reklama

Korene náboženstva (Dawkins-The God Delusion, 5.kapitola, 1.časť)

Všeobecná výstrednosť náboženských rituálov a ich nákladnosť čo do času, zdrojov, útrap a odriekaní, pripomína evolučnému psychológovi tak živo ako zadok mandrily, že náboženstvo je prispôsobivé.  - Marek Kohn

Písmo: A- | A+
Diskusia  (46)

Darvinovský imperatív

Každý má svoju obľúbenú teóriu o tom, kde sa berie náboženstvo a prečo ho majú všetky ľudské kultúry. Vraj poskytuje útechu a pohodlie. Posilňuje súdržnosť v skupinách. Uspokojuje našu túžbu pochopiť, prečo existujeme. K vysvetleniam týchto otázok pristúpim po chvíli, ale začať by som chcel prvotnou otázkou, ktorej patrí prednosť z dôvodov, ktoré uvidíme: darvinovská otázka o prírodnom výbere. Uvedomujúc si, že sme produkty darvinovského vývoja, položme si otázku, ktorý tlak či ktoré tlaky prírodného výberu pôvodne favorizovali podnet k náboženstvu. Štandardné darvinovské hodnotenie ekonómie životných úkonov zvyšuje naliehavosť tejto otázky. Náboženstvo je veľmi márnotratné, veľmi výstredné, ale darvinovský výber sa zameriava na plytvanie a eliminuje ho. Príroda je malicherný účtovník, zdráhavá pri halieroch, počíta čas a trestá aj najmenšiu výstrednosť. Ako nám Darwin vysvetlil,

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„prírodný výber neochabujúco a nepretržite deň čo deň a hodinu čo hodinu preveruje na celom svete každú variáciu, aj tú najslabšiu; zavrhne zlé, zachovajúc dobré a pridá mu; potichu a nepozorovateľne pracuje na zlepšení každej organickej bytosti, kde a kedy sa mu k tomu naskytne možnosť."

Ak sa nejaké divé zviera oddáva nejakej bezúčelnej činnosti, bude prírodný výber favorizovať súperiace zvieratá, ktoré venujú čas a energiu prežitiu a reprodukcii. Príroda nemôže pripúšťať ľahkomyseľné jeux d'esprit (zábavy duchaplnosti). Triumfuje neúprosný utilitarizmus, hoci sa to vždy nevidí.

V tejto súvislosti je chvost páva vynikajúci jeux d'esprit. Celkom iste nenapomáha prežitiu jeho majiteľa. Osoží však génom, ktoré ho odlišujú od jeho menej nápadných sokov. Chvost je reklama, ktorou si páv kupuje svoje miesto v ekonómii prírody vábením samičiek. To isté platí o práci a čase, ktorý samček šiatorníka (Ptilonorhynchidae) venuje svojmu hniezdu: búdka podoby chvosta, vybudovaná z trávy, vetvičiek, farebných bobúľ, kvetov, a ak ich nájde, z guľôčok, tretiek a korkových zátok. Dá sa uviesť aj príklad, kde nehrá úlohu reklama, a to „zamravčenie": čudesný zvyk vtákov, napríklad sojok, „kúpať", „popoliť sa" v hniezdach mravcov, resp. nejakým spôsobom dostávať mravce do styku s perím. Nikto nepozná s istotou osoh zamravčenia - možno je to akýsi druh hygieny, zbavovanie peria parazitov; existuje rad iných hypotéz, ale ani jedna z nich nie je pevne podložená dôkazmi. Ale neistota v podrobnostiach neodradí - ani by nemala odradiť - darvinistov od sebaistého predpokladu, že zamravčenie musí byť „na niečo" dobré. V tomto prípade súhlasí pravdepodobne aj zdravý rozum, ale darvinovská logika má osobitný argument: keby to vtáci nerobili, uškodilo by to ich štatistickej vyhliadke na genetický úspech, hoci ešte nepoznáme presný spôsob poškodenia. Tento záver vyplýva z dvoch premís: že prírodný výber trestá plytvanie časom a energiou, a že sústavne možno sledovať vtákov, ako venujú čas a energiu zamravčeniu. Ak jestvuje stručný manifest tohto „adaptacionistického" princípu, vyjadril ho - uznávam, že miestami krajnými a prehnanými výrazmi - uznávaný harvardský genetik Richard Levontin: „Podľa môjho názoru existuje jeden bod, na ktorom sa zhodnú všetci evolucionisti, a to že je prakticky nemožné robiť lepšiu prácu, ako ju robí organizmus vo svojom prostredí." (75). Keby zamravčenie nebolo pozitívne užitočné pre prežitie a reprodukciu, prírodný výber by bol už dávno favorizoval jednotlivcov, ktorí to nerobia. Darvinista môže zacítiť pokušenie povedať to isté o náboženstve; preto o trom treba diskutovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náboženské rituály sú pre evolucionistu „rovnako do očí bijúce ako chvost páva na slnkom zaliatej paseke" (slovami Dana Dennetta). Náboženské správanie je zjavný ľudský ekvivalent zamravčenia alebo šiatorníkovho stavania hniezda, ktoré spotrebúva čas a energiu a často je tak výstredne okázalé ako chvostové perie páva. Náboženstvo môže ohroziť život pobožných jednotlivcov ako aj ľudí v ich okolí. Tisíce ľudí bolo mučených pre vernosť svojmu náboženstvu či prenasledovaných zanietencami za názor, ktorý bol často len ťažko odlíšiteľnou alternatívnou vierou. Náboženstvo neraz pohlcuje ohromné množstvo materiálnych zdrojov. Stavba stredovekej katedrály vyžadovala storočia ľudskej práce, no nikdy neslúžila za obydlie ani nijakému viditeľne užitočnému cieľu. Bol to druh architektonického pávieho chvosta? Ak áno, na koho cielilo upozorňovanie? Duchovná hudba a kostolné maľby úplne monopolizovali stredoveké a renesančné talenty. Nábožní ľudia umierali za svojich bohov a zabíjali za nich; šľahali si chrbát do krvi, zaprisahali sa doživotnému celibátu alebo osamelému mlčaniu, to všetko v službe náboženstvu. Načo je to všetko? Aký je úžitok z náboženstva?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pod „ziskom" rozumie darvinista zvyčajne zvýšenie prežívania génov jednotlivca. Treba dodať dôležitú doložku, že darvinovský zisk sa neobmedzuje na gény individuálneho organizmu. Sú tri možné alternatívne ciele zisku. Prvý vyplýva z teórie skupinovej selekcie a prídem k nemu neskoršie. Druhý vyplýva z teórie, ktorú som bránil v knihe Rozšírený fenotyp (The Extended Phenotype): indivíduum, ktoré sledujeme, koná pod manipulatívnym vplyvom iného indivídua, ktorým môže byť parazit. Dan Dennett nás upozorňuje, že prechladnutie je skoro tak spoločné všetkým ľuďom ako náboženstvo, a predsa nik nepríde s návrhom, že je pre nás užitočné. Existuje mnoho príkladov, keď sa zvieratá manipulujú tak, aby ich chovanie napomáhalo prenosu parazita na najbližšieho hostiteľa. Zhrnul som to do „centrálneho teorému rozšíreného fenotypu": „Správanie zvieraťa smeruje k maximalizácii prežívania génov pre „toto" správanie bez ohľadu na to, či sú tieto gény v organizme predmetného zvieraťa prítomné."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po tretie, pri centrálnom teoréme možno nahradiť „gén" všeobecnejším výrazom „replikátor". Skutočnosť, že náboženstvo je všadeprítomné, pravdepodobne znamená, že kedysi pracovalo pre niečí úžitok, ale nie pre nás či pre naše gény. Môže to byť v záujme samotných náboženských ideí, pokiaľ tieto pôsobia podobne ako gény, ako replikátory. O tom budeme hovoriť v stati „Našľapuj opatrne, lebo stúpaš po mojich memoch". Medzitým kladiem dôraz na tradičnejšie chápanie darvinizmu, pri ktorom sa pod ziskom rozumie spravidla prežívanie a reprodukcia jednotlivca.

Populácie poľovníkov a zberačov ako austrálske aborigénne kmene žijú asi spôsobom našich dávnych predkov. Novozélandský a austrálsky filozof vedy Kim Sterelny upozorňuje na dramatický kontrast v ich živote. Na jednej strane vedia prežiť za podmienok, ktoré do krajnosti napínajú ich praktické schopnosti. Sterelny však pokračuje, že nech sú ako druh akokoľvek inteligentní, sú zvrátene inteligentní. Títo aborigéni, ktorí sú takí dôvtipní vo veciach prírodného sveta a prežívania v ňom, súčasne majú myseľ prepchanú názormi, ktoré sú hmatateľne falošné a výraz „neužitočné" je pre ne veľkodušné podcenenie. Sterelny veľmi dobre pozná aborigénne národy Papuy-Novej Guiney. Dokážu prežiť ťažké obdobia, keď potrava sa temer nedá nájsť a ich záchranou je „legendárne dôkladné pochopenie svojho biologického prostredia. No toto pochopenie kombinujú s hlbokou a škodlivou posadnutosťou predstavami znečistenia pri ženskej menštruácii a čarodejníctvom. Mnohé miestne kultúry trápi strach pred čarodejníkmi a mágiou a trpia v dôsledku násilností, sprevádzajúcich tento strach." Sterelny nás vyzýva, aby sme vysvetlili, „ako môžeme byť naraz takí šikovní a takí hlúpi". (76).

Hoci podrobnosti sú v jednotlivých častiach sveta odlišné, žiadnej známej kultúre nechýba nejaká verzia náboženských fantázií, ktoré vyžadujú čas a materiálne prostriedky, majú rituály, ktoré vyvolávajú nepriateľstvo, chýba im skutočný podklad a sú kontraproduktívne. Niektorí vzdelaní jednotlivci možno opustili náboženstvo, no všetci boli vychovaní v náboženskom prostredí, ktoré zvyčajne zanechali po premyslenom rozhodnutí. Starý severoírsky žart „Áno, ale ste katolícky či evanjelický ateista?" je prešpikovaný trpkou pravdou. Náboženské správanie možno nazvať ľudskou všeobecnosťou v tom istom zmysle ako heterosexuálne správanie. Obidve generalizácie pripúšťajú individuálne výnimky, ale výnimky veľmi dobre poznajú pravidlá, z ktorých vychádzajú. Všeobecné znaky daného druhu vyžadujú darvinovské vysvetlenie.

Pochopiteľne nie je ťažké vysvetliť darvinovské prednosti sexuálneho správania. Týka sa robenia detí, hoci pri antikoncepcii a homosexualite sa viditeľne klame. Čo však povedať o náboženskom správaní? Prečo sa ľudia postia, kľakajú na kolená, bičujú sa, maniacky bijú hlavou do múru, robia krížové výpravy alebo inakšie sa zamotávajú do nákladných podujatí, ktoré uberajú zo života a v krajných prípadoch ho môžu ukončiť?

Priame výhody náboženstva

Existujú náznaky dôkazov, že náboženstvo chráni nábožných ľudí pred chorobami zo stresu. Dôkazy nie sú pádne, ale nebolo by prekvapením, keby sa ukázalo, že je to pravda v tom zmysle, že aj liečenie vierou môže niekedy fungovať. Prial by som si, aby nebolo potrebné dodať, že tieto priaznivé účinky nijako nezvyšujú pravdivosťnáboženských tvrdení. Slovami Bernarda Shawa: „Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší ako skeptik, neznamená o nič viac, ako že opitý človek je šťastnejší než triezvy."

Časť toho, čo môže dať lekár svojmu pacientovi, je útecha a povzbudenie. Toho sa neslobodno zrieknuť. Môj lekár nepraktizuje doslovnú liečbu vkladaním rúk. Ale veľa razy som vo chvíli ozdravel zo slabej nevoľnosti už pri počutí upokojujúcich slov z inteligentnej tváre nad stetoskopom. Efekt placebo je dokázaný a nie je ani veľmi mysteriózny. Atrapy piluliek bez akejkoľvek farmakologickej aktivity preukazne zlepšujú zdravie. Preto dvojité slepé testy liekov musia používať placebo ako kontroly. A preto sa aj zdá, že homeopatické preparáty pôsobia, hoci sú také zriedené, že obsahujú práve toľko aktívnej látky ako kontroly placebo - ani jednu molekulu. Mimochodom, nepríjemným vedľajším produktom zásahu právnikov do oblasti lekárov je, že títo sa najnovšie boja predpisovať placebo v normálnej praxi. Niekedy ich byrokracia núti identifikovať placebo v písomných záznamoch, ku ktorým má pacient prístup a to môže mať nepríjemné následky. Homeopati môžu zaznamenať úspech, pretože im je dovolené, nie tak ako odborným praktikom, podávať placebo - pod iným menom. Majú aj viac času na pohovor s pacientom a byť k nemu milý. V počiatočnej fáze jej dlhej histórie sa reputácia homeopatie nečakane zvýšila na tom základe, že jej lieky nerobili nič - kým ortodoxné lekárske praktiky, napríklad púšťanie krvi zo žily, pacientovi niekedy viditeľne škodili.

Je náboženstvo placebo, ktoré predlžuje život znižovaním stresu? Možno, hoci táto teória musí ešte zdolať uličku skeptikov, ktorí namietajú, že v mnohých prípadoch náboženstvo stres skôr zapríčiňuje, ako odstraňuje. Ťažko veriť, napríklad, že sa zdravie zlepší v temer trvalom stave pocitov viny, ktorým trpia rímskokatolíci s normálnymi ľudskými slabosťami, ale menej ako normálnou inteligenciou. Možno je neférové vylučovať katolíkov. Americká kabaretná herečka Cathy Ladmanová poznamenáva, že „Všetky náboženstvá sú rovnaké a v podstate sú vinné; majú len rozličné sviatky." Nech je to akokoľvek, nepovažujem placebovú teóriu za schopnú vysvetliť prenikavý celosvetový jav náboženstva. Nemyslím, žeby znižovanie stresu u našich predkov bolo príčinou, že máme náboženstvo. Nie je to dosť veľká teória pre taký veľký problém, hoci o vedľajšej roli sa dá hovoriť. Náboženstvo je široký problém, na jeho vysvetlenie treba širokú teóriu.

Iné teórie o vzniku náboženstva nemajú v sebe nič darvinovského. Mám na mysli návrhy typu „náboženstvo uspokojuje našu zvedavosť týkajúcu sa vesmíru a nášho miesta v ňom", resp. „náboženstvo dáva útechu". Môže to byť do určitej miery psychologická pravda, ako uvidíme v 10. kapitole, ale nie je to darvinovské vysvetlenie. Steven Pinker to komentuje v knihe Ako pracuje myseľ (How the Mind Works) slovami:

„To iba kladie otázku, prečo niektoré mysle nájdu útechu vo viere niečomu, čo je aj pre ne viditeľne falošné. Mrznúcemu človeku nepomôže myslieť si, že je mu teplo; tomu, kto má pred sebou leva, neodľahne, ak si predstaví, že je to králik."

Teóriu útechy by bolo treba preložiť do darvinovských výrazov, ale to je ťažšie, ako sa zdá. Psychologické vysvetlenia, prečo sú niektoré pocity príjemné alebo nepríjemné, sú prvotné, nie konečné.

Darvinisti pripisujú veľký význam rozlíšeniu prvotného a konečného. Prvotné vysvetlenie výbuchu vo valci spaľovacieho motora sa dovoláva iskriacej sviečky. Konečné vysvetlenie sa týka účelu výbuchu: pohnúť vo valci piestom a preniesť ten pohyb na krúživý kľukový hriadeľ. Prvotnou príčinou náboženstva by mohla byť zvýšená aktivita v niektorom mozgovom centre. Nejdem tu sledovať neurologickú myšlienku „centra pre boha" v mozgu, pretože tu mi nejde o prvotné otázky. Tým nechcem znižovať ich význam. Odporúčam knihu Michaela Shermera Ako veríme: hľadanie Boha vo veku vedy (How We Believe: The Search for God in an Age of Science), kde sa preberajú aj zistenia Michaela Persingera a iných autorov, že vizionárske náboženské skúsenosti sa veľmi podobajú epilepsii temporálneho laloka.

V tejto kapitole sa zaoberám v prvom rade darvinovskými konečnými vysvetleniami. Ak raz nájdu neurovedci v mozgu „centrum pre boha", darvinisti budú aj potom chcieť pochopiť, aký tlak prírodného výberu podporoval jeho vznik. Prečo sa dočkali naši predkovia, ktorí mali vrodenú tendenciu k rastu centra pre boha, viac vnukov ako ich súperi? Darvinovská konečná otázka nie je lepšia, ani hlbšia, ani vedeckejšia ako prvotná neurologická otázka. Ale kladiem ju.

Darvinistov neuspokojí ani politické vysvetlenie, že „náboženstvo je spôsob, ktorým si vládnuca trieda podrobuje utláčanú triedu." Iste je pravda, že čierni otroci v Amerike nachádzali útechu v sľube budúceho života, ktorý otupil ich nespokojnosť s týmto životom a tým im pomohol znášať ho. Otázka, či náboženstvo úmyselne dizajnovali cynickí kňazi alebo vládcovia, je zaujímavá a majú sa ňou zaoberať historici. Ale ako taká nie je to darvinovská otázka. Darvinisti chcú vedieť, prečo sú ľudia zraniteľní šarmom náboženstva a tým spôsobom vydaní na pospas vykorisťovaniu kňazmi, politikmi a kráľmi.

Cynický manipulátor vie využiť sexuálnu žiadostivosť ako zbraň politickej moci, ale my hľadáme darvinovské vysvetlenie, prečo to funguje. V prípade pohlavnej rozkoše je odpoveď ľahká: naše mozgy sú nastavené na potešenie zo sexu, pretože v pôvodnom prírodnom stave sex robí deti. Politický manipulátor môže používať aj mučenie, aby dosiahol svoj cieľ. Darvinista musí vysvetliť, prečo je mučenie účinné; pretože by sme urobili temer čokoľvek, aby sme sa vyhli intenzívnej bolesti. Znie to ako banálnosť, ale darvinista to potrebuje vysloviť: prírodný výber ustanovil pocit bolesti ako znamenie životunebezpečného telesného ohrozenia a naprogramoval nás vyhýbať sa mu. Zriedkaví jednotlivci, ktorí necítia bolesť, alebo jej nevenujú pozornosť, umierajú obyčajne mladí následkom poranení, ktorým by sme sa my ostatní snažili vyhnúť. Či to už niekto cynicky využíva, alebo sa to manifestuje spontánne, čo nakoniec vysvetľuje smäd po bohoch?

Skupinový výber

Niektoré konečné vysvetlenia sa javia byť - alebo boli uznané - za teórie „skupinového výberu". Skupinový výber je kontroverzná myšlienka, že darvinovský výber volí medzi biologickými druhmi alebo inými skupinami jednotlivcov. Cambridgeský archeológ Colin Renfrew súdi, že kresťanstvo prežilo v dôsledku skupinového výberu, pretože podporovalo myšlienku skupinovej lojality a bratskej lásky, čo pomohlo nábožným skupinám prežiť na úkor menej nábožných skupín. Americký apoštol skupinového výberu D. S. Wilson vyvinul v Darwinovej katedrále (Darwin's Cathedral) nezávisle podobnú teóriu, len dlhšiu.

Nasledovný vymyslený príklad môže poslúžiť za ukážku, ako asi vyzerá teória skupinového výberu pre vznik náboženstva. Kmeň, ktorý má strhujúco vojnychtivého „boha bitiek", vyhráva vojny so súperiacimi kmeňmi, ktorých bohovia nabádajú k mieru a harmónii, alebo nemajú bohov vôbec. Bojovníci, ktorí neotrasiteľne veria, že mučenícka smrť ich dovedie rovno do raja, bojujú udatne a ochotne obetujú svoje životy. Kmene s týmto druhom náboženstva pravdepodobne skôr prežijú medzikmeňové vojny, ukradnú porazeným kmeňom ich dobytok a zmocnia sa ich žien a konkubín. Takéto úspešné kmene plodne vytvoria dcérske kmene, ktoré sa rozídu na ďalšie dcérske kmene a všetko to zbožňuje toho istého kmeňového boha. Myšlienka skupiny plodiacej ďalšie skupiny, ako úľ vysielajúci roje, nie je nepravdepodobná, ani zďaleka. Napoleon Chagnon nedávno nakreslil mapu takého štiepenia dedín vo svojej slávnej štúdii o „divých ľuďoch", o Yanomanoch v brazílskych džungliach. (77)

Chagnon nie je stúpencom skupinového výberu a ani ja ním nie som. Proti tomu existujú ohromné námietky. Keďže som v tejto kontroverzii straníkom, musím sa vyvarovať pestovať svoje hoby ďaleko od hlavnej dráhy tejto knihy. Niektorí biológovia podľahli klamu zámeny medzi pravým skupinovým výberom, ako som ho opísal v hypotetickom príklade boha vojen, a medzi čímsi iným, čo síce volajú skupinovým výberom, no pri bližšom prezretí sa to ukáže príbuzenský výber alebo vzájomný altruizmus (pozri „Korene morálky v 6. kapitole).

Aj tí z nás, ktorí znižujú význam skupinového výberu, pripúšťajú, že principiálne je možný. Otázka je, či vo vývoji zaujímal dôležité miesto. Keď sa porovná s výberom na nižších úrovniach - napríklad pri sebaobetovaní - zdá sa výber nižšej úrovne silnejší. Predstavme si v našom hypotetickom kmeni ojedinelého sebeckého bojovníka v armáde, v ktorej prevládajú ochotní martýri, túžiaci umrieť za kmeň a zožať za to nebeskú odmenu. Pravdepodobnosť, že umrie na víťaznej strane, sa o málo znížila tým, že v boji ostával v zadných radoch, aby si zachránil kožu. Jemu pomohlo martýrstvo jeho kamarátov viac, ako priemerne každému z nich, pretože mnohí z nich umreli. Má väčšiu pravdepodobnosť, že sa rozmnoží, ako oni a jeho gény pre odmietnutie martýrstva sa asi tiež prenesú do budúcej generácie. Takže tendencie smerom k martýrstvu v budúcich generáciách poklesnú.

Toto je veľmi zjednodušený príklad, ale ilustruje večný problém so skupinovým výberom. Teórie skupinového výberu pri individuálnom sebaobetovaní sú vždy zraniteľné subverziou zvnútra. Individuálne úmrtia a reprodukcie prebiehajú rýchlejšej a častejšie ako zániky skupín a štiepenia. Dajú sa narysovať matematické modely pre špeciálne podmienky, za akých môže byť skupinový výber evolučne silný. Tieto špeciálne podmienky bývajú nerealistické, ale dá sa argumentovať, že v kmeňových skupinách podporujú náboženstvá práve takéto nerealistické špeciálne podmienky. Toto je zaujímavý teoretický smer, ale nejdem v ňom pokračovať; pripustím iba, že aj sám Darwin, hoci bol normálne neochvejný zástanca selekcie na úrovni individuálnych organizmov, najviac sa k myšlienke skupinového výberu priblížil v diskusii o ľudských kmeňoch:

„Keď dva kmene prvotného človeka, žijúce v tej istej krajine, začali spolu súťažiť a keď jeden z nich mal (pri rovnakých ostatných okolnostiach) väčší počet odvážnych, súcitných a lojálnych členov, ktorí bolistále ochotní varovať jeden druhého pred nebezpečenstvom, pomáhať si a brániť jeden druhého, vtedy bol tento kmeň bez pochyby úspešnejší a podmanil si ten druhý ... Sebeckí a svárliví ľudia nebudú držať pohromade a bez súdržnosti sa nedosiahne nič. Kmeň, ktorý má menované dobré vlastnosti vo veľkej miere, bude rásť a zvíťazí nad inými kmeňmi; no v priebehu času, súdiac podľa celej minulej histórie, aj jeho prekoná iný ešte väčšmi obdarený kmeň." (78).

Aby som uspokojil všetkých biologických špecialistov, ktorí môžu čítať tieto riadky, musím dodať, že Darwin nemal na mysli presne povedané skupinový výber v pravom význame skupín, produkujúcich dcérske skupiny, ktorých častosť v metapopulácii skupín sa dá počítať. Darwin myslel na kmene s altruisticky spolupracujúcimi príslušníkmi, ktorí sa šírili a stávali početnejšími v zmysle počtu jednotlivcov. Jeho model sa podobá skôr šíreniu šedej veveričky na úkor červenej v Británii: išlo o ekologickú náhradu, nie o pravý skupinový výber.

Náboženstvo ako vedľajší produkt niečoho iného

Teraz však idem v každom prípade odsunúť skupinový výber na stranu a venovať sa svojmu pohľadu na darvinovskú hodnotu náboženstva pri prežívaní. Som jeden z rastúceho počtu biológov, ktorí vidia náboženstvo ako vedľajší produkt niečoho iného. Myslím si, že my, ktorí uvažujeme o hodnote darvinovského prežitia, mali by sme vždy "myslieť na vedľajší produkt". Keď sa pýtame na hodnotu niečoho pri prežívaní, kladieme asi otázku zlým spôsobom. Mali by sme otázku položiť inakšie, aby nám pomohla odpovedať. Je možné, že hlavný aspekt nášho záujmu (v tomto prípade náboženstvo) nemá priamu hodnotu pri prežívaní, ale je vedľajším produktom niečoho, čo má túto hodnotu. Pri zavádzaní pojmu „vedľajší produkt" považujem za užitočnú jednu analógiu z mojej záujmovej oblasti správania sa zvierat.

Moly letia do ohňa sviečky a nezdá sa, žeby to robili náhodne. Opustia svoju dráhu a ponúkajú sa na spálenie. Dá sa to nazvať „sebaupaľovacím správaním" a pri tomto provokatívnom výraze sa natíska otázka, ako to vôbec mohol prírodný výber podporovať. Zastávam stanovisko, že prv než sa čo len pokúsime dať rozumnú odpoveď, musíme prepísať otázku. Nie je to samovražda. Zdanlivá samovražda sa ukazuje byť neočakávaným vedľajším účinkom alebo vedľajším produktom niečoho iného. Vedľajším produktom ... čoho? Tu je jedna možnosť, ktorá vysvetlí moje stanovisko.

Umelé svetlo sa objavilo na nočnej scéne len pomerne nedávno. Až do nedávna boli mesiac a hviezdy jediné v noci viditeľné svetlá. Sú uložené v optickom nekonečne, takže ich lúče prichádzajú na Zem paralelne. To ich robí použiteľnými ako kompasy. O hmyze sa vie, že používa nebeské telesá ako slnko a mesiac na riadenie pohybu vpred v priamej čiare; ten istý kompas sa dá použiť, s obrátenými znakmi, pri bezpečnom návrate z loveckej výpravy. Nervový systém hmyzu je schopný vydať dočasný príkaz približne tohto druhu: „Drž sa takého smeru, aby ti svetelné lúče dopadali do oka pod uhlom 30°". Keďže hmyz má zložené oči (s priamymi trubičkami, čo vedú svetlo, vychádzajúcimi zo stredu oka ako tŕne ježa), prakticky to vedie k zachyteniu svetla v jednej osobitnej trubičke zvanej ommatidium.

Svetelný kompas predpokladá, že nebeské teleso je v optickom nekonečne. Ak nie je, nie sú svetelné lúče rovnobežné, ale sa rozbiehajú ako sprušle kolesa. Ak použije nervový systém pre neďalekú sviečku približné pravidlo 30° (alebo iný ostrý uhol), ako keby to bol mesiac v optickom nekonečne, povedie moru špirálovitou dráhou do plameňa. Nakreslite si to s použitím ostrého uhla povedzme 30°, a vyprodukujete elegantnú logaritmickú špirálu mieriacu rovno do ohňa sviečky.

Hoci v tomto osobitnom prípade má morino približné pravidlo dopadu svetla fatálne následky, v priemere je dobré, lebo pre moru je vidieť sviečku pri porovnaní s videním mesiaca veľmi zriedkavé. Nezaznamenávame stovky môr, ktoré sa nechávajú potichu a účinne viesť mesiacom a veľkými hviezdami, prípadne aj žiarou vzdialeného mesta. Vidíme len mory mieriace do našej sviečky a kladieme zlú otázku: Prečo páchajú všetky tieto mory samovraždu? Mali by sme sa pýtať, prečo majú nervový systém, ktorý ich vedie udržovaním pevného uhla k svetelným lúčom, dopadajúcim do ich oka; to je taktika, ktorej si všimneme, len keď je zle. Ak sa otázka prepíše, je po mystériu. Nikdy nebolo správne nazývať to samovraždou. Je to zlyhaný vedľajší produkt inakšie veľmi účinného a užitočného kompasu.

Aplikujme teraz poučenie o vedľajšom produkte na náboženské správanie u ľudí. Vidíme, že veľké počty ľudí - v niektorých oblastiach sa to blíži 100 percentám - sa držia vier, ktoré zrejme protirečia vedeckým poznatkom, ako aj vieram súperiacich náboženstiev. Ľudia nielen že sa pridŕžajú týchto náboženstiev s vášnivou istotou, venujú aj čas a peniaze na povinné nákladné rituály. Umierajú za ne, zabíjajú za ne. Pri pohľade na to sa čudujeme, ako sa čudujeme „samovražednému správaniu" môr. Zmätene sa pýtame: Prečo? Tu sa hlásim o slovo s poznámkou, že asi kladieme zlú otázku. Náboženské správanie môže byť nevydareným vedľajším produktom nejakej súvisiacej psychologickej tendencie, ktorá za iných okolností je, alebo kedysi bola, užitočná. Pri tomto pohľade nebola tendencia, ktorá sa prírodným výberom vyselektovala, náboženstvo ako také; prinášala nejaký iný úžitok a len náhodou sa javí ako náboženské správanie. Pochopíme ho, len ak ho premenujeme.

Ak je teda náboženstvo vedľajší produkt čohosi iného, čo je toto iné? Čo je pre náboženstvo obdobou toho, čo je pre samovražedné správanie môr navigácia podľa nebeského svetelného kompasu? S čím súvisela tá primitívna výhodná vlastnosť dávnych ľudí, ktorá v niektorých prípadoch nepodarene splodila náboženstvo? Podám jeden návrh ako ilustráciu, ale prízvukujem, že je to len príklad na môj spôsob uvažovania; uvediem aj návrhy iných autorov. Lipnem oveľa viac na všeobecnom princípe, že treba správne položiť otázku, ak treba aj prepísať ju, ako na nejakej osobitnej odpovedi.

Moja špecifická hypotéza sa týka detí. Väčšmi ako ktorýkoľvek druh prežívame na základe nahromadených skúseností predošlých generácií; tieto skúsenosti sa musia odovzdať deťom na ich ochranu a dobro. Teoreticky sa deti môžu naučiť z osobnej skúsenosti nejsť príliš blízko ku kraju priepasti, nejesť nevyskúšané červené bobule, nekúpať sa v rieke, v ktorej žijú krokodíly. No najmenej, čo treba povedať, je, že pre detský mozog bude selektívnou výhodou, ak ovládne približné pravidlo: ver, bez kladenia otázok, čokoľvek ti povedia dospelí ľudia. Poslúchaj rodičov; poslúchaj starešinov kmeňa, hlavne keď hovoria slávnostne či hrozivo. Dospelým dôveruj bez otázok. Pre deti sú to spravidla cenné pravidlá. Ale ako pri morách, môže sa to obrátiť na zlé.

Nikdy som nezabudol a ani nezabudnem na jednu strašidelnú kázeň v našej školskej kaplnke, keď som bol malý. Strašidelná je z dnešného hľadiska - môj detský rozum ju chápal tak, ako si to kazateľ prial. Rozprával nám príbeh o čate vojakov, ktorí cvičili na svahu trate. V kritickej chvíli bola veliteľova pozornosť odvrátená, takže nedal rozkaz zastať. Vojaci boli tak dobre naučení bez otázok poslúchať rozkazy, že pokračovali v pochode priamo cez koľajnice, po ktorých prichádzal vlak. Teraz, samozrejme, neverím tomu príbehu a dúfam, že ani vtedajší kazateľ mu neveril. Ale veril som mu, keď som mal deväť rokov, pretože som ho počul od dospelého, ktorý bol pre mňa autoritou. A či mu veril alebo nie, chcel, aby sme ako deti obdivovali vojakov a vyvíjali sa podľa ich slepej a bezpodmienečnej poslušnosti voči nezmyselnému rozkazu autoritatívnej osoby. Ak mám hovoriť za seba, myslím si, že sme to obdivovali.

Ako dospelému mi pripadá nemožné veriť, že by som sa bol ako dieťa opovážil uvažovať, či by som mal odvahu splniť svoju povinnosť pochodovať pod vlak. Kázeň na mňa iste urobila veľký dojem, pretože som si ju zapamätal a odovzdávam ju aj vám.

Aby som bol spravodlivý treba povedať, že si nemyslím, žeby bol kazateľ mal na mysli náboženské posolstvo. Bolo skôr vojenské ako náboženské a nieslo sa v duchu Tennysonovej básne „Útok ľahkej brigády", ktorú mohol celkom dobre predniesť:

„Dopredu, ľahká brigáda!"
Či sa z nich niektorý zdesil?
Nie, hoci vojaci vedeli,
že sa tam niekto zmýlil:
Im neprichodí protirečiť,
im neprichodí uvažovať,
im prichodí len bojovať a mrieť:
A tak ich do Údolia smrti
vošlo všetkých šesťsto aj s koňmi.

(Jeden z najstarších a najpoškrabanejších záznamov ľudského hlasu na gramofónovej platni je prednes tejto básne samotným lordom Tennysonom; dojem smutnej deklamácie v dlhom tmavom tuneli z hlbín minulosti sa tu zdá prízračne vhodný.) Z hľadiska vrchného veliteľstva by bolo šialenstvo ponechať na vôli jednotlivých vojakov, či poslúchať rozkazy. Štáty, ktorých pešiaci by sa správali podľa vlastnej iniciatívy a nie podľa rozkazov, by prehrali vojny. Z hľadiska štátov sú rozkazy dobré približné pravidlo, aj keď niekedy vedú k individuálnym pohromám. Vojaci sa drilujú, kým sa stanú natoľko podobnými automatom či počítačom, ako je to len možné.

Počítače urobia, čo sa im prikáže. Slepo poslúchnu každý príkaz vo svojej programovej reči. Tak robia užitočné úkony, napríklad spracovanie textov a tabuľkové výpočty. Ale ako nevyhnutný vedľajší produkt sú to roboty aj v poslušnosti zlým príkazom. Nemajú ako povedať, či nejaká inštrukcia bude mať dobré alebo zlé dôsledky. Jednoducho poslúchajú, ako sa to predpokladá u vojakov. Bezpodmienečná poslušnosť robí počítače užitočnými, ale súčasne aj neodvratne zraniteľnými infekciou softvérovými vírusmi a červami. Zlomyseľne vypracovaný program s príkazom „Kopíruj ma a pošli ma na všetky adresy na tvrdom disku" sa jednoducho splní, potom u príjemcu správy sa opäť splní a tak to ide po linke počítačov exponenciálnou expanziou stále ďalej. Je ťažké, ak nie nemožné, zostrojiť počítač, ktorý by bol užitočne poslušný, ale súčasne imúnny voči vírusovým infekciám.

Ak som svoju vysvetľovaciu úlohu splnil dobre, doplnili ste si už môj argument o detskom mozgu a náboženstve. Prírodný výber vyzbrojuje detské mozgy tendenciou uveriť všetko, čo im povedia ich rodičia a starší ľudia. Taká dôverčivá poslušnosť má svoju hodnotu pre prežívanie: analogickú k riadeniu mesiacom pre moru. Ale rubová strana dôverčivej poslušnosti je slepá ľahkovernosť. Nevyhnutný vedľajší produkt je zraniteľnosť infekciou vírusmi mysle. Z dôležitých dôvodov, súvisiacich s darvinovským prežívaním, musia detské mozgy dôverovať rodičom a tým dospelým, ktorým dôverovať im rodičia prikážu. Automatickým dôsledkom je, že dôverčivé dieťa nevie, ako rozlíšiť dobrú radu od zlej. Dieťa nemusí vedieť, že „Nečvachtaj sa v Limpopu, plnom krokodílov!" je dobrá rada; (poslúži mu to v každom prípade). Ale „Pri splne mesiaca musíš obetovať kozu, inakšie nebude pršať!" je v najlepšom prípade strata času a kozy; (z toho nemá dieťa osoh). Obidva príkazy prišli z rešpektovaného prameňa a boli vyslovené slávnostne vážne, čo vyžaduje rešpekt a poslušnosť. To isté platí o príkazoch týkajúcich sa sveta a vesmíru, morálky a ľudskej prirodzenosti. A je veľmi pravdepodobné, že keď dieťa vyrastie a bude mať vlastné deti, samozrejme im to všetko odovzdá - nezmyselné rovnako ako dobré rady - spôsobom, ako sa šíria infekcie.

Pri tomto modeli treba očakávať, že v rozličných zemepisných oblastiach sa prenášajú rozličné náhodné viery, z ktorých ani jedna nemá skutkovú podstatu. Má sa im veriť s tým istým presvedčením ako užitočným statiam tradičnej múdrosti, ako je napríklad viera, že hnoj je dobrý pre úrodu. Treba teda očakávať vznik miestnych povier a iných nepodložených vier, ktoré sa vyvíjajú a v priebehu generácií menia, a to alebo náhodnou odchýlkou alebo nejakým druhom darvinovského výberu, vykazujúc niekedy preukazné rozdiely voči spoločným predkom. Príkladom môže byť jazykový posun od spoločného predka pri zemepisnej oddelenosti, ak je na to dosť času (k tejto veci sa čochvíľa vrátim). To isté sa vidí byť pravdou pri neopodstatnených a náhodných vierach a príkazoch vrchností, odovzdávaných z generácie na generáciu; sú to viery, ktoré sa možno začali užitočnou programovateľnosťou detského mozgu.

Náboženskí vodcovia dobre vedia o zraniteľnosti detského mozgu a o dôležitosti skorého začiatku indoktrinácie. Jezuitské chvastanie „Daj mi dieťa na jeho prvých sedem rokov a ja ti dám muža," nie je pre svoju ošúchanosť menej pravdivé (alebo zlovestné). V novších časoch je podobne známy princíp Jamesa Dobsona, zakladateľa dnes nechvalne známeho „Hnutia na podporu rodiny"*: „Tí, čo určujú, čo sa mladí ľudia učia a aké majú skúsenosti - čo vidia, počujú, myslia si a veria - tí určujú budúcnosť štátu. (79)

(* Skrátene „Pozor na rodinu!" Zasmial som sa, keď som na nálepke jedného auta v Colorade videl nápis „Pozor na tvoju sprepadenú rodinu!" - no dnes sa mi to vidí menej veselé. Je možné, že niektoré deti potrebujú ochranu pred indoktrináciou vlastnými rodičmi - pozri v 9. kapitole).

Nezabudnite však, že môj podnet vo veci užitočnej ľahkovernosti detského mozgu je len jeden príklad možností, ktoré by mohli byť analógiami k morám riadiacim svoj let podľa mesiaca a hviezd. Etológ Robert Hinde v knihe Prečo pretrvávajú bohovia (Why Gods Persist), ako aj antropológovia Pascal Boyer v knihe Vysvetlenie náboženstva (Religion Explained) a Scott Atran v knihe Spoliehame sa na bohov (In Gods We Trust) nezávisle jeden od druhého rozvinuli všeobecnú predstavu, že náboženstvo je vedľajší produkt normálnych psychologických dispozícií - musím dodať, že sú to mnohé vedľajšie produkty, pretože antropológovia osobitne zdôrazňujú aj rôznosť svetových náboženstiev, aj to, čo majú spoločné. Nálezy antropológov sa nám neraz vidia záhadné, ale len preto, lebo sú nám cudzie. Všetky náboženské predstavy sa vidia podivné tým, čo v nich neboli vychovaní. Boyer robil výskumy na príslušníkoch kamerunského kmeňa Fang, ktorí veria,

... že čarodejníci majú navyše zvláštny vnútorný orgán podobný zvieraťu, ktorý v noci z ich tela vyletuje a nivočí úrodu iných ľudí, alebo otravuje ich krv. Veria aj, že čarodejníci sa občas schádzajú na veľké hostiny, pri ktorých požierajú svoje obete a plánujú budúce útoky. Mnohí vám tam povedia, že priateľ jedného ich priateľa skutočne videl čarodejnice lietať v noci nad dedinou - sedeli na banánovom liste a vrhali magické šípy na nič netušiace obete.

Boyer pokračuje anekdotou z vlastného života:

Spomínal som toto a iné exotické príbehy na jednej večeri v cambridgeskom kolégiu, keď sa tu na mňa obrátil jeden z našich hostí, významný cambridgeský teológ, a hovorí: „Práve toto robí antropológiu takou fascinujúcou, ale ju aj sťažuje. Mali by ste vysvetliť, ako môžu ľudia veriť takým nezmyslom." Zmeravel som od prekvapenia. No rozhovor sa ubral iným smerom a prv, než som našiel vhodnú odpoveď, ktorá by udrela klinec na hlavičku, hovorilo sa už o iných veciach.

Ak predpokladáme, že spomenutý teológ bol priemerný kresťan, veril pravdepodobne na kombináciu týchto faktov:

  • V čase našich predkov sa z jednej panenskej matky narodil muž bez toho, žeby do toho bol zapletený biologický otec.

  • Tohto muža bez otca zavolali k priateľovi menom Lazár, ktorý už tak dlho ležal mŕtvy, že zapáchal, a Lazár vo chvíli ožil.

  • Tento muž bez otca tiež ožil, potom čo umrel a bol tri dni pochovaný.

  • O štyridsať dní neskoršie vyšiel tento muž bez otca na vrchol jedného kopca a potom sa jeho telo stratilo v oblakoch.

  • Ak si pre seba šepkáš v hlave myšlienky, tento muž bez otca a jeho „otec", (ktorý je aj ním samým), počuje tvoje myšlienky a môže na ne pôsobiť. Má schopnosť počuť naraz myšlienky každého človeka na celom svete.

  • Ak robíš niečo zlé, alebo aj niečo dobré, ten istý muž bez otca to všetko vidí, čo aj nikto iný to nevidí. Môžeš byť odmenený alebo potrestaný podľa toho, ako si sa správal, a to vrátane aj po smrti.

  • Panenská matka toho muža bez otca nikdy neumrela, ale telesne bola do-neba-„vzatá".

  • Chlieb a víno „sa stanú" telom a krvou toho muža bez otca, ak ich požehná kňaz (ktorý musí mať semenníky).

 Čo by z tejto sady názorov urobil objektívny antropológ, keby na ne čerstvo narazil pri svojej terénnej práci v Cambridge?

Olga Pietruchová

Olga Pietruchová

Bloger 
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu