Prečo skoro iste niet Boha (The God Delusion, 4.kap.,2.časť)

Autor: Olga Pietruchová | 9.3.2009 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1707x

Antropický princíp: Planetárna verzia   Teológovia medzier, ktorí sa vzdali námietok očí a krídiel, bičíkového motora a imunitného systému, často upierajú svoju poslednú nádej na pôvod života. Zdá sa, že koreň vývoja v nebiologickej chémii predstavuje väčšiu medzeru ako ktorýkoľvek jednotlivý prechod v priebehu nasledujúceho vývoja. V jednom zmysle je to väčšia medzera. Tento jeden zmysel je veľmi špecifický a náboženským obrancom neposkytuje nijakú útechu. Začiatok života sa potreboval udiať len raz. Môžeme teda povedať, že to bola krajne nepravdepodobná udalosť, o mnoho rádov veľkosti nepravdepodobnejšia, ako si mnohí ľudia uvedomujú, na čo ešte ukážem. Neskoršie vývojové stupne života sa kopírovali viac-menej podobným spôsobom u miliónov a miliónov biologických druhov ustavične a opakovane počas celej histórie zeme. Na vysvetlenie vývoja zložitých prejavov života nemôžeme teda použiť ten istý druh štatistického uvažovania ako na vysvetlenie pôvodu života. Udalosti, ktoré prebiehajú pri bežnej evolúcii, takej odlišnej od jej jedinečného začiatku (a možno od pár špeciálnych prípadov), nemohli byť veľmi nepravdepodobné.

Tento rozdiel sa môže zdať záhadným a preto ho musím vysvetliť, na čo požijem takzvaný antropický princíp. Tento názov mu dal britský matematik Brandon Carter v roku 1974 (článkom "The Anthropic Principle and Its Implications for Biological Evolution" - Antropický princíp a jeho dôsledky pre biologickú evolúciu) a rozviedli ho v knihe o tomto predmete John Barrow a Frank Tipler (The Anthropic Cosmological Principle - Kozmologický antropický princíp, 67). Obyčajne sa uvádza v súvislosti s vesmírom a aj k tomu ešte prídeme. Začať by som však chcel prístupom k tejto myšlienke na menšej, planetárnej úrovni.

Žijeme tu, na Zemi. Zem teda musí byť takou planétou, čo je schopná plodiť nás a udržovať, nech je akokoľvek neobyčajná, možno dokonca jedinečná. Náš spôsob života, napríklad, sa nezaobíde bez tekutej vody. Preto exobiológovia pátrajúci po známkach mimozemského života prehľadávajú nebo, prakticky hľadajúc znaky vody. Okolo typickej hviezdy ako je naše slnko, je obývateľná, takzvaná „Goldilockina" zóna* - nie príliš horúca a nie príliš studená, ale práve vyhovujúca - pre planéty, na ktorých je tekutá voda. Táto pomerne tenká vrstva obežných dráh planét (orbita) leží medzi tými, čo sú príliš ďaleko od hviezdy-slnka, kde je voda zamrznutá a medzi príliš blízkymi, kde voda vrie.

(*Obývateľnej zóne dal astronóm James Lovelock názov „Goldilock zone" podľa rozprávky „Goldilock and the three bears", čo sa preložilo do slovenčiny ako „Goldilockova zóna" bez ohľadu na rozprávku. V nej prišlo v lese dievčatko, samozrejme plavovlasé (Zlatovláska), k domčeku, kde našlo tri taniere, tri stoličky, tri postele atď. Vždy jedno z nich jej práve vyhovovalo: bolo nie malé, nie veľké, nie studené, nie horúce, a tak si vyhovujúce vybrala, napr. tanier s kašou, ktorú mohla hneď jesť. Tak, ako bola náročná Zlatovláska, tak je náročný komplexný život. Ak sa podrobnosti z rozprávky berú do úvahy, treba hovoriť o „Goldilockinej", resp. „Zlatovláskinej zóne", ako to aj po nemecky znie „Goldglöckchens Zone" - pozn. prekl.).

Okrem toho musí byť obežná dráha, priateľská pre život, temer kruhová. Výrazne eliptická, ako napríklad orbita nedávno objavenej desiatej planéty našej slnečnej sústavy, neformálne nazývanej Xena, by umožnila planéte v najlepšom prípade prefičať Zlatovláskinou zónou raz za pár (zemských) desaťročí alebo storočí. Xena neprechádza Zlatovláskinou zónou, ani keď sa najviac priblíži slnku, čo je raz za 560 zemských rokov. Teploty Halleyovej kométy kolíšu od 47°C na perihéliu (najbližšie k slnku) a -270°C na aphéliu (najďalej od slnka). Orbity Zeme a všetkých planét sú technicky elipsy; Zem je slnku najbližšie v januári, najďalej od neho je v júli. (Ak vás to prekvapuje, trpíte šovinizmom severnej pologule, ako bol vpredu opísaný). Kruh je zvláštny prípad elipsy a orbita Zeme sa tak blíži kruhu, že Zlatovláskinu zónu nikdy neopustí .

Situácia Zeme v slnečnej sústave je priaznivá aj iným spôsobom, čo ju vytipovalo pre vývoj života. Masívny gravitačný vákuový vysávač Jupitera má výbornú polohu na zachycovanie asteroidov, ktoré by nás mohli ohroziť smrteľnými zrážkami. Jediný pomerne veľký mesiac slúži na stabilizáciu osi rotácie zeme a pomáha udržovať život rozličnými inými spôsobmi (68). Naše slnko je osobitné aj tým, že nie je binárne (dvojité), zamknuté v spoločnej orbite so sprievodnou hviezdou. Aj binárne hviezdy môžu mať planéty, ale ich orbity sú také menlivé, že nepodporujú vývoj života.

Pre osobitnú priateľskosť našej planéty voči životu boli navrhnuté dve hlavné vysvetlenia. Teória dizajnu hovorí, že Boh stvoril tento svet, umiestnil ho do Zlatovláskinej zóny a premyslene nastavil všetky podrobnosti pre naše dobro. Antropický princíp je celkom iný a má slabú darvinovskú príchuť. Veľká väčšina planét vo vesmíre nie je v Zlatovláskiných zónach svojich sĺnk a teda nie sú na nich podmienky pre život. Ani na jednej nie je život. No nech je akokoľvek malá menšina planét s podmienkami potrebnými pre život, my sami sme na jednej z nich, pretože sme tu a myslíme na to.

Mimochodom, je to čudesná skutočnosť, že náboženskí obrancovia milujú antropický princíp. Pre príčiny, ktoré nedávajú zmysel, si myslia, že podporuje ich prípad. Ale veď práve opak je pravda. Antropický princíp, podobne ako prírodný výber, je alternatíva k hypotéze dizajnu. Podáva racionálne vysvetlenie skutočnosti, že sa aj bez dizajnéra nachádzame v situácii priaznivej pre našu existenciu. Myslím si, že v religióznej mysli vzniká nedorozumenie preto, lebo antropický princíp sa až teraz uvádza v súvislosti s problémom, ktorý rieši, so skutočnosťou, že žijeme na mieste, ktoré je priateľské voči životu. Nábožná myseľ nechápe, že tu sa ponúkajú pre jeden problém dve vysvetlenia. Jedným je Boh, druhým antropický princíp. Sú to alternatívy.

Ako vieme, pre život treba tekutú vodu, ale to ani zďaleka nestačí. Život musel vo vode najprv vzniknúť a to bola veľmi nepravdepodobná udalosť. Podľa darvinovskej schémy vznikol život len raz. Ale ako sa to začalo? Pôvod života bola chemická udalosť, resp. rad udalostí, kedy sa po prvý raz uplatnili životne dôležité podmienky prírodného výberu. Hlavným činiteľom bola dedičnosť, a to či už vo forme DNA, alebo (pravdepodobnejšie) niečoho, čo kopíruje ako DNA, ale menej presne; možno príbuzná molekula RNA. Ak je raz na mieste vitálna súčasť - akýsi druh genetickej molekuly - môže nasledovať darvinovský prírodný výber a ako jeho dôsledok sa môže objaviť zložitý život. No spontánne objavenie sa prvej dedičnej molekuly takrečeno náhodou zaráža mnohých ako nepravdepodobné. Možno je - veľmi, veľmi nepravdepodobné, no musím sa tým obšírne zaoberať, lebo je to veľmi dôležité pre túto časť knihy.

Pôvod života je prekvitajúca, hoci špekulatívna, oblasť vedeckého výskumu. Vyžaduje sa odbornosť v chémii, a tú ja nemám. Z bočnej čiary pozorujem s napätou zvedavosťou, čo sa deje a nebol by som prekvapený, keby za pár rokov chemici hlásili, že pôsobili ako pôrodné asistentky pri novom vzniku života v laboratóriu. Dosiaľ sa to však neudialo a stále možno zastávať názor, že pravdepodobnosť takejto udalosti je, ako aj v minulosti vždy bola, extrémne nízka - ale raz sa to stalo!

Presne tak ako pri Zlatovláskiných orbitách, aj tu môžeme povedať, že nech je pravdepodobnosť vzniku života akokoľvek nízka, vieme, že sa to na Zemi stalo, pretože sme tu. Opäť je to ako pri teplote: na vysvetlenie sú k dispozícii dve hypotézy - dizajnová a vedecká, „antropická". Dizajnový prístup vyžaduje Boha, ktorý spáchal premyslený zázrak, zasiahol predbiotickú polievku božským bleskom a vyslal DNA či niečo jej druhu na dráhu jej sľubnej kariéry.

Opäť, ako pri Zlatovláskiných orbitách, antropická alternatíva má štatistický podklad. Vedci vyvolávajú mágiu veľkých čísiel. Odhaduje sa, že v našej galaxii je medzi jednou a tridsiatimi miliardami planét a vo vesmíre okolo sto miliárd galaxií. Ak z dôvodu bežnej opatrnosti vynecháme pár núl, ostane miliarda miliárd, čo je opatrný konzervatívny odhad počtu planét k dispozícii vo vesmíre. Predpokladajme teraz, že vznik života, t.j. spontánne objavenie sa niečoho ako DNA, bol vskutku ohromujúco nepravdepodobná udalosť. Predpokladajme, že to bolo také nepravdepodobné, ako výskyt na len jednej z miliardy planét. Výbor pre udeľovanie vedeckých štipendií by sa smial, keby chemik odhadoval, že úspech jeho navrhovanej výskumnej práce je len jedna ku sto. Tu však hovoríme o vyhliadkach v pomere jedna ku jednej miliarde. A predsa ... aj pri tak absurdne vysokej nepravdepodobnosti sa život objavil na celej jednej miliarde planét - naša Zem je samozrejme jednou z nich (69).

Tento záver je taký prekvapujúci, že ho zopakujem. Keby vyhliadky na spontánny vznik života na jednej planéte boli len jedna ku jednej miliarde, aj tak by sa táto nepravdepodobná udalosť udiala na jednej miliarde planét. Šanca nájsť jednu z tejto miliardy planét so životom pripomína príslovečnú ihlu v kope sena. Nemusíme však zísť z cesty a ísť hľadať túto ihlu, pretože (na základe antropického princípu) každá bytosť, schopná takto hľadať, musí v pravom slova zmysle sedieť na jednej z týchto úžasne zriedkavých ihiel prv, než začne hľadať.

Každý odhad pravdepodobnosti sa robí v súvislosti s určitou úrovňou nevedomosti. Ak o nejakej planéte nevieme celkom nič, môžeme vysloviť predpoklad o vzniku života na nej pomerom, povedzme, jedna ku jednej miliarde. Ak však do odhadu vložíme nejaké nové domnienky, situácia sa zmení. Niektorá planéta môže mať osobitné vlastnosti, možno zvláštnu skladbu prvkov vo svojich skalách, ktoré posunú pravdepodobnosť v prospech vzniku života. Inými slovami, niektoré planéty sú väčšmi „podobné Zemi" ako iné. Sama Zem, samozrejme, je najväčšmi "podobná Zemi"! To by malo povzbudiť našich chemikov, pokúšajúcich sa zopakovať rozhodujúcu udalosť v laboratóriu, pretože to znižuje nepravdepodobnosť ich úspechu.

No moje predchádzajúce výpočty ukázali, že aj chemický model s takou nepatrnou vyhliadkou na úspech, ako je jedna ku jednej miliarde, predpovedá vznik života na jednej miliarde planét vo vesmíre. A krása antropického princípu spočíva v tom, že proti všetkej intuícii nás presviedča, že chemický model potrebuje len predpovedať, že život vznikne na jednej z miliardy miliárd planét a dá nám tým dobré a úplne uspokojivé vysvetlenie prítomnosti života tu a teraz.

Nikdy som ani chvíľu neveril a neverím, že by vznik života bol prakticky natoľko nepravdepodobný. Myslím si, že je správne a má cenu investovať peniaze do pokusov zopakovať vznik života v laboratóriu a na tom istom podklade aj do programu SETI (Search for Extraterrestrial Intelligence, hľadanie mimozemskej inteligencie), pretože sa domnievam, že inteligentný život jestvuje aj inde.

Aj keď prijmeme najpesimistickejšie odhady pravdepodobnosti spontánneho vzniku života, uvedený štatistický argument úplne rozmetá každú predstavu, že by sme mali vyžadovať dizajn na vyplnenie medzery. Ako všetky zdanlivé medzery v histórii vývoja zdá sa aj táto len vtedy nepreklenuteľnou, keď je naše myslenie nastavené na odhad pravdepodobnosti a rizika v každodennom živote: na úrovni posudzovania, ktorú aplikujú organizácie na podporu výskumu na žiadosti chemikov o granty. Aj také ohromné medzery ako táto ľahko zdolá štatisticky vzdelaná veda, ktorej pravidlá vylúčili božského stvoriteľa na základe „gambitu boeingu 747", o čom sme už hovorili.

Vráťme sa však k zaujímavému bodu na začiatku tejto sekcie. Predpokladajme, že niekto sa pokúsi vysvetliť všeobecný jav biologickej adaptácie na tom istom základe, ako sme to práve robili s pôvodom života: odvolávajúc sa na ohromný počet planét, ktoré sú k dispozícii. Pozorované skutočnosti nás učia, že každý druh, a každý orgán, na ktorý sa upiera pozornosť u každého druhu, dobre plní svoju úlohu. Krídla vtákov, včiel a netopierov sú dobré na lietanie. Oči sú dobré na videnie. Listy sú dobré na fotosyntézu. Žijeme na planéte, kde sme obkľúčení možno desať miliónmi druhov, z ktorých každý nezávisle vykazuje silnú ilúziu zdanlivého dizajnu. Každý druh je dobre ustrojený pre svoj osobitný spôsob života. Môžeme použiť argument „obrovského počtu planét" na vysvetlenie všetkých týchto jednotlivých ilúzií dizajnu? Nie, nemôžeme, opakujem, nie. Ani na to nemyslime. A je to dôležité, pretože to je jadro najvážnejšieho neporozumenia darvinizmu.

Nezáleží na tom, koľko planét máme k dispozícii pre svoju hru; šťastná náhoda nikdy nebude dosť na vysvetlenie bujnej rozličnosti živej zložitosti na Zemi tým spôsobom, ktorý sme použili na vysvetlenie existencie života po prvý raz na tomto mieste. Vývoj života je niečo celkom iné ako vznik života, pretože, opakujem sa, vznik života bol (alebo mohol byť) jedinečnou udalosťou, ktorá sa potrebovala udiať len raz. Naproti tomu adaptívne prispôsobovanie sa jednotlivca svojmu zvláštnemu prostrediu sa deje miliónkrát a stále pokračuje.

Je zrejmé, že tu na Zemi máme do činenia s generalizovaným procesom zlepšovania biologických druhov; tento proces prebieha na celej planéte, na všetkých svetadieloch a ostrovoch, po celý čas. Môžeme s istotou predpovedať, že ak budeme čakať desať miliónov rokov, celý nový rad druhov sa tak dobre adaptuje na potom panujúce životné podmienky, ako sa dnešné druhy adaptovali na terajšie. To je opakujúci sa, predvídateľný, mnohoraký jav; nie je to štatistická náhoda, spoznateľná až s odstupom času. Vďaka Darwinovi vieme, ako k tomu dochádza: prírodným výberom.

Antropický princíp nevládze vysvetliť mnohotvárne podrobnosti živých bytostí. Na zdôvodnenie rozličnosti života na Zemi, najmä presvedčivej ilúzie dizajnu, naozaj potrebujeme Darwinov mocný "žeriav". Pôvod života leží mimo dosahu tohto žeriavu. Tam sa uplatňuje antropický princíp. S jedinečným javom pôvodu života môžeme narábať vyžadujúc veľmi veľký počet planetárnych možností. Ak raz došlo k počiatočnej šťastnej príhode - antropický princíp nám ju rozhodujúco zaručuje -, vstupuje do hry prírodný výber: a treba zdôrazniť, že tento celkom iste nie je otázka náhody.

Napriek tomu je možné, že vznik života nie je jediná veľká medzera vo vývojovej histórii, ktorú preklenula šťastná náhoda, vysvetliteľná antropickým princípom. Napríklad môj kolega Mark Ridley vo svojej knihe Mendelov démon (Mendel's Demon, ktorú americký vydavateľ bezdôvodne a zavádzajúco prekrstil na Spolupracujúci gén, Cooperative Gene) vyslovil názor, že vznik eukaryotických buniek (druh našich buniek s jadrom a rozličnými komplikovanými javmi, ako sú mitochondrie, neprítomné v baktériách) by mohol byť ešte závažnejší, ťažšie vysvetliteľný a štatisticky nepravdepodobnejší krok vo vývoji, ako samotný vznik života.

Vznik povedomia by mohla byť ďalšia veľká medzera a jej preklenutie toho istého rádu nepravdepodobnosti. Jednorazové udalosti ako táto sa dajú vysvetliť na podklade antropického princípu nasledujúcim spôsobom: estvujú miliardy planét na ktorých sa život vyvinul do úrovne baktérií, ale len časť týchto foriem života prekročila medzeru smerom k niečomu ako eukaryotické bunky. A z nich len ešte menšia časť prekročila Rubikon smerom k povedomiu. Ak sú obidve tieto udalosti jednorazové, nemáme do činenia s všadeprítomným a všetko prenikajúcim procesom ako pri bežnej každodennej biologickej adaptácii. Antropický princíp znamená, že keďže sme tu živí, eukaryotickí a máme vedomie, naša planéta musí byť jedna z tých silne zriedkavých, na ktorej sú preklenuté všetky tri medzery.

Prírodný výber funguje, pretože je to kumulatívna jednosmerná cesta k lepšiemu. Na štart potrebuje určitú dávku šťastia a tú mu zaručuje antropický princíp „miliárd planét". Je možné, že vo vývojovej histórii existuje aj pár ďalších medzier vyžadujúcich zapôsobenie náhody s antropickým odôvodnením Ale nech povieme čokoľvek iné, dizajn iste neposlúži ako vysvetlenie života, pretože nakoniec nie je kumulatívny a tak kladie viac otázok ako dáva odpovedí - vracia nás svojím nekonečným regresom ultimatívneho boeingu 747 späť do východiskového postavenia.

Žijeme na planéte, ktorá je priateľská voči nášmu spôsobu života a prebrali sme dve príčiny, prečo je to tak. Prvá je, že život rozkvitol v podmienkach poskytovaných planétou; stalo sa to na základe prírodného výberu. Druhá príčina je antropická. Vo vesmíre sú miliardy planét a nech je menšina planét priaznivých pre život akokoľvek malá, naša planéta patrí nevyhnutne medzi ne. Teraz je čas preniesť antropický princíp do skoršieho vývojového štádia, prejsť z biológie späť do kozmológie.

Antropický princíp: kozmologická verzia

Žijeme nielen na priateľskej planéte, ale aj v priateľskom vesmíre. Zo skutočnosti našej existencie vyplýva, že fyzikálne zákony musia byť natoľko priaznivé, že umožňujú životu vzniknúť. Nie je náhoda, že keď sa v noci pozeráme na nebo, vidíme hviezdy, pretože hviezdy sú nevyhnutný predpoklad jestvovania väčšiny chemických prvkov, a bez chémie by nemohol byť život. Fyzici vyrátali, že keby boli fyzikálne zákony a konštanty čo len o málo iné, ako sú, bol by sa vesmír vyvinul takým smerom, že život by sa bol stal nemožným. Jednotliví fyzici to formulovali rodielne, ale záver je vždy viac-menej rovnaký. V knihe Len šesť čísiel (Just Six Numbers) vymenúva Martin Rees šesť základných konštánt, o ktorých sa predpokladá, že platia všade vo vesmíre. Každá z týchto šiestich číselných hodnôt je tak jemne naladená, že keby bola čo len mierne odlišná, vesmír by bol v každom ohľade iný a pravdepodobne životu nepriateľský.*

(* Vravím „pravdepodobne", čiastočne preto, že nevieme, nakoľko môžu byť cudzie formy života odlišné od našich a čiastočne preto, že je možné, že sa mýlime, ak uvažujeme o dôsledkoch zmeny každej konštanty osobitne. Môžu existovať iné kombinácie hodnôt uvedených šiestich čísiel, ktoré by sa ukázali priateľské voči životu spôsobom, ktorý nespoznáme, ak tieto hodnoty preberáme po jednej? Pre jednoduchosť budem vychádzať z toho, že máme naozaj veľký problém vysvetliť zrejmé jemné naladenie tých šiestich základných konštánt.).

Príkladom Reesových čísiel je veľkosť takzvanej „silnej" elektromagnetickej sily, ktorá drží pohromade súčasti atómového jadra: je to jadrová sila, ktorá musí byť prekonaná pri „štiepení" atómu. Meria sa ako E a je to časť hmoty vodíkového jadra, ktorá sa mení na energiu pri fúzii vodíka na hélium. Hodnota tohto čísla v našom vesmíre je 0.007 a vyzerá to tak, ako keby to bolo veľmi blízko k tejto hodnote pre každú chémiu (ktorá je predpokladom života).

Chémia, ako ju poznáme, pozostáva z kombinácie a rekombinácie asi deväťdesiatich v prírode sa vyskytujúcich prvkov periodickej tabuľky. Najjednoduchší a najbežnejší prvok je vodík. Všetky ostatné prvky vo vesmíre vznikajú nakoniec z vodíka jadrovou fúziou. Jadrová fúzia je veľmi ťažký proces, ku ktorému dochádza pri vysokých teplotách vo vnútri hviezd (a vo vodíkovej bombe). Pomerne malé hviezdy, napríklad naše slnko, môžu produkovať len ľahké prvky, napríklad hélium, druhý najľahší prvok periodickej tabuľky hneď za vodíkom. Väčšie a horúcejšie hviezdy sú potrebné na vznik väčšiny ťažších prvkov v kaskáde jadrových fúzií, ktorých podrobnosti opísali Fred Hoyle a jeho dvaja kolegovia; (úspech, za ktorý Hoyle záhadne nedostal podiel na Nobelovej cene pre jeho kolegov). Veľké hviezdy môžu vybuchnúť ako supernovy, rozosievajúc svoj materiál vrátane prvkov periodickej tabuľky v kozmických oblakoch prachu. Oblaky prachu môžu po čase kondenzovať a vytvoriť tak nové hviezdy a planéty, ako sa to stalo s našou vlastnou. Preto je Zem bohatá na prvky, ťažšie aj väčšie ako všadeprítomný vodík: prvky, bez ktorých by chémia a život neboli možné.

Rozhodujúci moment je, že hodnota silnej hybnej sily určuje, ako vysoko v periodickej tabuľke prvkov zasiahne kaskáda jadrových fúzií. Keby bola silná sila príliš malá, povedzme len 0,006, miesto 0,007, obsahoval by celý vesmír len vodík a neprebiehala by ďalej nijaká zaujímavá chémia. Keby bola vyššia, povedzme 0,008, fuzionoval by všetok vodík pri tvorbe ťažších prvkov. Chémia bez vodíka by nevytvorila život, ako ho poznáme. V prvom rade by nebolo vody. Zlatovláskina hodnota - 0,007 - je presne správna na tvorbu bohatstva prvkov, ktoré sú potrebné pre zaujímavú a život podporujúcu chémiu.

Nejdem preberať ostatné Reesove čísla. Ich význam je vo všetkých prípadoch ten istý. Každé z nich sa nachádza v Zlatovláskinom pásme hodnôt, mimo ktorého by život nebol vznikol. Čo k tomu máme povedať? Opäť máme na jednej strane odpoveď teistu, na druhej antropický princíp. Teista hovorí, že Boh v čase, keď tvoril vesmír, naladil jeho základné konštanty tak, že každá z nich leží v Zlatovláskinej zóne priaznivej pre vznik života. To je, ako keby Boh bol mal k dispozícii šesť gombíkov, ktorými krútil, kým každý z nich mal Zlatovláskinu hodnotu. Ako vždy, teistova odpoveď je hlboko neuspokojivá, pretože zavádza do hry nevysvetlenú existenciu Boha a nevysvetľuje ju. Boh schopný vyrátať Zlatovláskine hodnoty základných šiestich čísiel je aspoň tak nepravdepodobný, ako jemne naladená kombinácia týchto čísiel, čo je veľmi nepravdepodobné, to treba uznať - ale to je práve predmet celej našej diskusie. Z toho vyplýva, že teistická odpoveď zlyháva pri hľadaní riešenia tohto problému. Nevidím inú alternatívu ako zavrhnúť ju a žasnem nad počtom ľudí, ktorí nechápu problém a zdajú sa na výsosť spokojní s predstavou „Boha krútiaceho gombíky" ako argumentu.

Je možné, že psychologické vysvetlenie tejto zarážajúcej slepoty súvisí s tým, že prírodný výber a jeho sila spútať nepravdepodobnosť u mnohých ľudí neprebudili ich vedomie, ako sa to stalo u mnohých biológov. Evolučný psychiater J. Anderson Thomson ma upozorňuje zo svojej perspektívy na ďalšiu, a to psychologickú príčinu: našu náklonnosť k personifikácii neživých objektov a ich schopnosti konať. Vraví, že máme náklonnosť považovať skôr tieň za zlodeja ako zlodeja za tieň. Falošne pozitívna interpretácia môže byť strata času, no falošne negatívna môže byť osudná. Napísal mi list, v ktorom uvažuje, že v dávnej minulosti boli pre našich predkov v ich životnom prostredí najväčšou výzvou oni sami. „Dedičstvom toho je negatívne chápanie ľudských úmyslov, často strach. Spravidla máme veľké ťažkosti vidieť príčinu niečoho inde ako v ľuďoch." Samozrejme sme ju generalizovali na božské úmysly. K osudnej lákavosti „činiteľov" sa vrátim v 5. kapitole.

Biológov s prebudeným vedomím sily prírodného vývoja pri vysvetľovaní nepravdepodobných javov spravidla neuspokojí teória, ktorá sa problému pravdepodobnosti jednoducho vyhýba. A odpoveď teistu na hádanku nepravdepodobnosti je útek pred zodpovednosťou neuveriteľných rozmerov. Je to viac ako jednoduché zopakovanie problému, je to jeho groteskné rozmnoženie. Venujme sa teda antropickej alternatíve.

Vo svojom všeobecnom znení konštatuje antropická odpoveď, že o tejto otázke môžeme diskutovať len v takom vesmíre, ktorý bol vstave vyprodukovať nás. Naša existencia teda predpokladá, že základné fyzikálne konštanty musia ležať v príslušných Zlatovláskiných zónach. Jednotliví fyzici navrhujú rozličné druhy antropických riešení hádanky našej existencie.

Zarytí fyzici tvrdia, že tými šiestimi gombíkmi sa nikdy nedalo točiť. Ak sa raz dosiahne vytúžená teória všetkého, uvidíme, že tých šesť čísiel závisí jedno od druhého alebo od niečoho dosiaľ neznámeho, a to spôsobom, ktorý si dnes nevieme ani len predstaviť. Možno sa ukáže, že tých šesť čísiel môže navzájom varírovať tak málo ako pomer obvodu kruhu k jeho polomeru. Asi sa ukáže, že existuje len jeden spôsob, ako môže vesmír existovať bez predstavy Boha potrebného na otáčanie šiestimi gombíkmi, pretože tých gombíkov niet.

Iní fyzici, medzi nimi Martin Rees, považujú takéto myslenie za neuspokojivé a myslím si, že patrím medzi nich. Zdá sa dokonale prijateľným, že je len jeden spôsob, ako môže vesmír existovať. Ale prečo sa táto jednosmerná cesta ukazuje akoby navrhnutá pre náš následný príchod? Prečo to musel byť taký typ vesmíru, že sa slovami teoretického fyzika Freemana Dysona dá povedať „musel vedieť, že prídeme"? Filozof John Leslie používa analógiu muža, odsúdeného na smrť zastrelením. Teoreticky je možné, že všetci desiati členovia popravnej čaty minú svoju obeť. A s odstupom času, keď zachránený bude mať možnosť uvažovať o svojom šťastí, s úsmevom si povie: „Zrejme ma všetci minuli, lebo inakšie by som tu nebol a nerozmýšľal by som o tom." Pochopiteľne, mohol by sa aj čudovať, ako to, že ho minuli všetci a hrať sa s hypotézou, že boli podplatení alebo opití.

Na túto námietku možno odpovedať predstavou, ktorú podporuje aj Martin Rees, že existujú početné vesmíry, a to všetky naraz ako bubliny peny v mnohorakom vesmíre, „multiverze"; Leonard Suskind dáva prednosť výrazu „megaverzum".* Zákony a konštanty každého z týchto vesmírov, ktoré sú ako náš pozorovateľný vesmír, sú potom miestne zákony a multiverzum ako celok má celý rad alternatívnych súborov miestnych zákonov. V tejto situácii antropický princíp vysvetľuje, že sa musíme nachádzať v jednom z vesmírov (pravdepodobne ich nie je veľa), ktorých miestne zákony sa ukázali priaznivé pre náš prípadný vývoj a teda aj pre úvahy o tomto probléme.

(* Suskind (2006) podáva skvelú obranu antropického princípu v megaverze a hovorí, že väčšina fyzikov nemá rada túto myšlienku. Neviem pochopiť, prečo. Ja si myslím, že je úžasná - možno pretože Darwin rozšíril moje vedomie.).

Zaujímavá verzia teórie multiverzov vyplýva z úvahy o konečnom osude nášho vesmíru. V závislosti od hodnôt Reesových šiestich konštánt sa náš vesmír môže nekonečne rozpínať, môže sa stabilizovať na akejsi rovnováhe, alebo sa expanzia môže zvrhnúť na kontrakciu a vrcholiť takzvaným „veľkým krachom" („Big Crunch"). Niektoré modely veľkého krachu predpokladajú návrat späť do expanzie a tak ďalej do nekonečna, a to v cykloch, povedzme, po 20 miliárd rokov. Štandardný model nášho vesmíru hovorí, že aj čas sa začal počítať s veľkým treskom, keď sa začalo aj rozpínanie priestoru; to bolo asi pred 13 miliardami rokov. Model sériových veľkých krachov obmieňa toto konštatovanie: náš čas a priestor majú síce svoj počiatok vo veľkom tresku, ale to bol len posledný v slede veľkých treskov, z ktorých každý sa začal veľkým krachom, ukončujúcim trvanie predošlého univerza. Nikto nevie, čo sa deje pri takzvaných singularitách (ojedinelostiach) ako je veľký tresk, ale dá sa predpokladať, že zákony a konštanty sa zakaždým naladia na nové hodnoty.

Ak cykly tresk › rozpínanie › sťahovanie › krach prebiehali odvždy ako opakovaná hra na kozmickej harmonike, máme pred sebou skôr sériové ako paralelné verzie multiverza. A vysvetľuje ich opäť antropický princíp. Zo všetkých vesmírov v sérii má len menšina „gombíky" naladené na biogénne (životodarné) podmienky. Samozrejme, náš prítomný vesmír patrí do tejto menšiny, pretože sme tu, jeho súčasť. Ako sa však ukazuje, táto sériová verzia multiverzov sa dnes posudzuje inakšie ako v minulosti, pretože najnovšie výsledky výskumu nás začínajú odvádzať od modelu veľkého krachu. Vyzerá to tak, že náš vesmír má trvať a rozpínať sa večne.

Iný teoretický fyzik, Lee Smolin, vyvinul totiž vábivo darvinovský variant teórie multiverzov, zahrnujúci sériové aj paralelné elementy. V knihe Život vesmíru (The Life of the Cosmos) vysvetľuje svoju teóriu, že z rodičovských univerzov sa rodia dcérske univerzá nie kompletnými veľkými krachmi, ale skôr lokálnymi krachmi v čiernych dierach. Smolin pridáva svojej teórii aj určitú formu dedičnosti: základné konštanty dcérskych univerzov môžu byť mierne „zmutované" verzie ich rodičovských konštánt. Keďže dedičnosť je zásadná prísada darvinovského prírodného vývoja, ostatok Smolinovej teórie nasleduje sám od seba. Vesmíry, ktoré majú to, čo treba na „prežitie" a „reprodukciu", v multiverze prevládnu. „Čo treba" zahrnuje aj to, čo treba na také dlhé trvanie, že dôjde k „reprodukcii". Pretože akt reprodukcie sa koná v čiernych dierach, úspešné vesmíry musia mať aj to, čo im treba na vytvorenie čiernych dier. Táto schopnosť predpokladá viaceré ďalšie vlastnosti, napríklad tendenciu hmoty kondenzovať do mračien a potom do hviezd, nevyhnutných pre tvorbu čiernych dier. Povedali sme už, že hviezdy sú predchodcami zaujímavej chémie a teda aj života. Smolin uzatvára, že Darwinov prírodný výber vesmírov v multiverze existoval a favorizoval vznik plodnosti čiernych dier a nepriamo až vznik života. Nie všetci fyzici s nadšením prijímajú Smolinovu myšlienku, hoci Murrayovi Gell-Mannovi, ktorý dostal Nobelovu cenu za fyziku, sa pripisuje veta: „Smolin? Nie je to ten mládenec s pochabými myšlienkami? Možno sa nemýli ". (70). Zlomyseľný biológ by mohol povedať, že niektorým fyzikom by neškodila štipka darvinovského budenia vedomia.

Vábivá je myšlienka (a mnohí jej podľahli), že postulovať prebytok vesmírov je rozhadzovačný luxus a ten by nemal byť dovolený. Ak povolíme výstrednosť multiverza, zaznie námietka, že obesení môžeme byť tak za ovcu ako za jahňa, takže prečo nepripustiť existenciu Boha? Nie sú obidve teórie opakom šetrnosti a rovnako neuspokojivé? Ľudia, čo takto rozmýšľajú, nemajú vedomie prebudené prírodným výberom. Zásadný rozdiel medzi výstrednou hypotézou Boha a zdanlivo výstrednou hypotézou multiverza spočíva v štatistickej nepravdepodobnosti. Nech je myšlienka multiverza akokoľvek výstredná, v podstate je jednoduchá. Naproti tomu Boh či akékoľvek inteligentné, počítajúce a rozhodujúce agens, je v štatistickom zmysle práve tak nepravdepodobný ako javy, ktoré má vysvetľovať. Multiverzum sa môže zdať extravagantné úžasným počtom vesmírov. Ale každý jeden z týchto vesmírov je čo do svojich základných zákonov jednoduchý a v tomto prípade nepostulujeme nič vysoko nepravdepodobné. Úplný opak treba povedať o každom druhu inteligencie.

O niektorých fyzikoch sa vie, že sú pobožní - Russell Stannard a reverend John Polkinghorne sú dva britské príklady, ktoré som už spomenul. Dá sa predvídať, že z nepravdepodobnosti fyzikálnych konštánt odvodia dôsledok, že boli nastavené vo svojich užších či širších Zlatovláskiných obývateľných zónach a navrhnú nevyhnutnosť existencie kozmickej inteligencie, ktorá premyslene uskutočnila nastavenie. Odmietol som všetky takéto nápady, pretože nám predkladajú väčšie problémy, ako riešia. O akú odpoveď sa pokúšajú teisti? Ako si poradia s námietkou, že každý Boh, schopný dizajnovať vesmír, starostlivo a predvídavo naladený tak, aby viedol k nášmu vývoju, by musel byť nanajvýš komplexnou a nepravdepodobnou entitou, vyžadujúcou ešte ťažšie vysvetlenie ako to, o ktorom sa predpokladá, že ho prináša?

Ako sme sa naučili očakávať, našiel sa teológ, ktorý si myslí, že má odpoveď na tento problém. Je ním Richard Swinburne a podáva ju vo svojej knihe Jestvuje Boh? (Is There a God?). Začína ukážkou, že má srdce na pravom mieste a presvedčivo demonštruje, prečo máme dávať prednosť najjednoduchšej hypotéze, ktorá zodpovedá faktom. Veda vysvetľuje zložité javy na základe pôsobenia jednoduchých činiteľov, nakoniec vzťahmi základných častíc. Myslím si (a povedal by som, že aj vy), že je prekrásne jednoduchá myšlienka, že všetky veci sa skladajú zo základných častíc, ktoré sú síce nadmieru početné, ale skladajú sa z malého, konečného počtu typov častíc. Ak sme skeptickí, je to pravdepodobne preto, lebo považujeme tú ideu za príliš jednoduchú. Pre Swinburna nie je jednoduchá, práve naopak.

Skutočnosť, že počet častíc daného typu, povedzme elektrónov, je veľký, vyvoláva uňho dojem, že je to príliš veľká zhoda, keď taký veľký počet ich má tie isté vlastnosti. Jeden elektrón by vedel stráviť. Ale miliarda miliárd elektrónov, všetky s tými istými vlastnosťami, to vzbudzuje jeho nedôveru. Preňho by bolo jednoduchšie, prirodzenejšie, vysvetliteľnejšie, keby každý elektrón bol iný. Ba horšie, elektrón by si nemal zachovať svoje vlastnosti dlhšie ako na okamih; každý by sa mal kapriciózne meniť, náhodne a prchavo, z chvíle na chvíľu. Toto je teda Swinburnov názor na jednoduchý, pôvodný stav záležitosti. Všetko, čo je väčšmi uniformné (čo by ste vy alebo ja nazvali jednoduchším), vyžaduje osobitné vysvetlenie. „Len pretože elektróny a kúsočky medi a všetkých iných materiálnych predmetov majú v dvadsiatom prvom storočí tú istú silu, ako mali v devätnástom storočí, sú veci také, ako sú teraz."

Na tomto mieste vstupuje do hry Boh. Prichádza, aby premyslene a nepretržite udržoval vlastnosti týchto miliárd elektrónov a kúsočkov medi v stave bezo zmeny, neutralizujúc ich inakšie vrodenú náklonnosť k divej a vrtošivej premenlivosti. Preto keď vidíte jeden elektrón, vidíte ich všetky; preto sa všetky kúsočky medi chovajú ako kúsočky medi a každý ostáva taký istý od mikrosekundy k mikrosekunde a od storočia k storočiu. A tak je to preto, lebo Boh neustále má prst na každej jednej častici, držiac bičom na uzde ich výstrednosti, takže sú všetky rovnaké.

Ako však môže Swinburne povedať, že táto hypotéza Boha, ktorý má naraz gazilióny (vyššie ako najvyššie pomenované číslo, ktoré má v USA 303 , v Anglicku 600 núl - pozn. prekl.) prstov na vzdorovitých elektrónoch, je jednoduchá hypotéza? Veď je to presný opak jednoduchosti! Pre vlastné uspokojenie berie si Swinburne na pomoc dych berúci trik drzej intelektuálnej odvahy. Bez odôvodnenia zahlási, že Boh je len jedna jednoduchá substancia. Aká je to skvelá ekonómia vysvetľovacích pokusov, ak to porovnáme s gaziliónmi nezávislých elektrónov, čo aj sú náhodou rovnaké!

Teizmus tvrdí, že každý predmet, ktorý existuje, má príčinu svojho bytia a je v bytí udržovaný jednou jedinou substanciou, ktorou je Boh. Tvrdí, že každá vlastnosť každého predmetu má svoju príčinu v Bohu, ktorý vyvoláva či pripúšťa každú existenciu. Charakteristickým znakom jednoduchého vysvetlenia je postulovať málo príčin. Z tohto hľadiska nemôže byť jednoduchšie vysvetlenie ako to, ktoré vyžaduje len jednu príčinu. Teizmus je jednoduchší ako polyteizmus. Teizmus vyžaduje pre všetko jednu príčinu, a tou má byť jedna osoba s nekonečnou mocou (Boh môže urobiť všetko, čo je logicky možné), nekonečnými vedomosťami (Boh vie všetko, čo sa logicky dá vedieť) a nekonečnou slobodou.

Swinburne veľkodušne pripúšťa, že Boh nemôže urobiť veci, ktoré sú logicky nemožné - za túto zdržanlivosť sme mu vďační. Od toho odhliadnuc niet hraníc pre prípady vysvetľovania, kde všade zakročí božia nekonečná moc. Veda má nejaké menšie ťažkosti s vysvetlením javu X? Nijaký problém. Netrápte sa pre jav X! Nekonečná božia moc neustále krúži okolo vysvetlenia javu X (okrem radu iných vecí) a bude to vrcholne jednoduché vysvetlenie, pretože, nakoniec, je len jeden Boh. Čo môže byť jednoduchšie?

Nuž, aktuálne temer všetko. Boh, ktorý je schopný sústavne sledovať a kontrolovať individuálny stav každej častice vo vesmíre, nemôže byť jednoduchý. Jeho existencia vyžaduje mamutie vysvetlenie seba samej. Z hľadiska jednoduchosti je ešte horšie, že iné stránky obrovského božieho povedomia sú simultánne zamestnané činmi,  záujmami a modlitbami každej jednej ľudskej bytosti - možno dokonca aj inteligentných mimozemšťanov, ktorí môžu byť na iných planétach týchto 100 miliárd galaxií. Podľa Swinburna sa Boh musí sústavne rozhodovať nezakročiť zázrakom na našu záchranu, keď dostaneme rakovinu. To nikdy nepôjde, pretože „keby Boh často odpovedal na prímluvné modlitby za príbuzných, aby sa ich drahí uzdravili z rakoviny, prestala by rakovina byť pre ľudí problémom na vedecké riešenie." A čo by sme potom robili so svojím časom?

Nie všetci teológovia idú tak ďaleko ako Swinburne. No s pozoruhodnou myšlienkou, že hypotéza Boha je jednoduché riešenie, sa stretáme aj v iných moderných teologických článkoch. Keith Ward, niekdajší profesor bohoslovia v Oxforde, je veľmi zreteľný vo svojej knihe Boh, náhoda a nutnosť (God, Chance and Necessity - 1996):

Teista samozrejme tvrdí, že Boh je veľmi elegantné, ekonomické a plodné vysvetlenie jestvovania vesmíru. Je ekonomické, pretože pripisuje jestvovanie a povahu absolútne všetkého vo vesmíre iba jednej bytosti, konečnej príčine, ktorá dáva zmysel existencii všetkého vrátane seba. Je elegantné, pretože vychádzajúc z jednej kľúčovej myšlienky - predstava najdokonalejšej možnej bytosti - je možné rozumne vysvetliť celú povahu Boha a existenciu vesmíru.

Podobne ako Swinburne, aj Ward zle pochopil, čo znamená niečo vysvetliť; a zdá sa, že nepochopil význam výrazu, že niečo je jednoduché. Nie je mi jasné, či si Ward naozaj myslí, že Boh je jednoduchý, alebo či uvedená citácia predstavuje len dočasné použitie „kvôli argumentu". Sir John Polkinghorne komentuje v knihe Veda a kresťanská viera (Science and Christian Belief) Wardov kriticizmus myšlienok Tomáša Akvinského týmito riadkami: „Je základný omyl predpokladať, že Boh je logicky jednoduchý - jednoduchý nielen v tom zmysle, že jeho bytie je nedeliteľné, ale v oveľa prísnejšom zmysle, že čo je pravda o jednej časti Boha, je pravda o celku. Je však celkom v poriadku predpokladať, že Boh, hoci nedeliteľný, je vo svojom vnútri komplexný."  Tu má Ward pravdu. Ale veď biológ Julian Huxley už v roku 1912 definoval zložitosť ako „heterogénnosť častí", čím myslel osobitný druh funkčnej nedeliteľnosti (71).

Inde Ward prezrádza, že teologické myslenie má ťažkosti pochopiť, kde sa berie zložitosť života. Cituje ďalšieho teológa-vedca, biochemika Arthura Peacocka (tretieho z mojej trojice britských nábožných vedcov), ktorý vyžaduje existenciu živej hmoty „so sklonom k zvyšovaniu zložitosti". Ward to charakterizuje ako „akýsi vrodený prídavok vývojových zmien, ktorý favorizuje zložitosť". Pokračuje myšlienkou, že také zameranie „môže zvýšiť mutačné schopnosti a zabezpečiť tak výskyt zložitejších mutácií". Ale v tomto ohľade je Ward skeptický, ako aj má byť. Evolučný tlak smerom k zložitosti v tých rodoch, kde sa vyskytuje, nevychádza z nijakej vnútornej náklonnosti voči zvyšovaniu zložitosti, ani zo zameraných mutácií. Vychádza z prírodného výberu: z procesu, o ktorom vieme, že ako jediný je schopný vytvárať z jednoduchosti zložitosť. Teória prírodného výberu je vo svojej podstate jednoduchá. Taký je aj pôvod jej štartu. Na druhej strane to, čo vysvetľuje, je také zložité, že sa to skoro nedá ani povedať: zložitejšie ako čokoľvek, čo si vieme predstaviť, okrem Boha schopného stvoriť to.

Medzihra v Cambridge

Na nedávnej konferencii o vede a náboženstve v Cambridge, kde som predniesol svoj argument, ktorý volám gambit neprekonateľného boeingu 747, som sa stretol s niečím, čomu hovorím, prinajmenšom, srdečné zlyhanie snahy uskutočniť stretnutie myslí o otázke božej jednoduchosti. Bola to poučná skúsenosť a rád sa o ňu podelím.

V prvom rade sa musím vyspovedať (to je asi správne slovo), že konferenciu sponzorovala Templetonova nadácia. Poslucháčmi bola malá hŕstka starostlivo vybraných vedeckých novinárov z Británie a Ameriky. Medzi osemnástimi pozvanými prednášajúcimi som bol ukážkový ateista. Jeden z novinárov, John Horgan, podal správu, že každý z nich dostal za účasť na konferencii slušnú sumu 15 000 USD, a to navyše ku všetkým iným výdavkom. Prekvapilo ma to. V mojej dlhej skúsenosti s akademickými konferenciami sa nevyskytuje prípad, žeby účastník - okrem prednášajúcich - bol platený. Keby som to bol vedel, bol by som hneď zacítil podozrenie. Použil Templeton svoje peniaze na ovplyvnenie novinárov a korupciu ich vedeckej integrity? Aj John Horgan neskôr pochopil túto možnosť a napísal o svojej skúsenosti článok (72). V ňom odhalil, na môj žiaľ, že ohlásenie mojej prednášky pomohlo jemu a jeho kolegom prekonať pochybnosti o integrite podujatia. Napísal:

„Britský biológ Richard Dawkins, ktorého účasť na konferencii presvedčila mňa a mojich kolegov o jej legitimite, bol jediný prednášajúci, čo vyhlásil náboženskú vieru za nezlučiteľnú s vedou, iracionálnu a škodlivú. Všetci ostatní prednášajúci - traja agnostici, jeden Žid, jeden deista a 12 kresťanov (moslimský filozof odvolal svoju účasť v poslednej minúte) - zaujali jasne predpojaté stanoviská v prospech náboženstva a kresťanstva."

Horganov článok je milo dvojzmyselný. Okrem pochybností sú v ňom náznaky hodnotných skúseností, ktoré si váži (ako aj ja, ako sa ukáže v ďalšom). Napísal:

„Rozhovory s veriacimi mi umožnili pochopiť, prečo niektorí inteligentní, dobre vychovaní ľudia prijímajú náboženstvo. Jeden prednášajúci hovoril o skúsenosti hovorenia jazykmi,* iný opísal intímne stretnutie s Ježišom. Moje presvedčenia sa nezmenili, názory iných áno. Najmenej jeden účastník sa priznal, že Dawkinsova pitva náboženstva otriasla jeho vierou. Ak môže Templetonova nadácia pomôcť vyvolať čo len malý krôčik vpred v mojej predstave sveta bez náboženstva, môže to byť zlé?"

O Horganovom článku sa verejne diskutovalo po druhý raz, keď ho uverejnil literárny agent John Brockman na svojej webstránke „Edge" (Klin), často považovanej za vedecký salón on-line. Odpovede boli rozličné a jedna bola od teoretického fyzika Freemana Dysona. Odpovedal som Dysonovi citáciou z jeho prejavu pri preberaní Templetonovej ceny. Či sa mu to páči alebo nie, prijatím tejto ceny vyslal do sveta mocný signál. Bude možné brať to ako schválenie náboženstva jedným z najuznávanejších fyzikov sveta. Povedal:

„Som spokojný, že som jeden z množstva kresťanov, ktorí si nerobia starosti s trojicou alebo s historickou pravdou evanjelií."

Nie sú to presne slová, aké by povedal ateistický vedec, keby chcel znieť po kresťansky? Ďalšie citáty z Dysonovej ďakovnej reči som satiricky preplietol vymyslenými otázkami (kurzívou) templetonskému úradníkovi:

Prajete si niečo hlbšie? Čo tak o ...
"Nerobím veľký rozdiel medzi mysľou a Bohom. Boh je to, čo sa stane s mysľou, keď opustí oblasť nášho chápania."
Povedal som už dosť a môžem sa vrátiť k svojej fyzike? Oh, to nebolo dosť? Teda dobre, čo tak o ...
„Aj v príšernej histórii dvadsiateho storočia vidím určité náznaky pokroku v náboženstve. Dve indivíduá, ktoré stelesnili zlo nášho storočia, Adolf Hitler a Jozef Stalin, boli obidvaja otvorení ateisti." *
Smiem odísť?

(* Táto ohováračka sa preberá v 7. kapitole.)

Dyson by mohol ľahko vyvrátiť dôsledky týchto citácí zo svojej templetonskej ďakovnej reči, keby jasne vysvetlil, aké dôkazy nachádza vo vieru v Boha, ale niečo viac ako v einsteinovskom zmysle, čo, ako som vysvetlil v 1. kapitole, môžeme všetci bez váhania podpísať. Ak som dobre rozumel Horganovmu náznaku, Templetonove peniaze korumpujú prírodné vedy. Som si však istý, že Dyson je veľmi ďaleko od korupcie. Ale jeho prijímací prejav znie nešťastne a zdá sa, že dáva príklad ostatným. Templetonova cena je storazy vyššia ako úplatky ponúknuté novinárom v Cambridge; úmyselne bola tak navŕšená, aby bola viac ako Nobelova cena. Môj priateľ filozof Daniel Dennett raz faustovským spôsobom zažartoval: „Richard, ak raz budeš mať finančné ťažkosti ... "

V dobrom i zlom som strávil tie dva dni konferencie v Cambridge, predniesol som svoju prednášku a zúčastnil som sa diskusie k viacerým prednáškam. Vyzval som teológov, aby sa vyjadrili k mojej výpovedi, že Boh, ktorý by bol schopný dizajnovať vesmír a všetko ostatné, by musel byť zložitý a preto je štatisticky nepravdepodobný. Najostrejšia odpoveď bola, že zdráhajúcej sa teológii násilne vnucujem prírodovedeckú teóriu poznania . (Táto obžaloba pripomína NOMA, ktorej prehnané tvrdenia som prebral v 2. kapitole.) Teológovia vraj vždy definovali Boha ako jednoduchého. Kto som vraj, ako vedec, že prikazujem teológom, že ich Boh má byť zložitý. Vedecké argumenty, ktoré mám vo zvyku používať vo svojom odbore, tu vraj nie sú na mieste, pretože teológovia vždy trvali na stanovisku, že otázka existencie Boha leží mimo oblasť vedy.

Nezískal som dojem, žeby teológovia, ktorí sa hlásia k tejto vyhýbavej obrane, boli úmyselne nečestní. Myslím, že boli seriózni. No neodolateľne mi stále chodí po rozume komentár Petra Medawara ku knihe otca Teilharda de Chardin Fenomén človeka (The Phenomenon of Man, v českom preklade Vesmír a člověk), ktorý považujem za najnegatívnejšiu recenziu nejakej knihy všetkých čias: „Jej autora možno ospravedlniť z nečestnosti len na tom základe, že prv než začal klamať druhých, dal si veľmi záležať, aby oklamal sám seba". (73). Teológovia môjho cambridgeského stretnutia sa definíciou dostali do epistemologicky bezpečnej zóny, kde ich racionálne argumenty nezasiahnu, pretože svojím fiat! túto možnosť vylúčili. Kto som, že hovorím, že len racionálny argument je prípustný argument? Okrem vedeckých sú aj iné cesty poznania a na poznanie Boha treba ísť po jednej z nich.

Najdôležitejšou z týchto iných ciest poznania sa ukázala osobná, subjektívna skúsenosť Boha. Viacerí diskutujúci v Cambridge tvrdili, že k nim prehovoril Boh, v ich hlavách, presne tak živo a osobne, ako k nim hovorieva iný človek. Ilúziami a halucináciami som sa zaoberal v 3. kapitole (Argument osobnej skúsenosti), ale na konferencii v Cambridge som pridal dva body. Prvý znel, že ak Boh naozaj komunikuje s ľuďmi, je to skutočnosť, ktorá zaručene neleží mimo oblasť vedy. Odkiaľsi, nech je kdekoľvek jeho mimosvetský príbytok, vpadne Boh do nášho sveta a jeho slová môžu zachytiť ľudské mozgy - že takýto jav nemá nič do činenia s vedou? Druhý bod: Boh, ktorý je schopný vysielať zrozumiteľné signály simultánne miliónom ľudí a prijímať simultánne správy od nich všetkých, nech by bol akýkoľvek inakší, takýto Boh nemôže byť jednoduchý. Len tá šírka vlnového pásma! Taký Boh nemusí mať mozog zložený z neurónov, ani CPU (centrálny procesor počítača, pozn. prekl.) zo silícia; ale ak má moc, ktorá sa mu pripisuje, musí mať niečo oveľa vybrúsenejšie a nie bez plánu zostrojené, ako je najväčší mozog alebo najmohutnejší počítač, aké poznáme.

Moji teologickí priatelia sa občas vracali k téme, že musí mať príčinu jav, že niečo skôr je, ako nie je. Že musí jestvovať prvá príčina všetkého a prečo by sme jej nemohli dať meno Boh. Súhlasím, povedal som, ale tá prvá príčina musela byť jednoduchá a preto výraz Boh nie je výstižný (ak ho úmyselne nezbavíme všetkej batožiny, ktorú nesie so sebou výraz „Boh" v mysliach väčšiny náboženských veriacich). Prvá príčina, ktorú hľadáme, musela byť základom pre samočinný žeriav, ktorý vskutku vyzdvihol svet, ako ho poznáme, do súčasného zložitého stavu existencie. Povedať, že pôvodný prvý hýbateľ bol dosť zložitý, aby dokázal vytvoriť inteligentný dizajn, ani nehovoriac o simultánnom čítaní myšlienok miliónov ľudí, to sa rovná plnej ruke dobrých karát z vlastného rozdávania pri bridži.

Rozhliadnite sa po okolitom živom svete, pozrite sa na amazonský prales s jeho bohatstvom prepletených lián, broméliami, koreňmi a vznášajúcimi sa nosnými piliermi; s ich armádami mravcov a jaguármi, tapírmi a diviakmi pekari, stromovými žabami a papagájmi. Čo vidíte, je štatistický ekvivalent dokonalej „plnej ruky" v kartách; po rozdaní sú vaše karty usporiadané na výhru (len si pomyslite na všetky iné možnosti rozdania karát, z ktorých ani jedna nevyhrá). Vieme, ako k tomu došlo: pôsobením postupne dvíhajúceho žeriava prírodného výberu. Proti nemému súhlasu s nepravdepodobnosťou spontánneho vzniku tohto všetkého sa búria nielen vedci; vzpiera sa proti nemu aj zdravý rozum. Povedať, že prvá príčina, akýsi Veľký neznámy, je zodpovedný za to, že je lepšie, ak niečo je, než keby to nebolo, že tento Neznámy je schopný cielene stvoriť vesmír a simultánne sa zhovárať s miliónmi ľudí, to je úplné zrieknutie sa všetkej zodpovednosti pri hľadaní vysvetlenia. Je to príšerný prejav bezuzdnej viery v zázraky, popierajúcej myslenie.

Nezastávam nejaký úzko vedecký spôsob myslenia. Ale každé čestné hľadanie pravdy pri pokusoch o vysvetlenie takých ozrutností, ako je dažďový prales, koralový ríf alebo vesmír, musí uznať, že vysvetlením je žeriav a nie nebeský výťah. Žeriavom nemusí byť prírodný výber. Dosiaľ síce nikto nevymyslel lepšie vysvetlenie, ale môže byť - len ho treba objaviť. Je možné, že „inflácia", trvajúca podľa fyzikov prvé yoktosekundy (10 na mínus 24 sekundy - pozn.prekl.) vývoja vesmíru, sa ukáže kozmologickým žeriavom, keď jej lepšie porozumieme; obstojí vedľa Darwinovho biologického žeriavu. Hľadaným žeriavom kozmológov môže byť nejaká verzia Darwinovej myšlienky: Smolinov model alebo niečo iné. Môže to byť aj multiverzum plus antropický princíp, ako ho berú do úvahy Martin Rees a iní fyzici. Môže dokonca existovať aj superhumánny dizajnér - keby tak bolo, celkom iste to nebude dizajnér, ktorý len nedávno vznikol, alebo ktorý vždy existoval. Ale ak bol náš vesmír cielene dizajnovaný (čo ani sekundu neverím), a tým viac, ak dizajnér číta naše myšlienky, dáva múdre rady, odpúšťa a vykupuje, potom musí byť tento dizajnér konečným produktom akéhosi kumulatívneho eskalátora alebo žeriavu, možno produktom verzie Darvinizmu v nejakom inom vesmíre.

Keď už mojim kritikom v Cambridge nenapadla nijaká obrana, zaútočili na mňa. Celý môj svetonázor odsúdili ako prejav „devätnásteho storočia". To je taký zlý argument, že som ho temer zabudol spomenúť. Žiaľ, stretám sa s ním dosť často. Bolo by zbytočné vysvetľovať, že nazvať niečo devätnástym storočím je iné, ako vysvetliť, prečo je to zlé. Niektoré myšlienky 19. storočia boli veľmi dobré, na nie poslednom mieste aj Darwinova nebezpečná idea. V každom prípade bola táto nadávka osobitne závažná, pretože ju vyslovil jedinec (uznávaný cambridgeský geológ, iste majúci za sebou kus faustovskej cesty k budúcej Templetonovej cene), ktorý ospravedlňoval svoju kresťanskú vieru odvolávaním sa na „historickú spoľahlivosť" (tak to on nazval) Nového zákona. Bolo to práve 19. storočie, keď teológovia, najmä v Nemecku, vyvolávali vážne pochybnosti o údajnej dôveryhodnej historicite určitých údajov, a to pri použití dôkazových metód štúdia histórie. Teológovia na konferencii v Cambridge na to náhlivo poukazovali.

Už dávno poznám posmešok „devätnásteho storočia". Často ide s posmechom z „dedinského ateistu" a výčitkou „Oproti tomu, čo si vy asi myslíte, ha-ha-ha, my už neveríme na starého muža s dlhou bielou bradou, ha-ha-ha!" Všetky tri narážky sú kódy pre niečo iné, ako keď som koncom šesťdesiatych rokov žil v Amerike a „zákon a poriadok" boli kódy politikov pre predsudky proti čiernym.

Čo potom znamená kódovaný význam mienky „Máte názory devätnásteho storočia" v súvislosti s argumentáciou v prospech náboženstva? Je to kód pre: „Ste surový a chýba vám jemnosť. Ako môžete byť taký bezcitný a zle vychovaný, že mi dávate priame, nezaobalené otázky typu „Veríte na zázraky?" alebo „Veríte, že Ježiš sa narodil panne?" Neviete, že v slušnej spoločnosti sa také otázky nekladú? Také otázky vyšli z módy v devätnástom storočí." Zamyslime sa však nad tým, prečo je dnes nezdvorilé klásť nábožným ľuďom tieto priame a predmetné otázky. Pretože je to trápne! Ale trápna je odpoveď, ak znie Áno.

Vzťah k devätnástemu storočiu je teraz jasný. Devätnáste storočie bol posledný čas, keď vzdelaná osoba mohla bez rozpakov povedať, že verí na zázraky, napríklad narodenie z panny. Keď sa na nich pritlačí, mnohí vzdelaní kresťania sú dnes ešte takí lojálni, že nepoprú narodenie z panny alebo zmŕtvychvstanie. Je im to však trápne, pretože ich racionálne myslenie vie, že je to absurdné a preto neradi dostávajú takéto otázky. Takže ak niekto ako ja na týchto otázkach trvá, obžaluje sa z toho, že je osobou z devätnásteho storočia. Ak sa nad tým zamyslíte, musíte sa zasmiať.

Odišiel som z konferencie povzbudený a posilnený vo svojom presvedčení, že argument z nepravdepodobnosti - gambit konečného boeingu 747 - je dobrý argument proti existencii Boha. Presvedčivú odpoveď teológa som ešte nepočul, napriek početným výzvam a možnostiam urobiť to. Dan Dennett správne opisuje gambit konečného boeingu ako „nevyvrátiteľné popretie", také ničivé ako keď pred dvomi storočiami Philo natĺkol Cleantesovi v Humových Dialógoch. Nebeský výťah ID by bol najviac ak odložil riešenie problému, ale Hume nemohol myslieť na nejaké žeriavy, tak sa poddal. (74). Až Darwin poskytol životne dôležitý žeriav. Ako by sa to bolo Humovi páčilo!

V tejto kapitole sme prebrali ústredný argument tejto knihy a preto napriek riziku, že sa budem opakovať, zhrniem ho do šiestich očíslovaných bodov:

1. Jednou z najväčších výziev ľudskému intelektu počas storočí bolo vysvetliť, kde sa vo vesmíre berie zložitý a nepravdepodobný vzhľad dizajnu.

2. Je prirodzeným pokušením pripísať zdanie dizajnu skutočnému dizajnu. V prípadoch človekom vytvorených diel, akým sú hodinky, bol dizajnérom vskutku inteligentný dizajnér. Človeka vábi použiť tú istú logiku na oko alebo krídlo, na pavúka alebo človeka.

3. Pokušenie je falošné, lebo hypotéza dizajnéra nastoľuje okamžite ešte väčší problém: kto dizajnoval dizajnéra. K riešeniu problému sme pristúpili položením otázky, ako vysvetliť štatistickú nepravdepodobnosť. Pochopiteľne nemôže byť riešením navrhnúť niečo, čo je ešte nepravdepodobnejšie. Treba žeriav, ktorý niečo dvíha a „sa dvíha", nie nebeský výťah, ktorý niečo ťahá do neznáma; len žeriav môže niečo postupne a hodnoverne posunúť z jednoduchosti do inakšie nepravdepodobnej zložitosti.

4. Najdômyselnejší a najmocnejší dosiaľ objavený žeriav je darvinovský vývoj prírodným výberom. Darwin a jeho nasledovníci nám ukázali, ako sa z jednoduchých začiatkov vyvinuli pomalými stupňami živé bytosti s ich zázračnou štatistickou nepravdepodobnosťou a vzhľadom dizajnu. Dnes môžeme s istotou povedať, že ilúzia cieleného dizajnu pri pohľade na živé bytosti je práve to - ilúzia.

5. Zatiaľ nemáme rovnocenný žeriav pre fyziku. Niektoré znenia multiverznej teórie by sa principiálne dali použiť na výklad fyzikálnych javov obdobne, ako sa využíva darvinizmus v biológii. Takýto spôsob vysvetľovania je na pohľad menej uspokojivý ako biologická verzia darvinizmu, pretože vyžaduje viac šťastia. No antropický princíp nám dáva právo nárokovať si oveľa viac šťastia, ako je nám s našimi ľudskými intuíciami príjemné.

6. Nemáme sa vzdávať nádeje na lepší žeriav aj vo fyzike; na niečo tak mocné, ako je darvinizmus v biológii. Zatiaľ nemáme úplne uspokojujúci fyzikálny žeriav, ktorý by sa vyrovnal biologickému. No aj pomerne slabé žeriavy, ktoré už máme, ak sa doplnia antropickým princípom, sú evidentne lepšie ako kapitulantská hypotéza nebeského výťahu inteligentného dizajnéra.

Ak sa prijme argument tejto kapitoly, je faktická premisa náboženstva - predpoklad Boha - neudržateľná. Boh skoro celkom iste nejestvuje. To je doteraz hlavný záver tejto knihy. Nasledujú rozličné otázky. Čo aj prijmeme tézu, že Boh nejestvuje, nehovorí všeličo v prospech náboženstva? Neposkytuje náboženstvo útechu? Nenavádza ľudí robiť dobre? Keby nebolo náboženstva, ako by sme vedeli, čo je dobré? Nakoniec, prečo byť k nemu nepriateľským? Ak je klamné, prečo má každá kultúra nejaké náboženstvo? Pravdivé či falošné, náboženstvo je všadeprítomné, takže kde sa berie? Najprv preberieme túto poslednú otázku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.


Už ste čítali?