Korene náboženstva (Dawkins-The God Delusion, 5.kapitola, 2.časť)

Autor: Olga Pietruchová | 23.3.2009 o 20:48 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2065x

Psychologicky poznačený pre náboženstvo


Myšlienka psychologických vedľajších produktov sa rozvíja prirodzene na dôležitom a vyvíjajúcom sa poli vývojovej psychológie. (80). Vývojoví psychológovia učia, že práve tak ako je oko orgán, ktorý sa vyvinul na videnie, ako krídlo je orgán, ktorý sa vyvinul na lietanie, tak je mozog zbierkou orgánov (alebo „modulov") na obhospodarovanie sady potrieb pri spracúvaní dát. Je tam modul pre styky s príbuzenstvom, modul pre vzájomné výmeny, modul pre zaobchádzanie s empatiou atď. Náboženstvo možno považovať za vedľajší produkt nesprávneho použitia viacerých z týchto modulov, napríklad modulu na tvorbu teórií o iných mysliach, na tvorbu spojenectiev, ako aj na diskrimináciu v prospech členov vlastnej skupiny či proti cudzincom. Každý z týchto príkladov môže slúžiť ako ľudský ekvivalent pre nebeskú navigáciu môr, zraniteľnú nesprávnym použitím takisto, ako som to opísal pre detskú ľahkovernosť. Psychológ Paul Bloom je tiež zástancom názoru „náboženstvo je vedľajší produkt"; upozorňuje, že deti majú prirodzený sklon k dualistickej teórii mysle. Podľa neho je náboženstvo vedľajší produkt takého inštinktívneho dualizmu. Ľudia a osobitne deti sú podľa neho rodení dualisti.

Dualista predpokladá zásadný rozdiel medzi hmotou a mysľou. Naproti tomu monista verí, že myseľ je prejavom hmoty - takej, ako je v mozgu alebo možno v počítači - a nemôže existovať mimo hmoty. Dualista verí, že myseľ je akýsi duch bez tela, ktorý býva v tele a preto si možno predstaviť, že môže telo opustiť a existovať niekde inde. Dualisti vysvetľujú mentálne choroby ako „posadnutia diablom"; títo diabli majú byť duchovia, ktorých pobyt v tele je dočasný, takže ich možno stade „vyhnať". Dualisti pri každej príležitosti personifikujú neživé fyzikálne predmety, vidiac duchov a démonov aj vo vodopádoch a oblakoch.

Román Obrátene (Vice versa) od F. Ansteya z roku 1882 (Pseudonym autora Thomas Anstey Guthrie, 1856-1934) má zmysel pre dualistu, ale pre zarytého monistu ako som ja, je nepochopiteľný. Pán Bultitude a jeho syn prekvapene zistia, že majú vymenené telá. Otec musí ísť do školy v synovom tele, čo tomuto robí škodoradostné potešenie; a syn v otcovom tele temer ruinuje svojimi mladíckymi rozhodnutiami otcov podnik

Podobnú zápletku použil P. G. Wodehouse v Rajskom plyne (Laughing Gas), kde gróf z Havershotu a detská filmová hviezda dostanú naraz narkózu na susediacich kreslách dentistu; prebudia sa každý v tele druhého. Opakujem, že takáto zápletka dáva zmysel len dualistovi. V grófovi Havershotovi by malo jestvovať čosi, čo nie je časťou jeho tela, lebo ako inakšie by sa to mohlo objaviť v tele detskej hviezdy?

Ako väčšina vedcov, nie som dualista, ale pri Obrátene a Rajskom plyne sa viem zasmiať. Paul Bloom by povedal, že hoci som sa naučil byť intelektuálnym monistom, som ako človek súčasne aj zviera, a preto som sa vyvinul ako inštinktívny dualista. Myšlienka, že kdesi za mojimi očami sedí moje Ja, schopné aspoň v predstave presťahovať sa do hlavy niekoho iného, je hlboko zakorenená vo mne a v každej ľudskej bytosti, nech je náš postoj voči monizmu akýkoľvek. Bloom dokladá svoju teóriu experimentálnymi dôkazmi, že deti sú častejšie dualisti ako dospelí, najmä extrémne mladé deti. Toto svedčí, že sklon k dualizmu je zabudovaný do mozgu a podľa Blooma predstavuje prirodzenú predispozíciu pre preberanie náboženských myšlienok.

Okrem toho Bloom hlása, že sme vrodene predisponovaní byť kreacionistami, pretože prírodný výber „nemá intuitívny zmysel". Osobitne deti zvyknú pripisovať všetkému účel, vraví nám Deborah Kelemanová v článku „Sú deti inštinktívne teisti?" (81). Mračná sú na to, aby „pršalo". Ostré skaly sú na to, „aby sa zvieratá mohli poškrabať, keď ich niekde svrbí". Pripisovanie účelu každej veci sa nazýva teleológia. Deti sú rodení teleológovia a mnohé z toho nikdy nevyrastú.

Vrodený dualizmus a vrodená teleológia nás pri správnych podmienkach predisponujú na náboženstvo, ako reakcia na ich svetelný kompas predisponuje mory na nepredvídanú „samovraždu". Vrodený dualizmus nás pripravuje na vieru na „dušu", ktorá skôr len prebýva v tele, ako by bola jeho neoddeliteľnou súčiastkou. O takomto duchu, oddelenom od tela, si možno ľahko predstaviť, že sa po smrti tela niekam poberie. Ľahko si vieme predstaviť aj jestvovanie nejakého božstva ako čistého ducha, teda nie ako vlastnosť vznikajúcu zo zložitej matérie, ale jestvujúcej nezávisle mimo hmoty. A detská teleológia nás pripravuje na náboženstvo ešte zrejmejšie: Ak všetko má svoj účel, kto si to praje? Samozrejme Boh!

Čo je však analógiou k užitočnosti svetelného kompasu pre mory? Prečo favorizoval prírodný výber v mozgoch našich predkov a ich detí dualizmus a teleológiu? Môj výklad „vrodenej dualistickej" teórie dosiaľ len jednoducho konštatoval, že ľudia sú vrodení dualisti a teleológovia. Ale aká z toho plynie darvinovská výhoda? Predvídať priebeh javov v okolitom svete je pre naše prežitie veľmi dôležité a dá sa očakávať, že prírodný výber upraví naše mozgy tak, aby to robili účinne a rýchlo. Môže sa pri tejto schopnosti uplatniť dualizmus a teleológia? Tejto hypotéze asi lepšie porozumieme vo svetle tzv. „zámerného postoja" filozofa Daniela Dennetta.

Dennett navrhol pre snahy porozumieť - a teda aj predvídať - správanie javov ako sú zvieratá, stroje a iné veci, užitočnú trojstupňovú klasifikáciu „postojov". (82). Rozoznáva fyzikálny, dizajnový a zámerový postoj. Fyzikálny postoj sa dá principiálne zaujať vždy, pretože nakoniec všetko poslúcha fyzikálne zákony. Ale porozumieť niečomu na základe fyzikálneho postoja môže trvať veľmi dlho. Ak sa pustíme do vypočítavania všetkých interakcií medzi pohyblivými časťami zložitých predmetov, naše predpovede ich správania prídu asi príliš neskoro. Pre objekt, ktorý je naozaj dizajnovaný, ako práčka alebo luk, je dizajnový postoj ekonomickou skratkou. Pri odhade, ako sa bude takýto predmet správať, môžeme vynechať fyzikálne veličiny a zaujímať sa priamo o dizajn. Ako Dennett hovorí,

skoro každý môže predpovedať, kedy budík zazvoní, na základe zbežnej prehliadky jeho vonkajšku. Netreba vedieť alebo starať sa, či má spružinu, batériu alebo solárnu bunku, či má mosadzné kolieska s polodrahokameňovými ložiskami alebo silíciové čipy - stačí vedieť, že je zostrojený tak, aby zazvonil v čase, na ktorý je nastavený.

Živé veci nie sú dizajnované, ale darvinovský prírodný výber dovoľuje pre ne jednu verziu dizajnového postoja. Skratkou porozumieme srdcu, ak predpokladáme, že je „dizajnované", aby pumpovalo krv. Karl von Frisch sa rozhodol skúmať farebné videnie u včiel (v súvislosti s vtedy platnou mienkou, že sú farboslepé), pretože predpokladal, že pestré farby kvetov sú „dizajnované", aby ich vábili. Úvodzovky majú za cieľ odradiť klamárskych kreacionistov vydávať veľkého rakúskeho zoológa za jedného zo svojich. Nemusím hovoriť, že bol dokonale schopný preložiť dizajnový postoj do správnych darvinovských výrazov.

Zámerový postoj je ďalšia skratka, a je ešte lepšia ako dizajnová. O predmete sa predpokladá nielen to, že bol dizajnovaný za určitým účelom, ale že je, alebo obsahuje agens, ktoré má záujmy, ktoré vedú jeho akcie. Keď vidíš tigra, bude lepšie neodkladať predpoveď, ako sa bude pravdepodobne správať. Nemysli na fyziku jeho molekúl, nemysli na dizajn jeho láb, pazúrov a zubov. Táto mačka ťa chce zožrať, chce použiť svoje laby, pazúry a zuby pružným a pohotovým spôsobom na dosiahnutie svojho cieľa. Najrýchlejšia cesta, ako skrížiť jej správanie, je zabudnúť na fyziku a fyziológiu a hľadať záchranu. Všimnite si, že ako dizajnový postoj platí pre veci, ktoré neboli dizajnované rovnako dobre ako pre veci dizajnované, tak aj zámerový postoj platí pre veci, ktoré nemajú vedome úmyselné zámery, rovnako ako pre veci, ktoré ich majú.

Vidí sa mi úplne prijateľným, že zámerový postoj má výhodu pre prežívanie ako mozgový mechanizmus, ktorý urýchľuje rozhodovanie za nebezpečných okolností a v kritických sociálnych situáciách. Nie je hneď celkom jasné, či je dualizmus potrebnou sprievodnou okolnosťou zámerového postoja. Nebudem už pokračovať o tejto téme, ale myslím si, že by sa ešte mohol prebrať prípad, že určitý druh teórie o iných mysliach, ktorý by sa dal dobre opísať ako dualistický, by dobre podčiarkol zámerový postoj - najmä v komplikovaných sociálnych situáciách, a ešte špeciálnejšie vtedy, keď do hry vstúpi zámernosť vyššieho rádu.

Dennett hovorí o zámernosti tretieho rádu (muž si myslí, že žena vie, že po nej túži), štvrtého rádu (žena si uvedomila, že muž si myslí, že žena vie, že po nej túži), ba dokonca piateho rádu (šaman predpokladá, že žena si uvedomila, že muž si myslí, že žena vie, že po nej túži). Veľmi vysoké rády zámernosti sa pravdepodobne obmedzujú na fikciu, ako to satirizoval Michael Frayn v zábavnom románe Cínoví mužíci (The Tin Men):

„Počúvajúc Nonopoulosa Rick spoznal, že bol skoro istý, že Anna vášnivo pohŕdala Fiddlingchildovým nepochopením jej pocitov voči Fiddlingchildovi a aj jej bolo jasné, že Nina vedela, že vedela o tom, čo vie Nunopoulos ...".

Skutočnosť, že sa vieme smiať na takýchto prekrucovaniach vzťahov myslení druhých ľudí vo vymyslenom svete fikcií, hovorí pravdepodobne niečo dôležité o ceste, ktorou boli naše mysle uspôsobené fungovať v skutočnom svete.

Aj dizajnový aj zámerový postoj sú užitočné mozgové mechanizmy, urýchľujúce naše rozhodnutie v situáciách, ktoré môžu byť životne dôležité pre naše prežitie. Preto upravil prírodný výber naše mozgy tak, aby zámerový postoj používali ako skratku. Biologicky sme naprogramovaní pripisovať javom, ktoré sa nás týkajú, zámery. Aj tu uvádza Paul Bloom experimentálne dôkazy, že najmä deti zaujmú pravdepodobne zámerový postoj. Keď celkom malé deti vidia, ako jeden objekt prenasleduje druhý objekt, napríklad na televíznej obrazovke, uzatvárajú z toho, že sledujú skutočnú naháňačku s naháňaným a naháňačom; sú prekvapené, keď domnelý naháňač prestane v naháňačke pokračovať.

Dizajnový a zámerový postoj sú užitočné mozgové mechanizmy, urýchľujúce reakciu na také správanie čohosi v prostredí, ktoré pre prežitie skutočne zaváži, napríklad prítomnosť predátorov alebo potenciálnych sexuálnych partnerov. Ale ako iné mozgové mechanizmy, aj tieto postoje môžu zlyhať. Deti a primitívni ľudia pripisujú zámery počasiu, vlnám a bystrinám, aj padajúcim skalám. Všetci sme k tomu náchylní, ak ide o stroje, najmä ak nás nechajú v štichu. Mnohí si radi spomenú na deň, keď sa pokazilo auto Basila Fawltyho práve na ceste k záchrane večera gurmánov pred katastrofou. Čestne ho prísne varoval, počítal do troch, vystúpil z auta, našiel si haluz a mlátil doňho, pokiaľ mu sily stačili. Všetci sme prežili niečo podobné aspoň na krátku chvíľu, ak nie s autom, tak možno s počítačom.

Justin Barrett vytvoril skratku PDHA pre „prístroj na detekciu hyperaktívneho agens". So zvýšenou pozornosťou nachádzame činiteľov aj tam, kde nie sú; to v nás budí podozrenie na zlomyseľnosť či dobromyseľnosť aj tam, kde v skutočnosti je príroda ľahostajná. Často sa prichytávam, že sa divoko hnevám na úplne nevinnú neživú vec - na reťaz môjho bicykla. Nedávno prebehla novinami smutná správa o mužovi, ktorý sa vo Fitzwilliamovom múzeu v Cambridge potkol na neuviazanej šnúrke svojej topánky, spadol dolu schodmi a rozbil tri neoceniteľné vázy z čias dynastie Qing: „Našiel sa uprostred váz, ktoré sa roztrieštili na milión kúskov. Sedel tam ohromený, kým prišla služba. Všetci stáli bez slova, ako šokovaní. Tu muž ukázal prstom na svoju šnúrku a povedal: ‘Vidíte ju? Ona je všetkému na vine!'" (83).

Hinde, Shermer, Boyer, Atran, Bloom, Dennett, Keleman a iní navrhli iné vysvetlenia pôvodu náboženstva ako vedľajšieho produktu. Osobitne zaujímavú možnosť navrhol Dennett: iracionalita náboženstva je vedľajší produkt mechanizmu inej iracionality zabudovanej do mozgu: našej schopnosti zamilovať sa, čo pravdepodobne má genetické výhody.

Antropologička Helen Fisherová v knihe Prečo milujeme (Why We Love) prekrásne vyjadrila nezdravosť romantickej lásky a ako sa pri nej preháňa pri porovnaní s tým, čo možno považovať za prísne potrebné. Pozrime sa na to z tejto strany. Z hľadiska muža je nepravdepodobné, žeby niektorá žena z jeho okolia bola stokrát hodnejšia zamilovania ako jej najbližšia súperka, ale on ju takto opisuje, ak je „zamilovaný". Racionálnejší ako fanaticky monogamná oddanosť, ktorej sme schopní, je akýsi druh „polyamórie, mnoholásky". (Polyamória je názor, že človek je schopný súčasne milovať viacerých jedincov opačného pohlavia, ako je schopný mať rád viacero druhov vína, viacerých hudobných skladateľov, viaceré knihy alebo športy). Bez problémov uznávame, že môžeme mať radi viac ako jedno dieťa, rodiča, súrodenca, učiteľa, priateľa alebo domáce zviera. Ak sa na vec pozeráme z tohto hľadiska, nie je totálna výlučnosť, ktorú pripisujeme ako klad manželskej (partnerskej) láske, záhadou? Očakávame ju však a volíme si ju za cieľ na dosiahnutie. To musí mať príčinu.

Helen Fisherová a iní bádatelia zistili, že zamilovanosť sprevádzajú jedinečné stavy mozgu, vrátane prítomnosti nervove účinných chemických látok (skutočných prírodných drog), ktoré sú vysoko špecifické a pre tento stav charakteristické. Vývojoví psychológovia sa s ňou zhodli, že iracionálny coup de foudre (láska na prvý pohľad) môže byť mechanizmus na zaistenie lojality voči jednému spolurodičovi, ktorá potrvá dosť dlho na spoločné odchovanie dieťaťa. Z darvinovského hľadiska niet pochýb, že vyvoliť si dobrého partnera je dôležité z rôznych príčin. No ak sa raz voľba urobila - čo aj biedna - a počalo sa dieťa, dôležitejšie je ostať pri tejto voľbe v dobrom i zlom aspoň do tých čias, kým sa dieťa oddojčí.

Môže byť iracionálne náboženstvo vedľajším produktom iracionálnosti mechanizmov, ktoré boli do mozgu zabudované pôvodne výberom pre zamilovanie? Isté je, že náboženská viera má niečo z vlastností zamilovanosti (a obidve majú viaceré atribúty ťažkej závislosti na návykových drogách - pozri môj výklad nebezpečného narkotika gerinový olej vo Free Inquiry 24:1, s. 9-11, 2003). Neuropsychiater John Smithies upozorňuje, že sú preukazné rozdiely medzi mozgovými oblasťami, aktivovanými týmito dvoma mániami, že sú však aj určité podobnosti:

Jedna stránka z početných tvárí náboženstva je silná láska zameraná na nadprirodzenú osobu, to jest boha, a posvätná úcta pred jeho ikonami. Ľudský život riadia v podstate naše sebecké gény a procesy posilňovania. Veľká časť pozitívneho posilňovania pochádza z náboženstva: teplé a uspokojivé pocity, že nás v tomto nebezpečnom svete niekto má rád a chráni, strata obáv pred smrťou, pomoc zhora ako odpoveď na modlitby v ťažkých časoch atď. Podobne aj romantická láska voči skutočnej osobe (zvyčajne opačného pohlavia) sa prejavuje silnou koncentráciou na partnera a s tým spojené posilnenia. Tieto pocity môžu posilňovať obrazy toho druhého, napr. listy, fotografie, a dokonca, ako to bolo za viktoriánskych čias, pramienky vlasov. Stav zamilovanosti má početné fyziologické sprievodné znaky, napríklad chradnutie láskou (84).

Príznaky zamilovanosti a náboženstva som porovnával už v roku 1993, keď som si všimol, že príznaky u osôb, infikovaných náboženstvom, sú prekvapujúco podobné príznakom pri bežnej pohlavnej láske. Táto predstavuje extrémne mocnú silu v ľudskom mozgu, takže neprekvapuje, že niektoré vírusy si zvykli využívať ju. („Vírusy" je tu metafora pre náboženstvá; môj článok mal názov „Vírusy mysle"). Chýrna s orgazmom spojená vízia sv. Terezy z Avily je natoľko známa, že ju tu netreba komentovať. Serióznejšie a menej surovo v citovej rovine svedčí filozof Anthony Kenny o čistej slasti, ktorá očakáva tých, čo prežívajú vieru v mystérium prevtelenia. Po opise svojej vysviacky za rímskokatolíckeho kňaza, keď dostal položením biskupových rúk oprávnenie slúžiť omšu, pokračuje živým opisom

vytrženia pri slúžení omše v prvých mesiacoch po vysviacke. „Predtým pomalý a lenivý pri vstávaní, teraz som vyskočil z postele skoro a bol som prebraný, plný vzrušenia pri myšlienke na privilegovaný akt, ktorý práve idem urobiť ...

Išiel som sa dotknúť tela Krista, fascinovala ma blízkosť kňaza a Ježiša Krista. Pri slovách svätenia som upieral zrak na hostiu, so zahmlenými očami ako milenec hľadiaci do očí svojej milovanej ... Prvé dni môjho kňazstva ostanú v mojej pamäti ako dni naplnenia a chvejúceho sa šťastia; niečo cenného bolo príliš krehké, než aby mohlo trvať; bolo to ako romantický pomer, skoro ukončený skutočnosťami zle uzatvoreného manželstva.

Ekvivalentom reakcie na svetelný kompas u môr je zdanlivo iracionálny zvyk zamilovať sa do jednej, ale len jednej osoby opačného pohlavia. Vedľajší produkt zlyhania - ekvivalent letu mory do ohňa sviečky - je zamilovať sa do Jahveho (alebo do Panny Márie, do oplátky alebo do Alaha) a dopúšťať sa iracionálnych činov motivovaných touto láskou.

Vo svojej knihe Šesť nemožných vecí pred raňajkami (Six Impossible Things Before Breakfast) navrhuje biológ Lewis Wolpert generalizáciu myšlienky konštruktívnej iracionality. Tvrdí, že iracionálne silné presvedčenie je obranou proti vrtkavosti mysle: „Keby sa neboli presvedčenia, ktoré zachraňovali životy, pevne dodržovali, boli by bývali pre prvých ľudí nevýhodné. Udržovať myseľ v stave meniteľnosti by bolo bývalo škodilo napr. pri poľovaní alebo pri zhotovovaní nástrojov."

Z Wolpertovho argumentu vyplýva, že aspoň za určitých okolností je lepšie vytrvať pri iracionálnej viere ako zakolísať, aj keď nové dôkazy a logika hovoria v prospech zmeny. V argumente o „zamilovaní sa" možno vidieť špeciálny prípad, a obdobne je ľahké vidieť vo Wolpertovej „iracionálnej vytrvalosti" ďalšiu užitočnú psychologickú predispozíciu, ktorá môže vysvetliť dôležité aspekty iracionálneho náboženského správania: a je tu ďalší vedľajší produkt.

Vo svojej knihe Sociálna evolúcia (Social Evolution) rozpracoval Robert Trivers svoju evolučnú teóriu sebaklamu. Podľa jeho názoru sebaklamom

tajíme pravdu pred vlastným svedomím, aby sme ju lepšie utajili pred druhými. U nás ľudí platí, že vyhýbavý pohľad, vlhké dlane a chrapľavý hlas svedčia o strese, ktorý sprevádza uvedomenie si pokusu o klamanie. Keď stratí vedomie klamu, zatají klamár tieto znaky pred pozorovateľom a môže klamať bez nervozity, typickej pre klamanie.

Antropológ Lionel Tiger píše niečo podobné v knihe Optimizmus: Biológia nádeje (Optimism: The Biology of Hope). V stati o „vnímavej obrane" opisuje náš vzťah ku konštruktívnej iracionalite, ako sme o ňom práve hovorili:

U ľudí existuje tendencia vedome vidieť to, čo si prajú vidieť. Majú ťažkosti vidieť veci s negatívnymi súvislosťami a s rastúcou ľahkosťou rozoznávajú veci, ktoré sú pre nich pozitívne. Napríklad slová, ktoré vyvolávajú úzkosť, či už na základe osobnej histórie alebo pre experimentálnu manipuláciu, vyžadujú lepšie vysvetlenie, kým sa prvý raz pochopia.

Netreba rozoberať, aký to má význam pre zbožné priania náboženstva.

Aj ja chcem zastávať všeobecnú teóriu náboženstva ako náhodného vedľajšieho produktu - zlyhania niečoho, čo bolo užitočné. Podrobnosti sú rozličné, zložité a sporné. Ako ilustráciu budem ďalej používať svoj obraz ľahkoverného dieťaťa na znázornenie teórií vedľajšieho produktu vo všeobecnosti. Táto teória, že detský mozog je z dobrých dôvodov zraniteľný infekciou mentálnym „vírusom" myslenia, zarazí niektorých čitateľov ako neúplná. Myseľ môže byť zraniteľná, ale prečo by ju mal infikovať skôr tento vírus ako tamten? Sú niektoré vírusy špeciálne úspešné pri infekcii zraniteľných myslí? Prečo sa má infekcia prejaviť skôr ako náboženstvo, než ako ... vlastne, ako čo? Okrem iného chcem povedať, že nezáleží na druhu nezmyslu, ktorý infikuje detský mozog. Ak sa dieťa raz infikovalo, dorastie a bude infikovať najbližšiu generáciu tým istým nezmyslom, nech je to čokoľvek.

Antropologické prehľady ako Frazerova Zlatá vetva (Golden Bough) zapôsobia na čitateľa rozličnosťou iracionálnych ľudských vier. Ak sa raz v nejakej kultúre zachytili, pretrvajú a budú sa rozvíjať a rozchádzať spôsobom, ktorý poznáme z biologickej evolúcie. Frazer rozlišuje určité všeobecné princípy, napríklad „homeopatickú mágiu", pri ktorej čarovné predmety a zaklínadlá preberajú symbolický vzhľad predmetov skutočného sveta, ktoré majú ovplyvňovať. Príkladom s tragickými dôsledkami je viera, že rozomletý roh nosorožca zvyšuje pohlavný pud. Hlúpa je to povesť a pôvod má v predpokladanej podobnosti medzi rohom a stoporeným mužským penisom. Skutočnosť, že „homeopatická mágia" je taká rozšírená, vedie k záveru, že nezmysel, ktorý infikuje zraniteľné mozgy, nie je celkom náhodný a ľubovoľný.

Pokúsme sa sledovať biologickú analógiu až k bodu, keď sa hľadá obdoba pôsobiaceho prírodného výberu. Šíria sa niektoré myšlienky ľahšie ako iné? Deje sa tak pre ich vlastnú príťažlivosť, hodnotu či príbuznosť s existujúcimi psychologickými podmienkami? Môže to vysvetliť povahu a vlastnosti súčasných náboženstiev podobným spôsobom, ako to robí prírodný výber pre živé organizmy? Dôležité je vedieť, že „klad" tu znamená len schopnosť prežiť a šíriť sa. Nie je to vyslovenie pozitívneho posudku - niečo, na čo by sme mohli byť z ľudského hľadiska hrdí.

Ani pri evolučnom modeli nemusí vždy ísť o prírodný výber. Biológovia uznávajú, že gén sa môže v populácii šíriť, nie pretože je to dobrý gén, ale pretože má šťastie. Volá sa to genetický drift (posun) a bolo sporné, aký význam to má pre prírodný výber. Dnes sa to všeobecne prijíma ako takzvaná neutrálna teória molekulárnej genetiky. Ak gén mutuje na inú verziu seba samého ale s tými istými vlastnosťami, rozdiel je neutrálny a selekcia nemôže favorizovať jedného ani druhého. Aj tak však raz v budúcnosti bude môcť nový mutant nahradiť pôvodný gén, ak dôjde k javu, ktorý štatistici volajú zbieraním chýb v priebehu generácií. Je to skutočná evolučná zmena na molekulárnej úrovni, hoci bez viditeľných zmien na úrovni celého organizmu. Je to evolučne neutrálna zmena, pretože nijako nesúvisí so selektívnou výhodou.

Kultúrnym ekvivalentom genetického posunu je presviedčajúca voľba, ktorú nesmieme zanedbať, ak uvažujeme o vývoji náboženstva. Takmer biologickou cestou sa vyvíja aj jazyk a jeho smerovanie sa zdá neriadené, veľmi podobné náhodnému posunu. Prenáša sa kultúrnou analógiou genetiky s pomalými zmenami v priebehu storočí, kým nevzniknú rozličné prúdy, rozchádzajúce sa až do štádia vzájomnej nedorozumiteľnosti. Je možné, že časť vývoja jazyka podlieha nejakým vplyvom prírodného výberu, ale nevidí sa to veľmi presvedčivé. Neskoršie vysvetlím, ako sa taká myšlienka navrhovala pre hlavné trendy jazyka, napríklad „veľký posun hlások", ktorý v angličtine prebiehal medzi 15. a 18. storočím. Takáto funkčná hypotéza nie je potrebná na vysvetlenie väčšiny pozorovaných javov. Zdá sa pravdepodobným, že jazyk sa normálne vyvíja kultúrnym ekvivalentom náhodného genetického posunu. V rozličných častiach Európy sa latinčina zmenila na španielčinu, portugalčinu, taliančinu, francúzštinu, rétoromančinu a početné nárečia týchto rečí. Nie je nutné, žeby tieto evolučné posuny odrážali miestne výhody či „výberové tlaky".

Som toho názoru, že náboženstvá sa vyvíjali podobne ako jazyky: s dostatkom ľubovôle, a to od počiatkov, ktoré boli iste náhodné, až po vzrušujúce - a niekedy nebezpečné - bohatstvo rozličnosti okolo nás. Súčasne je možné, že nejaká forma prírodného výberu, naviazaná na zásadnú jednotnosť ľudskej psychológie, sa postará o to, aby rozličné náboženstvá mali dôležité znaky spoločné. Mnohé náboženstvá, napríklad, učia objektívne nepravdepodobnú, ale subjektívne príťažlivú doktrínu, že naše osobnosti prežijú telesnú smrť. Potom aj samotný pojem nesmrteľnosti prežíva a šíri sa - zodpovedá zbožnému prianiu. A zbožné prianie zaváži, lebo ľudská psychológia má takmer univerzálnu tendenciu zafarbiť vieru túžbou („Tvoje prianie bolo, Harry, otcom tejto myšlienky", povedal Henrich IV. v II. časti historickej drámy svojmu synovi).

Zdá sa istým, že mnohé vlastnosti náboženstva napomáhajú jeho prežívaniu a prežívaniu príbuzných vlastností v guláši ľudských kultúr. To vedie k otázke, či sa dobrý koniec dosiahol „inteligentným dizajnom" alebo prírodným výberom. Odpoveď je pravdepodobne: obidvomi. Na strane dizajnu sú náboženskí vodcovia schopní otvorene priznať triky, ktoré pomáhajú náboženstvu prežiť. Martin Luther dobre vedel, že rozum je hlavný nepriateľ náboženstva a často varoval pred jeho nebezpečenstvom: „Rozum je najväčší nepriateľ viery; nikdy nepríde na pomoc duchovným veciam, ale často sa vzpiera božskému Slovu a bojuje proti všetkému, čo pochádza od Boha." (85). Ďalej: „ Kto sa chce stať kresťanom, musí vypichnúť oči svojmu rozumu." A ešte ďalej: „Rozum treba zničiť u všetkých kresťanov." Luther by nebol mal ťažkosti inteligentne dizajnovať neinteligentné aspekty náboženstva tak, aby mu napomáhali prežívať. To však nemusí znamenať, že on alebo niekto druhý dizajnoval náboženstvo. Mohlo sa vyvinúť (negenetickou) formou prírodného výberu; Luther nebol jeho dizajnér, ale prezieravý pozorovateľ jeho účinnosti.

Hoci konvenčný darvinovský výber génov mohol favorizovať psychologickú predispozíciu pre náboženstvo ako vedľajší produkt, nie je pravdepodobné, že stvárňoval podrobnosti. Už som naznačil, že ak ideme použiť na tieto podrobnosti nejakú formu selekčnej teórie, musíme sa pozerať nie na gény, ale na ich kultúrne ekvivalenty. Sú náboženstvá látka, z akej sa tvoria mémy?

Našľapuj zľahka, lebo stúpaš po mojich mémoch
Čo je pravda? V otázkach náboženstva len názor, ktorý prežil. - Oscar Wilde

Táto kapitola sa začala zistením, že pretože darvinovský prírodný výber nenávidí odpad, každý všadeprítomný výskyt niečoho - napríklad náboženstva - musel byť spojený s nejakou výhodou, lebo inakšie by to nebolo prežilo. Povedal som však, že výhoda nemusela prispievať k prežívaniu alebo reprodukčnému úspechu jednotlivca. Ako sme videli, zvýhodnenie génov vírusu prechladnutia dostatočne vysvetľuje všadeprítomnosť tejto bežnej choroby nášho ľudského druhu. A nemusia to byť gény, ktoré majú osoh. Môže to byť akýkoľvek replikátor. Gény sú len najbežnejší príklad replikátora. Iní kandidáti sú počítačové vírusy a mémy - jednotky kultúrneho dedičstva a predmet tohto odseku. Ak chceme mémom rozumieť, musíme sa najprv pozornejšie pozrieť, ako pracuje prírodný výber.

Vo svojej najbežnejšej forme musí prírodný výber voliť medzi alternatívnymi replikátormi. Replikátor je kus zakódovanej informácie, ktorý robí presné kópie seba samého; občas sa vyskytnú nepresné kópie, zvané „mutácie". To je darvinovský zákon číslo jedna.Tie varianty replikátora, ktoré sú pri kopírovaní dobré, sa stávajú početnejšie na úkor alternatívnych replikátorov, ktoré sa pri kopírovaní nepodarili. To je prírodný výber vo svojej najjednoduchšej forme. Prototyp replikátora je gén, to je krátky úsek vlákna molekuly DNA, ktorý sa duplikuje, zdvojuje, temer vždy s extrémnou presnosťou, počas nespočetných generácií. Ústredná otázka mémovej teórie znie, či jestvujú jednotky kultúrnej imitácie, správajúce sa ako ozajstné replikátory, podobné génom. Nevravím, že mémy sú blízke analógie génov; ibaže čím viac sa podobajú génom, tým pravdepodobnejšia je mémová teória; a účelom tohto odseku je odpovedať na otázku, či sa dá mémová teória použiť pre špeciálny prípad náboženstva.

Vo svete génov vedú príležitostné chyby v replikácii k situácii, že v genetickom poole (celku) sa nachádzajú varianty dotyčného génu, "alély", ktoré treba považovať za súťažiace medzi sebou. Súťažiace o čo? O osobitný úsek na chromozóme, „locus" (miesto), patriaci danej sade alélov. A ako súťažia? Nie priamym súbojom molekuly s molekulou, ale prostredníctvom zástupcov. Zástupcovia sú ich „fenotypické znaky" - napríklad dĺžka nohy alebo farba kožušiny: prejavy génov z hľadiska anatómie, fyziológie, biochémie a správania. Osud génov je normálne napojený na telá, v ktorých budú sídliť. V akom rozsahu ohrozujú telá svojich hostiteľov, v takom znižujú vlastné vyhliadky na prežitie v genetickom poole. Ako prebiehajú generácie, tak zvyšujú alebo znižujú gény svoj výskyt v genetickom poole vďaka svojim fenotypickým zástupcom.

Môže platiť to isté o mémoch? V určitom ohľade nie sú ako gény: nič nezodpovedá chromozómom, miestam, alélam alebo pohlavnej rekombinácii. Pool mémov je menej štruktúrovaný a menej organizovaný ako genetický pool. Napriek tomu nie je pochabosť hovoriť o mémovom poole, v ktorom môžu mať osobitné mémy „častosť", meniacu sa v dôsledku konkurenčných krokov alternatívnych mémov.

Niektorí ľudia vytýkali memetickým vysvetleniam pri rozličných príležitostiach najčastejšie fakt, že mémy nie sú celkom ako gény. Presná fyzikálna povaha génov je dnes známa (je to sekvencia DNA), kým pri mémoch sa nepozná. Jednotliví memetici sa navzájom zneisťujú, prechádzajúc z jedného fyzikálneho prostredia do druhého. Existujú mémy len v mozgu? Alebo má každá papierová aj elektronická kópia, povedzme, osobitnej päťriadkovej básničky, právo nazývať sa mémom? A potom: gény sa replikujú veľmi verne, kým mémy, ak sa vôbec množia, nerobia to s nízkou presnosťou?

Takto uvádzané problémy mémov sú zveličované. Najdôležitejšia námietka je obžaloba, že mémy sa kopírujú s presnosťou, ktorá nestačí na to, aby fungovali ako darvinovské replikátory. Existuje podozrenie, že „výskyt mutácií" je v každej generácii taký vysoký, že mém sa vymutuje z existencie prv, než na jeho výskyt v poole mémov môže zapôsobiť darvinovská selekcia. Ale problém je pochybný. Predstavte si tesárskeho majstra alebo lámača pazúrika, ako predvádzajú mladému učňovi svoju osobitnú schopnosť. Aj keby učeň verne reprodukoval každý majstrov pohyb rukou, aj tak budete očakávať, že uvidíte, ako sa mém v priebehu pár „generácií" prenosov od majstra na učňa vymutuje zo spoznania. Je samozrejmé, že učeň nebude verne reprodukovať každý pohyb rukou. To by bolo smiešne. Miesto toho si zapamätá cieľ, ktorý majster chcel dosiahnuť a v tom ho napodobní. Bi do klinca, kým bude hlavička v dreve, udri toľkokrát kladivom, ako treba, čo nemusí byť rovnaký počet úderov ako u majstra. Tieto pravidlá sa môžu prenášať bez zmeny cez nespočetné „generácie" imitácií; nezáleží na tom, že podrobnosti ich uskutočňovania sa môžu líšiť od jednotlivca k jednotlivcovi, od prípadu k prípadu. Očká pri pletení, uzlíky na povraze alebo rybárskej sieti, skladanie papiera pri origami, užitočné triky pri tesárstve alebo hrnčiarstve: všetko sa dá redukovať na oddelené jednotky, ktoré majú možnosť podstúpiť bez zmeny veľký počet imitačných generácií. Podrobnosti môžu idiosynkraticky (typicky pre jednotlivca) blúdiť, ale esencia sa prenáša bez mutácie a to je všetko, čo treba pre analógiu mémov a génov.

Vo svojom predslove ku knihe Susan Blackmorovej Mémový stroj (The Meme Machine) som rozvinul príklad postupu pri robení modelu čínskej džunky metódou čínskej vystrihovacej skladačky origami. Návod je dosť zložitý, keďže obsahuje tridsať dva operácií zloženia alebo niečoho podobného. Konečný výsledok (čínska džunka) je pekný predmet, ale také sú už najmenej tri štádiá v jeho „embryológii", totiž „katamarán", „škatuľa s dvomi vrchnákmi" a „rám obrazu". Celý postup mi pripomenul skladanie a vkladanie blán embrya pri jeho vývoji a premene od blastuly ku gastrule a neu-rule. Zostrojiť čínsku džunku som sa naučil ešte ako chlapec od svojho otca, ktorý sa to naučil v rovnakom veku v internátnej škole. Horúčku skladačiek čínskej džunky vyvolala jedna staršia učiteľka; za jej čias sa po škole rozšírila ako epidémia osýpok a ako taká aj zanikla. O dvadsať šesť rokov neskoršie, keď už bola učiteľka dávno mŕtva, prišiel som na tú školu ja. Obnovil som horúčku, opakovala sa ako epidémia osýpok a opäť zanikla. Skutočnosť, že sa taká naučiteľná schopnosť môže šíriť ako epidémia, nám vraví čosi dôležité o vysokej presnosti memetického prenosu. Môžeme si byť istí, že džunky, ktoré robili žiaci generácie môjho otca v dvadsiatych rokoch sa v ničom dôležitom nelíšili od tých, ktoré robila moja generácia v päťdesiatych rokoch.

Tento zaujímavý jav môžeme systematickejšie vyšetriť nasledovným pokusom - obmenou spoločenskej hry na tichú poštu. Vezmime dvesto ľudí, ktorí ešte nikdy nerobili čínske džunky a rozdeľme ich do dvadsať skupín po desiatich. Dvadsať veliteľov skupín zhromaždime okolo stola a naučme ich praktickým predvedením, ako sa robia čínske džunky. Potom nech každý vyberie druhú osobu zo svojho teamu a naučí ju, opäť predvedením, ako sa robia džunky. Každá osoba druhej „generácie" naučí tretiu osobu svojho teamu a tak ďalej, kým to nevie aj desiaty člen. Všetky džunky, ktoré boli takto vyrobené, poznač číslami teamu a generácie, aby sa dali porovnať.

Dosiaľ som tento pokus neurobil (rád by som ho urobil), ale mám presnú predpoveď, aký bude výsledok. Predpovedám, že nie všetkým dvadsiatim teamom sa podarí preniesť schopnosť vyrobiť džunku nezmenenú až po desiateho člena; značnému počtu teamov sa to podarí. V niektorých skupinách sa objavia chyby: niektorý slabý člen reťaze zabudne na nejaký dôležitý krok predpísaného postupu a všetci, čo pôjdu po ňom, samozrejme, zlyhajú. Skupina č. 4 dôjde možno po „katamarán", ale potom sa zasekne. Ôsmy člen trinásteho teamu možno vytvorí „mutanta" kdesi medzi „škatuľou s dvomi vrchnákmi" a „rámom obrazu", a aj deviaty a desiaty člen jeho teamu budú potom vytvárať mutované verzie.

O teamoch, ktoré svoju schopnosť preniesli úspešne až po desiatu generáciu, robím ďalšiu predpoveď. Ak zoradíte džunky podľa „generácií", neuvidíte systematické zhoršenie kvality podľa čísla generácie. Keby ste však robili pokus, ktorý by bol identický vo všetkých ohľadoch okrem toho, že sledovaná schopnosť by nemala za cieľ vytvoriť džunku, ale jej nákres, potom by zaručene došlo k zhoršeniu presnosti, s akou kopia prvej generácie „prežíva" po desiatu.

V kreslenej verzii pokusu by sa všetky kresby desiatej generácie slabo podobali kresbám prvej generácie. V každej skupine by sa podobnosť postupom generácií viac alebo menej zhoršovala. Naproti tomu vo verzii s originálom origami by sa chyby vyskytli podľa pravidla všetko alebo nič: boli by to „digitálne" mutácie. Alebo by skupina neurobila chybu a džunka desiatej generácie by priemerne nebola horšia ani lepšia ako džunka piatej či prvej generácie; alebo by sa v niektorej generácii vyskytla "mutácia" a potom by boli všetky snahy smerom ďalej úplné zlyhania, často verné reprodukcie mutácií.

V čom spočíva zásadný rozdiel medzi sledovanými schopnosťami? V tom, že schopnosť vystrihovačky origami sa skladá zo série jednotlivých činov, ktoré sú všetky ľahko uskutočniteľné. Väčšina postupov sú príkazy ako „Zahni obidve strany do stredu." Niektorý člen teamu môže robiť svoj krok veľmi nešikovne, ale nasledujúcemu bude aj tak jasné, čo sa pokúša urobiť. Jednotlivé stupne hry origami sa „samy normalizujú". To ich robí „digitálnymi". Je to ako pri mojom tesárskom majstrovi, ktorého úmysel zatĺcť klinec do dreva je jeho učňovi jasný a nezáleží na podrobnostiach úderov kladivom. Určitý krok podľa návodu v hre origami urobíte dobre alebo zle. Naproti tomu schopnosť kresliť je analogická schopnosť. Každý sa môže pokúsiť, ale jeden kopíruje kresbu presnejšie ako druhý a nikto nekopíruje dokonale. Presnosť kópie závisí aj od dĺžky času a pozornosti, ktorú jej venujeme a to sú premenlivé veličiny. Niektorí členovia teamu chcú „skrášľovať" a zlepšovať; nestačí im presne kopírovať daný model.

Slová - ak sa im rozumie - sa samy normalizujú tým istým spôsobom ako kroky vystrihovačky origami. V originálnej hre na tiuchú poštu rozpráva prvé dieťa rozprávku, alebo povie vetu a prikáže susednému dieťaťu, aby ju povedalo svojmu susedovi a tak to ide ďalej. Ak má veta menej ako sedem slov v materinskej reči všetkých detí, vtedy sú dobré predpoklady, že prežije bezo zmeny všetkých desať generácií. Ak je to neznáma cudzia reč, takže deti musia foneticky napodobňovať slovo po slove, posolstvo neprežije. Postup zhoršovania v priebehu generácií je potom podobný ako pri kreslení a dochádza k skomoleniam... Ak má posolstvo v materinskej reči dieťaťa význam a neobsahuje neobvyklé slová ako „fenotyp" alebo „alela", prežije. Namiesto fonetického napodobňovania rozpozná dieťa každé slovo ako člena svojho pevného slovníka a opakuje ho, čo aj pravdepodobne s iným prízvukom, svojmu susedovi. Písaná reč sa tiež sama normalizuje, pretože znaky (aj čmáry) na papieri, nech sa akokoľvek líšia v podrobnostiach, zodpovedajú pevnej abecede (povedzme) dvadsiatich šiestich písmen.

Skutočnosť, že mémy často vykazujú vysokú vernosť, danú pochodmi samonormalizácie, je dostatočná odpoveď na najčastejšie námietky proti analógii mém-gén. Hlavný cieľ mémovej teórie v tomto včasnom štádiu jej rozvoja nie je nijako dať k dispozícii vyčerpávajúcu teóriu kultúry na spôsob genetiky podľa Watsona a Cricka. Mojím prvým cieľom pri obrane mémov bolo vždy odporovať dojmu, že gény sú jediná darvinovská hra v meste - dojmu, ktorý by inakšie riskovala sprostredkovať moja kniha Sebecký gén (The Selfish Gene). Peter Richerson a Robert Boyd sa zaoberajú s týmto problémom už v titule ich cennej a premyslenej knihy Nielen génmi (Not by Genes Alone), hoci uvádzajú dôvody, prečo si neosvojiť výraz „mém", dávajúc prednosť výrazu „kultúrny variant". Knihu Stephena Shennana Gény, mémy a ľudská história (Genes, Memes and Human History) inšpirovala iná výborná kniha Boyda a Richer-sona, Kultúra a evolučný proces (Culture and the Evolutionary Process). Iné knižné úvahy o mémoch sú Elektrický mém (The Electric Meme) od Roberta Aungera, Sebecký mém (The Selfish Meme) od Kate Distinovej a Vírus mysle: Nová veda o mémoch (Virus of the Mind: The New Science of the Meme) od Richarda Brodieho.

Bola to však Susan Blackmorová v Mémovom stroji (The Meme Machine), kto najviac posunul mémovú teóriu dopredu. Opakovane znázorňuje svet plný mozgov (alebo iných nádrží či kanálov, ako sú počítače alebo rádiové vlnové dĺžky) a mémov, derúcich sa obsadiť ich. Ako pri génoch v genetickom poole, aj mémy, ktoré prevládnu, sú dobré a budú sa samy kopírovať. Možno je to preto, lebo sú priamo príťažlivé, ako podľa všetkého mém nesmrteľnosti pre niektorých ľudí. Možno pretože prekvitajú v poole mémov v prítomnosti iných početných mémov. To dáva vznik komplexom mémov, „mémplexom". Pre lepšie pochopenie problematiky bude dobré vrátiť sa ku genetickému pôvodu analógie, ako je to pri mémoch bežné.

Z didaktických dôvodov zaobchádzam s génmi, ako keby to boli izolované jednotky, pôsobiace nezávisle. Samozrejme, nie sú nezávislé jeden od druhého a táto skutočnosť sa prejavuje dvojakým spôsobom. Po prvé, gény sú lineárne navlečené akoby na šnúrku pozdĺž chromozómov, takže prechádzajú generáciami v spoločnosti iných osobitných génov na susedných miestach na chromozómoch. My doktori voláme takéto spojenie napojením (linkage) a už o tom nebudem hovoriť, pretože mémy nemajú chromozómy, alély a nepoznajú sexuálnu rekombináciu. Druhý ohľad, v ktorom gény nie sú nezávislé, sa veľmi líši od genetického napojenia a tu sa ukazuje dobrá memetická analógia. Týka sa embryológie, ktorá je niečo celkom iné ako genetika; tejto skutočnosti sa často zle rozumie. Organizmy nie sú puzzle poskladaný z fenotypových úlomkov, každý podložený osobitným génom. Neexistuje vzťah jedna ku jednej medzi génmi a jednotkami anatómie alebo správania. Gény „spolupracujú" so stovkami iných génov programujúcich rozvíjajúci sa proces, ktorý vrcholí v hotovom organizme; deje sa to tým istým spôsobom, ako keď spolupracujú slová kuchárskeho predpisu na varenie a vrcholí to hotovým jedlom. Jednotlivé slová predpisu nezodpovedajú jednotlivým sústam jedla.

Gény spolupracujú v skupinách, aby vytvorili organizmy a to je jeden z dôležitých princípov embryológie. Dalo by sa skoro povedať, že prírodný vývoj favorizuje skupiny génov v rámci akejsi skupinovej selekcie medzi alternatívnymi skupinami. Ale to je omyl. Všetky gény genetického poolu spolu vytvárajú hlavnú časť prostredia, v ktorom sa selektuje každý gén verzus jeho alély, resp. spomedzi jeho alél. Pretože každý gén je vyselektovaný tak, aby bol úspešný v prítomnosti iných - aj tie sa vyselektovali rovnakým spôsobom - vznikajú skupiny spolupracujúcich génov. Máme tu čosi, čo je skôr slobodný trh ako plánované hospodárstvo. Je tu mäsiar a pekár, ale možno chýba svietnikár. Neviditeľná ruka prírodného výberu medzeru zaplní. To je iné ako mať ústredného plánovača, ktorý favorizuje trojicu mäsiar + pekár + svietnikár. Myšlienka spolupracujúcich skupín, vytvorených neviditeľnou rukou, je rozhodujúca pre naše pochopenie náboženských mémov a spôsobu ich fungovania.

V rôznych genetických pooloch vznikajú rôzne druhy genetických skupín. Genetické pooly mäsožravcov majú gény na programovanie vypátrania koristi, na pazúry zdrapiace korisť, na zuby trhajúce mäso, na enzýmy tráviace mäso a početné ďalšie gény, všetky jemne naladené na úzku spoluprácu. Súčasne majú genetické pooly bylinožravcov iné sady vzájomne sa znášajúcich a v spolupráci sa podporujúcich génov. Dobre poznáme myšlienku, že gén je zameraný na znášanlivosť fenotypu a jeho externého prostredia: púšť, lesy alebo iné. Pridávam, že je zameraný aj na znášanlivosť s inými génmi svojho genetického poolu. Mäsožravecký gén by neprežil v genetickom poole bylinožravcov, a obrátene. Z dlhodobého hľadiska génov predstavuje genetický pool - sada génov, ktoré namieša sexuálna reprodukcia - genetické prostredie, v ktorom je každý gén selektovaný aj pre svoju schopnosť spolupracovať. Hoci memetické pooly sú menej zošnurované a štruktúrované ako genetické pooly, dá sa hovoriť o memetickom poole ako dôležitej časti „prostredia " všetkých mémov v komplexe mémov, v mémplexe.

Mémplex je sada mémov, ktoré nemusia byť nevyhnutne dobrými prežívajúcimi samy osebe, ale dobre prežívajú v prítomnosti iných členov mémplexu. V predošlej kapitole som pochyboval o tom, či podrobnosti vývoja jazyka favorizuje nejaký druh prírodného výberu. Predpokladal som, že vývoj jazyka je miesto toho ovládaný náhodným posunom. Je celkom dobre mysliteľné, že určité hlásky alebo spoluhlásky sa lepšie nesú hornatým terénom ako iné a tak sa stanú charakteristické pre švajčiarske, tibetské alebo andské nárečia, kým iné sú vhodnejšie pre šepkanie v hustých lesoch a sú teda charakteristické pre pygmejské a amazonské jazyky. No ten jeden príklad, ktorý som uviedol ako prirodzene selektovaný - teóriu, že veľký posun hlások môže mať funkcionálne vysvetlenie - nie je tohto typu. Má do činenia skôr s mémami zaraďujúcimi sa do vzájomne kompatibilných mémplexov. Najprv sa posunula prvá hláska, no príčiny tohto posunu nepoznáme - možno to bolo módne napodobňovanie obdivovaného alebo mocného indivídua, ako sa predpokladá pre pôvod španielskej šušlavosti. Nezáleží na tom, ako veľký posun hlások štartoval: keď sa raz zmenila prvá hláska, podľa tejto teórie nasledoval posun druhej hlásky, aby sa odstránili nejasnosti a tak to išlo kaskádou ďalej. V tomto druhom štádiu procesu sa mémy selektovali proti pozadiu už existujúcich mémových poolov, vytvárajúc tak nové mémplexy kompatibilných mémov.

Konečne sme vyzbrojení pre návrat k memetickej teórii náboženstva. Niektoré náboženské myšlienky môžu prežívať na základe vlastnej hodnoty, ako je to pri niektorých génoch. Tieto mémy by prežili v každom mémovom poole, bez ohľadu na iné mémy v ich okolí. (V tejto súvislosti musím opakovať, že „vlastná hodnota" znamená len „schopnosť prežiť v poole". Na iné hodnotenie sa nemyslí.) Iné náboženské myšlienky prežívajú, pretože sú kompatibilné s početnými inými mémami v poole - ako časť mémplexu. Nasleduje neúplný zoznam náboženských mémov, ktoré majú pravdepodobne hodnotu pre prežívanie; sú v poole pre svoju absolútnu „hodnotu" alebo pre kompatibilitu s existujúcim komplexom mémov:

• Prežiješ vlastnú smrť.

• Ak zomrieš ako mučeník, pôjdeš rovno do prekrásnej časti raja,
kde budeš mať pre potešenie sedemdesiat dva panien
(netráp sa myšlienkou na nešťastné panny).

• Kacírov, bohorúhačov a odpadlíkov treba zabiť (alebo prísne
potrestať inakšie, napríklad ostrakizmom, vylúčením
aj z vlastnej rodiny).

• Viera v Boha je najvyššia cnosť. Ak zistíš, že tvoja viera kolíše,
urob všetko, aby si si ju obnovil a pros Boha, aby ti pomáhal
v boji proti neviere. (V diskusii o Pascalovej stávke som spomenul
čudesný predpoklad, že jediná vec, ktorú od nás Boh žiada, je viera.
Hodnotil som to ako čudáctvo. Teraz pre to máme vysvetlenie.)

• Viera (bez dôkazov) je cnosť. Čím väčšmi odporuje tvoja viera dôkazom,
tým si cnostnejší. Virtuózni veriaci, ktorí dokážu uveriť aj skutočne
výstredným, nepodopreným a neznesiteľným veciam, protiviacim sa
dôkazom a rozumu, dostanú osobitne vysokú odmenu.

• Každý, aj kto nemá náboženskú vieru, musí vieru rešpektovať,
a to s vyššou automatickou a nediskutovateľnou úctou, ako sa priznáva
iným názorom (hovorili sme o tom v 1. kapitole).

• Existujú tajuplné javy (ako napríklad Trojica, vtelenie - inkarnácia,
prevtelenie - transsubstanciácia), ktoré nie sú vymyslené na to, aby sme
im rozumeli. Ani sa nepokúšaj niektorej z nich rozumieť - pokus ich
môže zničiť. Nauč sa nájsť uspokojenie v nazývaní ich mystériom.

• Krásna hudba, umenie a písomníctvo sú samy sa replikujúce
prípady náboženských myšlienok. *

(* Rozličné školy a druhy umení sa pri analýze ukážu byť alternatívne mémplexy, keď umelec kopíruje myšlienky a motívy starších umelcov a nové motívy prežívajú len vtedy, keď sa znášajú s inými. Celý akademický odbor histórie umenia s jeho preumelkovanou ikonografiou a symbolizmom sa dá považovať za podrobnú štúdiu mémového komplexu. Podrobnosti boli favorizované alebo potláčané prítomnosťou iných členov memetického poolu, medzi ktorými sú často náboženské mémy.)

Niektoré myšlienky na tomto zozname majú absolútnu hodnotu pre prežitie a darilo by sa im v každom mémplexe. Ale ako pri génoch, niektoré mémy prežívajú len na správnom pozadí iných mémov, čo vedie k tvorbe alternatívnych mémplexov. Dve odlišné náboženstvá možno považovať za dva alternatívne mémplexy: islam je analógiou ku genetickému komplexu mäsožravcov, budhizmus bylinožravcov. Ideály jedného náboženstva nie sú „lepšie" ako ideály druhého v žiadnom absolútnom zmysle; ako ani mäsožravecké gény nie sú „lepšie" ako bylinožravecké. Náboženské mémy tohto druhu nemusia mať nijakú absolútnu hodnotu pre prežívanie; sú dobré v tom zmysle, že sa im darí v prítomnosti iných mémov vlastného náboženstva, nie však v prítomnosti mémov iného náboženstva. V tomto modeli nemuseli byť, povedzme, katolicizmus a islam dizajnované individuálnymi tvorcami; mohli sa vyvinúť oddelene ako alternatívne zbierky mémov, ktorým sa darí v prítomnosti členov toho istého mémplexu.

Organizované náboženstvá organizujú ľudia: kňazi a biskupi, rabíni, imámovia a ajatolláhovia. Opakujem však svoju poznámku k Martinovi Lutherovi, že to neznamená, že ich vymysleli a dizajnovali ľudia. Aj keď ich pre svoj osoh využívali a manipulovali mocní jednotlivci, ostáva v platnosti silná možnosť, že podrobnú formu každého náboženstva stvárnil nevedomý vývoj. Nie genetický prírodný výber, ktorý je príliš pomalý na vysvetlenie rýchleho vývoja a rozrôznenia náboženstiev. V tomto prípade je úloha genetického prírodného výberu zaobstarať pre mozog s jeho záľubami a zameraniami hardvérovú základňu a softvérový systém nízkej úrovne, čo je pozadie pre memetickú selekciu. Ak je dané toto pozadie, považujem určitý druh memetického prírodného výberu za prijateľné vysvetlenie podrobností vývoja daného náboženstva. V ranom štádiu vývoja náboženstva, ešte prv než sa organizuje, prežívajú jednoduché mémy na základe svojej úlohy v ľudskej psychológii. Tu sa prekrýva mémová teória náboženstva s teóriou psychologických vedľajších produktov náboženstva. Pre neskoršie štádiá organizovaného náboženstva, podrobne rozpracovaného a premyslene odlišného od iných náboženstiev, platí teória mémplexov, skupín vzájomne kompatibilných mémov. To nevylučuje dodatočné pôsobenie úmyselných manipulácií kňazmi a inými činiteľmi. Pravdepodobne sú náboženstvá aspoň čiastočne inteligentne dizajnované, ako školy a módy umenia.

Takýmto temer vo svojom celku inteligentne dizajnovaným náboženstvom je scientológia; mám však podozrenie, že je to výnimočný prípad. Druhým kandidátom je mormónstvo. Joseph Smith, podnikavo klamársky vynálezca, dokázal napísať úplne novú svätú knihu, Knihu Mormon, vynájduc od základu novú lživú americkú históriu, napísanú vo falošnej angličtine sedemnásteho storočia. Od svojho vymyslenia v devätnástom storočí sa však mormónstvo vyvinulo a stalo sa jedným z rešpektovaných hlavných náboženstiev Ameriky - aspoň tvrdí, že rastie najrýchlejšie a hovorí sa o tom, že navrhne kandidáta na prezidentstvo.

Väčšina náboženstiev sa vyvíja. Nech prijmeme ktorúkoľvek teóriu vývoja náboženstiev, musí byť schopná vysvetliť zarážajúcu rýchlosť procesu vývoja náboženstva, ak sú pre to dané podmienky. Nasleduje štúdia jedného takéhoto prípadu.

Kulty karga
Jedna z mnohých vecí, ktorá sa teamu Montyho Pythona v Brianovom živote (The Life of Brian) podarila, je opis extrémnej rýchlosti, s akou sa šíria nové náboženské sekty. Môžu sa vynoriť takmer cez noc, vrásť do miestnej kultúry a hrať znepokojivo dominantnú úlohu. Najchýrnejšie príklady zo skutočného života sú takzvané „kulty karga" tichomorskej Melanézie a Novej Guiney. Celú históriu niektorých z týchto kultov (siekt) od ich vzniku po zánik máme v živej pamäti. Na rozdiel od kultu Ježiša Krista, ktorého vznik nie je spoľahlivo dokumentovaný, tu máme celý sled udalostí pred našimi očami (ako uvidíme, aj tu sa už niektoré podrobnosti stratili). Fascinujúca je domnienka, že kult kresťanstva vznikol temer iste rovnako a tiež sa hneď šíril s veľkou rýchlosťou.

Hlavnou predlohou pre spracovanie kultov karga je kniha Davida Attenborougha Hľadanie v raji (The Quest in Paradise), ktorú mi autor milo daroval. Vzorku majú všetky rovnakú, od primitívnych prvých v devätnástom storočí po senzačnejšie v období po druhej svetovej vojne. Zdá sa, že vo všetkých prípadoch boli ostrovania ohromení úžasnými vecami, ktoré prinášali bieli prisťahovalci na ich ostrovy, vrátane úradníkov, vojakov a misionárov. Asi boli obeťami Clarkovho Tretieho zákona, ktorý som citoval v 2. kapitole: „Každá dosť vyspelá technológia je nerozoznateľná od mágie."

Ostrovania si všimli, že belosi, ktorí sa tešili zo svojich zázračnýh vecí, nikdy ich sami nevyrábali. Keď niečo potrebovalo opravu, poslalo sa to preč a nové veci prichádzali ako náklad, „kargo", na lodiach, neskoršie na lietadlách. Nikto nikdy nevidel bielych mužov niečo robiť alebo opravovať. Nerobili nič, čo by sa dalo uznať za užitočnú prácu; sedieť pri stole a hrabať sa v papieroch bolo zrejme nejaké náboženské rozjímanie. Nedalo sa pochybovať: „kargo" muselo mať nadprirodzený pôvod. Akoby na posilnenie tejto domnienky, biely muž robil veci, ktoré mohli byť len rituálne obrady:

Stavajú vysoké stožiare, na ktoré sú pripevnené drôty; sedia načúvajúc pri malých skrinkách, ktoré žiaria svetlom a vydávajú podivné zvuky a škrtivé hlasy; presviedčajú miestnych ľudí, aby si obliekli rovnaké šaty a prikazujú im chodiť hore a dolu - nedá sa vymyslieť neužitočnejšie zamestnanie ako toto. A vtom zisťuje domorodec, že sa potkol o odpoveď na mystérium. Sú to tie nepochopiteľné činy a obrady, ktorými biely muž presviedča bohov, aby mu poslali kargo. Ak aj domorodec chce kargo, musí tiež robiť tieto veci.

Bije do očí, že podobné kulty karga vznikli nezávisle na ostrovoch, ktoré sú od seba veľmi ďaleko zemepisne aj kultúrne. David Attenborough píše, že

antropológovia zaznamenali dva oddelené výskyty kultov v Novej Kaledónii, štyri na Šalamúnových ostrovoch, štyri na Fidži, sedem na Nových Hebridách a vyše päťdesiat na Novej Guinei; väčšina z nich nemala nijaké spojenie s inými kultmi; väčšina hlásala, že osobitný mesiáš prinesie kargo, keď nadíde deň apokalypsy."

Nezávislý rozkvet tak početných nezávislých ale podobných kultov svedčí v prospech existencie spoločných vlastností ľudskej psychológie.

Jeden chýrny kult karga pretrváva na ostrove Tanna v súostroví Nových Hebríd (od roku 1980 známych ako Vanuatu). Je zameraný na mesiášsku osobu s menom John Frum. Oficiálne záznamy a údaje o Johnovi Frumovi sa datujú od roku 1940, ale aj pri takom čerstvom mýte nie je celkom isté, či vôbec existoval ako skutočný muž. Jedna legenda ho opisuje ako muža nižšej postavy s vysokým hlasom a odfarbenými vlasmi, obľubujúceho plášť s ligotavými gombíkmi. Predpovedal kuriózne udalosti a svoju činnosť začal huckaním ľudí proti misionárom. Nakoniec sa vrátil ku svojim predkom, no sľúbil svoj triumfálny druhý príchod na zem s bohatým kargom. Jeho apokalyptická vízia opisovala „veľkú kataklizmu: vrchy sa zosypú a doliny sa naplnia;* starí ľudia omladnú a choroby sa pominú; belosi budú z ostrovov vypudení a nikdy sa nevrátia; kargo príde v takom množstve, že každý dostane toľko, koľko bude chcieť."

(* Porovnaj Izaiáš 40,4: „Každá dolina nech sa zdvihne a každý kopec zníži." Táto podobnosť nedokazuje nejakú základnú vlastnosť ľudskej psychiky, resp. jungovské „kolektívne podvedomie". Tieto ostrovy boli oddávna zamorené misionármi.)

Vládu veľmi znepokojila Frumova predpoveď, že pri svojom druhom príchode prinesie nové mince, razené s obrazom kokosového orecha. Preto sa ľudia sa majú zbaviť všetkých peňazí v platnej mene bieleho muža. V roku 1941 to viedlo k nakupovaniu vo veľkom a míňaniu peňazí; ľudia prestávali pracovať a hospodárstvo ostrova z toho malo veľkú škodu. Správca ostrova zatváral šíriteľov týchto správ, ale nech robil čokoľvek, nepotlačil kult; misijné kostoly a školy sa vyprázdnili a ostali opustené.

O niečo neskoršie sa rozšírila nová doktrína, že John Frum je kráľom Ameriky. Šťastnou náhodou prišli vtedy na Nové Hebridy americké vojská a zázrak nad zázraky, boli medzi nimi čierni muži, ktorí neboli chudobní ako ostrovania, ale

kargom rovnako bohato dotovaní ako bieli vojaci. Divoké vzrušenie sa zmocnilo Tanny. Deň apokalypsy bol blízko! Zdalo sa, že každý sa pripravuje na príchod Johna Fruma. Jeden z vodcov ohlásil, že Frum priletí z Ameriky lietadlom a stovky mužov sa pustili do klčovania pralesa v strede ostrova, aby lietadlo malo kde pristáť.

Pristávacia plocha mala bambusovú kontrolnú vežu s „kontrolórmi vzdušnej premávky", ktorí mali na ušiach atrapy telefónov z dreva. Stáli tam atrapy lietadiel, majúce pôsobiť ako návnady, ktoré mali privábiť lietadlo Johna Fruma.

V päťdesiatych rokoch sa mladý David Attenborough priplavil na Tannu s kameramanom Geoffreyom Mulliganom s cieľom skúmať kult Johna Fruma. Našli množstvo príznakov náboženstva a dostali sa do styku s jeho veľkňazom menom Namba. Pre Nambu bol jeho mesiáš familiárne Johnom a Namba tvrdil, že s ním pravidelne komunikuje „rádiom". Toto („rádio podľa Johna") pozostávalo z jednej starej ženy s elektrickými drôtmi okolo pásu, ktorá upadla do tranzu a tárala nezmysly, ktoré Namba vydával za slová Johna Fruma. Vravel, že dopredu vedel, že Attenborough sa s ním príde stretnúť, lebo John mu to oznámil „rádiom". Attenboroughova prosba vidieť to „rádio" bola (pochopiteľne) zamietnutá. Zmenil tému rozhovoru a pýtal sa, či Namba videl Johna Fruma.

Namba dôrazne prikyvoval. „Ja ho vidieť mnoho času."
„Ako vyzerá?"
Namba ukázal na mňa. „On vyzerať podobný vám. On
mať biela tvár. On vysoký muž. On dlho žiť Južná Amerika."

Táto podrobnosť nesúhlasí s tým, čo sa povedalo vpredu, že John Frum bol nízkej postavy. Ale tak to beží pri rozvoji legiend.

Rozšírená je viera, že John Frum sa vráti 15. februára, ale nevie sa, ktorého roka. A tak sa jeho nasledovníci schádzajú každý rok 15. februára, usporiadajú náboženskú ceremóniu a chystajú sa privítať ho. Dosiaľ sa nevrátil, ale preto neklesajú na mysli. David Attenborough sa prihovoril jednému oddanému členovi kultu:

„Sam, veď je tomu už devätnásť rokov, čo John sľúbil,
že príde veľké kargo. Sľuboval a sľuboval, ale kargo stále
neprichádza. Nie je devätnásť rokov čakania dlhý čas?"

Sam zdvihol zrak a pozrel na mňa. „Ak vy môžete čakať
dva tisíce rokov, že príde Ježiš Kristus, potom ja môžem
čakať viac ako devätnásť rokov, že príde John."

Kniha Roberta Buckmana Môžeme byť dobrí bez Boha? (Can We Be Good without God?) uvádza tú istú obdivuhodnú odpoveď jedného žiaka Johna Fruma, tento raz kanadskému novinárovi, a to štyridsať rokov po stretnutí Davida Attenborougha.

Kráľovná a princ Philip navštívili túto oblasť v roku 1974 a princ sa stal predmetom zbožňovania opakovaním vzniku kultu Johna Fruma (všimnime si, ako rýchlo sa menia podrobnosti pri vývoji náboženskej legendy). Princ Filip bol krásny muž a vo svojej námorníckej uniforme s chocholom ozdobenou helmou vyzeral veľkolepo. Preto neprekvapuje, že za hlavu kultu bol vybraný on a nie kráľovná. Ostatne neslobodno zabudnúť, že kultúra ostrovanov by ťažko pripustila ženské božstvo.

Nemienim pripisovať veľký význam kultom karga v južnom Tichomorí. Predstavujú však zaujímavý súčasný model pre štúdium vzniku náboženstiev z temer ničoho. Poukazujú na štyri ponaučenia o pôvode náboženstiev vo všeobecnosti a stručne ich vymenujem. Po prvé je obdivuhodná rýchlosť, s akou môžu kulty (sekty) vzniknúť. Na druhom mieste je rýchlosť, s akou už priebeh vzniku zakrýva svoje stopy. Ak John Frum existoval, bolo to v čase živej pamäti. Ale ani taká nedávna možnosť nie je v súvislosti s náboženstvom istá. Tretie ponaučenie upozorňuje na nezávislý vznik podobných kultov na rozličných miestach. Systematické štúdium týchto podobností nám môže niečo povedať o ľudskej psychológii a jej vzťahu k náboženstvu. Po štvrté, kulty karga sú podobné, a to nielen jeden druhému, ale aj všetky spolu starodávnym náboženstvám. Kresťanstvo a iné dávne náboženstvá sa pravdepodobne začali šíriť po svete vychádzajúc z miestnych kultov, ako bol Frumov. Vedci ako Geza Vamos, profesor židovských štúdií na univerzite v Oxforde, naznačujú, že Ježiš bol jeden z mnohých mimoriadnych osobností vo vtedajšej Palestíne, na ktoré sa viazali podobné legendy. Väčšina tých kultov zanikla. S jedným, ktorý prežil, sa stretáme ešte dnes. V priebehu storočí sa vývojom vybrúsil (mémovou selekciou, ak súhlasíte s touto formuláciou; nie, ak nechcete) do premysleného systému, ktorý ovláda rozsiahle oblasti dnešného sveta. Smrť moderných mimoriadnych osobností, ako boli Haile Selassie, Elvis Presley a princezná Diana, poskytuje ďalšie možnosti na štúdium rýchleho rastu kultov a ich následnú memetickú evolúciu.

Toto som považoval za potrebné povedať o koreňoch náboženstva. Krátko sa k tejto téme vrátim v 10. kapitole pri diskusii o jave „imaginárneho priateľa" v detstve pod titulkom psychologických „potrieb", ktoré vraj plní náboženstvo.

Často sa myslí, že morálnosť má korene v náboženstve. V nasledujúcej kapitole ukážem, že aj pôvod morálnosti môže byť predmetom darvinovskej otázky. Práve tak ako sme sa pýtali: „Akú darvinovskú hodnotu pre prežívanie má náboženstvo?", môžeme položiť túto otázku o morálnosti. Je pravdepodobné, že morálka tu bola prv ako náboženstvo. Ako sme pri náboženstve dali otázke iné znenie, tak aj pri morálnosti hľadajme náznaky a dôkazy, že je vedľajším produktom niečoho iného.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

OĽaNO hujerizuje úrady

Po tom, ako OĽaNO nanominovalo prednostov úradov, prišli s plánom, že nanominujú aj vedúcich odborov.

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?