Prečo skoro iste niet Boha (The God Delusion, 4.kap.-1.časť)

Autor: Olga Pietruchová | 2.3.2009 o 8:57 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2334x

Kňazi rozličných náboženských siekt ... sa desia pred pokrokmi vedy ako bosorky pred príchodom dňa a mračia sa pri osudnej predzvesti odhalenia klamstiev, z ktorých žijú.     - Thomas Jefferson

Neprekonateľný Boeing 747

Argument nepravdepodobnosti je silný argument. V tradičnom podaní ako argument dizajnu je v súčasnosti najpopulárnejším argumentom v prospech existencie Boha a prekvapujúco veľký počet teistov ho považuje za úplne a neprekonateľne presvedčivý. Je vskutku veľmi silný, ba mám podozrenie, že je to nevyvrátiteľný argument - ale v opačnom ako teistickom zmysle. Ak sa správne rozvinie, priblíži sa dôkazu, že Boh neexistuje. Môj názov pre štatistický dôkaz, že Boh temer celkom iste neexistuje, je gambit neprekonateľného Boeingu 747.

Názov pochádza od zábavného obrazu Freda Hoyla o vzniku Boeingu 747 na šrotovisku. Nie som si istý, či to Hoyle vôbec sám vymyslel, ale pripísal mu to jeho blízky spolupracovník Chandra Wickramasinghe a pravdepodobne je autentický (58). Podľa Hoyla  pravdepodobnosť spontánneho vzniku života na Zemi nie je väčšia, ako šanca, že hurikán preženúci sa nad šrotoviskom bude mať šťastie a zostaví Boeing 747. V súvislosti s vývojom zložitých živých vecí si neskôr mnohí túto metaforu vypožičali. Vyhliadky, že sa ´zloží´ fungujúci kôň, hmyz alebo pštros, sú ešte menšie ako v prípade Boeingu 747. Skrátka, je to najobľúbenejší argument kreacionistov - ale argument, ktorý môže vysloviť len niekto, kto nepochopil prvý zákon prírodného vývoja: niekto, kto si myslí, že prírodný výber je teória náhody, kým - v relevantnom význame výrazu náhoda - je to pravý opak.

Chybné kreacionistické prisvojenie si argumentu nepravdepodobnosti má všade tú istú všeobecnú formu bez rozdielu, že sa kreacionisti prestroja do politicky výhodného dresu „inteligentného dizajnu" (ktorý už bol zlomyseľne opísaný aj ako kreacionizmus v lacnom večernom obleku.) Niektoré pozorované javy - často živý tvor alebo niektorý z jeho zložitejších orgánov, ale môže to byť hocičo od molekuly po celý vesmír - sa správne vyzdvihnú ako štatisticky nepravdepodobné. Niekedy sa používa jazyk informačnej teórie: Darvinista sa vyzve, aby vysvetlil zdroje všetkých informácií v živej hmote, to je v technickom zmysle jej informačný obsah, ako mieru nepravdepodobnosti alebo „hodnotu prekvapenia". No argument môže pripomenúť aj otrepané ekonomické motto „Obed zadarmo neexistuje" - keď obžalúvajú darvinizmus, že sa pokúša dostať niečo za nič. V skutočnosti, ako ukážem v tejto kapitole, darvinovský prírodný výber je jediné známe riešenie inakšie nerozlúštiteľnej hádanky, odkiaľ sa berie informácia. Ukáže sa, že je to hypotéza Boha, čo sa pokúša dostať niečo za nič. Boh sa pokúša dostať zdarma obed a súčasne ním byť. Nech je akokoľvek nepravdepodobná entita, ktorú vysvetľujete pojmom dizajnéra, tento dizajnér sa ukáže byť aspoň rovnako nepravdepodobným. Boh je neprekonateľný Boeing 747.

Argument nepravdepodobnosti hovorí, že zložité veci nemohli vzniknúť náhodou. No mnohí ľudia definujú „vzniknúť náhodou" ako synonymu pre „vzniknúť bez premysleného dizajnu." Neprekvapuje, ak si potom myslia, že nepravdepodobnosť je znakom dizajnu. Darwinov prírodný výber ukazuje, aká nepravda je to vzhľadom na biologickú nepravdepodobnosť. A hoci darvinizmus nemusí byť priamo relevantný pre neživý svet - napríklad kozmológiu - rozširuje naše povedomie aj v oblastiach, ktoré sú mimo pôvodného teritória biológie.

Hlboké pochopenie darvinizmu nás učí byť opatrnými pri domnienke, že dizajn je jediná alternatíva voči náhode a učí nás hľadať stupne rebríka pomaly sa zvyšujúcej zložitosti. Už pred Darwinom pochopili filozofi ako Hume, že nepravdepodobnosť života neznamená, že musel byť dizajnovaný, ale nevedeli si predstaviť alternatívu. Po Darwinovi by sme všetci mali už pri náznaku myšlienky dizajnu pocítiť podozrenie v špiku kostí. Ilúzia dizajnu je pasca, do ktorej sme padali kedysi, ale Darwin nás imunizoval prebudením nášho povedomia. Kiež mal úspech pri nás všetkých!

Prírodný výber ako budič vedomia

Vo vesmírnej lodi vedeckej fikcie pochytí kozmonautov túžba po domove. „Len si predstavte, že doma na Zemi je teraz jar!" Nemusíte okamžite zbadať, čo je na tejto vete nesprávne, tak hlboko je zakorenený nevedomý šovinizmus severnej pologule v nás, čo tam žijeme a niekedy aj v iných. „Nevedomý" je tu správne slovo. Preto budenie, prebudenie vedomia. V Austrálii a na Novom Zélande dostanete kúpiť mapy sveta s Južným pólom hore, a to pre hlbšie príčiny ako reklamné triky. Aké nádherné budiče vedomia by boli tieto mapy zavesené na stenách našich školských tried na severnej pologuli! Deň čo deň by deťom pripomínali, že „sever" je náhodná, ľubovoľne zvolená polarita bez monopolu na postavenie „hore". Mapa by vzbudzovala ich zvedavosť a budila ich povedomie. Pôjdu domov a povedia to svojim rodičom - mimochodom, dať deťom niečo, čím prekvapia svojich rodičov, je jeden z najväčších darov, aké učiteľ môže deťom dať.

Boli to feministky, ktoré prebudili moje uvedomenie si sily budenia vedomia. V anglickom jazyku podstatné a prídavné mená ani slovesá nemajú rozličné rody a poznať ich len podľa privlastňovacích zámen. Ich používanie bez etymologického súvisu vedie ku komickým situáciám a je také hlúpe ako prepustenie jedného washingtonského úradníka v roku 1999 z práce za rasovú diskrimináciu použitím výrazu „niggardly" (skúpo), čo len zďaleka pripomína „nigger" (neger, černoch). Ale už aj počutie týchto pochabých výrazov pomáha budiť vedomie.

Keď skončíme svoje filologické spory a prestaneme sa smiať, uvidíme vývoj z iného hľadiska. Rodové zámená ostávajú v popredí snáh o budenie vedomia. On alebo ona sa musí pýtať seba alebo jej, či jeho, či jej (jeho) cit pre štýl písania dovoľuje mu (jemu, jej) takto písať. Ak sa vieme preniesť cez úskalia jazyka, budí to naše povedomie smerom k postihnutým citlivostiam polovice ľudskej rasy. V angličtine je človek man, muž; ľudstvo je mankind, čo znie ako mužstvo; ľudské práva sú rights of man, práva muža; všetci ľudia sú stvorení rovnakí, sa povie všetci muži sú stvorení rovnakí, all men are created equal; jeden človek jeden hlas, one man one vote, jeden muž jeden hlas - angličtina zrejme príliš často vylučuje ženu.* Keď som bol mladý, nikdy som si neuvedomil, že ženy sa môžu cítiť urazené vetami typu „the future of man" (budúcnosť ľudstva, ale doslovne muža). V priebehu desaťročí sa naše povedomie zobudilo. Aj tí, čo stále hovoria man miesto human (muž miesto človek), robia to s prejavom precítenej prosby o prepáčenie - alebo zo vzdorovitosti, zastávajúc sa tradičného jazyka; niekedy úmyselne dráždia ženy. Všetci účastníci súčasnosti (v orig. nemecký výraz Zeitgeist, duch doby) majú dnes už povedomie prebudené; aj tí, čo reagujú negatívne hlasným vzoprením a zdvojením urážky.

(* Klasická latinčina a gréčtina sú lepšie vyzbrojené. Latinské homo (grécke anthropo) znamená ľudské, na rozdiel od vir (andro), čo znamená muža, a femina (gyne), čo znamená ženu. Takže antropológia sa týka celého ľudstva, kým andrológia a gynekológia sú sexuálne vylučujúce vetvy medicíny.)

Feminizmus nám ukázal moc budenia povedomia a ja by som si túto techniku rád vypožičal pre prírodný výber. Prírodný výber nielenže vysvetľuje celý život; budí naše povedomie a dáva mu silu vedy, ktorá vysvetľuje, ako sa môže z jednoduchého začiatku vynoriť organizovaná zložitosť aj bez akéhokoľvek premysleného vedenia. Dokonalé poznanie prírodného výberu nás posmeľuje odvážne sa presunúť do iných oblastí. Tam vzbudzujú naše podozrenie podobné falošné alternatívy, aké raz pred Darwinom zvádzali biológiu. Kto pred Darwinom mohol predpokladať, že niečo tak zrejme dizajnované ako krídlo vážky alebo oko orla je v skutočnosti konečný produkt dlhého sledu nie náhodných ale aj tak čisto prirodzených príčin?

Dojemný a zábavný opis vlastnej konverzie Douglasa Adamsa k radikálnemu ateizmu - trval na prívlastku „radikálny" z obavy, aby ho niekto nepovažoval len za agnostika - je svedectvom o sile darvinizmu ako budiča vedomia. Dúfam, že sa mi odpustí sebauspokojenie, viditeľné v nasledujúcej citácii. Ospravedlňujem sa tým, že Douglasova konverzia pôsobením mojich dávnejších kníh - ktoré nemali za cieľ prehovárať niekoho prestupovať na inú vieru - ma inšpirovala venovať túto knihu, ktorá to robí, jeho pamiatke. V jednom interview, uverejnenom po jeho smrti v jeho knihe Losos pochybnosti (Salmon of Doubt) sa ho jeden novinár spýtal, ako sa stal ateistom. Začal vysvetlením, ako sa stal agnostikom a potom pokračoval:

„A hútal som, dumal som, premýšľal som. Ale nemal som dosť materiálu, takže som neurobil ani nijaké rozhodnutie. Mal som ohromné pochybnosti o existencii boha, ale o ničom som nevedel toľko, aby som mal dobrý pracovný model pre vysvetlenia iných vecí, áno, života a vesmíru, a aby všetko našlo svoje miesto. Ale pokračoval som v tom, pokračoval som v čítaní a pokračoval som v premýšľaní. Až raz, asi začiatkom tridsiatky, som sa potkol o evolučnú biológiu, osobitne vo forme Dawkinsových kníh Sebecký gén (The Selfish Gene) a potom Slepý hodinár (The Blind Watchmaker) a zrazu (myslím, že to bolo pri druhom čítaní Sebeckého génu) všetko zapadlo na svoje miesto. Bola to koncepcia omračujúcej jednoduchosti, no viedla k celej tej nekonečnej a záhadnej zložitosti života. Hlboká úcta k životu, ktorú to vo mne vzbudilo, viedla k tomu, že posvätná úcta, s ktorou ľudia o živote hovoria s rešpektom náboženskej skúsenosti, sa mi zazdala, úprimne povedané, pochabo nemiestnou. Úctu na základe pochopenia staviam trvale nad úctu na základe nevedomosti." (59).

Koncepcia omračujúcej jednoduchosti, o ktorej Douglas hovoril, nemá, samozrejme, nič do činenia so mnou. Mal na mysli Darwinovu teóriu evolúcie prírodným výberom - konečný vedecký budič povedomia. (Douglas, chýbaš mi. Bol si môj najbystrejší, najzábavnejší, najotvorenejší, najvtipnejší, najväčší a možno jediný konvertita. Dúfam, že táto kniha by ťa bola rozosmiala - ale nie natoľko, ako si ty rozosmieval mňa.)

Daniel Dennett, filozof so zdravým sedliackym rozumom, prišiel na to, že vývoj protirečí jednej z najstarších myšlienok, ktorú máme: „Protirečí myšlienke, že treba veľkú, šikovnú vec na urobenie menšej veci. Nazývam to kvapkovou teóriou stvorenia zhora dole. Nikdy neuvidíte oštep, ako robí výrobcu oštepov. Nikdy neuvidíte podkovu, ako robí kováča. Nikdy neuvidíte hrniec, ako robí hrnčiara." (60). Darwinov objav uskutočniteľného procesu, ktorý robí túto protizmyslovú myšlienku prijateľnou, bol revolučným prínosom pre ľudské myslenie, nabitým silou budiť povedomie.

Je prekvapujúce, ako veľmi je toto budenie povedomia potrebné aj v mysliach výborných vedcov iných odvetví, ako je biológia. Fred Hoyle bol výborný fyzik a kozmológ, ale jeho nedorozumenie s Boeingom 747 a iné omyly v biológii, napríklad jeho pokus o odmietnutie skameneliny Archaeopteryx ako podvrhu, svedčia, že potreboval prebudenie povedomia plodným stretnutím so svetom prírodného vývoja. Predpokladám, že na intelektuálnej úrovni prírodný výber pochopil. No možno je potrebné nasiaknuť prírodným výberom, ponoriť sa doňho, plávať v ňom - až potom skutočne oceníte jeho silu.

Iné vedy budia naše povedomie iným spôsobom. Astronómia Freda Hoyla nám prideľuje naše miesto, obrazne aj doslovne uzemňujúc našu márnivosť, aby sa uspokojila s naším nepatrným sídlom, kde žijeme svoje životy - na Zemi, tejto smietke ostatkov po vesmírnom výbuchu. Geológia nám pripomína našu krátku existenciu ako indivíduí aj ako druhu. Prebudila povedomie Johna Ruskina a vyvolala jeho pamätný vzdych z roku 1851: „Keby ma aspoň geológovia nechali na pokoji, mohol by som dobre pracovať, ale ich príšerné kladivá! Ich búšenie počujem na konci každého verša biblie."

To isté robí pre náš pocit času vývoj - nečudo, veď prebieha podľa geologickej časovej stupnice. A darvinovský vývoj, najmä prírodný výber, dokáže ešte viac. Triešti ilúziu dizajnu v oblasti biológie a učí nás byť podozrievavými aj pri každom náznaku predpokladu dizajnéra vo fyzike či kozmológii. Myslím si, že fyzik Leonard Suskind mal toto na mysli, keď napísal: „Nie som historik, ale trúfnem si vysloviť jeden názor: Moderná kozmológia začala v skutočnosti s Darwinom a Wallaceom. Na rozdiel od všetkých, čo tu boli pred nimi, poskytli nám títo dvaja vysvetlenie našej existencie, ktoré úplne zavrhlo nadprirodzené sily... Darwin a Wallace položili základy nielen pre prírodné vedy, ale aj pre kozmológiu." (61). Iní vedci-fyzici, ktorí ani zďaleka nepotrebujú budenie povedomia, sú Victor Stenger, ktorého knihu Objavila veda Boha? (Has Science Found God? - odpoveď je Nie) čitateľovi vrelo odporúčam; a Peter Atkins, ktorého Opakovaná návšteva stvorenia (Creation Revisited, nemecký preklad Ein zweiter Blick auf die Schöpfung, Druhý pohľad na stvorenie) je moje obľúbené čítanie vedeckej poézie v próze. (Nemecký preklad Delúzie Boha uvádza aj jeho knihu z roku 2007 God, the Failed Hypothesis: How Science Shows that God Does Not Exist - Neúspešná hypotéza Boha - Ako veda dokazuje, že nieto Boha - pozn. prekl.)

Stále žasnem nad teistami, ktorí nemajú vedomie prebudené v tom zmysle, ako to ja navrhujem, ktorí však s radosťou prijímajú prírodný výber ako „boží spôsob stvorenia". Uznávajú, že vývoj prírodným výberom je veľmi ľahký a šikovný spôsob, ako vytvoriť svet plný života. Pritom boh nemusí urobiť absolútne nič! Petra Atkinsa privádza tento spôsob uvažovania v uvedenej knihe k dosť bezbožnému záveru, keď navrhuje existenciu domnele lenivého Boha, ktorý sa pri stvorení vesmíru, obsahujúceho život, pokúša urobiť tak málo, ako len možno. Atkinsov Boh je ešte lenivejší, ako bol Boh deistov osvietenstva osemnásteho storočia: deus otiosus - doslovne Boh na voľnej vôľuške, nemá nič na práci, je nezamestnaný, zbytočný, neužitočný. Krok za krokom znižuje Atkins objem diela, ktoré má ten lenivý Boh vykonať, až nakoniec skončí nerobiac vôbec nič: taký by neobťažoval, ani keby existoval. V pamäti sa mi živo ozýva prenikavý nárek Woodyho Allena: „Ak sa ukáže, že Boh existuje, nemyslím si, že je zlý. Najhoršie, čo o ňom môžete povedať, je, že nevyužil svoj talent."

Nezjednodušiteľná zložitosť

Veľkosť problému, ktorý Darwin a Wallace vyriešili, sa nedá zveličovať. Mohol by som uviesť ako príklad anatómiu, bunkovú štruktúru, biochémiu a správanie doslovne každého živého organizmu. No keďže za najnápadnejšie husárske kúsky zdanlivého dizajnu ďakujeme - z pochopiteľných dôvodov - kreacionistickým autorom, preberám svoje argumenty s miernou iróniou z kreacionistického prameňa. Kniha Život - kde sa tu nabral? (Life - How Did It Get Here?) nemá autora a vydala ju Strážna veža biblickej a traktátnej spoločnosti v šestnástich jazykoch s nákladom jedenásť miliónov výtlačkov. Zrejme je veľmi obľúbená, pretože nie menej ako šesť kusov z tých jedenásť miliónov výtlačkov poslali ako nevyžiadaný dar dobroprajníci z celého sveta na moju adresu.

Pri náhodnom otvorení tejto anonymnej a štedro aj zdarma distribuovanej knihy padneme na stranu s morskou hubkou, známou ako Venušin kôš (Euplectella) a so sprievodnými slovami nikoho menšieho ako sira Davida Attenborougha: „Keď sa dívate na zložitú kostru hubky, napríklad na exemplár zložený z kremíkových spikulí, známy ako Venušin kôš, vaša predstavivosť je ohúrená. Ako môžu takrečeno nezávislé mikroskopicky veľké bunky spolupracovať pri vylučovaní miliónov sklovitých čriepkov a vytvoriť takú zložitú a krásnu mriežku? Nevieme." Autori Strážnej veže nestrácajú čas a pridávajú svoju vlastnú pointu: „Jednu vec však vieme: Náhoda tu nebola pravdepodobným dizajnérom". Isteže nie, náhoda nie je pravdepodobným dizajnérom. To je jediná vec, pri ktorej všetci súhlasíme.

Štatistická nepravdepodobnosť javov ako je kostra euplektely je ústredný problém, ktorý musí vyriešiť každá teória života. Čím väčšia je štatistická nepravdepodobnosť, tým menej je možná ako riešenie náhoda. To znamená veta, že niečo je nepravdepodobné. No kandidátmi na vylúštenie hádanky o nepravdepodobnosti nie sú, ako sa nesprávne naznačuje, dizajn a náhoda. Sú nimi dizajn a prírodný výber. Náhoda nie je riešenie, ak prihliadneme na vysoké úrovne nepravdepodobnosti, s ktorými sa stretáme pri živých organizmoch; žiaden biológ so zdravým rozumom nikdy nepovedal niečo také. Ale ani dizajn nie je skutočným riešením, ako uvidíme neskoršie; zdržme sa však ešte chvíľu pri probléme, ktorý musí vyriešiť každá teória života: pri probléme, ako uniknúť náhode.

Ak listujeme v knihe Strážnej veže ďalej, nájdeme prekrásnu rastlinu zvanú po anglicky Holanďanova fajka, po slovensky prostý vlkovec (Aristolochia trilobata), ktorého všetky časti sa zdajú elegantne navrhnuté, aby prilákali hmyz , pokryli ho peľom a poslali ďalej na jeho púti po kvetoch. Komplikovaná elegancia kvetov vyvoláva u Strážnej veže otázku: „Stalo sa to náhodou? Alebo je to dielo inteligentného dizajnu?" Ešte raz, pravdaže sa to nestalo náhodou. Ešte raz, ani inteligentný dizajn nie je vhodná alternatíva k náhode. Ale prírodný výber je nielen šetrné, prijateľné a elegantné riešenie; je to jediná uskutočniteľná alternatíva k náhode, aká bola kedy navrhnutá.

Inteligentný dizajn musí strpieť tú istú výčitku ako náhoda. Jednoducho nie je prijateľným riešením hádanky štatistickej nepravdepodobnosti. A čím vyššia je nepravdepodobnosť, tým neprijateľnejším sa stáva inteligentný dizajn. Ak sa na to pozeráme zblízka a pozorne, ukáže sa inteligentný dizajn len zdvojnásobením problému. Ešte raz, príčinou je, že predpoklad dizajnéra (dizajnérky, dizajnu) okamžite vyvoláva ešte väčší problém, a to otázkou o jeho vlastnom pôvode. Každá entita, schopná inteligentne navrhnúť niečo tak nepravdepodobné ako Holanďanova fajka (vlkovec, alebo vesmír), je ešte nepravdepodobnejšia ako Holanďanova fajka. Pojem Boha neukončí viciózny regres, on ho ohromne zhorší.

Obráťme list na ďalšiu výrečnú stranu Strážnej veže, kde nájdeme opis obrovskej vždy zelenej mamutej sekvoje (Sequoiadendron giganteum), stromu, ku ktorému mám osobný vzťah, pretože mám jeden exemplár vo vlastnej záhrade - nemluvňa, o málo viac ako sto rokov, ale aj tak najvyšší strom v okolí. „Nepatrný človiečik, stojaci pri koreňoch sekvoje, môže len zízať hore v mlčanlivej bázni pred jej ohromnou mohutnosťou. Má zmysel myslieť si, že vytvorenie tohto majestátneho obra a drobných semien, do ktorých býva uložený, sa neudialo podľa dizajnu?" Opäť platí, že ak si myslíte, že jedinou alternatívou k dizajnu je náhoda, potom nie, nemalo by to zmysel. Ale ani v tomto prípade neuvádzajú autori skutočnú alternatívu, prírodný výber, a to alebo pretože mu skutočne nerozumejú, alebo pretože mu nechcú rozumieť.

Proces, ktorým rastliny, či už drobné pimpernely (pimpinely, bedrovník, Anagallis, Poterium sanguisorba) alebo masívne mamutie welingtoniány, získavajú energiu na svoju stavbu, sa volá fotosyntéza. K tomu píše Strážna veža:

„Jeden biológ povedal, že fotosyntézy sa zúčastňuje okolo sedemdesiat chemických reakcií. Že je to priam zázračný proces. Zelené rastliny dostali názov „továrne" prírody - sú krásne, pokojné, neznečisťujú okolie, tvoria kyslík, recyklujú vodu, živia celý svet. Stalo sa to náhodou? To by bolo uveriteľné?"

Nie, to sa nedá veriť; ale pridávanie ďalších podobných príkladov nevedie nikam. Kreacionistická „logika" je stále rovnaká. Niektoré prírodné javy sú štatisticky príliš nepravdepodobné, príliš zložité, príliš krásne, než aby boli mohli vzniknúť náhodou; niekedy vyvolávajú zbožnú úctu až posvätnú hrôzu. No autori Strážnej veže si vedia predstaviť len jednu alternatívu k náhode: Musel to urobiť dizajnér!

Na takúto stále rovnako chybnú logiku je aj odpoveď vedy stále rovnaká: Dizajn nie je jediná alternatíva k náhode. Inou, lepšou alternatívou je prírodný výber. Pravda je taká, že dizajn nie je v skutočnosti ani alternatívou, pretože vytvára väčší problém, ako rieši: kto navrhol návrhára? Aj náhoda, aj dizajn padajú ako riešenia problému štatistickej nepravdepodobnosti, pretože jedno z nich je problém a druhé jeho regresy. Skutočné riešenie je prírodný výber, ktorý je jediným funkčným riešením, aké bolo kedy navrhnuté. A je to riešenie nielen funkčné, ale je ohromujúcej elegancie a sily.

Čo robí prírodný výber úspešným pri riešení problému nepravdepodobnosti, kde aj náhoda aj dizajn prepadajú už na štartovacej čiare? Odpoveď znie, že prírodný výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na malé úlomky celku. Každý z týchto malých kúskov je slabo nepravdepodobný, ale nie natoľko, že by bol prohibitívny, neviedol k ničomu. Keď sa veľké počty týchto slabo nepravdepodobných javov poukladajú vedľa seba do jedného radu, je výsledný produkt akumulácie opäť veľmi, veľmi nepravdepodobný; dá sa povedať, že je stále tak nepravdepodobný, že ostáva ďaleko z dosahu náhody. Tieto konečné výsledky sú predmetom kreacionistovho do úmoru opakovaného argumentu. Kreacionista (Dawkins sa ospravedlňuje, že použitím mužského osobného zámena vynecháva ženy) sústavne vôbec nechápe podstatu veci, pretože trvá na spracovaní vzniku štatistickej nepravdepodobnosti ako jedinej, jednorazovej udalosti. Nerozumie sile akumulácie.

V knihe Výstup na Horu nepravdepodobnosti (Climbing Mount Improbable) som na vysvetlenie použil prirovnanie. Na jednej strane hory je strmá skalná stena, po ktorej je výstup nemožný, ale na druhej strane vedie na vrchol mierny svah. Na vrchole sa nachádza zložitý nástroj ako oko alebo motor bakteriálneho bičíka. Absurdná predstava, že taká zložitosť by sa mohla poskladať spontánne, sa dá symbolizovať jedným skokom z päty steny hore až na vrchol hory. Nemožné. Vývoj, naopak, obíde horu a stúpa miernym svahom na vrchol: Ľahké! Princíp výstupu po miernom svahu ako opak skoku hore zrázom je niečo také jednoduché, že človek má chuť čudovať sa, prečo to Darwinovi trvalo tak dlho, kým vystúpil na javisko a objavil to. Keď to urobil, to už uplynuli temer dve storočia od Newtonovho annus mirabilis (zázračný rok), a jeho vedecká práca bola na pohľad tvrdší oriešok ako Darwinova.

Iná obľúbená metafora pre krajnú nepravdepodobnosť je kombinácia čísiel bankového trezoru. Teoreticky môže mať bankový lupič šťastie a trafiť na správnu kombináciu čísiel náhodou. V praxi je číselný zámok zostrojený s takou nepravdepodobnosťou uhádnutia kombinácie, ako je Boeing 747 Freda Hoyla. Ale predstavte si zle zostavený číselný zámok, ktorý vydáva postupne slabé zvukové náznaky, rovnocenné výkrikom „zima, teplo, teplejšie" pri známej detskej hre na hľadanie. Predpokladajme, že dvere trezoru sa zakaždým, keď zapadne správny zúbok, trochu pootvoria a vypadne pár mincí. Zlodej aj tak trezor v krátkom čase vyprázdni.

Kreacionisti, ktorí sa snažia využiť argument nepravdepodobnosti vo svoj prospech, prirovnávajú biologickú adaptáciu k otázke hlavnej výhry alebo ničoho v lotérii. Tejto predstave „všetko alebo nič" sa najnovšie dáva názov „nezjednodušiteľná zložitosť". Oko alebo vidí, alebo nevidí. Krídlo alebo lieta, alebo nelieta. Predpokladá sa, že niet užitočných prechodov. No to je jednoducho omyl. V praxi je množstvo prechodných foriem - čo treba teoreticky aj očakávať. Kombinačný zámok života je systém s tým istým základom ako heslá detskej hry na „zima, teplo, teplejšie". Skutočný život je obdobou miernych stupňov na zadnom svahu Hory nepravdepodobnosti, ktoré kreacionisti nevidia.

Vo svojej knihe Pôvod druhov venoval Darwin celú jednu kapitolu „ťažkostiam pri teórii o potomstve so zmenami" a treba uznať, že táto jeho krátka kapitola predvídala a rozviedla každú z údajných ťažkostí, ktoré sa nazbierali až do dnešných dní. Najväčšie ťažkosti sú s Darwinovými „orgánmi najvyššej dokonalosti a zložitosti", ktoré sa niekedy nesprávne opisujú ako „nezjednodušiteľne zložité". Darwin zvolil ako orgán, predstavujúci osobitne vyzývavý problém, oko: „Predpokladať, že prírodný výber mohol vytvoriť oko so všetkými jeho zariadeniami na upravenie ohniska na odlišné vzdialenosti, na prepustenie rôzneho množstva svetla a na opravu priestorových a chromatických odchýlok, sa zdá, ochotne priznávam, absurdné do krajnej možnej miery." (s.208). Kreacionisti škodoradostne citujú túto vetu opakovane a pri každej príležitosti. Netreba povedať, že nikdy necitujú jej pokračovanie. Darwinovo prehnane úprimné priznanie sa totiž ukázalo rečníckou otázkou. Priblížil si protivníkov tak nablízko, že jeho úder, keď prišiel, zasiahol tým prudšie. Úderom bolo ľahké vysvetlenie, že oko sa vyvinulo postupne. Darwin síce nepoužil výrazy „nezjednodušiteľná zložitosť" alebo „plynulý gradient Hory nepravdepodobnosti", ale jasne pochopil princíp obidvoch.

Argumenty „nezjednodušiteľnej zložitosti" sú vety typu „Načo je dobrá polovica oka?" a „Načo je dobré pol krídla?" Fungujúca jednotka sa vyhlási za nezjednodušiteľne zložitú, ak odstránenie jednej jej časti zapríčiní, že všetko prestane fungovať. Pre oči a krídla sa to považovalo za samozrejmé, ale ak sa nad tým trochu zamyslíme, ihneď spoznáme klamnosť tohto názoru. Pacientka s chirurgicky odstránenou chorou šošovkou nevidí jasne bez okuliarov, ale vidí dosť, aby nenarazila do stromu alebo nespadla zo zrázu. Pravdaže, polovica krídla nie je taká dobrá ako celé krídlo, ale iste je lepšia ako nič. Pol krídla vám zachráni život spomalením pádu zo stromu určitej výšky. Ak je to 51 percent krídla, zachráni vás pri páde z máličko vyššieho stromu. Akúkoľvek frakciu krídla máte, existuje pád, pri ktorom vám zachráni život, kde by vám však o málo menšie krídlo nepomohlo. Tento myšlienkový experiment o stromoch rozličnej výšky, z ktorých možno spadnúť, je jednou z ciest, ktorými možno teoreticky ukázať, že existuje hladký gradient výhod od jednopercentného po stopercentné krídlo. Lesy sú plné zosadajúcich či plachtiacich zvierat, ilustrujúcich v praxi každý stupeň na tejto zvláštnej Hore nepravdepodobnosti.

Analogicky k stromom rôznej výšky je ľahké predstaviť si situácie, v ktorých pol oka zachráni život zvieraťa, čo by však neurobilo 49 percent oka. Hladkú stupnicu miernych stupňov obstarajú rozdiely svetelných pomerov a vzdialeností, z ktorých spozorujú svoju korisť - alebo svojich predátorov. A ako pri krídlach a ich letových plochách, prijateľné medzičlánky si možno nielen predstaviť: sú hojné v celej ríši zvierat. Plochý červ má oko, ktoré v každom ohľade je menej ako polovica ľudského oka. Nautilus (silúrsky koríš hlavonožec) a možno aj jeho vymretý predok bratranec amonit, ktorý ovládal paleozoické a mezozoické moria, má oko, ktoré je kvalitným medzičlánkom medzi okom plochého červa a človeka. Na rozdiel od oka plochého červa, ktoré rozlíši svetlo a tieň, ale nevidí obraz predmetu, oko nautila, kamera s otvorom ako špendlíková hlavička, vytvára skutočný obraz; tento je však na rozdiel od nášho rozmazaný a matný. Dávať zlepšeniam číselné ohodnotenie by bola falošná presnosť, ale nikto nemôže poprieť, že tieto oči bezobratľovcov, a mnohé iné, sú lepšie ako nijaké, a všetky ležia na postupne stúpajúcom svahu Hory nepravdepodobnosti; naše oči sú blízko vrcholu - nie na samom vrchole, ale veľmi vysoko. V knihe Výstup na Horu nepravdepodobnosti som venoval po kapitole oku a krídlu; ukázal som, aké ľahké im bolo vyvinúť sa pomalými (v niektorých prípadoch ani nie tak pomalými) krokmi; preto už dosť o tomto predmete.

Videli sme teda, že oči a krídla iste nie sú nezjednodušiteľne zložité; ešte zaujímavejšie ako tieto osobitné prípady je však všeobecné poučenie, ktoré z nich pre nás vyplýva. Skutočnosť, že toľkí sa tak strašne mýlia v týchto evidentných prípadoch, musí byť pre nás varovaním pri menej bežných prípadoch, napríklad pri bunkových a molekulárnych pochodoch, ktoré teraz vytrubujú do sveta kreacionisti, čo sa skrývajú za politicky účelným eufemizmom „teoretici inteligentného dizajnu".

Toto rozprávanie je varovné a vraví nám: Nevyhlasuj tak ľahko niektoré javy za nezjednodušiteľne zložité; možno si sa nepozeral dosť pozorne, aby si videl podrobnosti; možno si o nich dosť neuvažoval. Na druhej strane ako vedci nesmieme byť dogmaticky príliš sebaistí. Možno je v prírode niečo, čo svojou skutočnou nezjednodušiteľnou zložitosťou vylučuje existenciu hladkého svahu Hory nepravdepodobnosti. Kreacionisti majú pravdu, že ak sa nezjednodušiteľná zložitosť skutočne dá preukázateľne dokázať, podlomí to Darwinovu teóriu. Darwin sám o tom povedal:

„Keby sa dalo dokázať, že jestvuje nejaký zložitý orgán, ktorý nemohli vytvoriť početné, postupné, jemné modifikácie, moja teória by sa celkom rozpadla. Neviem však vypátrať žiadny takýto prípad." (s.211).

Darwin nevypátral žiadny takýto prípad a napriek tvrdošijným až zúfalým snahám ani nikto od jeho čias. Bolo navrhnutých veľa kandidátov na tento svätý grál kreacionizmu, no ani jeden neodolal analýze.

Aj keby sa raz nezjednodušiteľná zložitosť hodnoverne dokázala a Darwinovu teóriu vyvrátila, nebol by to koniec aj pre teóriu inteligentného dizajnu? Táto je už v skutočnosti vyvrátená, pretože, ako som práve povedal a ako to budem opakovať, akokoľvek málo vieme o Bohu, jedno je celkom isté: musel by byť veľmi, veľmi zložitý a pravdepodobne aj nezjednodušiteľný!

Zbožňovanie medzier

Hľadanie osobitných príkladov nezjednodušiteľnej zložitosti je zásadne nevedecký postup: hlásať špeciálny prípad vychádzajúc zo súčasnej nevedomosti. Používa sa pritom tá istá nesprávna logika ako pri stratégii „Boha medzier", ktorú odsúdil teológ Dietrich Bonhoeffer. Kreacionisti horúčkovito hľadajú medzery v súčasných poznatkoch alebo chápaní. Ak sa nájde zdanlivá medzera, hneď sa vysloví domnienka, že následkom nedostatku inej výplne musí ju vyplniť Boh. Premýšľavých teológov ako Bonhoeffera trápi, že medzier ubúda, ako veda postupuje dopredu a Bohu hrozí, že nebude mať čo robiť, ani kam sa skryť. Vedcov trápi niečo iné. Základným znakom vedeckého podnikania je pripustiť nevedomosť; dokonca radovať sa z nevedomosti, ktorá je výzvou pre budúce výdobytky. Môj priateľ Matt Ridley o tom napísal: „Väčšinu vedcov nudí to, čo už objavili. Nevedomosť ich ženie dopredu." Mystici sa vyžívajú v mystériu a prajú si, aby ostalo mystériom. Vedci obľubujú mystériá pre inú príčinu: dávajú im niečo robiť. Ako zopakujem v 8. kapitole, jeden z ozajstne zlých dôsledkov náboženstva je, že sa považuje za cnosťuspokojiť sa s nevedomosťou .

Pre dobrú vedu sú javy priznať nevedomosť a dočasne podľahnúť mystifikácii životne dôležité. Preto nemôže mať úspech stratégia propagandistov kreacionizmu, spočívajúca v hľadaní medzier vo vedeckých poznatkoch a následnom tvrdení, že boli kontumačne vyplnené „inteligentným dizajnom". Nasledujúci prípad je hypotetický, ale celkom typický:

Kreacionista vraví: „Lakťový kĺb malej škvrnitej lasičej žaby je nezjednodušiteľne zložitý. Ani jedna jeho časť nebude na niečo dobrá, kým sa neposkladá celok. Stavím sa, že si neviete predstaviť spôsob, ako sa tento žabí lakeť vyvinul pomalými postupnými stupňami." Ak vedec nedá okamžitú a vyčerpávajúcu odpoveď, kreacionista urobí kontumačný záver: „To stačí; keďže nemáte dôkaz, vyhráva alternatívna teória inteligentného dizajnu" Treba si všimnúť chybnú logiku: Ak v niečom zlyhá teória A , musí mať pravdu teória B. Argument sa, samozrejme, nepoužíva v opačnom smere. Nabádajú nás prejsť na nejakú teóriu z nedostatku iného vysvetlenia, ale bez uváženia, či aj táto nezlyhá tak ako teória, ktorú treba nahradiť. Inteligentný dizajn - ID - má zaručený „voľný lístok na prepustenie z väzenia" (karta pri hre monopoly, vyslobodzujúca zo zlej situácie), to jest čarovnú imunitu voči prísnym kritériám platiacim pre vývoj.

V tejto súvislosti zastávam stanovisko, že kreacionistický trik podkopáva prirodzenú - no nevyhnutnú - (dočasnú) radosť vedca z neistoty. Dnešný vedec možno z čisto politických príčin zaváha, prv než povie: „Hm, to je zaujímavé. Premýšľam o tom, ako sa u predkov malej škvrnitej lasičej žaby (Dawkinsom vymyslený druh - pozn. prekl.) mohol vyvinúť lakeť. Nie som odborníkom na tento druh žiab, budem teda musieť zájsť do Univerzitnej knižnice a pozriem sa na to. Možno by to bol zaujímavý projekt pre postgraduálneho študenta". Vo chvíli, keď vedec povie niečo také - a dávno predtým, ako študent začne pracovať na svojej téme - záver z premeškania je už ako hrubý titulok v kreacionistickom pamflete: „Malú lasičiu žabu mohol dizajnovať len Boh."

Z toho vzniká nešťastné prepojenie medzi metodickou snahou vedy hľadať oblasti nevedomosti za účelom nasmerovania výskumu a snahou ID obzerať sa po oblastiach nevedomosti, aby sa dalo hlásiť kontumačné víťazstvo na základe premeškania. Práve skutočnosť, že ID nemá na nič vlastné dôkazy, ale darí sa jej ako burine v štrbinách vedeckých poznatkov, znepríjemňuje jej vzťah k snahám vedy identifikovať tie medzery a urobiť z nich predmet budúceho výskumu. V tomto ohľade sa veda dostáva do spojenectva s kultivovanými teológmi ako Bonhoeffer, zjednotiac sa s nimi proti spoločným nepriateľom, zástancom naivnej populistickej teológie a teológie medzier inteligentného dizajnu.

Teológiu medzier symbolizuje kreacionistická milostná aféra s „medzerami" v zázname skamenelín. Raz som začal kapitolu o tzv. kambrickej explózii vetou „Vyzerá to, ako keby sa tam skameneliny boli dostali bez akejkoľvek evolučnej histórie". Aj to bolo len rečnícke oslovenie, cielené na vzbudenie čitateľovej chuti na uspokojivé vysvetlenie, ktoré malo nasledovať. S odstupom času vidím, ako sa dalo predvídať, že moje vysvetľovanie bude vystrihnuté a časť vety sa bude škodoradostne citovať vytrhnutá zo súvislosti. Kreacionisti zbožňujú „medzery" v zázname skamenelín tak, ako zbožňujú medzery vo všeobecnosti.

Mnohé prechodné vývojové formy sú elegantne dokumentované viac či menej súvislým radom postupne sa meniacich intermediálnych skamenelín. Niektoré neexistujú, a to sú tie chýrne „medzery". Michael Shermer žartovne poznamenal, že ak objav novej skameneliny bezchybne zapadne do „medzery", vyhlási kreacionista, že teraz je medzier dvakrát toľko! Treba si všimnúť, že okamžite opäť platí domnienka z premeškania: Ak nejestvujú skameneliny, ktoré by dokladali požadovaný vývojový prechod, nebolo vývojového prechodu, takže musel zakročiť Boh.

Je úplne nelogické vyžadovať pri výklade niečoho kompletnú dokumentáciu každého kroku, či ide o vývoj alebo inú vedu. Rovnako by sa mohol vyžadovať pred rozsudkom nad vrahom kompletný kinematografický záznam každého kroku vedúceho k zločinu a nesmel by chýbať ani jeden obrázok. Len malá časť organizmov podlieha procesu fosilizácie a sme šťastní, že máme toľko prechodných skamenelín, ako máme. Mohli by sme nemať vôbec nijaké skameneliny, no aj vtedy by boli dôkazy pre evolúciu preukázateľne silné; pretože by prišli z iných prameňov, ako je napríklad molekulárna genetika alebo zemepisné rozšírenie. Na druhej strane vyslovuje vývojová teória prísnu predpoveď, že keby sa raz našla jediná skamenelina v nesprávnej geologickej vrstve, išla by celá vývojová teória dolu vodou. Keď raz jeden fanatický popperovec vyzval J. B. S . Haldana, aby povedal, ako by sa dal vyvrátiť vývoj, zavrčal tento chýrnu vetu: „Skamenelinou králika v predkambrickej vrstve". Také anachronistické skameneliny sa nikdy nenašli. Nepomohli diskreditované kreacionistické legendy o ľudských lebkách v uhoľných vrstvách v britských Coal Measures, ani falošné odtlačky ľudských šliap v priamom susedstve s odtlačkami dinosaurov.

Medzery z premeškania v mysliach kreacionistov sa zapĺňajú Bohom. To isté sa deje so všetkými zdanlivými zrázmi masívu Hory nepravdepodobnosti, kde stupňovitý svah nie je hneď zrejmý, resp. sa prehliadne. Oblasti, kde chýbajú údaje, alebo sa im nerozumie, sa automaticky zaradia z premeškania k Bohu. Rýchle hľadanie východiska v dramatickom vyhlásení „nezjednodušiteľnej zložitosti" svedčí o zlyhaní predstavivosti. Niektorý biologický orgán, ak nie oko, tak motor bičíka baktérií alebo nejaký biochemický pochod, sa vyhlási bez akýchkoľvek argumentov za nezjednodušiteľne zložitý, ale nikto sa nepokúša nezjednodušiteľnú zložitosť dokázať. Napriek poučným históriám očí, krídiel a iných vecí sa považuje každý nový kandidát na pochybné pasovanie za priehľadne a samozrejme nezjednodušiteľne zložitý; jeho štatút sa potvrdzuje výrokom Fiat! (Staň sa! Buď!). No zamyslime sa nad tým. Keďže nezjednodušiteľná zložitosť sa používa ako argument pre dizajn, nemala by sa väčšmi presadzovať pomocou nadprirodzeného Fiat! ako samotný dizajn. Tak isto jednoducho môžete tvrdiť, že lasičia žaba (alebo chrobák hnojival atď.) vykazuje príznaky dizajnu; ďalšie argumenty alebo odôvodnenia nie sú potrebné. To však nie sú spôsoby vedy.

Logika potom nie je presvedčivejšia ako úvahy takéhoto druhu: „Ja (vložte svoje meno) som osobne neschopný predstaviť si cestu, po ktorej by (vložte biologický jav) mohol byť vytvorený postupne. Preto je to nezjednodušiteľná zložitosť. To znamená, že je to dizajnované". Povedzte to takto, a hneď vidíte, že je to zraniteľné vedcami, ktorí medzitým našli medzičlánok; alebo aspoň si vedia predstaviť prijateľný medzičlánok. A keď aj nepríde žiaden vedec s nejakým vysvetlením, aj potom je zlá logika očakávať, že „dizajn" na tom bude lepšie ako zložitosť. Uvažovanie, ktoré podlieha „inteligentnému dizajnu", je lenivé a porazenecké - je to klasické hľadanie „Boha medzier". Kedysi som to nazýval argumentom z osobnej nedôvery.

Predstavte si, že sledujete skutočne veľký magický trik. Chýrna dvojica kúzelníkov Penn a Teller (od osemdesiatych rokov preslávení iluzionisti v Las Vegas a v televízii - pozn. prekl.) predvádza scénu, pri ktorej na seba naraz strieľajú z pištolí a každý zachytí guľku druhého do zubov. Robia sa dôkladné opatrenia vyrývaním identifikačných znakov na guľky pred ich vložením do bubienka, všetko podrobne sledujú svedkovia v prvých radoch a sú medzi nimi odborníci na strelné zbrane; všetky možnosti podvodu sa zdajú vylúčené. A Tellerova označená guľka končí v Pennových ústach, Pennova označená guľka v Tellerových ústach. Ja, Richard Dawkins, som absolútne neschopný predstaviť si spôsob, ako by tu mohol byť podfuk. Z hĺbky predvedeckých mozgových centier sa hlasne ozýva argument osobnej nedôvery a núti ma povedať: „To musí byť zázrak. Na to niet vedeckého vysvetlenia. To je nadprirodzené."

No tichý hlas vedeckej výchovy hovorí iným jazykom. Penn a Teller sú prvotriedni svetoví iluzionisti. To všetko sa dá dobre vysvetliť. Ibaže ja som príliš naivný, príliš nepozorný, chýba mi predstavivosť rozobrať to. To je správna odpoveď na kúzelnícky trik! A je to správna odpoveď aj na biologický jav, ktorý sa zdá nezjednodušiteľne zložitý. Ľudia, ktorí skočia z osobného ohúrenia pri nejakom prírodnom jave do prenáhleného uznávania nadprirodzenej moci, nie sú na tom lepšie ako hlupáci, ktorí si pri pohľade na kúzelníka, ktorý ohýba lyžičku, myslia, že to je „paranormálne".

Škótsky chemik A. G. Cairns-Smith pristupuje k problému ID vo svojej knihe Sedem kľúčov pre pôvod života (Seven Clues to the Origin of Life) z inej strany, a to rozoberajúc prípad oblúkovej klenby. Voľne stojaca oblúková klenba z hrubo okresaných skál bez malty je pevná štruktúra, ale je nezjednodušiteľne zložitá: zrúti sa, ak sa odoberie ktorákoľvek skala. Ako však bola pôvodne postavená? Jeden spôsob by bol postaviť pevnú hromadu správne uložených skál a potom nepotrebné opatrne jednu po druhej odobrať. Vo všeobecnosti existuje veľa štruktúr, ktoré sú nezjednodušiteľné v tom zmysle, že neprežijú odstránenie jednej časti; boli postavené pomocou lešenia, ktoré bolo potom odstránené a už ho niet, resp. je neviditeľné. Keď je oblúková štruktúra hotová, lešenie sa bezpečne odstráni a oblúk ostane stáť. Podobne aj vo vývoji mohol mať orgán, ktorý sledujeme, u niektorého predka lešenie, od tých čias odstránené.

Ako myšlienka nie je „nezjednodušiteľná zložitosť" nový pojem; toto slovné znenie jej dal kreacionista Michael Behe v roku 1996 (62). Pripisuje sa mu (ak je to správne slovo), že previedol kreacionizmus do novej éry biológie: do biochémie a bunkovej biológie, v ktorých spoznal vďačnejšie loviská na medzery, ako sú oči alebo krídla. K dobrému príkladu (ktorý je stále zlý) sa Behe najviac priblížil motorom bakteriálneho bičíka.

Bičíkový motor baktérií je zázrak prírody. Poháňa jediný známy príklad, mimo ľudskej technológie, voľne sa krútiacej hriadele. Mám podozrenie, že kolesá pre veľké zvieratá by boli presvedčivé príklady nezjednodušiteľnej zložitosti; pravdepodobne práve preto nejestvujú. Ako prechádzajú nervy a krvné cievy ložiskom osi?* Bičík je nitkovitá vrtuľa, pomocou ktorej si baktéria razí cestu vodou. Hovorím „razí si cestu" skôr ako „pláva", pretože na úrovni bakteriálnej existencie sa tekutina ako voda necíti ako tekutina pre nás. Cíti sa ako sirup, želé alebo dokonca ako piesok, do ktorého sa baktéria skôr zavrtáva, ako v ňom pláva. Na rozdiel od bičíka väčších organizmov, ako sú prvoky, bakteriálny bičík nielenže sebou šľahá ako bič alebo zaberá ako veslo. Má ozajstný voľne sa krútiaci hriadeľ, ktorý sa bez prestania krúti vo svojom ložisku, poháňaný pozoruhodným malým molekulárnym motorom. Na molekulárnej úrovni využíva motor ten istý princíp ako sval, ale vyvoláva krútenie miesto prerušovaného sťahovania.** Bol vhodne opísaný ako malý prívesný lodný motor (ale podľa strojárskych štandardov je veľmi nehospodárny - čo je pri biologických mechanizmoch neobvyklé.)

(* Na to existuje príklad v jednom vedecko-fantastickom románe. Autor kníh pre deti Philip Pullman vymyslel v románe Jeho čierne materiály (His Dark Materials) druh zvierat, „mulefy", ktoré spolunažívajú so stromami, ktoré produkujú dokonale okrúhle fazuľky s dierou v strede. Mulefy používajú tieto plody ako kolesá. Kolesá nie sú časť ich tela a nemajú nervy ani krvné cievy, aby sa krútili okolo hriadeľa (ktorým je silný pazúr z rohoviny alebo kosti). Pullman vnímavo upozorňuje na ďalší bod: systém pracuje len vďaka tomu, že planéta je vydláždená prúžkami prírodného bazaltu, ktoré slúžia ako hladké „cesty". Kolesá sa nehodia pre povrch drsného terénu.

(** Je úchvatné, že princíp svalu sa využíva aj tretím spôsobom, a to u niektorých druhov hmyzu, ako sú muchy, včely a ploštice. Kým niektorý hmyz, napríklad kobylky, vysiela nervové signály pre každé zamávanie krídlami (ako to robia vtáky), včely vysielajú signál „dočasne zapnúť" (či vypnúť) oscilačný motor. Baktérie majú mechanizmus, ktorý nie je ani jednoduchým sťahovačom (ako sú letové svaly vtákov), ani opakovačom (ako je letový sval včely), ale je skutočným otáčačom: v tomto ohľade je ako elektrický alebo Wankelov motor.

Bez jediného slova odôvodnenia, vysvetlenia či prehĺbenia Behe jednoducho vyhlási bičíkový motor baktérií za nezjednodušiteľne zložitý. Keďže nepredkladá nijaké argumenty v prospech svojho tvrdenia, môžeme začať s pochybnosťami o jeho predstavivosti: asi mu zlyháva. Tvrdí aj, že špecializovaná biologická literatúra dosiaľ tento problém nepoznala. Nepravdivosť tohto obvinenia presvedčivo a (pre Beheho) trápne dokumentoval sudca John E. Jones v Pensylvánii, kde Behe svedčil ako odborník v prospech skupiny kreacionistov, ktorí sa snažili prikázať zaradenie kreacionizmu „inteligentného dizajnu" do plánu výučby na miestnej verejnej škole. Sudca Jones to označil za „hlúposť berúcu dych". (Ten muž a tá veta sa iste budú dlho spomínať.) Ako uvidíme, nebola to jediná trápnosť, ktorá postihla Beheho pri tomto pojednávaní.

Kľúč k predvedeniu nezjednodušiteľnej zložitosti je jednoduché tvrdenie, že ani jedna súčasť ako taká neslúži danému cieľu. Všetky musia byť naraz na svojom mieste a až potom sú na niečo dobré. (Beheho obľúbený príklad je pasca na myši). No molekulárni biológovia bez ťažkostí nachádzajú fungujúce časti mimo predmetného celku, a to rovnako pre bičíkový motor ako pre iné Beheho údajné príklady nezjednodušiteľnej zložitosti. Dobre na to upozornil Kenneth Miller z Brownovej univerzity, pre mňa najpresvedčivejšia Nemezis (bohyňa pomsty) „inteligentnému dizajnu", v neposlednom rade aj pretože je pobožný kresťan. Jeho knihu Nájdenie Darwinovho Boha (Finding Darwins God) často odporúčam religióznym ľuďom, ktorí mi píšu, že ich Behe pobalamutil.

V prípade bakteriálneho rotačného prístroja nás Miller upozorňuje na mechanizmus takzvaného „tretieho typu sekretorického systému" (TTSS) (63). TTSS sa nepoužíva na rotačný pohyb. Je to jeden z viacerých spôsobov, ako parazitujúce baktérie pumpujú toxické látky cez svoju bunkovú stenu, aby otrávili svojho hostiteľa. Na našej ľudskej úrovni si predstavujeme prelievanie alebo striekanie cez dierku; opakujem, že na bakteriálnej úrovni je to inakšie. Každá molekula vylučovanej látky je veľká bielkovina s definovanou trojrozmernou štruktúrou tej istej pomernej veľkosti ako TTSS: podobá sa to skôr pevnej plastike ako tekutine. Nikdy to nie je jednoduchá dierka, cez ktorú tekutina môže „tiecť". Každú molekulu osobitne pretlačí starostlivo upravený mechanizmus, podobný automatu, ktorý vydáva hračky alebo fľaše nápoja. Rozdeľovač tovaru je zložený z pomerne malého počtu bielkovinových molekúl, z ktorých každá sa veľkosťou a zložitou stavbou podobá vylučovaným molekulám. Je zaujímavé, že tieto bakteriálne automaty sú si často podobné u baktérií, ktoré nie sú blízko príbuzné. Gény pre ich tvorbu boli pravdepodobne „kopírované a zbalené" od iných baktérií: je to niečo, čo baktérie vedia veľmi dobre robiť; je to fascinujúca schopnosť, o ktorej by sa dalo hovoriť dlhšie, ale musím pokračovať.

Bielkovinové molekuly, vytvárajúce štruktúru TTSS, sa veľmi podobajú súčiastkam bičíkového motora. Evolucionistovi je jasné, že keď sa vyvíjal bičíkový motor, boli komponenty TTSS zabrané pre novú, no nie celkom inú funkciu. Keďže pri TTSS sa molekuly pretláčajú cez vlastnú stavbu, neprekvapuje, že sa na to používa rudimentárna verzia princípu pre bičíkový motor, ktorý poháňa molekuly hriadeľa dokola. Treba predpokladať, že hlavné zložky bičíkového motora boli na mieste a fungovali prv, než sa vytvoril bičíkový motor. Využitie existujúcich mechanizmov je spôsob, ako zdanlivo nezjednodušiteľne zložitá súčasť aparátu vystupuje na Horu nepravdepodobnosti.

Samozrejme, treba ešte veľa urobiť, ale som istý, že sa bude robiť. No neurobilo by sa to, keby sa vedci uspokojili s lenivým premeškaním, ktoré odporúča „teória inteligentného dizajnu". Imaginárny „teoretik inteligentného dizajnu" by mohol adresovať vedcom takéto posolstvo: „Ak nerozumiete, ako sa niečo deje, nič si z toho nerobte: vzdajte sa a povedzte si, že to urobil Boh. Neviete, ako pracujú nervové popudy? Dobre! Nerozumiete, ako sa v mozgu ukladajú spomienky? Výborne! Je fotosyntéza ohromujúco zložitý proces? Nádherné! Prosím vás, nepúšťajte sa do riešenia týchto problémov, vzdajte sa a odvolajte sa na Boha. Milý vedátor, nerieš svoje mystériá. Prines nám ich, my ich vieme použiť. Neplytvaj svojou drahocennou nevedomosťou jej odstraňovaním. Potrebujeme tieto chýrne medzery ako posledné útočisko pre Boha." Sv. Augustín to povedal celkom otvorene:

„Jestvuje ešte iná forma hriešneho pokušenia, veľmi zaťažená nebezpečenstvom: choroba zvedavosti. Ženie nás pokúšať sa odhaliť a odhaľovať tajomstvá prírody, ktoré presahujú naše chápanie, ktoré nám nie sú na nič a kde človek nemá chcieť niečo sa naučiť." (Citované podľa Freemana 2002).

Iný Beheho obľúbený príklad „nezjednodušiteľnej zložitosti" je imunitný systém. Nechajme to povedať sudcovi Jonesovi:

„Pri krížovom výsluchu dostal profesor Behe otázku, týkajúcu sa jeho tvrdenia z roku 1996, že veda nikdy nepredloží evolučné vysvetlenie imunitného systému. Ukázali mu päťdesiat osem vedeckých článkov prezretých odborníkmi, deväť kníh a viacero učebníc imunológie s kapitolami o evolúcii imunitného systému. No Behe stále trval na tom, že to všetko nie je dostatočný dôkaz o vývoji, že to nie je „dosť dobré"."

Pri krížovom výsluchu vynútil Eric Rotschild, hlavný právny zástupca žalujúcej strany, z Beheho priznanie, že väčšinu z týchto päťdesiat osem článkov nečítal. To neprekvapuje, lebo imunológia je ťažký predmet. Menej sa dá odpustiť, že Behe odmieta takýto výskum ako „neplodný". Iste je neplodný pre toho, čo sa viac zameriava na propagandu pre ľahkoverných ľudí a politikov ako na odhaľovanie dôležitých právd o skutočnom svete. Po vypočutí Beheho vývodov Rotschild výrečne zhrnul, čo mohol cítiť každý čestný človek v súdnej sieni:

„Našťastie máme vedcov, ktorí hľadajú odpovede na otázky o pôvode imunitného systému ... Ten je naša ochrana proti oslabujúcim a smrteľným chorobám. Vedci, ktorí napísali tieto knihy a články pracujú v tieni, nedostávajú honoráre za knihy alebo prednášky. Ich úspešné snahy nám pomáhajú potláčať a liečiť vážne zdravotné problémy. Naopak, profesor Behe a celé hnutie inteligentného dizajnu nerobia nič, aby posunuli dopredu vedecké alebo medicínske znalosti a budúcim generáciám vedcov vravia "Neobťažujte sa!" (64).

Americký genetik Jerry Coyne to takto vyjadril vo svojej recenzii Beheho knihy: „Ak nás história vedy niečomu učí, tak je to poznatok, že označenie našej nevedomosti nálepkou „Boh" nevedie nikam." Výstižné sú aj slová jedného výrečného bloggera, komentujúceho môj a Coyneho článok o inteligentnom dizajne v Guardiane:

Prečo sa Boh považuje za vysvetlenie niečoho? Nie je vysvetlením - je zlyhaním vysvetlenia, je pokrčením ramenami, je „Neviem!" navlečeným do spirituality a rituálov. Ak niekto započítava niečo k dobru Bohu, zvyčajne tým myslí, že nemá riešenie, takže to pripisuje akémusi nedosiahnuteľnému, nepoznateľnému nebeskému preludu. A ak sa pýtate na vysvetlenie, kde sa nabral ten chlapík, je pravdepodobné, že dostanete nejasnú pseudofilozofickú odpoveď, že vždy existoval, alebo že je mimo prírody. Čo, pravdaže, nič nevysvetľuje. (65)

Darvinizmus obohacuje naše povedomie iným spôsobom. Z vývoja vzišlé orgány sú síce elegantné a výkonné, ale často prezrádzajú odhaľujúce slabiny - presne také, ako by ste očakávali, ak majú vývojovú históriu, a presne také, ako by ste neočakávali, ak sú dizajnované. O príkladoch som diskutoval v iných knihách: napríklad vracajúci sa hrtanový nerv, ktorý prezrádza svoju vývojovú minulosť ďalekou a márnotratnou okľukou na ceste k svojmu určeniu. Mnohé ľudské neduhy, od bolestí v krížoch po prietrže, vyvrátenia maternice a našu citlivosť na infekcie tvárových dutín, sú priamym dôsledkom skutočnosti, že teraz chodíme vzpriamení s telom, ktoré sa utváralo počas niekoľko sto miliónov rokov chôdze na všetkých štyroch. Naše povedomie obohacuje aj krutosť a márnotratnosť prírodného výberu. Predátori sa zdajú prekrásne „dizajnovaní" na chytanie svojej koristi, kým ich koristné zvieratá sú tiež úspešne „dizajnované" tak, aby im unikli. Na čej strane je vlastne Boh? (66).

Preklad: Rastislav Škoda

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda o testovaní rokovala päť dní, aj tak spravili chybu

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?