“Dobrá ” kniha a menlivý morálny duch času (Dawkins, 7.1.)

Autor: Olga Pietruchová | 13.4.2009 o 9:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2083x

Politika ich povraždila tisíce, ale náboženstvo desaťtisíce. -  Sean O' Casey

Sú dva spôsoby, ako môže byť Biblia zdrojom morálky alebo životných pravidiel. Jedným je priamy návod, napríklad Desatoro prikázaní, ktoré sú v kultúrnych bojoch v amerických zapadákovoch predmetom veľkého sporu. Druhým je cestou príkladu: Boh alebo iná biblická predstava môže slúžiť - povedané súčasným žargónom - za vzor na rolu, na napodobnenie. Obidva spôsoby morálky podľa Biblie, ak sa sledujú s náboženským zanietením (myslím to metaforicky, ale nespúšťam zo zreteľa pôvod tohto výrazu), podporujú morálny systém, ktorý každý civilizovaný moderný človek, či už veriaci alebo neveriaci, označí za škodlivý - neviem to povedať miernejšie.

Čestnosť však vyžaduje povedať, že väčšina biblických textov nie je systematicky zlá, ale len tajomne záhadná, ako sa dá čakať pri chaoticky zostavenej antológii nesúvisiacich dokumentov, vytvorených, spracovaných, prerábaných, prekladaných, prekrútených a „vylepšovaných" stovkami anonymných autorov, vydavateľov a pisárov, neznámych nám a zväčša sa nepoznajúcich medzi sebou, to všetko v priebehu deviatich storočí. To by mohlo čiastočne vysvetliťmnohé nepresnosti a číre nezmysly Biblie. Ale nanešťastie nám religiózni fanatici nanucujú práve túto záhadnú knihu ako neomylný zdroj našej morálky a životných pravidiel. Biskup John Shelby Spong správne poznamenal v knihe Hriechy  Svätého Písma (The Sins of Scripture), že tí, čo radi zakladajú svoju morálku na doslovnom znení Biblie, alebo ju nečítali, alebo ju nepochopili. Mimochodom, biskup Spong je pekný príklad liberálneho biskupa, ktorého názory na vieru sú také moderné, že ich väčšina tých, čo sa považujú za kresťanov, skoro nespozná. Jeho britskou obdobou je Richard Holloway, odnedávna edinburský biskup na odpočinku. Sám sa opisuje ako „uzdravujúci sa kresťan". Mal som s ním v Edinburgu verejný rozhovor, ktorý považujem za jedno z mojich najpodnetnejších a najzaujímavejších stretnutí (91).

Starý zákon

Začnime v prvej knihe Mojžišovej, Genezis, s obľúbenou historkou o Noemovi, odvodenou od babylonského mýtu o Utanapistimovi a známou ešte starším mytológiám viacerých kultúr. Legenda o zvieratách, nastupujúcich po dvoch do archy, je milá, no morálka historky o Noemovi je otrasná. Znepáčili sa ľudia Bohu a preto ich všetkých (s výnimkou jednej rodiny) utopil, vrátane detí a dodatočne aj všetky (celkom iste nevinné) zvieratá.

Podráždení teológovia budú, samozrejme, protestovať, že veď Genezis dnes už neberieme doslovne. Ale veď práve o to mi ide! Vyberáme si z Písma veci, ktorým uveríme a iné veci odpíšeme ako symboly alebo alegórie. Takéto vyberanie a triedenie je vec osobnej voľby, ktorá padne - práve tak ako ateistovo osobné rozhodnutie riadiť sa podľa tohto alebo iného morálneho predpisu - bez nejakého absolútneho podkladu. Ak o druhom platí, že je to „morálka kam vietor, tam plášť", platí to aj o prvom.

Skutočnosťje taká, že napriek dobrému úmyslu vzdelaných teológov strašne veľký počet ľudí ešte stále berie svoju Bibliu, vrátane historky o Noemovi, doslovne. Podľa Gallupovho prieskumu k nim patrí asi 50 percent amerických voličov. Bezpochyby aj mnohí z tých ázijských svätých mužov, ktorí v roku 2004 videli príčinu cunami nie v pohyboch zemskej kôry, ale v ľudských hriechoch (92), idúcich od pitia a tancovania v baroch po porušenie nejakého malicherného sobotňajšieho pravidla. Čo sa im dá vytýkať, keď sú presiaknutí historkou o Noemovi a vlastne nevedia nič okrem toho, čo učí ich biblia? Celá ich výchova im vysvetľovala prírodné katastrofy ako bezprostredne nadviazané na ľudské záležitosti, skôr ako trest za zlé správanie sa, než ako akési neosobné pohyby zemských platní. Mimochodom, aký je to namyslený egocentrizmus myslieť si, že udalosti svetového dosahu, ktorých účastníkom je sám Boh (alebo obrovský kus zemskej kôry), musia súvisieť aj s človekom! Prečo by sa mala božská bytosť, zaoberajúca sa v mysli stvorením a večnosťou, starať čo len za figu o malé ľudské previnenia? To len my ľudia si pripisujeme také zdanie aj za cenu zveličovania našich nepatrných „hriechov" do rozmerov kozmického významu.

Keď som interviewoval v televízii reverenda Michaela Braya, chýrneho amerického aktivistu proti potratom, spýtal som sa ho, prečo sú americkí evanjelikálni kresťania takí posadnutí súkromnými sexuálnymi sklonmi, napríklad homosexualitou, ktoré sa netýkajú života nikoho druhého. V jeho odpovedi zaznelo čosi ako sebaobrana. Keď sa Boh rozhodne potrestať nejaké mesto za jeho hriešnikov prírodnou katastrofou, hrozí nevinným spoluobčanom, že sa stanú kolaterálnymi obeťami. V roku 2005 katastrofálne zatopila búrka po hurikáne Katrina krásne mesto New Orleans. Pastor Pat Robertson, jeden z najznámejších amerických televanjelistov a bývalý kandidát na prezidentstvo, pripisoval vinu za hurikán jednej lesbickej herečke, ktorá náhodou žila v New Orleansi.* Iste si viete predstaviť, že všemohúci Boh by mohol voliť aj lepšie mierený úder na zasiahnutie hriešnikov: napríklad možno by stačil cielený srdcový infarkt na vinníka miesto úplného zničenia veľkého mesta len zato, že bolo náhodou bydliskom jednej lesbickej herečky.

(* Nie je isté, či je historka, ktorá sa začala na webovej stránke http://dateline-hollywood. com/archives/2005/09/05/robertson-blames-hurricane-on-choice-of-ellen-deneres-to-hostemmys/ pravdivá. Bez ohľadu na jej pravdivosť sa jej všeobecne verí, pretože je typická pre spôsob reagovania evanjelikálnych duchovných, medzi nimi aj Robertsona, na katastrofy, ako bola Katrina. Pozri www.emediawire. com/releases/2005/9/emw281940.htm. Webová stránka, ktorá označuje historku o Robertsovi a Katrine za nepravdivú (www.sno-pes.com/katrina/satire/ robertson.asp), cituje však Robertsonove slová pri predchádzajúcej manifestácii Hrdých gajov v marci v Orlande na Floride: „Varujem Orlando: stojí v ceste viacerým nebezpečným hurikánom a keby som bol na vašom mieste, nemával by som provokujúcimi zástavami pred Božou tvárou.").

V novembri 2005 odvolili občania Doveru v Pensylvánii zo školskej rady frakciu fundamentalistov, ktorí urobili svoje mesto slávnym, lepšie povedané smiešnym tým, že sa pokúsili nanútiť školám výučbu „inteligentného dizajnu". Keď sa Pat Robertson dozvedel, že fundamentalisti boli vo voľbách demokraticky porazení, adresoval Doveru prísne varovanie:

Rád by som povedal dobrým občanom Doveru: neobracajte na Boha, ak sa vo vašej oblasti vyskytne pohroma. Práve ste ho vyhostili zo svojho mesta, tak sa nečudujte, že vám nepomôže, keď sa vyskytnú problémy; Nevravím, že sa vyskytnú. Ale ak áno, pamätajte si, že ste ho práve vyhostili zo svojho mesta. Ak sa to stane, nežiadajte ho o pomoc, pretože možno už nie je tu (93).

Pat Robertson by bol neškodným komediantom, keby nebol typickým predstaviteľom tých, čo dnes majú v Spojených štátoch moc a vplyv.

Obdobou Noema, ušetreným aj s rodinou preto, že bol jediný spravodlivý, bol pri zničení Sodomy a Gomory Abrahámov synovec Lot. Dvaja mužskí anjeli prišli do Sodomy varovať Lota, aby odišiel z mesta prv, než začne z neba padať oheň a síra. Lot pohostinne privítal anjelov vo svojom dome, ale všetci mužovia mesta sa zhromaždili okolo jeho domu a žiadali, aby im Lot vydal anjelov, aby s nimi mohli - čo iné? - obcovať. „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!" (Gn 19,5). Áno, obcovať, resp. „poznať sa", sa používa v tzv. autorizovanej verzii prekladu biblie ako bežný eufemizmus pre niečo, čo nie je v tejto súvislosti vôbec veselé. Lot odmieta splniť túto požiadavku a jeho galantnosť budí dojem, že Boh mohol mať pravdu, keď vybral Lota ako jediného spravodlivého v Sodome. No jeho slávožiara potemnie pri okolnostiach tohto odmietnutia: „Bratia moji, nože nerobte hriech! Mám dve dcéry, ktoré ešte nespoznali muža. Vyvediem vám ich, robte s nimi, čo sa vám páči. Týmto mužom však nerobte nič také, veď oni sa uchýlili do tieňa mojej strechy." (Gn 19,7-8).

Nech má táto čudesná historka akýkoľvek cieľ, celkom jasne nám vraví, akému rešpektu sa tešili ženy v tejto silne nábožnej kultúre. Nakoniec sa ukázalo zbytočným, aby Lot čachroval s panenskosťou svojich dcér, pretože anjeli zahnali útočníkov tým, že ich zázračne ranili slepotou. Potom varovali Lota, aby sa aj s rodinou a svojím zvieratstvom okamžite vzdialil, pretože mesto bude čochvíľa zničené. Celá domácnosť vskutku unikla zničeniu - s výnimkou nešťastnej Lotovej ženy. Tú Pán premenil na soľný stĺp, pretože sa dopustila neposlušnosti - povedali by sme, že miernej - obzrúc sa, aby videla ohňostroj.

Dve Lotove dcéry sa ešte raz vrátia na scénu. Po smrti matky žili s otcom v jaskyni v horách. Keďže nemali mužských spoločníkov, rozhodli sa, že opijú svojho otca a budú s ním obcovať. Lot nevedel, ani kedy si jeho staršia dcéra k nemu ľahla, ani kedy vstala, ale nebol natoľko opitý, aby ju neoplodnil. Na druhú noc sa sestry dohodli, že na rade je mladšia. Otec bol zas taký opitý, že nevedel, že ju tiež oplodnil (Gn 19, 31-36). Ak bola táto naruqšená rodina to najlepšie, čo mohla Sodoma vo veci morálky ponúknuť, začína človek cítiť určitú sympatiu voči Bohu a jeho rozsudku riešiť veci sírou.

Príbeh Lota a Sodomčanov sa prízračne opakuje v 19. kapitole Knihy sudcov, kde nemenovaný levita (kňaz) putuje so svojou konkubínou po kraji Gabay. Noc majú stráviť v dome jedného pohostinného muža. Kým ešte večerajú, obstanú dom zlosynovia z mesta a tlčú na bránu, žiadajúc, aby im starec vydal svojho mužského hosťa, aby ho „mohli poznať". Starec vraví temer tými istými slovami to isté, čo Lot: „Nie, bratia moji, nie, prosím vás, nerobte nič zlé, keď prišiel ten muž do môjho domu. Mám však dcéru, pannu, a on zas vedľajšiu ženu. Môžem vám ich vyviesť. Tie znásilnite a urobte s nimi, ako sa vám ľúbi. Ale na tomto mužovi sa nedopustite takej nehanebnosti!" (Sdc 19, 23-24). Hlasne a jasne sa opäť vyslovuje znevažovanie žien. Až ma mrazí pri slovách „znásilnite si ich". Potešte sa ponížením a zneuctením mojej dcéry a konkubíny tohto kňaza, no zachovajte príslušný rešpekt voči môjmu hosťovi, ktorý je koniec koncov mužom. Napriek podobnosti oboch historiek na začiatku, rozuzlenie bolo menej šťastné pre levitovu konkubínu ako pre Lotove dcéry.

Levita vzal svoju vedľajšiu manželku a vydal ju zlosynom, ktorí ju všetci zneužívali celú noc až do rána. „Obcovali s ňou a zneužívali ju celú noc až do rána a prepustili ju až pri východe zorničky. Nad ránom sa žena pokúšala vojsť, ale klesla pred dvermi domu muža, u ktorého bol jej pán, a zostala tam až do rozvidnenia." (Sdc 19, 25-26). Ráno našiel levita svoju konkubínu ležať na prahu domu a volal na ňu - dnes by sme povedali bezcitne - „Vstaň! Pôjdeme!" Ale ona sa nehýbala. Bola mŕtva. Takže „vzal svoj nôž, chytil svoju vedľajšiu ženu, rozsekal ju úd za údom na dvanásť kusov a rozposlal ich po celom Izraelovom území". Dobre čítate. Preverte si to v Knihe sudcov ako verše 19, 29. S porozumením si to zapíšte ku všetkým ostatným zvláštnostiam Biblie. (V nemeckom znení Delúzie Boha sa pridáva pár viet: V skutočnosti nie sú tieto riadky také záhadné, ako sa môže zdať. Udalosť bola signálom pre vojenské ťaženie proti kmeňu Benjamíncov, v priebehu ktorého prišlo o život 60 000 ľudí, ako ochotne podáva správu 20. verš Knihy sudcov). Táto historka sa tak podobá na Lotovu, že to budí podozrenie, či sa tento odsek rukopisu pri početných prepisovaniach náhodou nedostal na nepravé miesto jednej dávno zabudnutej pisárne: bola by to ilustrácia neistého pôvodu niektorých posvätných textov.

Lotov strýc Abrahám bol zakladajúci otec všetkých troch veľkých monoteistických náboženstiev. Jeho patriarchálne postavenie ho robí v ohľade vzoru na napodobnenie len o málo menším ako Boh. V čom ho však má chcieť nasledovať moderný moralista? Pomerne skoro vo svojom dlhom veku odišiel aj so svojou ženou Sárou do Egypta, lebo v jeho krajine sa rozmáhal hlad. Pochopil, že po takej peknej žene Egypťania zatúžia a to ohrozí jeho život ako manžela. Rozhodol sa teda vydávať ju za svoju sestru. Dvorania naozaj odviedli Sáru do faraónovho háremu a kvôli nej s Abrahámom dobre zaobchádzali; získal priazeň faraóna a stal sa bohatým.

No Boh nesúhlasil s týmto pohodlným riešením a zoslal ťažké rany na faraóna a jeho dom (prečo nie na Abraháma?). Pochopiteľne rozhnevaný faraón vytýkal Abrahámovi, prečo mu nepovedal, že Sára je jeho žena. Vrátil ju Abrahámovi a obidvoch vyhostil z Egypta (Gn 12, 18-19). Je záhadné, prečo táto dvojica zahrala tú istú hru ešte raz, tentoraz pred Abimelechom, kráľom Gerary. Domnievajúc sa, že je to Abrahámova sestra, kráľ sa s ňou oženil (Gn 20, 2-5). Aj on sa veľmi rozhorčil, keď sa dozvedel pravdu a používal tie isté slová ako faraón. Človek musí s obidvomi súhlasiť. Je aj tu podobnosť textov znakom ich nespoľahlivosti?

No tieto nepekné historky z Abrahámovho života sú len hriešiky pri porovnaní s veľkou udalosťou obetovania jeho syna Izáka. Moslimské Písma hovoria to isté o druhom synovi Abraháma, o Izmaelovi (zakladateľovi 12 arabských kmeňov - pozn. prekl.). Boh prikázal Abrahámovi, aby mu obetoval ako zápalnú obetu svojho vytúženého syna Izáka. Abrahám postavil oltár, nakládol naň drevo, poviazal svojho syna a položil ho na drevo. Vražedný nôž mal už v ruke, keď dramaticky zakročil anjel s novinkou, že v poslednej minúte sa mení plán: Boh len žartoval, chcel Abraháma „pokúšať" a tak vyskúšať jeho vieru. Moderný moralista si nemôže nepoložiť otázku, či sa dieťa z takej psychologickej traumy raz vylieči. Podľa štandardov modernej morálky je táto nechutná historka príkladom zneužitia dieťaťa a súčasne prvým historickým použitím norimberskej obrany: „Ja som len plnil rozkazy."  Lenže táto legenda je jedným z veľkých zakladajúcich mýtov všetkých troch monoteistických náboženstiev!

Moderní teológovia budú zas protestovať, že príbeh o Abrahámovej obete Izáka neslobodno brať ako literárny fakt. A opäť sú dve priliehavé odpovede: Po prvé, mnohí ľudia ešte aj dnes berú všetky udalosti svojich písiem ako historický fakt, a práve títo majú nad nami veľkú politickú moc; osobitne v Spojených štátoch a islamskom svete.

Po druhé, ak to nie je historický fakt, ako to máme chápať? Ako alegóriu? Alegóriu pre čo? Zaiste nič cenného. Ako morálnu poučku? Aká morálka sa dá vyťažiť z tejto hroznej historky? Upozorňujem, že v tejto chvíli nemám iný cieľ ako ukázať, že svoju morálku nezakladáme na svätých Písmach. Ak niečo vyberáme z Písiem, sú to pekné príhody; nechutné odmietame. Potom však musíme mať v sebe nejaké nezávislé kritérium pre rozhodovanie, ktoré pohnútky sú morálne: toto kritérium, nech prichádza odkiaľkoľvek, neprichádza z Písma a teda ho pravdepodobne máme, a to bez rozdielu, či sme nábožní, alebo nie.

Existujú obrancovia viery, ktorí sa pokúšajú zachovať určitú slušnosť Boha aj v tejto nechutnej príhode. Nebolo to vraj od Boha pekné, že v poslednej minúte zachránil Izákov život? V nepravdepodobnom prípade, že táto obscénna príhoda presvedčí niektorého čitateľa, odporúčam mu inú historku o ľudskej obeti, ktorá sa skončila menej šťastne. V 11. kapitole Knihy sudcov si vojvodca Jefte vyjednal s Bohom dohodu, že ak zvíťazí nad Amončanmi, obetuje mu ako zápalnú obetu toho, kto mu vyjde pri návrate domov v ústrety prvý. Jefta teda porazil Amončanov (podľa Knihy sudcov „pripravil im mimoriadne veľkú porážku) a víťazne sa vracal domov. Neprekvapilo nikoho, keď mu išla v ústrety jeho jediná dcéra, aby ho s bubienkami a tancom privítala - žiaľ, bola prvou živou bytosťou, čo to urobila. Jefta si na znak žiaľu roztrhol odev, ale nedalo sa nič robiť. Boh samozrejme čakal na sľúbenú zápalnú obetu a dcéra veľmi slušne súhlasila, že bude obetovaná. Vyprosila si iba povolenie ísť na dva mesiace do hôr oplakávať svoje panenstvo. Keď tie prešli, pokorne sa vrátila a Jefta ju upiekol. V tomto prípade nepovažoval Boh za potrebné zasiahnuť.

Úžasná zlosť, ktorá pochytí Boha zakaždým, keď jeho vyvolený národ flirtuje so súperiacimi bohmi, sa veľmi podobá sexuálnej žiarlivosti najhoršieho druhu. Moderný moralista tu nachádza všetko iné ako dobré príklady pre nasledovanie. Pokušenie na sexuálnu neveru je pochopiteľné aj u toho, čo mu nepodľahne a existujú stohy fikcií a drám od Shakespeara po spálňové frašky. No my moderní ľudia ťažko nachádzame sympatie pre pokušenie prostituovať sa s cudzími bohmi. Pre môj naivný pohľad sa dá prikázanie „Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal!" veľmi ľahko dodržiavať: úplná maličkosť pri porovnaní, povedzme, s „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho suseda!", alebo po jeho somárovi (alebo po jeho volovi). No v celom Starom zákone čítame, že s takou predvídateľnou pravdepodobnosťou ako v spálňových fraškách, len čo Boh na chvíľu odvráti svoju tvár, už paktujú deti Izraela s Bálom alebo nejakou ľahkou ženou vyrytej podoby.* Alebo, ako pri jednej pamätihodnej príležitosti, so zlatým teľaťom ...

(* Túto veľmi komickú myšlienku mi navrhol Jonathan Miller, ale ju, napodiv, nikdy nepoužil vo svojom skeči Za hranicou. Ďakujem mu aj za odporúčanie hodnotnej knihy, z ktorej pochádza (Halbertal a Margalit, Modloslužobníctvo (Idolatry), 1992).

Ešte väčšmi ako Abrahám je pre stúpencov všetkých troch monoteistických náboženstiev osobou, hodnou nasledovania, Mojžiš. Abrahám môže byť zakladajúcim patriarchom, ale ak treba niekoho nazvať doktrinálnym zakladateľom judaizmu a z neho odvodených náboženstiev, je to Mojžiš. V čase epizódy zlatého teľaťa Mojžiš bezpečne komunikoval na Hore Sinaj s Bohom a dostal od neho ním vyryté kamenné dosky. Tí, čo ostali dolu (pod trestom smrti im bolo zakázané čo aj len priblížiť sa k Hore), nestrácali čas:

Keď ľud videl, že Mojžiš nezostupuje z vrchu, zhrnul sa okolo Árona a vravel mu: „Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny." (Ex 32,1).

Áron prikázal každému pozbierať všetko svoje zlato a priniesť mu ho; roztopil ho a urobil zlaté teľa, pre ktoré postavil aj oltár, aby mu mohli začať obetovať.

Nuž, mohli sa rozhodnúť aj pre niečo lepšieho ako blaznieť sa za božím chrbtom. Boh bol síce na hore, ale nezabúdajme, že je vševediaci; nestrácal teda čas a poslal dolu Mojžiša ako svojho konateľa. Mojžiš zbehol dolu z hory, ako keby mu podkurovali; kamenné tabule, na ktoré Boh vyryl desatoro prikázaní, niesol so sebou. Keď sa priblížil k táboru a zbadal zlaté teľa, zmocnil sa ho hnev, hodil tabule na zem a roztrieskal ich; Boh mu dal neskôr náhradu, takže to bolo v poriadku. Nato chytil teľa, spálil ho na ohni a rozmrvil ho na prach. Ten vysypal do vody a dal ju Izraelitom piť. Potom prikázal levitom (kňazom), aby sa chopili mečov a zabili toľko ľudí, koľko budú vládať. V ten deň padlo z ľudu do tritisíc. Dalo by sa dúfať, že to bolo dosť na uhasenie božieho žiarlivého hnevu. Ale nie tak, Boh ešte neskončil. V poslednom verši tejto kapitoly sa spomína mor, zoslaný na ostatok národa, „pretože si dali urobiť teľa, čo vyhotovil Áron".

Kniha čísel opisuje, ako Boh naviedol Mojžiša, aby napadol Midiánčanov. Mojžišovo vojsko v krátkom boji pobilo všetkých mužov a vypálilo všetky midiánske mestá, ale ušetrili ženy a deti. Toto milosrdenstvo jeho vojakov rozzúrilo Mojžiša a dal rozkaz zabiť aj všetkých chlapcov a ženy, čo už neboli panny. „Ale všetky mladé ženy, ktoré ešte nepoznali mužov obcovaním s nimi, nechajte nažive pre seba!" (Nm 31, 18). Nie, Mojžiš nezahral rolu veľkého vzoru pre moderných moralistov.

Nech pripisujú moderní religiózni autori akýkoľvek symbolický či alegorický význam masakru Midiánčanov, symbolizmus mieri zlým smerom. Ak sa vôbec dá usudzovať podľa biblického opisu, stali sa nešťastné Midiánčanky obeťami genocídy vo vlastnej krajine. Napriek tomu žije ich v kresťanskej tradícii len v podobe obľúbenej hymny (ktorú viem spamäti a dvojhlasne aj po päťdesiatich rokoch):

Kresťane, či ich vidíš,
na našej posvätnej zemi?
Vidíš midiánske voje
sliediť po našej krajine?
Kresťane, hore sa, bi ich,
Nerátaj zisk ni stratu;
Bi ich v mene Krista,
ktorý za teba na kríži umrel.

Aké je to smutné, že úbohé povraždené Midiánčanky sa spomínajú len ako poetický symbol všeobecného zla vo viktoriánskom cirkevnom hymne!

Zdá sa, že súperiaci boh Bál bol trvalým vábivým pokušiteľom pre blúdiace zbožňovania. V 25. kapitole Knihy čísel lákali moabské ženy početných Izraelitov obetovať Bálovi. Boh opäť reagoval s charakteristickým hnevom. Prikázal Mojžišovi „Zober všetkých zvodcov ľudu a povešaj ich kvôli Pánovi oproti slnku, aby sa hrozný Pánov hnev odvrátil od Izraela!" Aj tu sa musíme čudovať neobyčajne prísnemu názoru na hriech flirtovania so súperiacimi bohmi. Pre náš moderný cit pre hodnoty a spravodlivosť je to nepatrný hriešik v porovnaní, povedzme, s ponukou vlastnej dcéry na hromadné znásilnenie. Je to len ďalší príklad priepasti medzi morálkou Biblie a našou modernou morálkou (človek cíti pokušenie povedať civilizovanou). Dá sa tomu ľahko porozumieť využitím výrazov teórie mémov a vlastností, ktoré nejaké božstvo potrebuje, aby prežilo v mémpoole.

Tragikomédia božej maniakálnej žiarlivosti na alternatívnych bohov sa trvale opakuje v celom Starom zákone. Motivuje prvé z desiatich prikázaní (tie tabule, čo Mojžiš rozbil: Exodus 20, Deuteronómium 5) a je ešte výraznejšia v náhradných prikázaniach (napodiv celkom inakšie znejúcim), ktoré Boh vydal ako náhradu za rozbité tabule (Exodus 34). Po sľube, že vyženie z ich vlastí nešťastných Amorejčanov, Kanaánčanov, Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov, púšťa sa Boh do tých, na ktorých ozaj záleží: do súperiacich bohov!

. . . pováľaj ich oltáre, porozbíjaj ich modly a vyrúbaj ich posvätné stromy, lebo sa nesmieš klaňať cudzím bohom: pretože Pánovo meno je Žiarlivý, on je žiarlivý Boh. Nesmieš uzavrieť zmluvu s obyvateľmi krajiny, lebo keď sa budú vláčiť za svojimi bohmi, a keď budú obetovať svojim bohom, zavolali by aj teba a jedol by si z ich obetí. A neber ich dcéry svojim synom za ženy, lebo keď sa ich dcéry budú vláčiť za svojimi bohmi, zviedli by aj tvojich synov a aj ty by si sa vláčil za ich bohmi. Nerob si liatych bohov! (Exodus 34, 13-17).

Samozrejme viem, dobre viem, uisťujem vás, viem, že časy sa zmenili a že dnes už žiaden náboženský vodca (okrem povstalcov Talibanu a ich amerických kresťanských ekvivalentov) nemyslí ako Mojžiš. Ale veď práve to chcem povedať! Ide mi o to, že nech pochádza moderná morálnosť odkiaľkoľvek, nepochádza z Biblie. Obrancovia viery sa tejto námietke nevyhnú tvrdením, že im ich náboženstvo obstaráva výhodnú pozíciu pre posúdenie, čo je dobré a čo je zlé - že majú výsadný zdroj, neprístupný pre ateistov. Nevyhnú sa jej ani obľúbeným trikom, že interpretujú vybrané miesta Písma ako „symbolické", neberú ich doslovne. Podľa akého kritéria však rozhodujú, ktoré miesta sú pre nich symbolické a ktoré berú doslovne?

Etnické čistky, zavedené od čias Mojžiša, prinášajú krvavé plody v Knihe Jozue; jej text je pozoruhodný krvavými masakrami, ktoré sprevádza s xenofóbnym potešením. Znie to ako úchvatná stará pieseň: „Jozue vyhral boj o Jericho a múry mesta sa zosuli ... Nik nie je ako starý dobrý Jozue v boji o Jericho!" A dobrý starý Jozue neprestal, „kým ostrím meča nevykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste: na mužovi i žene, mladíkovi i starcovi, na býkovi, ovci i oslovi." (Joz 6, 21).

A zas budú teológovia protestovať, že to sa tak nestalo. Iste, nestalo sa to - veď legenda hovorí, že múry mesta sa zosuli pri zvukoch hlasov kričiacich mužov a hlaholu siedmich trúb; to sa samozrejme nemohlo stať - ale o to nejde. Ide o to, že či je to pravda alebo nie, Biblia sa považuje za zdroj našej morálky. No biblická história zbúrania Jericha Jozuom a nasledujúca invázia do Zasľúbenej zeme je morálne nerozlíšiteľná od Hitlerovej invázie do Poľska, či Saddám Husajnovho masakru na Kurdoch a arabských obyvateľoch močiarov na juhu Iraku. Biblia môže byť pozoruhodným a poetickým dielom predstavivosti, no nie je to kniha, ktorú by ste mali dať svojim deťom na utváranie ich morálky. Historka o Jozuovi z Jericha je predmetom jedného zaujímavého pokusu s detskou morálkou, o ktorej budeme hovoriť v nasledujúcej kapitole.

Mimochodom, aby ste si nemysleli, že boží charakter pripúšťa nejaké pochybnosti alebo škrupule o masakroch a genocídach pri zmocňovaní sa Zasľúbenej zeme. Naopak, jeho príkazy, napríklad v Deuteronómium 20, boli bezohľadne jednoznačné. Presne rozlišovali medzi ľuďmi, čo žili v oblasti, ktorá bola potrebná a tými, čo žili ďaleko odtiaľ. Títo poslední mali byť vyzvaní, aby sa bez boja poddali. Keby odmietli, mali byť všetci muži zabití a ženy odvlečené na plodenie. Toto malo byť pomerne humánne zaobchádzanie s porazenými, no pozrime sa, čo čakalo kmene, ktoré mali nešťastie, že sídlili v zasľúbenom "Lebensraume" (životnom prostredí; v orig. po nemecky - pozn. prekl.). „Iba v mestách národov, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, nenecháš nikoho nažive, lež pobiješ ich ostrím meča: Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov, ako ti prikázal Pán, Boh tvoj." (v Delúzii Boha sú iné mená kmeňov, ako uvádza tu citované Sväté Písmo SSV, s. 345 - pozn. prekl.)

Majú vlastne ľudia, ktorí vydávajú Bibliu za inšpiráciu pre morálnu spravodlivosť, nejakú predstavu o tom, čo sa v nej v skutočnosti píše? Podľa knihy Levitikus (20) si zaslúžia trest smrti nasledujúce delikty: zlorečenie rodičom; cudzoložstvo; obcovanie s nevlastnou matkou alebo nevestou; homosexualita; oženiť sa so ženou a jej dcérou; pohlavný styk so zvieratami (a aby sa pridalo ublíženie k urážke, nešťastné zviera malo byť tiež zabité); samozrejme bude popravený, kto by pracoval v sobotu; táto hrozba sa v Starom zákone opakuje veľa razy. V Knihe čísiel (15, 32-36) sa píše, že keď boli deti Izraela na púšti, prichytili istého muža, ako v sobotňajší deň zbieral drevo. Uväznili ho a spytovali sa Boha, čo s ním treba urobiť. Ukázalo sa, že v ten deň nerobil Boh polovičné veci. „Tu povedal Pán Mojžišovi: Ten muž musí zomrieť. Celá izraelská pospolitosť ho ukameňuje mimo tábora. Celá izraelská pospolitosť ho teda vyviedla pred tábor a tam ho na smrť ukameňovali, ako prikázal Pán Mojžišovi." Mal tento neškodný zberač dreva ženu a deti, ktoré za ním smútili? Zaskučal od strachu, keď letel prvý kameň, zvíjal sa od bolesti, keď kanonáda dopadala na jeho hlavu?

Na takýchto historkách ma dnes nezaráža otázka, či sa skutočne stali. Pravdepodobne sa nestali. Nútia ma hlasne protestovať proti názoru, že sa dnešní kresťania majú riadiť podľa takého odpudzujúceho vzoru, ako je biblický Jahve - alebo, čo je ešte horšie, že sa autoritatívne pokúšajú nanútiť túto zlú obludu (či už skutočnú alebo fikčnú) aj nám ostatným.

Politická moc amerických maniakov desatora si zasluhuje poľutovanie o to viac, že ich veľká republika bola založená mužmi osvietenstva vyslovene sekulárnymi výrazmi. Keby sme brali desatoro vážne, museli by sme zbožňovanie zlých bohov a zhotovovanie ich liatych obrazov pokladať za prvý a druhý hlavný hriech. Potom by sme však nemohli odsudzovať nevýslovný vandalizmus bojovníkov talibanu, ktorí dynamitom vyhodili do vzduchu 55 a 37 metrov (180 a 121stôp) vysoké sochy bamiyanského Budhu v horách Afganistanu; museli by sme ich chváliť za ich prísnu nábožnosť. Ich činy, ktoré my považujeme za vandalizmus, boli určite motivované ich vážnym náboženským zápalom. Živo to potvrdzuje aj ozaj bizarná historka, ktorú uverejnil ako úvodník londýnsky Independent 6. augusta 2005 pod titulkom „Zbúranie Mekky":

Útokom, ktorý nemá obdobu, pochovávajú náboženskí horlivci historickú Mekku, kolísku islamu. Temer celá bohatá a mnohovrstevná história svätého mesta sa ničí . . . S tichým súhlasom saudských náboženských autorít a v zmysle ich tvrdo konzervatívnej interpretácie islamu objavili sa na mieste narodenia proroka Mohameda buldozéry. Majú za úlohu zničiť vlastné dedičstvo. V pozadí deštrukcie je fanatický strach vahabitov, že by miesta historického a náboženského významu mohli dať vznik modloslužobníctvu či polyteizmu, t.j. zbožňovaniu viacerých potenciálne rovnakých bohov. Za modloslužobníctvo ostáva v Saudskej Arábii v platnosti trest smrti sťatím.

(V nemeckom preklade je na tomto mieste dodatok pod čiarou o zákernom vplyve saudského vahábizmu vo Veľkej Británii, ako o ňom podáva správu článok Johanna Hariho „Sami platíme tento prúd saudskej bigotnosti" (We All Fund This Torrent of Saudi Bigotry") v Independent, 8. februára 2007; existuje na viacerých webstranách, m.i. na richarddawkins.net.

Neverím, že by sa na celom svete našiel jeden ateista, čo by bol vstave s buldozérmi prísť búrať do Mekky - alebo do Chartres, Yorského dómu či Notre Dame, do Šve Dagonu (pagoda v Rangúne), do chrámov v Kyote, alebo, opakujem, k bamiyanským Budhom. Výstižne to povedal americký fyzik Steven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny: „Náboženstvo je urážkou ľudskej dôstojnosti. S ním ako aj bez neho budú dobrí ľudia robiť dobré veci a zlí ľudia zlé veci. Ale aby dobrí ľudia robili zlé veci, na to treba náboženstvo." Aj Blaise Pascal (to je ten s tou stávkou) povedal čosi podobné: „Ľudia nikdy nerobia zlo dokonalejšie a s väčšou radosťou, ako keď ich k tomu ženie náboženské presvedčenie."

Nemám zámer dokazovať, že svoju morálku nemáme odvodzovať z Biblie (hoci som toho názoru). Mojím cieľom je ukázať, že v skutočnosti ju z Biblie neodvodzujeme - a týka sa to aj väčšiny religióznych ľudí. Keby sme to robili, museli by sme prísne dodržiavať sobotu a považovať za správne a spravodlivé popraviť každého, kto sa tomu príkazu vzoprie. K smrti by sme kameňovali všetky nevesty, ktoré by nedokázali panenstvo, a tak neuspokojili svojich manželov. Zabíjali by sme neposlušné deti. To by sme ... ale počkajme. Možno som neférový. Proti tejto kapitole možno už hlasne protestovali slušní kresťania: každý predsa vie, že Starý zákon je miestami veľmi nechutný. Ale Nový zákon Ježiša Krista napráva škody a dáva veci do poriadku. Naozaj?

Je Nový zákon lepší?

Nedá sa zaprieť, že z morálneho hľadiska predstavuje Ježiš Kristus proti ukrutnej oblude Starého zákona ohromné zlepšenie. Ak Ježiš existoval (alebo nech ktokoľvek napísal jeho učenie, ak to nebol on), iste bol veľkým etickým novátorom histórie. Reč na vrchu ďaleko predbehla svoj čas. Jeho „Nadstav mu druhé líce!" predchádzalo Gándího a Martina Luthera Kinga o dve tisícročia. Nie len tak som raz napísal článok „Ateisti za Ježiša" (a bol som rád, keď som za to dostal tričko s týmto heslom - 94).

No práve Ježišova morálna nadradenosť potvrdzuje moje stanovisko. Ježiš nebol spokojný, keď budoval svoju etiku na Písmach svojej výchovy. Vedome ich opúšťal, napríklad, keď oslabil neblahé varovanie o znesvätení soboty. Jeho slová „Sobota bola urobená pre človeka, nie človek pre sobotu" sa udomácnili ako múdre príslovie. Keďže hlavnou myšlienkou tejto kapitoly je, že neodvodzujeme, a ani nemáme odvodzovať, svoju morálku zo Svätých Písiem, treba vzdať česť Ježišovi ako vzornému modelu pre túto tézu.

Treba však priznať, že Ježišove rodinné hodnoty nemajú tú úroveň, žeby sa mali nasledovať. K vlastnej matke bol stručný až po príkrosť a od svojich učeníkov žiadal, aby opustili svoje rodiny a nasledovali ho. „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom." (Lk 14,26) Americká herečka Julia Sweeney vyjadrila svoj nesúhlas s tým vo svojej sólovej divadelnej hre Zanechávajúc Boha (Letting Go of God - 95): „Nerobia kulty to isté? Odpútajte sa od rodín, aby ste sa dali ľahšie indoktrinovať!" (96).

Napriek odporúčaniam niekoľkých pochybných rodinných hodnôt bolo Ježišovo etické učenie - aspoň pri porovnaní s etickou pohromou, ktorou je Starý zákon - obdivuhodné. Aj v Novom zákone sú však niektoré učenia, s ktorými by slušný človek nemal súhlasiť. Zameriam sa špeciálne na ústrednú doktrínu kresťanstva, a to na „pokánie" za „dedičný" hriech. Toto učenie leží v srdci teológie Nového zákona, hoci je morálne rovnako odpudzujúce ako historka o Abrahámovom chystaní sa na grilovanie Izáka; že sú si podobné, a to nie náhodou, vysvetľuje Geza Vermes v knihe Menlivé tváre Ježiša (The Changing Faces of Jesus). Dedičný hriech má pôvod v mýte o Adamovi a Eve v Starom zákone. Ich hriech - odtrhnúť si a jesť ovocie zo zakázaného stromu - sa vidí taký nepatrný, že by si zaslúžil len pokarhanie. No symbolická povaha ovocia (poznanie dobra a zla, čo sa prakticky zvrhlo na poznanie, že sú nahí) bola dosť veľká na to, aby urobila z ich ukradnutia jablka otca aj matku všetkých hriechov. (Je pravda, že v Genezis sa nehovorí špecificky o jablku, ale táto predstava hriechu má veľmi dlhú tradíciu.) Adam a Eva, ako aj celé ich potomstvo, boli navždy vyhnaní z raja, zbavení daru večného života a odsúdení na generácie ťažkej práce na poli a na bolesti rodenia.

V Starom zákone je veľa pomstivosti. Teológia Nového zákona pridáva ďalšiu nespravodlivosť, zavŕšenú novým sadomasochizmom, ktorého zlobe sa nevyrovná ani Starý zákon. Keď sa nad tým zamyslíme, je pozoruhodné, že si náboženstvo zvolilo za svoj posvätný symbol nástroj mučenia a popravy, ktorý sa dnes často nosí okolo krku. Lenny Bruceová vtipne poznamenáva, že „keby boli Ježiša zabili pred dvadsiatimi rokmi, nosili by katolícke školské deti okolo krku miesto kríža malé elektrické kreslo". Ale teológia a teória trestu v pozadí kríža sú ešte horšie. Hovorí sa, že hriech Adama a Evy prechádza na potomstvo po samčej línii - podľa Augustína sa prenáša semenom. Čo je to však za etickú filozofiu, ak odsudzuje každé dieťa, dokonca už pred narodením, na zdedenie hriechu dávneho predka?

Mimochodom, za pojem „dedičný hriech" je zodpovedný Augustín, ktorý sa aj sám a právom považoval za autoritu v otázke hriechu. Pred ním sa hovorilo o „hriechu predkov". Augustínove výroky sú pre mňa prejavy nezdravého zaoberanie sa prvotných kresťanských teológov s hriechom. Svoje napísané stránky a svoje kázne mohli venovať vesmíru a hviezdam, horám a zeleným lesom, jazerám a vtáčím spevom pri brieždení. Občas to spomenuli, ale kresťania sa zameriavajú predovšetkým na hriech, hriech, hriech, hriech a ešte raz hriech. Takáto hnusná a bezvýznamná zábava by mala dominovať náš život? Sam Harris je nádherne uštipačný vo svojom Liste kresťanskému národu (Letter to a Christian Nation): „Vás zaujíma hlavne to, že stvoriteľa vesmíru by mohlo uraziť, čo robia ľudia, keď sú nahí. Táto prudéria iba denne zvyšuje ľudskú biedu."

Pozrime sa teraz na sadomasochizmus. Boh sa vtelil do ľudskej podoby ako muž menom Ježiš, aby mohol byť mučený a nakoniec popravený v zmysle pokánia za dedičný hriech Adama. Od tých čias ako Pavel rozpracoval túto odpudivú doktrínu, zbožňujú veriaci Ježiša Krista ako vykupiteľa zo všetkých našich hriechov. Nielen minulých hriechov Adama: aj budúcich hriechov, jedno, či sa budúci ľudia rozhodnú, že ich spáchajú, alebo nie!

Ako ďalšia poznámka: Ako iní spisovatelia, aj Robert Graves si všimol, a to vo svojom epickom románe Kráľ Ježiš (King Jesus), že úbohému Judášovi Iškariotskému sa nezavinene ušla zlá historická úloha, keďže jeho „zrada" bola nevyhnutnou časťou kozmického plánu. To isté sa dá povedať aj o údajných Ježišových vrahoch. Ak Ježiš chcel byť zradený a potom popravený, aby nás všetkých mohol vykúpiť, nie je to nečestné od všetkých, čo sa cítia vykúpení, aby počas storočí odsudzovali Judáša a dávnych Židov, ktorí boli pre splnenie Ježišovho plánu potrební? Už som spomenul dlhý rad nekánonických evanjelií. Nedávno sa našiel a bol preložený rukopis, ktorý sa považuje za stratené Judášovo evanjelium a veľa sa o ňom hovorilo (97). Okolnosti jeho objavu nie sú celkom jasné, ale v šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch sa vynoril v Egypte. Je písaný koptickým Písmom na 62 stranách papyrusu, pochádzajúceho na základe vyšetrenia pomocou rádioaktívneho izotopu uhlíka z doby okolo roku 300 n.l. Pravdepodobne ide o preklad staršieho gréckeho rukopisu.

Nech bol autorom ktokoľvek, opisuje udalosti z pohľadu Judáša Iškariotského a zdôrazňuje, že Judáš zradil Krista len preto, lebo ho Kristus žiadal, aby zahral túto úlohu. Všetko bolo časťou plánu dostať Ježiša na kríž, aby mohol vykúpiť ľudstvo. Je to teda nehorázna doktrína, ktorú ešte zhoršuje skutočnosť, že Judáš platí od tých čias za stelesnenie zla. (V nemeckom vydaní je dodatok, že medzitým vyšla kniha Elaine Pagelsovej a Karen L. Kingovej Čítanie Judáša (Reading Judas - London: Viking 2007), založená na Kingovej preklade Judášovho evanjelia; prejavuje súcit s údajným arcizradcom, ktorý v evanjeliu vystupuje v tretej osobe - pozn.prekl.)

Označil som už pokánie, ústrednú doktrínu kresťanstva, za ukrutnú, sadomasochistickú a odpudzujúcu. Mali by sme ho odmietnuť ako šialenstvo, ale jeho všadeprítomnosť až familiárnosť otupujú našu objektívnosť. Ak nám Boh chcel odpustiť naše hriechy, prečo ich jednoducho neodpustil, bez toho, žeby sa za ne sám nechal najprv mučiť a potom popraviť? Veď tým odsúdil aj ďaleké budúce generácie Židov na pogromy a prenasledovanie ako „vrahov Krista": Prenášal sa aj tento dedičný hriech semenom?

Ako vysvetľuje židovský vedec Geza Vermes, apoštol Pavol vyznával starý židovský teologický princíp, že bez krvi niet pokánia (98). Napísal to v liste Hebrejom: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia." (Hebr 9,22). No dnešní pokrokoví etici neradi bránia akýkoľvek druh teórie trestu a odplaty, tým menej teórie potrestania iného ako vinníka, čo je v podstate teória obetného baránka - keď sa popraví nevinný, ktorý platí za hriech vinníka. V každom prípade je na mieste otázka (človek nevychádza z údivu), na koho chcel Boh zapôsobiť? Pravdepodobne na seba samého - bol sudcom, prísediacim, aj obeťou rozsudku.

Aby sme všetkému nasadili korunu, treba povedať, že Adam, predpokladaný páchateľ dedičného hriechu, nikdy neexistoval: je to trápny fakt - možno ospravedlniť Pavla, že to nevedel, ale iste to musel vedieť vševediaci Boh (a Ježiš, ak veríte, že bol Boh), čo zásadne podrýva predpoklady celej zamotanej a trápne nechutnej teórie. Ó, isteže, viem, historka o Adamovi a Eve bola len symbolická, pravda? Symbolická? Aby sám na seba urobil dojem, Ježiš musel byť mučený a popravený, a to mal byť náhradný trest za symbolický hriech neexistujúceho jedinca? Ako som povedal, je to šialenstvo, a k tomu ešte brutálne odporné.

Prv než opustíme Bibliu, musím upozorniť na ešte jeden osobitne nechutný aspekt jej etického učenia. Kresťania si málokedy uvedomujú, že mnohé morálne úvahy o druhých, vyskytujúce sa v Starom aj Novom zákone, sa pôvodne zameriavali len na úzko definovanú vlastnú skupinu. „Miluj blížneho svojho" neznamenalo kedysi to, čo si teraz myslíme, že znamená. Znamenalo len „Miluj iného Žida." Zničujúco to rozoberá americký lekár a evolučný antropológ John Hartung. Napísal pozoruhodný článok o evolúcii a biblickej histórii vnútriskupinovej morálky, všímajúc si aj druhej stránky, mimoskupinového nepriateľstva.

Miluj svojho blížneho

Čierny humor Johna Hartunga je zrejmý od samého začiatku (99), keď autor líči nápad cirkvi južných baptistov spočítať, koľko obyvateľov mesta Alabamy už prišlo do pekla. Ako napísali New York TimesNewsday, konečný počet bol 1,86 milióna a vypočítal sa pomocou tajného koeficienta vo vzorci, berúcom do úvahy, že metodisti majú väčšiu nádej na spásu ako rímskokatolíci a „prakticky každý, kto nepatril k nejakej cirkevnej kongregácii, sa počítal za zatrateného." Neprirodzená samoľúbosť takýchto ľudí sa dnes odráža v početných webových stránkach o „únosoch" mimozemšťanmi, kde autori považujú za samozrejme zaručené, že budú medzi do neba „vzatými", keď príde „koniec sveta". Tu je typický príklad textu autora stránky „Pripravený na únos", odporne farizejskej vzorky tohto druhu: „Ak dôjde k únosu a bude to mať za následok moju neprítomnosť, bude potrebné, aby sväté snahy zrkadlili alebo finančne podporovali túto webstranu." (Možno nerozumiete, čo znamenajú „sväté snahy". Nič si z toho nerobte: iste máte aj dôležitejšie veci na práci.)

Hartungova interpretácia Biblie naznačuje, že Biblia nedáva kresťanom podklad pre takú sebaistú spokojnosť. Ježiš obmedzil svoju vnútornú skupinu zachránených len na Židov; v tomto ohľade sledoval tradíciu Starého zákona, ktorá bola všetko, čo poznal. „Nezabiješ!" nikdy nemalo znamenať to, čo si dnes myslíme, že znamená. Veľmi špecificky to znamenalo, že nesmieš zabiť Žida. A všetky príkazy, ktoré sa týkajú „tvojho blížneho", sú rovnako vylučujúce. „Blížny" znamená židovského druha. Moses Maimonides, uznávaný rabín a lekár dvanásteho storočia, vysvetľuje plný význam prikázania „Nezabiješ!" takto: „Ak niekto zabije čo aj len jedného Izraelitu, prekročí tým negatívny príkaz, pretože Písmo hovorí, že nesmieš zabiť. Ak niekto úmyselne niekoho zabije v prítomnosti svedkov, bude zabitý mečom. Netreba hovoriť, že ak zabije pohana, nebude odsúdený na smrť." Vraj o tom netreba hovoriť!

Hartung cituje prípad, keď sanhedrin (židovský najvyšší súd, v čele ktorého stojí veľkňaz) oslobodil muža, ktorý vraj omylom zabil jedného Izraelitu, ale mal úmysle zabiť zviera alebo pohana. Tento malý morálny hlavolam umožňuje zaujímavú kombináciu. Čo, keď ten muž hodil kameň do skupiny deväť pohanov a jedného Izraelitu a mal nešťastie, že zabil Izraelitu? Hm, to je ťažké. Ale odpoveď je jednoduchá. „V tom prípade môže jeho nevina vyplynúť zo skutočnosti, že väčšinou boli pohania."

Hartung cituje mnohé z biblických pasáží, ktoré som aj ja použil v tejto kapitole o dobytí Zasľúbenej zeme Mojžišom, Jozuom a sudcami. Bol som opatrný a pripustil som, že religiózni ľudia dnes už nemyslia biblickým spôsobom. Pre mňa je to dôkaz, že naša morálka pramení z iného zdroja, ako z Biblie, či sme nábožní alebo nie; a že tento zdroj, nech je akýkoľvek, je prístupný nám všetkým, bez ohľadu na náboženstvo alebo jeho chýbanie.

Naproti tomu Hartung nám predkladá strašidelnú štúdiu izraelského psychológa Georgea Tamarina, ktorý predniesol viac ako tisíc školským deťom vo veku osem až štrnásť rokov nasledujúce vylíčenie bitky o Jericho v Knihe Jozue:

Jozue zavelil ľudu: „Zakričte, lebo Pán vám mesto dal. Ale mesto i so všetkým, čo je v ňom, nech je pod kliatbou zasvätené Pánovi ... a určené na zničenie ... Ale všetko striebro i zlato a medené i železné náradie nech je zasvätené Pánovi a uložené do Pánovho pokladu." Potom mečom vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste: na mužovi i žene, mladíkovi i starcovi, na býkovi, ovci i oslovi ... Mesto však, i so všetkým, čo bolo v ňom, spálili ohňom. Len striebro, zlato a medené i železné náradie vložili do Pánovho pokladu. (Joz 6, 16-24)

Tamarin potom položil deťom jednoduchú morálnu otázku: „Myslíš si, že Jozue a Izraeliti konali správne alebo nie?" Deti mali voliť medzi A (úplný súhlas), B (čiastočný súhlas) a C (úplný nesúhlas). Výsledky ukázali polarizáciu: 66 % udalo úplný súhlas, 26 % úplný nesúhlas, v strede bolo 8 % čiastočného súhlasu. Tu sú tri typické odpovede zo skupiny A (úplný súhlas):

Podľa môjho názoru Jozue a synovia Izraela konali správne z týchto dôvodov: Boh im sľúbil túto zem a dovolil im dobyť ju. Keby neboli konali, ako konali a všetkých nepozabíjali, bolo by nebezpečenstvo, že sa synovia Izraela asimilujú s gójmi.

Podľa môjho názoru konal Jozue správne; Boh mu prikázal vyhubiť ten národ, aby sa izraelské kmene nemohli s ním asimilovať a prebrať jeho zlé spôsoby.

Jozue konal správne, pretože ľudia, čo tam bývali, boli iného náboženstva a keď ich zabil, vykynožil ich náboženstvo na zemi.

Ospravedlnenie Jozuovej genocídnej masakry je vždy náboženskej povahy. Dokonca aj tí, čo v kategórii C nesúhlasili, robili to niekedy z náboženských dôvodov. Jedno dievča odmietlo Jezuovo dobytie Jericha, lebo robiac to musel vstúpiť do mesta:

Myslím, že je to nesprávne, pretože Arabi sú nečistí a ak niekto vstúpi do nečistej krajiny, tiež sa stane nečistým a potom má s nimi rovnaký zlý osud.

Dvaja ďalší žiaci spomedzi totálne odmietajúcich vytýkali Jozuovi, že všetko zničil, miesto toho, aby to zachoval ako korisť pre Izraelitov:

Myslím si, že Jozue nekonal správne; zvieratá si mali nechať pre seba.

Myslím si, že Jozue nekonal správne, keďže si mohol majetky Jericha ponechať; keby ich nebol poničil, mohli patriť Izraelitom.

A múdry Maimonides, často citovaný pre svoju učenú múdrosť, opäť nie je v pomykove, aké je jeho stanovisko o tomto probléme: „Je tu pozitívny príkaz zničiť sedem národov, keďže je povedané:  Ak niekto nezabije všetkých, čo padnú do jeho moci, prekročí negatívny príkaz, ktorý hovorí: Nesmieš nechať nažive nič, čo dýcha."

Na rozdiel od Maimonidesa boli deti v Tamarinovom experimente dosť mladé, aby ostali nevinné. Divošské názory, ktoré predniesli, boli pravdepodobne názory ich rodičov alebo kultúrnej skupiny, v ktorej vyrastali. Predpokladám, že nie je nepravdepodobné, že by palestínske deti, vyrastené v tej istej vojnou poznačenej krajine, dali ekvivalentné odpovede v opačnom smere. Tieto úvahy vo mne vyvolávajú zúfalstvo. Ukazujú ohromnú silu náboženstva a špe-ciálne náboženskej výchovy detí rozdeľovať národy a udržovať pri živote historické nepriateľstvá, vendety, krvavé pomsty. Nemôžem nespomenúť ešte raz, že dve z troch typických odpovedí v Tamarinovej skupine A uviedli zlá asimilácie, kým tretia zdôraznila dokonca dôležitosť zabitia ľudí, aby sa vykynožilo ich náboženstvo.

Pre svoj experiment zostavil Tamarin ešte jednu fantastickú kontrolnú skupinu. Ďalším 168 izraelským deťom dal ten istý text z Knihy Jozue, ale meno Jozue nahradil údajom „generál Lin" a „Izrael" údajom „jedno čínske kráľovstvo pred 3000 rokmi". Experiment dal v tomto prípade opačné výsledky: Len 7 % detí schvaľovalo činy generála Lina, 75 % ich odmietalo. Inými slovami: keď sa z výpočtov odstránila lojálnosť voči judaizmu, vyslovila väčšina detí morálne hodnotenia spoločné väčšine moderných ľudí. Jozuove činy boli v tomto prípade akty barbarskej genocídy. Všetko vyzerá inakšie, ak sa na veci dívame z náboženského hľadiska a rozdiel štartuje skoro v živote. Bolo to náboženstvo, ktoré vyvolalo rozdiel medzi deťmi schvaľujúcimi a odmietajúcimi genocídu.

V druhej polovici svojej štúdie sa Hartung venuje Novému zákonu. Krátky záver jeho tézy znie, že Ježiš zastával tú istú vnútriskupinovú morálku - napojenú na mimoskupinové nepriateľstvo - ako ju predpisoval Starý zákon. Ježiš bol lojálny Žid. Bol to Pavol, kto vynašiel myšlienku dať židovského Boha pohanom. Hartung to vyslovil priamejšie, ako sa opovažujem ja: „Ježiš by sa obrátil v hrobe, keby vedel, že Pavol dáva jeho plán sviniam."

Pri Knihe zjavenia, ktorá je iste najzáhadnejšou knihou Biblie, sa Hartung dobre zabavil. Predpokladá sa, že ju napísal sv. Ján, a v Kenovom sprievodcovi po Biblii (Ken's Guide to the Bible) je k nej komentár: „Ak Listy zdajú napísané pod vplyvom fajčenia marihuany, potom Zjavenie napísal pod vplyvom LSD." (100) Hartung upozorňuje na dva verše v Zjavení, v ktorých sa počet „zapečatených" (niektoré sekty, napríklad Jehovovi svedkovia , ich považujú za „spasených") obmedzuje na 144 000. Majú to byť všetko Židia: po 12 000 z 12 kmeňov. Ken Smith ide ďalej a píše, že týchto 144 000 vyvolených „nevpochoduje do raja so ženami", takže ani jeden z nich nebude žena. Nuž, to sa dalo čakať.

V Hartungovom zaujímavom článku je toho oveľa viac. Ešte raz odporúčam čítať ho a robím krátky súhrn:

Biblia je návod vnútriskupinovej morálnosti, a to kompletný: s návodom na genocídu, zotročenie cudzích skupín a ovládnutie sveta. No zlá je nie v dôsledku svojich cieľov, ani pre zvelebovanie vrážd, ukrutností a znásilnení. To predsa robia mnohé starodávne diela - Iliada, islandské ságy, povesti starých Sýrčanov, nápisy dávnych Mayov atď. Nikto však nevydáva Iliadu za základ morálnosti. V tom spočíva problém. Biblia sa predáva a kupuje ako rukoväť, podľa ktorej majú ľudia žiť svoje životy. V tomto ohľade je to najlepší bestseller všetkých čias.

Aby u niekoho nevznikla predstava o výnimočnosti tradičného judaizmu, prečítajme si nasledujúce sebavedomé verše z jednej kostolnej piesne Isaca Wattsa (1674-1748):

Pane, pripisujem Tvojej milosti,
nie náhode, ako to robia iní,
že som sa narodil z kresťanskej rasy
a nie ako pohan alebo ako Žid.

V tomto verši je mi hádankou nie jeho výlučnosť ako taká, ale jeho logika. Množstvo iných ľudí sa narodilo do iných náboženstiev ako kresťanských, teda ako rozhodol Boh, ktorým budúcim ľuďom sa má priznať od narodenia uprednostnené postavenie? Prečo ho dať Isaacovi Wattsovi a jednotlivcom, ktorých tento zviditeľňuje spevom svojej hymny? Aká bola povaha favorizovanej skupiny pred Wattsovým narodením?

To sú hlboké vody, no možno nie prihlboké pre teologicky školenú myseľ. Wattsova kostolná pieseň pripomína tri verše každodennej modlitby, ktoré sa učia odriekať mužskí ortodoxní a konzervatívni (ale nie reformovaní) Židia: „Buď pochválený, Bože, že si ma neurobil pohanom. Buď pochválený, že si ma neurobil ženou. Buď pochválený, že si ma neurobil otrokom."

Náboženstvo je celkom iste rozdeľujúca sila a toto sa mu najviac vytýka. Často a právom sa však namieta, že vojny a sváry medzi náboženskými skupinami a sektami vznikajú v súčasnosti len zriedkakedy pre ozajstné teologické rozpory. Keď ulsterský protestantský milicionár zabije katolíka, nešomre si: „Tak ti treba, ty bastard veriaci na prevtelenie, Máriino panenstvo a páchnuce kadidlo!" Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa pomstí za iného protestanta, zabitého katolíkom, a to možno v rade po generácie dodržovaných krvných pomst. Náboženstvo je nálepka vnútriskupinových kontra mimoskupinových nepriateľstiev a vendet; nemusí byť horšia ako iné nálepky, napr. farba pokožky, jazyk alebo obľúbený futbalový klub. Má výhodu, že je po ruke, keď iné chýbajú.

Áno, áno, samozrejme, nepokoje v Severnom Írsku sú politickej povahy. Skutočne tu bolo ekonomické a politické utláčanie jednej skupiny druhou a dialo sa to počas storočí. Skutočne sa vyskytovali krivdy a nespravodlivosti, ale tie mali málo do činenia s náboženstvom. Prehliada sa však, že bez náboženstva by nebolo znakov, podľa ktorých sa ľahko určí, na koho zamerať utláčanie a koho pomstiť. Skutočný problém Severného Írska je, že tieto znaky sa dedia počas mnohých generácií. Katolíci, ktorých rodičia, starí rodičia a prarodičia chodili do katolíckych škôl, posielajú svoje deti do katolíckych škôl. Protestanti, ktorých rodičia, starí rodičia a prarodičia chodili do protestantských škôl, posielajú svoje deti do protestantských škôl. Tie dva súbory ľudí majú tú istú farbu pokožky, hovoria tým istým jazykom, majú tie isté záľuby, ale napriek tomu by mohli byť rozličného biologického druhu, taký hlboký je rozdiel medzi nimi.

Bez náboženstva, bez podľa náboženstva oddelenej výchovy, by nebolo predmetného rozdielu. (V nemeckom preklade je vložené: Znepriatelené kmene by sa boli manželstvami už dávno pomiešali a rozdiely zanikli. - pozn. prekl.) Od Kosova po Palestínu, od Iraku po Sudán, od Ulsteru po indický subkontinent, prever pozorne všetky oblasti sveta, a nájdeš neústupné nepriateľstvá a násilenstvá medzi súperiacimi skupinami obyvateľstva. Nezaručujem, že zistíš, že prevládajúcou nálepkou pre vlastné a cudzie skupiny je náboženstvo. Ale pravdepodobnosť je veľká.

Keď sa delila India, bolo pri náboženských nepokojoch a búrkach medzi hindmi a moslimami masakrovaných viac ako milión ľudí (a pätnásť miliónov ich opustilo svoje domovy). Nebolo iných znakov ako náboženstvo pre tých, ktorých bolo treba zabiť. Nebolo nič iné, čo by ľudí rozdeľovalo, ako náboženstvo. A nedávna vlna náboženských masakrov v Indii podnietila Salmana Rushdieho napísať článok s nadpisom „Ako vždy, náboženstvo je jed v indickej krvi." (101). Tu je jeho záver:

Čo sa dá rešpektovať pri všetkom tomto dianí, pri týchto temer každodenných zločinoch na celom svete páchaných v hroznom mene náboženstva? Ako úspešne, s akými fatálnymi výsledkami stavia náboženstvo svoje totemy, ako radi za ne zabíjame! A ak sme to urobili dosť často, vtedy oslabenie vyvolaného súcitu uľahčí opakovanie.
Ukazuje sa, že problém Indie je problém sveta. Čo sa udialo v Indii, udialo sa v mene Boha. Meno problému je Boh.

Nepopieram, že silné náklonnosti ľudstva k oddanosti voči vlastným a k nepriateľstvu voči cudzím skupinám by existovali aj bez náboženstva. Fanúšikovia súperiacich futbalových klubov sú príkladom menej akútneho javu. No niekedy sa aj títo delia podľa náboženstva, ako je to v prípade Glasgow Rangers a Celtic Glasgow. Jazyk (ako v Belgicku) či rasa a kmeň (najmä v Afrike) sú ďalším dôležitým deliacim faktorom. No náboženstvo rozmnožuje a sťažuje spôsobené škody aspoň tromi cestami:

  • Značkovanie detí. Deti sa opisujú ako „katolícke deti" a „protestantské deti" od raného veku, celkom iste príliš skoro, aby si mohli vytvoriť vlastnú mienku o náboženstve (k tomuto zneužívaniu detstva sa vrátim v 9. kapitole).
  • Segregácia škôl. Deti sa vychovávajú, opäť často od raného veku, s členmi vlastnej skupiny a oddelene od detí rodín, ktoré vyznávajú iné náboženstvo. Nepreháňa, kto povie, že nepokoje v Severnom Írsku by vymizli v priebehu jednej generácie, keby sa zrušilo segregované školstvo.
  • Tabuizácia "zmiešaných" manželstiev.  Odmietanie manželstiev s inovercom zachováva dedičné sváry a vendety, pretože znemožňuje premiešanie sváriacich sa skupín. Keby boli manželstvá s inovercami povolené, prirodzene by viedli k oslabeniu nepriateľstiev.

Obec Glenarm v Severnom Írsku je sídlo grófa z Antrimu. Pokiaľ siaha pamäť očitých svedkov, len raz sa stala neuveriteľná vec, že gróf si zobral za ženu katolíčku. Bezprostredne po udalosti sa vo všetkých domoch v Glenarme na znak smútku zatvorili okenice. Horor z „manželstva s inovercom" je rozšírený aj medzi religióznymi Židmi. Viaceré zo spomínaných izraelských detí uviedli pri obrane Jozuovej bitky o Jericho na prvom mieste hrozné nebezpečenstvo "asimilácie". Keď sa berú ľudia rôznych náboženstiev, nazýva sa to s neblahou predtuchou na oboch stranách ako „zmiešané manželstvo" a často sa vedú dlhé boje o to, ako sa budú mať vychovávať deti. Keď som bol dieťa a ešte som sa cítil oduševneným príslušníkom anglikánskej cirkvi, ostal som ohúrený pri vysvetľovaní pravidla, že ak si vezme rímskokatolík anglikánku, musia byť deti vychované ako katolíci. Ľahko som pochopil, že kňaz každej denominácie bude trvať na tom, aby deti mali jeho náboženstvo. Čo som nerozumel (a dodnes nerozumiem), je asymetria. Prečo neodpovedá anglikánsky kňaz tou istou požiadavkou zo svojej strany? Predpokladám, že je menej bezohľadný. Môj starý kaplán a Betjemanov „náš padre" boli jednoducho príliš milí.

V sociológii existujú štatistické prehľady o náboženskej homogamii (manželstvá ľudí toho istého náboženstva) a heterogamii (miešané manželstvá). Norval D. Glenn z Texaskej univerzity v Austine pozbieral takéto štúdie do roku 1978 a celok analyzoval. (102). Uzatvára, že medzi kresťanmi existuje preukazná tendencia k religióznej homogamii (protestanti si berú protestantky, katolíci katolíčky), a to siaha ďalej ako efekt „chlapca z najbližších dverí". Táto tendencia je však ešte silnejšia u Židov. Zo 6 021 ženatých a vydatých osôb sa 140 označilo za Židov a z nich 85,7 % malo židovskú manželku/manžela. To je podstatne viac, ako by sa očakávalo pre náhodný výskyt homogamných manželstiev, no nikoho to, samozrejme, neprekvapilo.

Židov, ktorí udržujú styk so synagógou, celé okolie odradzuje od vstupu do miešaného manželstva; tabu preniklo aj do židovských vtipov, kde matka varuje svojich chlapcov pred plavovlasými šiksami (urážlivé označenie nežidovských žien Židmi - pozn. prekl.), ktoré sú na postriežke, aby ich ulapili. Typické vyjadrenia troch amerických rabínov v tejto veci znejú takto:

  • „Odmietam sobášiť pri zmiešaných manželstvách."
  • „Zosobášim ich len vtedy, ak sa zaviažu, že z detí vychovajú Židov."
  • „Zosobášim ich, ak pôjdu do manželskej poradne."

Rabíni, ktorí sobášia spoločným obradom s kresťanským kňazom, sú zriedkaví a dopyt po nich je veľký.

Aj keby náboženstvo ako také nebolo inakšie škodlivé, už jeho zámerná a starostlivo pestovaná rozvratnosť - jeho úmyselné a trvalé nadbiehanie prirodzenej náklonnosti ľudstva k favorizovaniu vlastnej skupiny a vylúčeniu cudzích skupín, už to by stačilo na jeho označenie za významnú silu zla vo svete.

Preložil Rastislav Škoda

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

OĽaNO hujerizuje úrady

Po tom, ako OĽaNO nanominovalo prednostov úradov, prišli s plánom, že nanominujú aj vedúcich odborov.

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?