkej ústave a otázke, kde pramenia zákony. Tu sa Bray postavil na stanovisko, ktoré veľmi pripomína militantných moslimov žijúcich v Británii a otvorene hlásajúcich, že sa cítia viazaní len islamskými zákonmi a nie demokraticky vypracovanými zákonmi svojej adoptívnej krajiny.

V roku 2003 bol Paul Hill popravený za vraždu Dr. Brittona a jeho osobného strážcu. Rozsudok komentoval vyznaním, že by svoj čin opakoval, aby zachránil nenarodené deti. Vyzeral nevinne, keď išiel na smrť za svoj cieľ a na tlačovej konferencii prehlásil: „Verím, že popravou urobí štát zo mňa mučeníka." Pravicoví protivníci potratu protestovali proti poprave Hilla v nezdravej aliancii s ľavicovými odporcami trestu smrti, ktorí žiadali guvernéra Floridy, Jeba Busha, aby „zastavil vystatovanie sa Paula Hilla." Hodnoverne namietali, že poprava Hilla povzbudí ďalších vrahov, čo bude pravý opak odstrašujúceho účinku, ktorý sa udáva pre trest smrti. Na ceste do exekučnej miestnosti sa Hill usmieval a vravel: „Čaká ma veľká odmena v nebi ... Teším sa na Jeho nádheru." (128). Vyslovil presvedčenie, že jeho násilnícke dielo nájde pokračovateľov. Polícia vyhlásila vo viacerých oblastiach zvýšenú pohotovosť, predpokladajúc akty pomsty za „mučenícku smrť" Paula Hilla. Viaceré osoby, zúčastnené na prípade, dostali výhražné listy, sprevádzané neraz guľkou.

Celá tá strašná záležitosť má pôvod v rozdielnom vnímaní. Sú ľudia, ktorí si na základe svojho náboženského presvedčenia myslia, že potrat je vražda a pri obrane embryí, ktoré volajú „bábätkami" a „detičkami", sú hotoví aj zabíjať. Na druhej strane stoja rovnako seriózni zástancovia potratu, ktorí majú iné náboženské presvedčenie, alebo sú bez náboženstva, a spájajú to s dobre myslenými konzekvencialistickými morálnymi predstavami. Aj oni sa považujú za idealistov, poskytujúcich lekársku pomoc pacientkám v núdzi, ktoré by inakšie skončili u nebezpečne nekompetentných mastičkárov. Obidve strany vidia na tej druhej strane vrahov či pomocníkov vrahov. Obidve strany sú podľa vlastných kritérií úplne seriózne.

Hovorkyňa inej potratovej kliniky opísala Paula Hilla ako nebezpečného psychopata. No ľudia ako on si o sebe nemyslia, že sú psychopati; považujú sa za dobrých, mravných ľudí, ktorých vedie Boh. Ja si nemyslím, že Paul Hill bol psychopat. Bol len veľmi nábožný. Bol nebezpečný, ale nebol psychopat. Bol nebezpečne nábožný. Vo svetle svojej náboženskej viery mal Hill úplne pravdu a považoval za morálne zastreliť Dr. Brittona. Čo nebolo u Hilla v poriadku, to bola jeho náboženská viera ako taká. Ani v Michaelovi Brayovi som nevidel psychopata, keď som sa s ním stretol. Dokonca sa mi páčil. Považoval som ho za čestného a seriózneho muža, ktorý sa vyjadroval pokojne a premyslene, ale jeho myseľ bola, nanešťastie, v zajatí jedovatého náboženského nezmyslu.

Rozhodní odporcovia potratu sú skoro bez výnimky hlboko nábožní. Seriózni prívrženci potratu sa nájdu na obidvoch stranách, medzi veriacimi aj neveriacimi; sledujú nenáboženskú konzekvencialistickú morálnu filozofiu, položiac otázku Jeremyho Benthama: „Môžu pri tom trpieť?" Paul Hill a Michael Bray nevideli morálny rozdiel medzi zabitím embrya a zabitím lekára, pretože embryo bolo pre nich „bezúhonné nevinné bábätko". Konzekvencialisti vidia všetky rozdiely v okolitom svete. Vedia, že začínajúce embryo má citlivosť žubrienky, ostatne aj jej vzhľad. Lekár je vyrastená sebavedomá bytosť s nádejami, láskami, ašpiráciami a obavami, s veľkou knižnicou ľudských vedomostí v hlave a schopnosťou hlbokých citových pohnutí; pravdepodobne zanechá zúfalú vdovu, osirotené deti a zostarnutých rodičov, ktorí na ňom priam visia.

Paul Hill spôsobil skutočné, hlboké a dlho trvajúce utrpenie bytostiam s nervovým systémom, ktoré boli schopné utrpenie vnímať. Jeho obeť, lekár, neurobil nič také. Včasné embryá, ktoré ešte nemajú nervový systém, takmer iste netrpia. A ak embryo, potratené v neskoršom štádiu, trpí - každé utrpenie je žalostná záležitosť - trpí nie preto, že je ľudského druhu. Niet všeobecného dôvodu predpokladať, že ľudské embryo v ktoromkoľvek štádiu trpí viac, ako embryo kravy alebo ovce v rovnakom vývojovom štádiu. A všetky dôvody hovoria pre predpoklad, že všetky embryá, či ľudské alebo iné, trpia oveľa menej ako dospelé kravy alebo ovce na bitúnku, najmä pri rituálnom zabíjaní, pri ktorom z náboženských dôvodov musí mať zviera plné vedomie, keď sa mu obradne prerezáva krk.

Utrpenie sa dá len ťažko merať (129) a o podrobnostiach sa dá diskutovať. Ale to sa nedotýka môjho hlavného argumentu, ktorým je rozdiel medzi sekulárnou konzekvencialistickou a náboženskou absolutistickou morálnou filozofiou.* Jednu myšlienkovú školu zaujíma, či embryo môže trpieť, druhú zaujíma, či je človek. Religióznych moralistov počuť často diskutovať o otázkach ako „Kedy sa vyvíjajúce sa embryo stáva osobou - ľudskou bytosťou?"
(* Poznámka pod čiarou: Možnosti sa tým, samozrejme, nevyčerpajú. Podstatná časť amerických kresťanov nemá absolutistické stanovisko k potratom, ale zastávajú možnosť voľby. Pozri napr. webovú stránku Náboženskej koalície pre reprodukčnú voľbu (Religious Coalition for Reproductive Choice), www. rcrc.org).

Sekulárni moralisti kladú skôr otázky ako „Nemysli na to, či je embryo ľudské; čo to vôbec znamená pri malej hrudke buniek? Rozhodujúce je, v ktorom veku sa vyvíjajúce sa embryo akéhokoľvek druhu stáva schopným trpieť?"

Veľký beethovenovský klamný záver

Ďalší ťah protivníkov potratu pri verbálnej šachovej hre znie približne takto: Nejde o to, či ľudské embryo môže trpieť už teraz. Záleží na tom, aké má možnosti. Potrat ho zbavuje možnosti žiť v budúcnosti plný ľudský život. Typickým príkladom takéhoto blúznenia je rečnícky argument, ktorého extrémna hlúposť je jeho jedinou obranou proti obžalobe z vedomej nečestnosti. Hovorím o veľkom beethovenovskom klamnom závere, existujúcom vo viacerých podobách. Nasledujúcu verziu pripisujú Peter a Jean Medawaroví (sir Peter Medawar dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu roku 1960) vo svojej knihe Veda o živote (Life Science) Normanovi St John Stevasovi (teraz lordovi St John), britskému členovi parlamentu a prominentnému rímskokatolíckemu právnikovi. Ten ju prevzal od Mauricea Baringa (1874-1945), chýrneho katolíckeho konvertitu a blízkeho spolupracovníka skalných katolíkov G. K. Chestertona a Hilaira Belloca. Má formu hypotetického dialógu medzi dvomi lekármi.

„Rád by som poznal váš názor v súvislosti s ukončením nasledovného tehotenstva: Otec bol syfilitik, matka mala tuberkulózu. Zo štyroch narodených detí prvé bolo slepé, druhé umrelo, tretie bolo hluchonemé a štvrté malo tiež tuberkulózu. Čo by ste boli urobili?"
„Bol by som prerušil to tehotenstvo."
„To by ste boli zabili Beethovena."

Internet je doslova prešpikovaný takzvanými „Za život" webovými stránkami, ktoré opakujú túto smiešnu historku ľubovoľne a zlomyseľne meniac podrobnosti. Tu je iná verzia: „Keby ste mali pred sebou tehotnú ženu, ktorá už má osem detí, z ktorých sú tri hluché, dve slepé, jedno mentálne zaostalé (všetko preto, že má syfilis), odporúčali by ste jej potrat? To by ste zabili Beethovena." (130). Toto znenie legendy robí veľkého hudobníka deviatym miesto piatym dieťaťom, počet hluchých detí zvyšuje na tri a slepých na dve; syfilis pripisuje matke miesto otcovi.

Väčšina zo štyridsiatich troch webových stránok, ktoré som prezrel pri hľadaní rozličných verzií, nepripisuje historku Mauriceovi Baringovi, ale istému profesorovi L. R. Agnewovi z kalifornskej Lekárskej fakulty, ktorý ju vraj predložil svojim študentom ako dilemu a ich väčšinovú mienku komentoval slovami: „Gratulujem vám, práve ste zabili Beethovena." L. R. Agnewovi môžeme s porozumením započítať k dobru, že zapochybujeme o jeho existencii - ale je úžasné, ako sa tieto mestské legendy rozrastajú. Nie som schopný zistiť, či legenda pochádza naozaj od Baringa, alebo či ju vymyslel už skôr niekto iný.

Pretože iste je vymyslená. Je úplne falošná. Pravda je, že Ludwig van Beethoven nebol ani deviate, ani piate dieťa svojich rodičov. Bol najstaršie dieťa - presne povedané druhé, ale jeho starší súrodenec zomrel ako dieťa, čo bolo v tých časoch bežné, a pokiaľ sa vie, nebol slepý, ani hluchý, ani nemý, ani mentálne retardovaný. Niet náznakov, žeby niektorý z rodičov bol mal syfilis; je pravda, že matka umrela na tuberkulózu, ale tej bolo v tých časoch veľa.

Historka je teda dokonale vyzdobená mestská legenda, vykonštruovaná lož, premyslene šírená ľuďmi, ktorí na tom majú záujem. Na skutočnosti, že je to lož, nezáleží. Aj keby to bola pravda, ako argument by nezavážila. Peter a Jean Medawaroví nemuseli pochybovať o jej pravdivosti, keď upozornili na klamnú podstatu tohto argumentu: „Uvažovanie, ktoré je podkladom tohto hnusného krátkeho argumentu, je neuveriteľne mylné, pretože kým sa nedokáže, že medzi tuberkulózou matky či syfilisom otca a narodením hudobného génia je kauzálny vzťah, do tých čias platí, že nie je väčšia pravdepodobnosť, že svet bude bez Beethovena v dôsledku potratu ako v dôsledku cudného zdržania sa od pohlavného styku." (131). K tomuto lakonickému odmietnutiu Medawarových netreba nič pridávať. (Iba žeby to bola jedna z „nezvyčajných historiek" Roalda Dahla, v ktorej náhodné rozhodnutie neurobiť potrat nám v roku 1888 dalo Adolfa Hitlera.) Zdôrazňujem, že treba len trochu inteligencie - možno aj nebyť vychovaný v určitom náboženstve - aby sa problematika pochopila. Zo 43 webových stránok „Za život" s niektorou verziou beethovenovskej legendy, ktoré vysypal môj vyhľadávač Google pri písaní tejto kapitoly, ani jedna jediná nepostrehla nelogickosť tohto argumentu. Každá z nich (samozrejme boli všetky nábožensky zamerané) zabrala na lož, s háčikom, šnúrkou aj olovkom. Jedna dokonca uviedla manželov Medawarových (uvedených ako Medavvar) ako prameň. Títo ľudia tak túžili uveriť klamstvu, ktoré bolo príjemné ich viere, že si nevšimli, že Medawarovci uviedli tento argument len preto, aby ho bez milosti vyvrátili.

Medawarovci mali pravdu, keď upozornili, že logickým záverom argumentu „ľudského potenciálu" je, že ľudskú dušu potenciálne zbavujeme daru existencie zakaždým, keď nevyužijeme akúkoľvek možnosť k pohlavnému styku. Každé zamietnutie ponuky na kopuláciu s plodným jednotlivcom znamená pre túto na hlavu padnutú logiku „Za život" vraždu potenciálneho dieťaťa! Aj odpor pri znásilňovaní sa dá považovať za zabíjanie potenciálneho dieťaťa - mimochodom, mnohí agitátori hnutia Pre život odmietajú potrat ženám, ktoré boli brutálne znásilnené. Je nad slnko jasnejšie, že beethovenovský argument je veľmi zlá logika. Jeho surrealistická hlúposť sa najlepšie vidí v nádhernej piesni Michaela Palina „Každá spermia je svätá" s chórom stoviek detí v Monty Pythonovskom filme Zmysel života (The Meaning of Live)- ak ste ho nevideli, pozrite si ho. Veľký beethovenovský klamný záver je typický príklad logického zmätku, ktorý zavládne, ak sú naše mysle zaťažené nábožensky inšpirovaným absolutizmom.

Všimnime si, že „Za život" neznamená presne vôbec „za život", ale len „za I život". Zaručiť špeciálne práva jedine bunkám druhu Homo sapienssa však ťažko znesie so skutočnosťou evolúcie. Pripúšťam, že kvôli tomu sa nebudú trápiť protivníci potratu, ktorí nerozumejú, že vývoj je fakt. Preberme však tento argument kvôli tým aktivistom, ktorí sú možno menej neznalí vedy.

Evolučné stanovisko je veľmi jednoduché. Ľudskákvalita embryonálnych buniek im neudeľuje nijaký absolútne inakší morálny štatút. Nemôže, a to pre našu vývojovú kontinuitu so šimpanzmi a, vzdialenejšie, s každým biologickým druhom na našej planéte. Aby sme to videli, predstavme si, že nejaký intermediárny druh, povedzme Australopithecus afarensis, mal šťastie prežiť do dnešných dní a naraz ho objavíme v nejakom zapadnutom kúte Afriky. Budú sa tieto tvory „rátať za ľudí", alebo nie? Pre konzekvencialistu ako som ja, si otázka nezaslúži odpoveď, pretože na nej nezáleží. Stačí, že by sme boli stretnutím s novou „Lucy" fascinovaní a poctení.

Naproti tomu absolutista si musí odpovedať na otázku, či sa má aplikovať morálny princíp zaručujúci ľuďom jedinečný a veľmi špeciálny štatút, len pretože sú ľudia.Keby prišlo na lámanie chleba, bolo by pravdepodobne treba vytvoriť súdy, aby rozhodovali, či má byť tento osobitný jednotlivec „uznaný za človeka", ako to bolo za apartheidu v Južnej Afrike.

Pre Australopithecasa ešte dá počítať s jasnou odpoveďou, ale postupná kontinuita, ktorá je charakteristickým znakom vývoja, nás upozorňuje, že kdesi musí byť nejaký prechodový medzistupeň, dostatočne blízky rozhraniu, kde sa už len rysujú etické zásady a stráca ich absolútnosť. No lepšie bude povedať priamo, že vývoj nepozná prirodzené rozhrania. Ilúziu rozhrania vytvára fakt, že evolučné medzistupne vymreli. Samozrejme sa dá povedať, že ľudia majú väčšiu schopnosť trpieť, ako iné druhy. To by mohla byť pravda a na tom základe by bolo legitímne priznať ľuďom špeciálny štatút. Ale evolučná kontinuita svedčí, že absolútne rozhranie neexistuje. Fakt evolúcie zničujúco podrýva absolutistickú diskrimináciu morálky. Nepríjemná znalosť tejto skutočnosti je asi základom hlavnej námietky, ktorú majú kreacionisti voči evolúcii: ich obavy, že to, čo veria, je morálnym dôsledkom evolúcie. Nemajú pravdu, keď to robia, ale v každom prípade je veľmi čudné myslieť si, že pravdu o skutočnom svete môže vyvrátiť úvaha o tom, čo je morálne žiaduce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda o testovaní rokovala päť dní, aj tak spravili chybu

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?