Argumenty pre existenciu Boha (The God Delusion, 3.kapitola)

Autor: Olga Pietruchová | 23.2.2009 o 21:49 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3298x

V našej inštitúcii by nemalo byť miesto pre profesora teológie                                                                                                                 Thomas Jefferson   Argumenty pre existenciu Boha kodifikovali počas storočí teológovia a dopĺňali iní vrátane dodávateľov zle chápaného „zdravého rozumu".  

„Dôkazy" Tomáša Akvinského

Päť „dôkazov" zostavených Tomášom Akvinským v 13. storočí nedokazuje nič a dajú sa ľahko odhaliť ako prázdne - hoci vzhľadom na  jeho eminentnosť trochu váham povedať to tak priamo. Prvé tri sa od seba líšia len tým, že inými slovami hovoria to isté, a preto ich možno prebrať naraz. Všetky sa týkajú nekonečného regresu - odpoveď na otázku vyvoláva predošlú otázku a tak ďalej do nekonečna.

1. Nehybný Hýbateľ. Nič sa nepohne bez prvotného hýbateľa. To vedie k regresu, z ktorého jediným východiskom je Boh. Niečo muselo spôsobiť prvý pohyb a toto niečo nazývame Bohom.

2. Nezapríčinená príčina. Nič nemôže byť zapríčinené samo sebou. Každý účinok má prvotnú príčinu a opäť sme pri regrese. Ten sa dá ukončiť len prvou príčinou, ktorú nazývame Bohom.

3. Kozmologický argument. Musel byť čas, keď neexistovali fyzické veci. Keďže však fyzické veci teraz existujú, muselo existovať niečo nefyzické, čo by im dalo existenciu. Toto niečo nazývame Bohom.

Všetky tieto tri argumenty sa zakladajú na myšlienke regresu a vyvolávajú existenciu Boha, aby ho ukončil. Vyslovujú úplne nezaručený predpoklad, že Boh je voči regresu imúnny. Aj keď pripustíme pochybný luxus terminátora (zakončovateľa) pre nekonečný regres a dáme mu aj meno, len pretože nejaké potrebujeme, niet oprávnenia vystrojiť ho vlastnosťami, normálne pripisovanými Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobrota a kreativita pre dizajn, ani nehovoriac o takých ľudských atribútoch, ako je vyslyšanie modlitby, odpustenie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok. Oprávnená je logická poznámka, že vševedúcnosť a všemocnosť sa navzájom vylučujú. Ak je Boh vševediaci, musí vedieť, že vďaka svojej všemohúcnosti zakročí a občas zmení nariadený beh vecí. To však znamená, že nemôže zmeniť svoj názor na svoj zákrok - nie je teda všemohúci. Karen Ovensová zachytila tento žartovný malý paradox veršom:

Môže vševediaci Boh,

ktorý pozná budúcnosť,

pozbierať svoju všemohúcnosť,

aby zmenil svoju budúcu mienku?

Vráťme sa však k nekonečnému regresu a márnosti privolávania Boha, aby ho ukončil; užitočnejšie bude oprieť sa, povedzme, o „singularitu veľkého tresku" alebo inú fyzikálnu koncepciu, čo aj dosiaľ neznámu. Nazývať ju Bohom je v najlepšom prípade neužitočné a v najhoršom prípade zhubne zavádzajúce. Nezmyselný recept na rozdrobené rezne Edwarda Leara nám radí „obstarať si kúsky hovädzieho mäsa, rozrezať ich na čo možno najmenšie kúsky a potom ich rezať na ešte menšie, povedzme osem až deväť ráz". Niektoré regresy dosiahnu takto prirodzeného terminátora. Vedci položili otázku, čo sa stane, ak rozsekáte, povedzme zlato, na najmenšie možné kúsky. Prečo by ste ich nemohli ešte raz rozpoltiť a urobiť ešte menší kúštik zlata? Vieme, že regres sa v tomto prípade rozhodne končí atómom. Najmenší možný kúsok zlata je atómové jadro, skladajúce sa z presne 29 protónov, o málo viac neutrónov a okolo nich kŕdeľ 79 elektrónov. Ak by ste zlato „krájali" ďalej, ako je úroveň jednotlivého atómu, čokoľvek dostanete, nebude to už zlato. Atóm predstavuje prirodzeného terminátora pre regres typu rozdrobených rezňov. Nijako nie je jasné, žeby Boh mal predstavovať prirodzeného terminátora pre regresy Tomáša Akvinského. Ako uvidíme neskoršie, aj to je mierne vyjadrené. Ale poďme ďalej v Akvinského zozname.

4. Argument zo stupňa. Zisťujeme, že veci okolo nás sa medzi sebou líšia. Existujú stupne, povedzme, dobroty alebo dokonalosti. Tieto stupne však hodnotíme len porovnávaním s maximom. No ľudia môžu byť oboje, dobrí aj zlí, takže maximum dobroty nemôže spočívať v nás. Musí existovať nejaké iné maximum, ktoré sa uzná za štandard dokonalosti a toto maximum nazývame Bohom.

To má byť argument? Rovnako by ste mohli povedať, že ľudia páchnu rozlične, ale ich pach môžeme porovnávať len s maximom predstaviteľného pachu. Preto musí existovať smradľoch bez páru a nazývame ho Bohom. Ak použijete stupňovanie v akomkoľvek inom porovnávaní, urobíte rovnako hlúpy záver.

5. Teleologický argument alebo argument na základe dizajnu. Mnohé veci na svete, najmä živé, vyzerajú, ako keby boli dizajnované (naplánované, navrhnuté). Preto musí existovať dizajnér (návrhár, plánovač) a nazývame ho Bohom. Akvinský volil analógiu šípu letiaceho do terča, ale moderná teplom riadená protilietadlová raketa by bola pre tento účel asi ešte vhodnejšia.

Argument na základe dizajnu sa hojne používa aj dnes a pre mnohých znie ako argument poslednej rany. Na mladého Darwina zapôsobil, keď ako cambridgeský vysokoškolák čítal o ňom v Paleyovej Prírodnej teológii. Na nešťastie pre Paleya, dospelý Darwin ho vyhodil do vzduchu. Všeobecný názor pravdepodobne nikdy nedostal taký výprask šikovným uvažovaním ako Darwinovým vyvrátením argumentu ´dizajnu´. Prišlo to celkom neočakávane. Vďaka Darwinovi už nie je správne povedať, že nemôžeme označiť nič, čo vidíme, za naplánované, ak to nie je naplánované. Vývoj prírodným výberom produkuje výborné napodobneniny dizajnu, dosahujúce zázračné výšky zložitosti a elegancie. Medzi vrcholnými vzorkami pseudodizajnu sú nervové systémy, ktoré - aj vo svojej skromnej forme - vykazujú cieľavedomé správanie sa, ktoré dokonca aj u drobného hmyzu sa väčšmi podobá rakete ženúcej sa za teplom ako jednoduchému šípu v terči. K argumentu z dizajnu sa vrátim v 4. kapitole.

 

Ontologický argument a iné argumenty à priori

Argumenty v prospech existencie Boha sa rozpadajú do dvoch hlavných kategórií, a to à priori a à posteriori. Päť argumentov Tomáša Akvinského sú argumenty à posteriori, keďže sa zakladajú na pohľade na svet. Argumenty à priori sa zakladajú na čistom uvažovaní v kresle; najznámejší z nich je ontologický argument, navrhnutý sv. Anzelmom z Canterbury v roku 1078; od tých čias ho početní filozofi v rozličných formách obnovovali. Čudné na ňom je, že nebol adresovaný ľuďom, ale samému Bohu, a to vo forme modlitby (mohli by ste si myslieť, že ak je niečo schopné načúvať prosebnej modlitbe, nepotrebuje sa ´to´ nechať presviedčať o svojej existencii). Podľa Anzelma si vieme predstaviť bytosť, od ktorej nič nemôže byť väčšie. Aj ateista si vie predstaviť takú superlatívnu bytosť, hoci popiera jej existenciu v skutočnom svete. Argument pokračuje vetou, že bytosť, ktorá neexistuje v reálnom svete, je už tým činom menej ako dokonalá. To si protirečí a, abrakadabra, Boh existuje!

Preložme si tento infantilný argument do primeranej reči, teda do reči detského ihriska a bude znieť:

„Stavme sa, že dokážem, že Boh existuje."

„Stavme sa, že to nedokážeš."

„Dobre, predstav si najdokonalejšiu, najdokonalejšiu, najdokonalejšiu bytosť."

„OK, a čo teraz?"

„Povedz mi, či je táto najdokonalejšia, najdokonalejšia, najdokonalejšia bytosť skutočná? Existuje?

„Nie, existuje len v mojom myslení."

„Ale keby bola skutočná, bola by ešte dokonalejšia, pretože skutočne skutočne dokonalá vec musí byť lepšia, ako nejaká pochabá stará myslená vec. Takže som dokázal, že Boh existuje. Nur nurny nur nur. Všetci ateisti sú blázni."

Svojho detského mudrlanta som nechal použiť výraz „blázni" úmyselne. Anzelm citoval prvý verš 14. žalmu, ktorý znie: „Riekol blázon v srdci svojom: Nieto Boha." a mal drzosť použiť latinský názov „blázon" pre predpokladaného ateistu:

Aj blázon je teda presvedčený, že vo vzájomnom dorozumení existuje niečo, od čoho nič väčšieho si nemožno predstaviť. Pretože ak to počuje, rozumie tomu. A všetko, čomu sa rozumie, existuje v mysli. No je isté, že niečo, od čoho nič väčšieho si nemožno predstaviť, nemôže existovať ani v mysli. Ak to však existuje v mysli, dá sa to predstaviť aj v skutočnosti, a tá je väčšia.

Už samotná možnosť, že z takýchto slovných hier môžu vyplynúť ďalekosiahle závery, ma uráža, takže si dám pozor a nepoužijem slová ako „bláznovstvo". Bertrand Russell (nebol blázon) raz povedal: „Ľahšie je byť presvedčený, že ontologický argument je falošný, ako presne udať, v čom spočíva falošnosť." Ako mladý muž bol o tom do určitej doby presvedčený:

Pamätám si presne tú chvíľu jedného dňa v roku 1894. Prechádzal som sa po Trinity Lane, a naraz som videl blesk (alebo som si myslel, že ho vidím), že ontologický argument je platný. Išiel som si kúpiť balíček tabaku; na spiatočnej ceste som zalapal po dychu a vykríkol som zo všetkých síl: „Veľký Manitu, veď ontologický argument je správny ".

Čudujem sa, prečo Russell nepovedal niečo ako „Pána beka, ten ontologický argument sa mi zdá byť prijateľný, Nebolo by to však príliš pekné, keby sa veľká pravda o vesmíre opierala len o slovnú hračku. Lepšie bude, ak to rozriešime pomocou nejakého paradoxu, napríklad Zenónovho."*

(*Zenónov paradox je príliš dobre známy, aby sa znevažoval poznámkou pod čiarou, ale nech. Achilles beží desaťkrát rýchlejšie ako korytnačka, takže jej dá, povedzme, 100 metrový náskok. Keď ich Achilles ubehne, je korytnačka 10 metrov pred ním. Keď Achilles ubehne týchto 10 metrov, je korytnačka 1 meter pred ním. Keď ubehne ten 1 meter, je korytnačka 0,1 metra pred ním ... a tak ďalej až do nekonečna; Achilles korytnačku niky nedohoní.)

Gréci prežili ťažké časy, keď im Zenón „dokázal", že Achilles korytnačku nikdy nedohoní.

Jeho úvaha bola zaradená do kategórie paradoxov a čakala na neskoršie generácie matematikov, aby ju vysvetlili - možným sa to ukázalo pomocou teórie nekonečných sérií zbiehajúcich sa do hraničnej hodnoty. Samozrejme bol Russell rovnako spôsobilý ako hockto iný pochopiť, prečo sa tabatierka nemá vyhadzovať do vzduchu na oslavu Achillovej porážky pri doháňaní korytnačky. Prečo nebol tak isto opatrný v prípade sv. Anzelma? Mám podozrenie, že bol prehnane mierumilovným ateistom, obávajúcim sa sklamania, keby sa zdalo, že to vyžaduje logika.*

(* Niečo podobné prežívame dnes v nadmieru publikovanom ústupe filozofa Antonyho Flewa, ktorý vo svojom vysokom veku ohlásil, že sa obrátil na vieru v akýsi druh deizmu (čím vyvolal horúčkovité opakovanie tohto vyhlásenia na internete). Na rozdiel od neho bol Russell veľký filozof. Dostal Nobelovu cenu. Flewova údajná konverzia bude možno odmenená Templetonovou cenou. Prvým krokom v tomto smere môže byť jeho hanebné rozhodnutie prijať v roku 2006 „Medailu Phillipa E. Johnsona za slobodu a pravdu". Prvým vyznamenaným medailou Phillipa E. Johnsona bol Phillip E. Johnson, právnik, ktorému sa pripisuje vypracovanie „stratégie klinu" pri propagácii inteligentného dizajnu. Flew bude druhým vyznamenaným. Cenu udeľuje univerzita BIOLA, Biblický inštitút v Los Angeles. Zarazený svet si kladie otázku, či si Flew uvedomuje, že ho využívajú. Pozri Victor Stenger, „Flewova zvädnutá veda" vo Free Inquiry, 25:2, 2005, s. 17-18.)

No možno je odpoveď v Russellových slovách, ktoré napísal v roku 1946, dlho po tom, ako prehliadol ontologický argument:

Otázku treba položiť presne: Stáva sa to, na čo môžeme myslieť, už tým samotným faktom, že na to myslíme, existujúcim javom mimo nášho myslenia? Každý filozof rád povie Áno, lebo úlohou filozofov je vymýšľať údaje o svete skôr myslením ako pozorovaním. Ak je to správna odpoveď, je to most medzi čistým myslením a vecami. Ak nie je, niet ani mosta.

Ja teda zacítim automaticky hlboké podozrenie pri každej úvahe, ktorá robí ďalekosiahle závery bez jediného údaja zo skutočného sveta. Možno to hovorí len toľko, že som skôr vedec ako filozof. Počas storočí sa filozofi seriózne zaoberali ontologickým argumentom a boli zaň aj proti. Ateistický filozof J. L. Mackie o ňom osobitne zaujímavo diskutuje v knihe Zázrak teizmu (The Miracle of Theism). Ako filozofa možno definovať toho, kto neodpovie na základe zdravého rozumu - a toto vyjadrenie považujem za poklonu.

Najrozhodnejšie vyvrátenia ontologického argumentu sa pripisujú filozofom Davidovi Humovi (1711-76) a Immanuelovi Kantovi (1724-1804). Kant identifikoval ako falošnú kartu v Anzelmovom rukáve jeho pochybné tvrdenie, že „existencia" je „dokonalejšia" ako neexistencia. Americký filozof Norman Malcolm to ilustruje porovnaním: „Doktrína, že v existencii sa skrýva dokonalosť, je pozoruhodne čudesná. Má zmysel a je pravda, ak poviem, že môj budúci dom bude lepší, ak bude dobre izolovaný, než ako keby vôbec nebol izolovaný; aký zmysel by však malo povedať, že to bude lepší dom, ak bude existovať, než ako keby neexistoval?" (46). Iný filozof, Austrálčan Douglas Gasking, sa stal známym svojím ironickým „dôkazom", že Boh neexistuje (Anzelmov súčasník Gaunilo navrhol podobnú redukciu), ktorý má toto znenie:

1. Stvorenie sveta je najúžasnejší výkon, ako si možno predstaviť.

2. Hodnota výkonu je výsledkom a/ jeho vnútornej akosti, b/ schopnosti jeho pôvodcu.

3. Čím väčšia je neschopnosť (alebo hendikep) pôvodcu, tým úžasnejší je výkon.

4. Najúžasnejším hendikepom pre pôvodcu by bola jeho neexistencia.

5. Ak teda predpokladáme, že vesmír je výtvor existujúceho tvorcu, vieme si predstaviť aj vyššiu bytosť - takú, čo stvorila všetko bez toho, že by existovala.

6. Existujúci Boh teda nebude bytosť, od ktorej vyššiu si nemožno predstaviť, pretože úžasnejší a neuveriteľný tvorca bude Boh, ktorý neexistuje.

Teda:

7. Boh neexistuje.

Netreba vravieť, že Gasking v skutočnosti nedokázal, že Boh neexistuje. Takisto ani Anzelm nedokázal, že Boh existuje. Jediný rozdiel medzi nimi je, že Gasking to bral veselo, keď zistil, že existencia či neexistencia Boha je príliš ťažká otázka na to, aby sa dala zodpovedať „dialektickým kúzelníctvom". Nemyslím si, že by šmykľavé používanie existencie ako indikátora dokonalosti bolo najhorším problémom ontologického argumentu. Zabudol som na podrobnosti, ale raz som urazil stretnutie teológov a filozofov adaptáciou ontologického argumentu na dôkaz, že svine vedia lietať. Mysleli si, že musia použiť modálnu logiku na dôkaz, že nemám pravdu.

Tak ako všetky a priori  argumenty pre dôkaz existencie Boha, aj ontologický argument mi pripomína starého muža v Bod proti bodu (Point counter point) od Aldousa Huxleya, ktorý objavil matematický dôkaz existencie Boha:

Poznáte rovnicu m na nultú rovná sa nekonečno, ak m je pozitívne číslo? Dobre, ale prečo neredukovať rovnicu na jednoduchšiu formu vynásobením obidvoch strán nulou? Potom sa m rovná nekonečno krát nula. To znamená, že pozitívny výsledok je produkt nuly a nekonečna. Nedokazuje to stvorenie vesmíru nekonečnou mocou z ničoho? Že áno?

Je tu aj chýrna debata o existencii Boha v devätnástom storočí usporiadaná Katarínou Veľkou medzi švajčiarskym matematikom Eulerom a Diderotom, veľkým encyklopedistom osvietenstva. Zbožný Euler pristúpil k ateistovi Diderotovi a vyzval ho tónom absolútneho presvedčenia: „Pane, keďže (a + bn)/n = x, Boh existuje. Odpovedzte!" Diderot bol prinútený ustúpiť a jedna verzia historky hovorí, že ho to trápilo počas celého návratu do Francúzska.

Euler použil takzvaný argument oslepenia vedou (v tomto prípade matematikou). David Mills uverejnil v Ateistickom vesmíre (Atheist Universe) prepis rozhlasového rozhovoru, pri ktorom ho interviewoval jeden religionista , ktorý sa odvolal na zákon zachovania hmoty-energie pri bizarne neúčinnom pokuse zapôsobiť na partnera vedou: „Keďže všetci sa skladáme z hmoty a energie, nevedie tento vedecký princíp hodnoverne k viere vo večný život?" Mills odpovedal zdvorilejšie a trpezlivejšie, ako by som to bol urobil ja, pretože tá otázka po slovensky znamenala: „Keď umrieme, nestratí sa ani jeden atóm z nášho tela (a nijaká energia). Sme teda nesmrteľní."

Počas svojej dlhej životnej skúsenosti som sa nestretol s takým hlúpym uvažovaním v zmysle zbožného priania. Našiel som však dlhý rad zázračných „dôkazov" na stránke http://www.godlessgeeks.com/LINKS/GodProof.htm, veľmi smiešnom zozname s názvom „Viac ako tristo dôkazov Božej existencie". Tu je z nich pol tucta najpodarenejších postupne od dôkazu č. 36.

36 Argument z neúplného zničenia: Pri páde lietadla zahynulo 143 cestujúcich a posádka. Jedno dieťa prežilo s popáleninami tretieho stupňa. To je dôkaz, že Boh existuje.

37 Argument na základe možných svetov: Keby sa veci boli udiali inakšie, bolo by to aj teraz inakšie - a to by bolo zle. Preto musí existovať Boh.

38 Argument samotnej vôle. Verím v Boha! Verím v Boha! Verím, verím, verím. Verím v Boha! Preto Boh existuje.

39 Argument z neviery: Väčšina obyvateľstva Zeme nie sú veriaci v kresťanstvo. Práve o to sa snaží Satan. Preto existuje Boh.

40 Argument na základe skúsenosti po smrti. Pán XY umrel ako ateista. Teraz zisťuje svoju chybu. Preto Boh existuje.

41 Argument na základe emocionálneho vydierania: Boh ťa miluje. Ako môžeš mať také tvrdé srdce, že v neho neveríš? Preto Boh existuje.

 

Argument z krásy

Iná osoba v spomínanom románe Aldousa Huxleya uvádza ako dôkaz existencie Boha prehranie Beethovenovho sláčikového kvarteta č. 15 v A minor („Svätá pieseň vďaky") na gramofóne. Hoci to znie veľmi nepresvedčivo, je to jeden zo série populárnych argumentov. Už som prestal počítať, koľkokrát som dostal viac či menej agresívnu výzvu: „A ako potom vysvetlíte jav Shakespeara (alebo Schuberta, Michelangela atď., podľa osobnej chuti)? Tento argument je taký bežný, že ho nejdem rozoberať. Skrytá logika sa nikdy nevysloví, ale čím viac na to myslíte, tým prázdnejší je ten argument. Samozrejme sú Beethovenove neskoré kvartety úchvatné. Také sú aj Shakespearove sonety. Sú úchvatné, ak Boh existuje, a sú úchvatné, ak neexistuje. Nedokazujú existenciu Boha; dokazujú existenciu Beethovena a Shakespeara. Jednému veľkému dirigentovi sa pripisujú slová: „Ak môžete počúvať Mozarta, načo vám je Boh?"

Raz som bol v britskom rozhlase hosťom relácie Platne opustených ostrovov. Bolo treba si vybrať osem zvukových záznamov, ktoré by ste si priali mať, keby ste uviazli sám na opustenom ostrove. Medzi mojimi bola „Očisti moje srdce" z Bachovej Pašie sv. Matúša. Moderátor nevedel pochopiť, ako som mohol voliť náboženskú hudbu, keď nie som veriaci. Rovnako sa môžete čudovať, ako sa mi môžu páčiť Búrlivé výšiny, keď viem, že Cathy a Heathclift nikdy nežili.

Je však ešte jeden dodatočný bod, ktorý by som rád spomenul; ide o to, čo treba zakaždým urobiť, keď sa náboženstvu pripisujú body ako napríklad pri spomienke Sixtínskej kaplnky alebo Raphaelovho Zvestovania. Aj veľkí umelci si musia zarábať na živobytie a brať objednávky, odkiaľ sa dá. Nemám dôvod pochybovať o tom, že Raphael a Michelangelo boli kresťania - v ich dobe to bola jediná možnosť - ale táto skutočnosť je úplne náhodná. Ohromné bohatstvo urobilo z cirkvi hlavného mecenáša umení. Keby boli dejiny prebiehali inakšie, bol by Michelangelo dostal objednávku vymaľovať strop Múzea vied; prečo by nebol mohol namaľovať niečo aspoň tak inšpiratívne ako Sixtínska kaplnka? Aká škoda, že nikdy nebudeme počuť Beethovenovu Mesozoickú symfóniu ani Mozartovu operu Rozpínajúci sa vesmír. A je až hanba, že sme zbavení Haydnovho Evolučného oratória - ale to nám nebráni tešiť sa z jeho Stvorenia. Pozrime sa však na tento argument z druhej strany a položme si otázku, ako mi s obavami radí moja žena, ako by to vyzeralo, keby bol Shakespeare nútený pracovať podľa objednávok cirkvi? Zaručene by sme nemali Hamleta, Kráľa Leara ani Macbeth. Čo by sme za to boli získali? Látku, z ktorej sa robia sny? Zasnívajme si.

Ak existuje logický argument spojujúci existenciu veľkého umenia s existenciou Boha, nevyslovujú ho jeho zástancovia. Považuje sa za samozrejmý, ale práve to celkom iste nie je.

Možno sa na to treba pozerať ako na ďalšiu verziu argumentu z dizajnu: Schubertov hudobný sluch je zázrak nepravdepodobnosti, a to ešte väčší ako oko cicavcov. Bolo by nepekné povedať, že možno je to druh žiarlivosti na génia, ale... Ako sa opovážia iní ľudia robiť takú skvelú hudbu, poéziu, umenie, keď ja to neviem? V tom musí mať prsty sám Boh!

 

Argument z osobnej „skúsenosti"

Jeden z mojich šikovných a vyspelých študentov, hlboko nábožný, prišiel táboriť na škótske ostrovy. Uprostred noci ho aj s priateľkou v ich stane prebudil hlas diabla - samého Satanáša. Nebolo možné pochybovať: hlas bol diabolský v každom smere. Môj priateľ nemôže na túto strašidelnú príhodu nikdy zabudnúť a bol to jeden z faktorov, prečo sa neskôr stal kňazom. Aj moja mladosť bola poznačená touto historkou a rozpovedal som ju na stretnutí zoológov, oddychujúcich v hostinci Rose and Crown (Ruža a koruna) v Oxforde. Dvaja z nich boli náhodou skúsení ornitológovia a váľali sa od smiechu. „Manx Shearwater ..." (Puffinus puffinus) skríkli rozradovaní dvojhlasne. Jeden z nich dodal, že diabolské gagotanie a vreskot tohto vtáka mu dali v rozličných miestach sveta a v mnohých jazykoch miestnu prezývku „diablov vták". Mnohí ľudia veria v Boha, lebo veria, že na vlastné oči videli jeho vidinu - alebo vidinu anjela či panny v modrom. Alebo k nim Boh v ich mysliach prehovoril. Tento argument z osobnej skúsenosti je pre tých, čo tvrdia, že ho zažili, jeden z najpresvedčivejších. No je najmenej presvedčivý pre všetkých ostatných a pre tých, čo sa vyznajú v psychológii.

Vravíte, že ste priamo skúsili Boha? Dobre, niektorí ľudia vravia, že stretli ružového slona, ale to na vás asi nezapôsobí. Peter Sutcliffe, rozparovač z Yorkshiru, zreteľne počul hlas Krista, prikazujúceho mu zabíjať ženy a dostal za to doživotné väzenie. George W. Bush tvrdí, že Boh mu prikázal inváziu do Iraku (aká škoda, že mu nezoslal zjavenie, že v Iraku niet zbraní hromadného ničenia). Na oddeleniach psychiatrie stretnete jednotlivcov, ktorí si myslia, že sú Napoleon alebo Charlie Chaplin, že celý svet je proti nim sprisahaný, že sú v stave preniesť svoje myšlienky do mozgov iných ľudí. Smejeme sa z nich a ich zmyslené viery neberieme vážne hlavne preto, lebo málo ľudí súhlasí s ich názormi. Náboženské skúsenosti sa od uvedených predstáv líšia len tým, že ich majú mnohí ľudia. Sam Harris nebol prehnane cynický, keď v Konci viery (The End of Faith) napísal:

Máme mená pre ľudí, ktorí veria všeličomu, čo nemá racionálny podklad. Ak sú tieto viery či názory bežné, voláme ich „náboženské"; v opačnom prípade sú „bláznivé", „šialené", „psychotické" či „deziluzionistické"... Je jasné, že počty nám naznačia, ako je to s duševným zdravím. A predsa je to len náhoda histórie, že sa v našej spoločnosti považuje za normálne veriť, že tvorca vesmíru môže poznať vaše myšlienky, kým je dôkazom duševnej choroby veriť, že s vami komunikuje nechávajúc dažďom vyklepávať Morseovu abecedu na okno vašej spálne. A tak nábožní ľudia nie sú síce vo všeobecnosti šialení, ale ich základná myšlienka je zaručene taká. K predmetu halucinácia sa vrátim v 10. kapitole.

Ľudský mozog produkuje prvotriedny simulačný softvér. Naše oči mu neposkytujú verný obraz všetkého, čo je okolo nás, respektíve presný kinofilm toho, čo sa odohráva v priebehu času. Až náš mozog zostrojuje z dodávaných dát updatovaný (súčasnému stavu presne zodpovedajúci) model: konštruuje obraz na základe kódovaných impulzov prebiehajúcich po optickom nerve.

Živým dôkazom toho sú optické ilúzie (47), napr. Neckerova kocka. Vznikajú, pretože mozog dostáva zmyslové údaje kompatibilné s dvomi alternatívnymi modelmi skutočnosti. Mozog nemá možnosť rozlíšiť ich a preto medzi nimi alternuje, čo sa nám javí ako kmitanie od jedného modelu k druhému. Obraz, na ktorý sa pozeráme, doslova preskočí a stane sa niečím iným.

Simulačný softvér mozgu je osobitne výkonný pri zostrojovaní obrazov a hlasov. Na okennom ráme pracovne mám postavenú plastickú masku Einsteina. Keď sa na ňu dívate spredu, vyzerá ako plná tvár, čo je v poriadku. Je prekvapujúce, že aj zozadu, z dutej strany, vidno plnú tvár, ale s nedobrým pocitom pre dívajúceho sa: ako prechádza okolo, zdá sa, že ho tvár sleduje - no nie tým miernym, nenásilným spôsobom, ako to vraj robia oči Mony Lisy. Dutá maska sa skutočne chová tak, ako keby sa hýbala. Ľudia, ktorí túto ilúziu ešte nezažili, strácajú dych od prekvapenia. Ešte podivnejší je zážitok, keď sa maska postaví na pomaly sa točiaci stolček: ak sa pozeráte na plnú tvár, točí sa v správnom smere, ale točí sa v opačnom smere, ak sa pohľadu nastaví dutá strana. Výsledkom toho je, že ak sledujete prechod z jednej strany masky na druhú, zdá sa, že prichádzajúca strana „pojedá" odchádzajúcu stranu. Je to priam ohromujúca ilúzia a vyvoláva nepríjemný pocit. Čo aj sa chvíľami upriamite na dutú stranu, nevidíte, že je v „skutočnosti" dutá. Keď to zbadáte, je to spojené s náhlym trhnutím ako pri prepnutí spojenia, ktoré môže byť zvratné.

Čo sa tu deje? V konštrukcii masky nie je nijaký trik. Takto pôsobí každá dutá maska. Úskok sa vytvára v mozgu pozorovateľa. Softvér pre internú simuláciu dostáva údaje oznamujúce prítomnosť tváre, možno len dve oči, nos a ústa na približne správnom mieste. Po prijatí týchto surových útržkovitých dát urobí mozog ostatok. Softvér pre simuláciu tváre preberie úlohu a zostaví dokonalý model tváre, hoci skutočnosť, predložená očiam, je len dutá maska. K ilúzii otáčania v zlom smere dochádza preto, lebo to je jediná cesta, ako dať zmysel optickým údajom, keď sa otáča dutá maska, videná ako plná tvár; ak si to preskúšate, dáte mi za pravdu (48). Podobnú ilúziu vyvoláva aj otáčajúca sa radarová misa, ktorú občas vídavame na letiskách. Kým oči zachytia správny tvar radarovej misy, vidia nesprávny model krútiaci sa nezmyselne pochabo v opačnom smere.

Toto všetko hovorím len preto, aby som poukázal na úžasnú silu napodobňovacieho softvéru nášho mozgu. Je schopný zostaviť „vízie a vizitácie" takmer krajnej pravdovravnej sily. Pre takto prefíkaný softvér je simulácia ducha, anjela či Panny Márie detská hračka. To isté platí pre sluch a počúvanie. Keď počujeme nejaký zvuk, neprenáša sa tento sluchovým nervom do mozgu tak verne ako s vysokou vernosťou reprodukujúci výrobok firmy Bang a Olufsen. Podobne ako pri videní si mozog vytvára zvukový zážitok na základe postupne prichádzajúcich sluchových dát. Preto počujeme hlahol trubky ako jedinú notu a nie ako harmóniu čistých tónov, ktorá dáva všetkému jeho plechový zvuk. Klarinet hrajúci tú istú notu znie „drevnato", hoboj „piskľavo" - majú rozličné miery harmónie. Ak starostlivo vyladíte syntetizér, aby produkoval harmónie jednu po druhej, počuje ich mozog určitý čas ako kombináciu čistých tónov, no za chvíľu naskočí simulačný softvér a potom môžeme rozlišovať jednotlivé noty samotnej trubky, hoboja alebo iného hudobného nástroja. Tým istým spôsobom sa v mozgu tvoria samohlásky a spoluhlásky nášho jazyka a na iných úrovniach zvukové javy vyššieho rádu a slová.

Keď som bol dieťa, počul som raz hovoriť ducha: mužský hlas čosi mrmlal, ani keby recitoval modlitbu. Takmer, ale nie celkom, som mohol rozumieť slovám, ktoré sa zdali mať vážny, slávnostný prízvuk. Počúval som príbehy o kňazských dierach v starých domoch a dostával som strach. No zišiel som z postele a zakrádal som sa za prameňom tých zvukov. Ako som sa im približoval, boli čoraz hlasnejšie a naraz mi „vhupli" do hlavy. Bol som dosť blízko, aby som rozoznal, o čo išlo. To vietor, fúkajúc cez kľúčovú dierku, vytváral zvuk, ktorý simulácia v mojom mozgu premieňala na mužský hlas so slávnostným prízvukom. Keby som bol býval ešte viac podľahol dojmom, možno by som bol „počul" nielen nezrozumiteľnú reč, ale aj jednotlivé slová alebo dokonca vety. A kto vie, čo by mi bol vietor povedal za slová, keby som bol býval poddajnejší a nábožensky vychovaný.

Pri inej príležitosti, v tom istom veku, som videl obrovskú okrúhlu tvár nevysloviteľne hrozivo zízajúcu z okna inakšie bežného domu v dedinke na morskom pobreží. Trasľavým krokom som sa blížil, kým som nezistil, čo to v skutočnosti bolo: zdanlivé obrysy tváre, vytvorené náhodou na padajúcej záclone. Celú tvár a jej diabolský výraz si vymyslel môj postrašený detský mozog. Jedenásteho septembra 2001 si mnohí pobožní ľudia mysleli, že v oblakoch dymu vystupujúceho z horiacich Dvojčiat videli tvár satana: vznikla z toho povera, ktorú podporovala fotografia, uverejnená na internete a dlho cirkulujúca.

Ľudský rozum má vynikajúcu schopnosť vytvárať najrozličnejšie modely. Keď spíme, volá sa táto činnosť snívaním; keď bdieme, je to predstavivosť (imaginácia); a keď je to výnimočne živé, sú to halucinácie. V 10. kapitole ukážem, že deti, ktoré majú „imaginárnych priateľov", niekedy ich vidia celkom jasne, ako keby boli skutoční. Ak sme ľahkoverne naivní, nerozpoznáme halucinácie alebo živé sny ako to, čo sú a tvrdíme, že sme videli či počuli ducha, anjela alebo Boha. Osobitne, ak sme mladí, ženského pohlavia a katolíci - vtedy vidíme Pannu Máriu. No také videnia a úkazy zaručene nie sú dostatočný dôvod pre vieru v prítomnosť skutočných duchov či anjelov, bohov či panny, a to tu a teraz.

Ťažšie je zamietnuť hromadné videnia, ako je napríklad správa o sedemdesiat tisíc pútnikoch v portugalskej Fatime v roku 1917, ktorí videli, ako sa „slnko" „odpútalo" od oblohy a priam padalo na nich (49). Nedá sa ľahko vysvetliť, ako mohlo mať naraz sedemdesiat tisíc ľudí tú istú halucináciu. No ešte ťažšie je prijať tvrdenie, že sa to vo Fatime naozaj stalo, ale ostatný svet to nevidel. A vo Fatime to ľudia nielen videli, oni cítili katastrofálnu deštrukciu celého slnečného systému vrátane odstredivých síl, schopných vyhodiť každého do vesmíru. Tu prichádza neodolateľne na myseľ výstižný test na zázraky, vymyslený Davidom Humom:

„Na uznanie zázraku stačí len taký test, pri ktorom falzifikácia (usvedčenie z nesprávnosti) by bolo zázračnejšie, ako fakt, ktorý sa má dokázať."

Zdá sa nepravdepodobným, že sedemdesiat tisíc ľudí mohlo byť naraz oklamaných, alebo sa spoločne dohodli na hromadnej lži. Alebo že história sa mýli, ak zaznamenáva, že sedemdesiat tisíc ľudí povedalo, že videli slnko tancovať. Alebo že všetci naraz videli prelud (boli presvedčení, že sa dívajú do slnka, čo im nemohlo dávať veľa vidieť). No každá z týchto zrejmých nepravdepodobností je oveľa pravdepodobnejšia ako alternatíva: že Zem sa naraz vyšinula zo svojej dráhy na stranu a slnečná sústava sa rozpadla, čo nepozoroval nikto nachádzajúci sa mimo Fatimy. Myslím si, že Portugalsko nie je také izolované od ostatného sveta.*

 (*Musím pripustiť, že rodičia mojej ženy sa raz ubytovali v Paríži v hoteli s názvom Hotel vesmíru a Portugalska.)

To je naozaj všetko, čo treba povedať o osobných „skúsenostiach" s bohmi alebo o iných náboženských javoch. Ak ste mali taký zážitok, môžete pevne veriť, že bol skutočný. Ale nečakajte od nás ostatných, že budeme považovať vaše slová za bernú mincu, najmä ak máme čo len minimálne znalosti o mozgu a jeho mocných schopnostiach.

 

Argument na základe Písma

Ešte stále existujú ľudia, ktorých presviedčajú dôkazy Písma, aby verili v Boha. Bežný argument, pripisovaný okrem iných aj C. S. Lewisovi (ktorý to mal vedieť lepšie) konštatuje, že keďže Ježiš o sebe tvrdil, že je syn boží, musel mať alebo pravdu, alebo bol blázon, alebo klamal: „Blázon, klamár alebo Boh". Historický dôkaz, že Ježiš hlásal nejaký božský štatút, je minimálny. Ale aj keby bol presvedčivý, ponúkaná trojica možností je až smiešne neprimeraná. Štvrtá možnosť, skoro príliš samozrejmá, než aby si zaslúžila zmienku, je tá, že Ježiš bol čestne nepochopený. Takých je množstvo ľudí. V každom prípade platí, ako som povedal, že niet spoľahlivého historického dôkazu, že si myslel, že je božskej povahy.

Napísané riadky presviedčajú predovšetkým ľudí, ktorí nie sú navyknutí klásť otázky typu „Kto to napísal a kedy?", „Ako vedel, čo napísať?", „Mali tí ľudia skutočne na mysli to, ako si my dnes vysvetľujeme ich slová?" či „Boli to nezaujatí pozorovatelia, či zafarbili vonkajšie okolnosti obsah napísaného?" Už v devätnástom storočí konštatovali zasvätení teológovia, že evanjeliá nie sú spoľahlivé pramene pre štúdium histórie skutočného sveta. Všetky boli napísané dlho po smrti Ježiša Krista a aj po listoch apoštola Pavla, ktorý však nespomína temer nič z údajných udalostí Ježišovho života. Všetky boli kopírované a stále prepisované počas viacerých „generácií čínskych šepkárov" (pozri 5. kapitolu) omylnými pisármi, ktorí celkom iste mali svoje vlastné náboženské presvedčenie.

Dobrým príkladom farbenia histórie náboženským obsahom je roznežnená legenda o narodení Ježiša Krista v Betleheme a následnom Herodesovom vraždení neviniatok. Keď sa roky po Ježišovej smrti spisovali evanjeliá, nikto nevedel, kde sa narodil. No starozákonné proroctvo (Micheáš 5,1) viedlo Židov k predpokladu, že dlho očakávaný mesiáš sa narodí v Betleheme. Vo svetle tejto predpovede je v Jánovom evanjeliu špecifická poznámka, že jeho učeníci boli prekvapení, že sa nenarodil v Betleheme: „Iní vravia, že toto je Kristus. No zas iní vravia, či má Kristus pochádzať z Galileje? Nehovorí písmo, že Kristus príde zo semena Dávidovho a z mesta Betlehem, kde Dávid žil?"

Matúš a Lukáš riešia problém inakšie, rozhodnúc sa, že Ježiš sa nakoniec musel narodiť v Betleheme. Dostali ho tam však rozličnými cestami. Podľa Matúša žili Mária a Jozef v Betleheme a do Nazaretu prišli až dlho po Ježišovom narodení a po návrate z Egypta, kam ušli pred kráľom Herodesom a jeho vraždením neviniatok. Podľa Lukáša žili Mária a Jozef až do Ježišovho narodenia v Nazarete. Ako ich dostať na rozhodujúcu chvíľu do Betlehema, aby sa splnilo proroctvo? A tak Lukáš píše, že v čase, keď bol guvernérom Sýrie Kvirínius, prikázal cisár Augustus kvôli daniam súpis obyvateľstva a každý musel ísť „do svojho vlastného mesta". Jozef bol „z domu a rodu Dávidovho", takže musel ísť do „mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem". To sa zdalo dobrým riešením. Ibaže historicky je to úplný nezmysel, ako ukázali A. N. Wilson v knihe Ježiš (Jesus) a Robin Lane Fox v Neautorizovanej verzii (The Unauthorized Version - okrem iných kníh). Ak Dávid existoval, žil temer tisíc rokov pred Máriou a Jozefom. Prečo na svete mali Rimania žiadať od Jozefa, aby išiel do mesta, v ktorom žil jeho dávny predok pred tisícročím? To je, ako keby odo mňa žiadali, aby som udal na daňovom priznaní ako môj domov Ashby-de-la-Zouch len z toho dôvodu, že môžem svojich predkov sledovať až po seigneura de Dakeyne, ktorý prišiel do Británie s Viliamom Dobyvateľom a usadil sa v tejto dedinke.

Lukáš okrem toho zbabral svoje datovanie nediplomatickým spomínaním udalostí, ktoré si historici môžu ľahko preveriť. Za guvernéra Kviriniusa bol vskutku súpis - miestny, nie cisársky a pre celú ríšu - , ale neskoršie: v roku 6 n.l., keď už Herodes bol dávno mŕtvy. Lane Fox uzatvára, že „Lukášov príbeh je historicky nemožný a vnútorne nesúvislý", ale je mu sympatická Lukášova tieseň a jeho snaha splniť Micheášovo proroctvo. V decembrovom čísle ročníka 2000 Free Inquiry pozbieral Tom Flynn, vydavateľ tohto výborného časopisu, články, dokumentujúce protirečenia a zívajúce medzery v obľúbenej vianočnej historke. Uvádza a rozoberá početné protirečenia medzi Matúšom a Lukášom, ktorí sú jediní z evanjelistov, čo sa zaoberajú Ježišovým narodením (50). Robert Gillooly dokazuje, že hlavné charakteristiky legendy o Ježišovi vrátane hviezdy na východe, narodenia z panny, klaňania kráľov nemluvniatku, zázrakov, popravy, zmŕtvychvstania a vystúpenia na nebesá sú požičané - do posledného - z iných náboženstiev, ktoré vtedy už existovali v Stredozemí a na Blízkom východe. Matúšova snaha dosiahnuť splnenie mesiášskych proroctiev (pôvod od Dávida, narodenie v Betleheme) za účelom pritiahnutia židovských čitateľov sa však dostalo do zhubnej kolízie s Lukášovým úmyslom adaptovať kresťanstvo pre nežidovské obyvateľstvo týchto oblastí, a to spomenutím typických znakov pohanských helenistických náboženstiev (narodenie z panny, klaňanie kráľov). Rezultujúce protirečenia sú do očí bijúce, ale veriaci ich sústavne prehliadajú.

Vzdelaní kresťania nepotrebujú Georgea Gershwina, aby ich presvedčil, že nie je absolútne potrebné čítať bibliu: „To, že ste slobodný, neznačí, že je potrebné, aby ste čítali Bibliu!" Sú však mnohí nie takí vzdelaní kresťania, ktorí to považujú za absolútne potrebné - ktorí vidia v biblii presný a pravdivý záznam o histórii a teda dôkaz podporujúci ich náboženské presvedčenie. Či títo ľudia nikdy neotvoria knihu, o ktorej si myslia, že je do písmenka pravdivá? Prečo si nevšímajú očividné protirečenia? Literalista sa drží hesla, že v biblii je pravdivá každá litera. Ako ho môže nechať pokojnými skutočnosť, že Matúš vyratúva pre Dávidovo potomstvo po Jozefa dvadsať osem generácií, ale Lukáš až štyridsať jeden? Ešte horšie je, že mená na oboch zoznamoch sa temer neprekrývajú! V každom prípade je však dôležité, že ak sa Ježiš skutočne narodil z panny, Jozefovi predkovia sú irelevantní (nezavážia) a nemožno ich použiť ako dôkaz splnenia starozákonného proroctva, že mesiáš bude potomkom Dávida.

Americký biblický vedec Bart Ehrman v knihe s podtitulom Príbeh toho, kto zmenil Nový zákon a prečo odkrýva ohromné neurčitosti, zahmlievajúce texty Nového zákona. * V úvode opisuje svoj osobný vývoj od fundamentalistu pridŕžajúceho sa biblie k premýšľavému skeptikovi, pričom ho viedlo spoznávanie masívnych omylov Písma. Pritom zaváži, že ako postupoval po rebríčku amerických univerzít, od skalopevných základov „Moodyho biblického inštitútu" cez Wheatonovo kolégium (o málo vyššia priečka, ale stále alma mater Billyho Grahama) na Princetonskú univerzitu svetovej úrovne na vrchole, na každom stupni ho varovali, že bude mať ťažkosti, ak sa bude pridržovať svojho fundamentalistického kresťanstva pri stretnutí s nebezpečným pokrokárstvom. Dokázal to; a nám, jeho čitateľom, je to na osoh. Ďalšie osviežujúco ikonoklastické knihy biblického kriticizmu sú už spomenutá Neautorizovaná verzia od Robina Laneho Foxa a Sekulárna biblia: Prečo musia neveriaci brať bibliu vážne (Secular Bible: Why Nonbelievers Must Take Religion Seriously) od Jacquesa Berlinerblaua.

(* Používam na označenie knihy jej podtitul, lebo viac neviem. Výtlačok, ktorý mám, vydalo Continuum, London, a má hlavný názov Čí svet je to?(Whose world  Is It?) Nenachádzam v tomto vydaní nijaké údaje o tom, či je to tá istá kniha ako americká publikácia vydavateľa Harper, San Francisco, ktorú som nevidel a ktorá má hlavný titul Nesprávne citácie Krista (Misquoting Jesus). Predpokladám, že ide o tú istú knihu - ale prečo robia vydavatelia takéto veci?)

Tie štyri evanjeliá, ktoré sa dostali do oficiálneho kánonu, boli vybrané viac-menej náhodne z väčšieho súboru najmenej tucta iných vrátane Tomášovho, Petrovho, Nikodémovho, Filipovho, Bartolomejovho a Márie Magdalény (51). Na tieto dodatočné evanjeliá sa odvolával Thomas Jefferson v liste svojmu synovcovi:

„Keď som hovoril o Novom zákone, zabudol som poznamenať, že musíš čítať všetky histórie Krista, ako aj tie, o ktorých rada vysokých duchovných rozhodla, že majú byť pre nás pseudoevanjeliá, na rozdiel od evanjelií. Pretože aj títo psedoevanjelisti tvrdia, že mali inšpirácie ako iní, a preto je na Tebe posúdiť ich dielo vlastným rozumom, a nie rozumom tých duchovných hodnostárov."

Väčšina evanjelií bola teda odmietnutá duchovnými hodnostármi pravdepodobne preto, lebo obsahovali opisy príbehov, ktoré boli ešte väčšmi nepravdepodobné ako tie, ktoré ostali v štyroch kanonických textoch. Napríklad Tomášovo evanjelium obsahuje početné anekdoty o detskom živote Ježiša, keď tento využíval svoje magické sily ako roztopašná víla, šibalsky premieňajúc svojich spoluhráčov na kozy, či blato na vrabce, alebo aj podávajúc svojmu otcovi ruku s tesárskym výrobkom zázračne predlžujúc kus dreva.* Hovorí sa, že primitívnym zázračným historkám Tomášovho evanjelia by ľudia aj tak neverili. No niet viac ani menej dôvodov veriť tým štyrom kanonickým evanjeliám! Všetky majú povahu legiend a sú rovnako pochybné ako historky o kráľovi Artušovi a jeho rytieroch okolo okrúhleho stola (či o sitnianskych rytieroch aj bez kráľa - pozn. prekl.).

(*A. N. Wilson vo svojej biografii Krista vyslovuje pochybnosť, či bol Jozef vôbec tesárom. Grécky výraz tekton síce znamená tesár, ale je to preklad aramejského výrazu naggar, čo značí remeselníka alebo v niečom vyučeného vôbec. Je to jeden z viacerých konštruktívnych nesprávnych prekladov, s ktorými má biblia ťažkosti; najznámejší je chybný preklad výrazu pre mladú ženu (almah) z Izaiášovej hebrejčiny do gréčtiny ako panna (virgin, parthenos). Takáto chyba sa ľahko urobí. Vezmime si napríklad anglické výrazy „maid" (mladé dievča, aj panna) a „maiden" (panna, aj mladé dievča). Toto jednoduché pošmyknutie prekladateľa sa však divoko nafúklo a dalo vznik celej následnej legende o tom, že Ježišova matka bola panna! Jediný súper biblie v súťaži o titul majstra nesprávnych prekladov všetkých čias sa tiež zaoberá problémom panny, a je ním korán. Ibn Warraq rozjarene tvrdí, že v sľube chýrnych sedemdesiat dva panien každému moslimskému mučeníkovi je výraz panna chybný preklad „bieleho hrozna číreho ako kryštál". Keby sa to viac vedelo, koľko nevinných obetí samovražedných útokov mohlo byť zachránených? (Ibn Warraq, „Panny? Aké panny?", Free Inquiry 26:1, 2006, s.45-46).

Väčšina toho, čo majú všetky štyri kanonické evanjeliá spoločné, pochádza zo spoločného prameňa; mohlo by ním byť Markovo evanjelium alebo nejaké stratené dielo, z ktorého prvý čerpal Marek. Nikto nevie, kto boli naši štyria evanjelisti, ale pravdepodobne nikdy sa osobne nestretli s Ježišom. Väčšina z toho, čo napísali, nie je snaha o poctivý opis histórie, ale jednoducho prihriaty Starý zákon, pretože všetci boli pobožne presvedčení o tom, že Ježiš musí splniť predpovede Starého zákona. Je dokonca možné vysloviť seriózne, no nie veľmi podporované historické tvrdenie, že Ježiš vôbec nežil; okrem iných to urobil profesor G. A. Wells z londýnskej univerzity vo viacerých knihách, medzi nimi aj Žil vôbec Ježiš? (Did Jesus Exist?).

Hoci Ježiš pravdepodobne existoval, nepovažujú uznaní znalci biblie Nový zákon (a samozrejme ani Starý zákon) za spoľahlivý záznam toho, čo sa v danom čase dialo; preto ani ja už nebudem považovať bibliu za dôkaz nejakého božstva. V prezieravých slovách Thomasa Jeffersona, adresovaných jeho predchodcovi Johnovi Adamsovi, to znie takto: „Príde deň, keď sa mystické zrodenie Ježiša s Najvyššou bytosťou ako otcom a v útrobách panny zaradí medzi bájky ako narodenie Minervy z hlavy Jupitera."

Román Dana Browna Da Vinciho kód a podľa neho nakrútený film vyvolali hlasný protest cirkevných kruhov. Kresťania ho majú bojkotovať a demonštrovať pred kinosálami, ktoré ho predvádzajú. Samozrejme je od začiatku do konca vymyslený: úplný výmysel, umelá fikcia. V tomto zmysle sa úplne rovná evanjeliám. Jediný rozdiel spočíva v tom, že evanjeliá sú dávna fikcia, kým Da Vinciho kód je moderná fikcia.

 

Argument na základe obdivovaných nábožných vedcov

 

Ohromná väčšina intelektuálne významných vedcov neverí kresťanskému náboženstvu, ale skrýva túto skutočnosť pred verejnosťou, pretože sa boja, že stratia svoje príjmy."

Bertrand Russell

„Newton bol nábožný. Kto ste, že sa povyšujete nad Newtona, Galilea, Keplera atď. ? Ak Boh bol dobrý pre takých ľudí, za koho sa považujete?" Nie žeby sa tým tento pochybný argument nejako zlepšil, ale niektorí apologeti pridávajú dokonca aj meno Darwina, o ktorom sa ako zlý pach vytrvale šíria dokázateľne falošné povesti, že na smrteľnej posteli konvertoval.* Úmyselne ich do sveta pustila istá „Lady Hope" (Pani Nádej), vymysliac dojemnú historku o Darwinovi zaborenom do vankúšov vo svetle večera, listujúcom v Novom zákone a vyznávajúcom, že učenie o evolúcii bol veľký omyl. V tejto sekcii sa zameriam hlavne na vedcov, pretože - z dôvodov, ktoré nie je ťažké si predstaviť - tí, čo sypú zo seba mená obdivovaných jednotlivcov ako príklady nábožnosti, tiež si vyberajú vedcov.

(* Aj ja som mal česť predpovedí o mojom obrátení na vieru na smrteľnej posteli. Tieto predpovede sa opakujú s monotónnou pravidelnosťou (pozri Steer 2003), každé nové znenie poznačené ilúziou, že je vtipné a prvé. Asi budem musieť urobiť ochranné opatrenia a inštalovať záznamník hovorov, aby som si zachoval posmrtnú reputáciu. Lala Wardová k tomu poznamenáva: „Prečo sa rozčuľovať kvôli smrteľnej posteli? Ak sa blížiš k výpredaju, urob to v správnom čase a tak, aby si ešte získal Templetonovu cenu; vyhovor sa na senilitu.").

Isteže, Newton vyhlasoval, že je nábožný. To robil temer každý až do devätnásteho storočia, keď sa konečne zmenšil sociálny a súdny nátlak minulých storočí vyznávať náboženstvo a zvýšila vedecká podpora jeho opustenia. Samozrejme, boli výnimky v oboch smeroch. Ani pred Darwinom neboli všetci vedci nábožní, ako ukázal James Haught vo svojich 2000 rokov neviery: Chýrni ľudia s odvahou pochybovať (2000 Years of Disbelief: Famous Poeple with the Courage to Doubt). A niektorí uznávaní vedci pretrvali vo viere aj po Darwinovi. Niet príčiny pochybovať o serióznosti Michaela Faradaya ako kresťana aj potom, čo musel poznať Darwinovo dielo. Bol členom sandemanianskej sekty, kde sa verilo (píšem v minulom čase, pretože v súčasnosti virtuálne zanikla) na doslovnú interpretáciu biblie, obradne umývali nohy novo uvedeným členom a losovalo, aby sa určila božia vôľa.

Faraday sa stal roku 1860, rok po vyjdení Pôvodu druhov, staršinom svojej cirkevnej obce a umrel ako sandemanian roku 1867. Obdoba experimentátora Faradaya, teoretik James Clerk Maxwell, bol tiež oddaný kresťan. Taký bol aj ďalší pilier britskej fyziky devätnásteho storočia, William Thomson, známy ako lord Kelvin, ktorý sa pokúsil dokázať, že evolúcia je vylúčená - pre nedostatok času. Mylné datovania tohto veľkého termodynamika spočívali na predpoklade, že slnko je druh akéhosi ohňa, spaľujúceho palivo, ktoré vydrží desiatky miliónov, nie tisíce miliónov rokov. Samozrejme sa nedá očakávať, že Kelvin vedel o jadrovej energii. Mnohým zalahodilo, že na zasadaní Britskej asociácie v roku 1903 pripadla sirovi Georgeovi Darwinovi, druhému synovi Charlesa, úloha rehabilitovať svojho do šľachtického stavu nepovýšeného otca tým, že referoval o objave rádia manželmi Curieovcami, čo vyvrátilo niekdajšie odhady ešte žijúceho lorda Kelvina.

V dvadsiatom storočí je už ťažšie nájsť veľkých vedcov, ktorí sa priznávajú k náboženstvu, ale nie sú celkom zriedkaví. Mám podozrenie, že väčšina z mladších je religiózna len v Einsteinovom zmysle slovca, ako som ukázal v 1. kapitole; aj tak je to zneužitie výrazu. Napriek tomu existujú ozajstné vzorky dobrých vedcov, ktorí sú seriózne religiózni v plnom tradičnom význame tohto slova. Medzi súčasnými britskými vedcami sa vyskytujú tri mená, ktoré sú verejnosti tak familiárne ako starší partneri dickensovskej advokátskej kancelárie: Peacocke, Stannard a Polkinghorne. Všetci traja alebo dostali Templetonovu cenu, alebo sú v predstavenstve tejto nadácie. Po priateľských rozhovoroch so všetkými tromi vo verejnosti aj v súkromí ostávam ohúrený ani nie tak ich vierou v nejakého kozmického zákonodarcu, ako ich vierou v podrobnosti kresťanského náboženstva: zmŕtvychvstanie, odpúšťanie hriechov atď.

Obdobné prípady existujú aj v Spojených štátoch, napríklad Francis Collins, administratívny vedúci Americkej vetvy oficiálneho Projektu ľudského genómu.* Ale ako v Británii, aj tam reprezentujú svoju zriedkavosť a sú pre seberovných akademickej obce predmetom zábavnej hádanky. V roku 1996 som v záhradách jeho starého kolégia v Cambridge, interviewoval svojho priateľa Jima Watsona, zakladajúceho génia Projektu ľudského genómu; dialo sa to v rámci televíznej dokumentácie BBC o Gregorovi Mendelovi, zakladajúcom géniovi genetiky. Samozrejme, Mendel bol nábožný človek, augustiánsky mních; to bolo v devätnástom storočí, keď to bola pre mladého Mendela najľahšia cesta, ako sa venovať svojej vede. Bolo to preňho ako výskumný grant. Spýtal som sa Watsona, či pozná mnoho dnešných nábožných vedcov. Jeho odpoveď: „Prakticky nikoho. Občas nejakého stretnem, a privedie ma to do pomykova (smiech), pretože, vieš, nemôžem uveriť, že niekto je veriacim v dôsledku zjavenia."

(* Nezamieňať s neoficiálnym projektom ľudského genómu, ktorý vedie brilantný (nereligiózny) „bukanier" vedy Craig Venter.)

Francis Crick, s Watsonom spoluzakladateľ celej molekulárnej genetickej revolúcie, sa vzdal svojho členstva v Churchillovom kolégiu v Cambridge na protest proti rozhodnutiu kolégia postaviť kaplnku (na počesť jedného dobrodinca). Pri mojom interview s Watsonom som mu úmyselne zdôraznil, že na rozdiel od neho a Cricka niektorí ľudia nevidia rozpor medzi vedou a náboženstvom, pretože sú toho názoru, že veda sa zaujíma o to, ako sa veci dejú, a náboženstvo o to, prečo sa dejú. Watson odpovedal: „Ja teda nevidím, že by sme tu boli kvôli niečomu. Sme jednoducho produkty vývoja. Môžeš mi povedať: ‚Ó, tvoj život musí teda byť veľmi šedivý, ak si myslíš, že nemá cieľ.‛ Ale ja očakávam len dobrý obed." Ten sme teda mali.

Snahy obrancov viery nájsť vskutku uznávaných moderných vedcov s náboženským cítením sú prejavy zúfalstva, produkujúce neklamné duté ozvy vyprázdnených sudov. Jediná webová strana, ktorú som našiel, uvádzala šesť „kresťanských vedcov, laureátov Nobelovej ceny" - spomedzi niekoľko sto laureátov za vedu. Ukázalo sa, že z týchto šiestich štyria nedostali Nobelovu cenu (asi boli len navrhnutí); a aspoň jeden z nich je, podľa môjho vedomia, neverec, chodiaci do kostola len zo sociálnych príčin. Systematická štúdia Benjamina Beit-Hallahmiho uzatvára, že „medzi laureátmi Nobelovej ceny za vedu, ale aj za literatúru, je pozoruhodne viac nevery ako v prostredí, v ktorom žijú". (52).

Štúdia Larsona a Withama, uverejnená v roku 1998 v poprednom časopise Nature, ukázala, že z Amerických vedcov, ktorých ich kolegovia považujú za výnimočných - zvolili ich za členov Americkej akadémie vied (NAS, čo je obdoba Kráľovskej spoločnosti v Británii) - len 7 percent verí na osobného Boha (53). Táto zdrvujúca prevaha ateistov medzi vedcami je temer pravý opak situácie v celkovej americkej populácii, kde viac ako 90 percent verí v nejaký druh nadprirodzenej bytosti. Údaj pre menej významných vedcov, nezvolených do Akadémie, leží kdesi uprostred. Ako pri veľmi významných vedcoch, veriaci sú v menšine, ale je ich 40 percent. Vcelku je to presne tak, ako som očakával, že totiž americkí vedci sú menej nábožní ako obyvateľstvo vo všeobecnosti a že najvýznamnejší vedci sú zo všetkých najmenej nábožní. Polarizácia medzi nábožnosťou bežnej populácie a ateizmom intelektuálnej elity je pozoruhodná. (54).

Skoro zábavne zapôsobí, že hlavná kreacionistická webová stránka „Odpovede sú v Genezis" (Answers in Genesis) cituje Larsonovu a Withamovu štúdiu nie ako upozornenie, že s náboženstvom niečo nie je v poriadku, ale ako zbraň v internom boji proti súperiacim náboženským obrancom, ktorí tvrdia, že evolúcia je kompatibilná s náboženstvom. Pod nadpisom „Americká akadémia vied je až do špiku kostí bezbožná" (55), citujú „Odpovede v Genezis" s radosťou záverečný odsek listu Larsona a Withama redaktorovi Nature:

 „Po dokončení našej štúdie vydala AAV knihu, v ktorej odporúča vyučovanie evolučnej teórie na verejných školách, čo sa stáva príčinou sporov medzi vedeckou komunitou a časťou konzervatívnych kresťanov v USA.. Kniha uisťuje čitateľa: „V otázke existencie Boha ostáva veda neutrálnou". Prezident AAV Bruce Alberts povedal: „Je veľa významných členov tejto akadémie, ktorí sú veľmi nábožní, veria v evolúciu a mnohí z nich sú biológovia." Naše rozbory výsledkov hovoria inakšie."

Človek cíti, že Alberts zaujal stanovisko NOMY z dôvodov, o ktorých sme hovorili v 2. kapitole - pri evolucionistoch typu Neville Chamberlaina. „Odpovede v Genezis" majú celkom inú agendu.

Obdobou americkej National Academy of Science vied je v Británii (a britskom spoločenstve národov vrátane Kanady, Austrálie, Nového Zélandu, Indie, Pakistanu, anglofónnej Afriky atď.) Kráľovská spoločnosť. Keď ide táto kniha do tlače, píšu moji kolegovia R. Elisabeth Cornwellová a Michael Stirrat podrobnú porovnávaciu štúdiu o náboženskej mienke jej členov. Ich kompletné závery budú uverejnené neskoršie, ale poskytli mi láskavo predbežný výťah. Pre hodnotenie názoru použili bežnú Likertovu štandardnú stupnicu so siedmimi bodmi. Všetkým 1 047 členom, ktorí majú emailovú adresu (veľká väčšina) položili otázky a asi 23 percent odpovedalo; to je dobré číslo pre tento typ štúdie. Ponúkali sa rozličné možnosti odpovedí, napríklad: „Verím v osobného Boha, to jest takého, ktorý sa zaujíma o jednotlivca, počúva a vypočúva modlitby, týka sa ho hriech a priestupok, a vydáva rozsudky." Každá odpoveď dostala známku od 1 (silný nesúhlas) do 7 (silný súhlas). Výsledky sa nedajú priamo porovnávať s Larsonovými a Withamovými, pretože tí mali len trojbodovú stupnicu, ale celkový trend je rovnaký. Zdrvujúca väčšina členov Kráľovskej spoločnosti sú ateisti - tak ako zdrvujúca väčšina členov Americkej akadémie vied. Len 3,3 percenta vyslovilo silný súhlas s existenciou personálneho Boha (volilo stupeň 7), kým 78,8 percenta vyslovilo silný nesúhlas (volili stupeň 1). Ak definujeme ako „veriacich" tých, čo volili stupne 6 a 7 a ako „neveriacich" tých, čo volili stupne 1 a 2, dostaneme masívny počet 212 neveriacich proti len 12 veriacim. Podobne ako Larson a Witham a aj Beit-Hallahmi a Argyle, aj Cornwellová a Stirrat zistili malú ale preukaznú tendenciu k častejšiemu ateizmu u biológov ako u fyzikov. Podrobnosti a iné detaily štúdie nájdete v ich publikácii, keď bude uverejnená (56).

Zanechajme elitných vedcov Akadémie a Kráľovskej spoločnosti a pozrime sa na bežnú populáciu: sú tam znaky, že ateisti sú častejší medzi lepšie vzdelanými a inteligentnejšími ľuďmi? O štatistickom vzťahu medzi nábožnosťou a vzdelanostnou úrovňou, resp. IQ, bolo uverejnených niekoľko štúdií. Michael Shermer opisuje v knihe Ako veríme: Hľadanie Boha vo veku vedy (How We Believe: The Search for God in an Age of Science) veľký prieskum, ktorý uskutočnil so svojím kolegom Frankom Sullowayom. Okrem iných zaujímavostí zistili, že nábožnosť je v negatívnom vzťahu k vzdelaniu (vyššie vzdelanie znižuje pravdepodobnosť nábožnosti); taký je aj jej vzťah k záujmu o vedu a k politickému liberalizmu. Nič z toho neprekvapuje; ani pozitívny vzťah k religiozite rodičov. Sociológovia zistili, že sotva jedno z dvanásť britských detí sa rozíde s náboženstvom svojich rodičov.

Ako sa dá očakávať, rôzne štúdie merajú veci rozličným spôsobom a tak je dosť ťažké porovnávať ich výsledky. Meta-analýza je technika, pri ktorej výskumník prezrie všetky práce o určitom predmete a spočíta počet článkov s jedným záverom verzus počet článkov s opačným alebo iným záverom. O predmete náboženstvo a IQ poznám len jednu meta-analýzu; uverejnil ju Paul Bell v Mensa Magazine v roku 2002 (Mensa je spoločnosť ľudí s vysokým IQ a neprekvapuje, že ich časopis uverejňuje články o jave, ktorý ich spája - 57). Bellov záver: „Zo 43 štúdií od roku 1927 o vzťahu medzi náboženským presvedčením a inteligenciou a/alebo vzdelanostnou úrovňou všetky okrem štyroch zistili obrátený pomer; to značí, že čím vyššia je inteligencia či vzdelanie, tým menšia je pravdepodobnosť nábožnosti alebo „viery" akéhokoľvek druhu.

Meta-analýza je vždy menej špecifická ako jednotlivé štúdie, ktoré k nej prispeli. Bolo by pekné, keby existovalo viac takých štúdií o členoch elity na rozličných národných akadémiách a o laureátoch rozličných veľkých cien, napríklad Nobelovej, Crafoordovej, Fieldovej, Kyotskej, Cosmosu a iných. Dúfam, že v budúcich vydaniach tejto knihy budú takéto údaje. Rozumný záver z existujúcich štúdií znie, že náboženskí obrancovia by sa mali chovať skromnejšie, keď je reč o nábožnosti obdivovaných spoločenských modelov, aspoň pokiaľ ide o vedcov.

 

Pascalova stávka

Veľký francúzsky matematik Blaise Pascal vypočítal, že hoci možnosť neexistencie Boha môže byť veľmi veľká, ešte väčšia je asymetria trestu za zlý odhad. Lepšie je veriť v Boha, lebo ak máte pravdu, vyhrali ste večnú blaženosť; ak nemáte pravdu, aj tak na tom nezáleží. Na druhej strane, ak neveríte v Boba a ukáže sa, že ste sa mýlili, čaká vás večné zatratenie; ak máte pravdu, nezáleží na tom. Rozhodnúť sa má človek bez mozgu. Ver v Boha!

V tomto argumente väzí však čosi zásadne zvláštneho. Veriť nie je niečo, čo sa môžete rozhodnúť urobiť ako záležitosť rozhodovania.  Prinajmenšom nie je to niečo, čo sa môžem rozhodnúť urobiť ako akt vôle. Môžem sa rozhodnúť, že pôjdem do kostola a že tam odrecitujem Nicejské krédo; môžem sa rozhodnúť, že na stoh biblií odprisahám, že verím každé slovo z toho kréda. Ale nič z toho ma neprinúti veriť tomu, ak neverím. Pascalova stávka môže byť len argumentom pre predstieranie viery v Boha. A Boh, vieru v ktorého predstierate, radšej nech nie je vševediaceho druhu, lebo prehliadne klamanie. Zo smiešne absurdnej myšlienky, že veriť je niečo, čo sa môžete rozhodnúť urobiť, sa úchvatne vysmieva Douglas Adams v knihe Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho (Dirk Gently's Holistic Detective Agency); stretáme sa v nej s robotom Elektrický mních, prístrojom šetriacim prácu, ktorého si môžete zaobstarať, „aby za vás aj veril". Model de luxe sa inzeruje ako „schopný uveriť aj veci, ktorým by neuverili ani v Salt Lake City".

Prečo však tak ľahko akceptujeme predstavu, že jediná vec, ktorú treba robiť, ak sa chceme páčiť Bohu, je veriť v neho? Čo je zvláštne na viere? Nie je rovnako pravdepodobné, že Boh takisto odplatí láskavosť, veľkodušnosť alebo skromnosť? Alebo vážnosť? Čo, ak je Boh vedec, ktorý považuje čestné hľadanie pravdy za najvyššiu cnosť? Ozaj, nemal by byť dizajnér vesmíru vedcom? Raz sa pýtali Bertranda Russella, čo by povedal, keby umrel, našiel sa tvárou v tvár s Bohom a ten sa ho spýtal, prečo v neho neuveril. „Nebolo dosť dôkazov, Bože, nebolo ich dosť", znela Russellova (skoro by som povedal nesmrteľná) odpoveď. Nemal by Boh väčšmi rešpektovať Russellov odvážny skepticizmus (prípadne odvážny pacifizmus, ktorý ho už za Prvej svetovej vojny priviedol do väzenia) než Pascalovo zbabelé opatrníctvo? Nemôžeme vedieť, ktorou cestou sa poberá Boh a ani to nemusíme vedieť, aby sme odmietli Pascalovu stávku. Hovoríme o stávke, pamätajte, a Pascal netvrdil, že jeho stávka sa týkala niečoho iného ako veľmi ďalekých vyhliadok.  Stavili by ste sa, že Boh bude hodnotiť nečestne predstieranú vieru (alebo čo aj čestnú vieru) viac ako čestný skepticizmus?

A potom, dajme tomu, boh, s ktorým sa stretnete, keď umriete, sa ukáže byť Baal; dajme tomu, že tento Baal bude rovnako žiarlivý ako sa hovorilo o jeho dávnom rivalovi Jahvem. Nebol by Pascal na tom lepšie, keby nebol stavil na žiadneho boha ako na nesprávneho boha? Neznehodnocuje už len nezmyselný počet možných bohov a bohýň logiku Pascalovej stávky? Pascal pravdepodobne žartoval, keď navrhol svoju stávku, ako ja žartujem, keď ju odmietam. Stretol som však ľudí, napríklad pri otázkach po prednáške, ktorí vážne uvádzali Pascalovu stávku ako argument v prospech viery v Boha, takže bolo správne v krátkosti ju tu prevetrať.

Nakoniec, je možné navrhnúť nejaký druh antipascalovej stávky? Predpokladajme, že pripustíme určitú malú možnosť existencie Boha. Napriek tomu sa predsa dá povedať, že budete mať lepší, plnší život, ak stavíte na tohto neexistujúceho boha, než by ste mali pri stávke na existujúceho a museli by ste mrhať svoj drahocenný čas velebiac ho, obetujúc mu, bojujúc a zomierajúc preňho atď.  Nejdem tu ďalej rozoberať túto otázku, ale čitatelia by ju mali mať na mysli, keď v ďalších kapitolách pristúpime k zlým dôsledkom, vyplývajúcim z náboženských názorov a dodržovania náboženských predpisov.

 

Bayeziánske argumenty

Myslím si, že najčudnejší argument, ktorý som čítal o dôkaze existencie Boha, je bayeziánsky argument Stephena Unwina v knihe Pravdepodobnosť Boha (The Probability of God). Váhal som vložiť ho do tejto state, pretože je slabší a v minulosti mal slabšiu ozvenu ako iné. Keď bol v roku 2003 uverejnený, vyvolal však značnú novinársku pozornosť a poskytuje možnosť zlúčiť  niektoré vysvetlenia. Jeho cieľ je mi do určitej miery sympatický, pretože, ako som uviedol v 2. kapitole, považujem existenciu Boha, ako vedeckú hypotézu, aspoň principiálne za preveriteľnú. Unwinovo donkichotovské podujatie očíslovať stupeň pravdepodobnosti je príjemne zábavné.

Podtitul knihy, „Jednoduchá kalkulácia dokazujúca konečnú pravdu" má všetky reklamné znaky neskorého dodatku vydavateľom, pretože takýto namyslený dôkaz sa v Unwinovom texte nenachádza. Kniha je skôr príručka typu „Ako to urobím", akýsi Bayesov teorém pre hlupáčikov s použitím existencie Boha ako položartovným kazuistickým prípadom. Na  demonštráciu Bayesovho teorému mohol Unwin použiť aj hypotetického vraha. Detektív zbiera a triedi dôkazy: Odtlačky prstov na revolveri poukazujú na pani Peacockovú. Ohodnoť toto podozrenie prihodiac mu nejaké číslo pravdepodobnosti. Profesor Plum mal však motív urobiť ju podozrivou, čo znižuje podozrenie na pani Peacockovú; vyjadri to číselnou hodnotou. Znalecký posudok hovorí, že so 70 %-nou istotou vyšla rana z revolvera vo veľkej vzdialenosti, čo svedčí, že páchateľ mal vojenský strelecký výcvik. Ohodnoť číslom podozrenie na plukovníka Mustarda. Farár Green mal však najpravdepodobnejší motív.* Zvýš číselné vyjadrenie tejto pravdepodobnosti. No dlhý svetlý vlas na bunde obete môže patriť len slečne Scarletovej ... atď. V detektívovej hlave sa víri zmes viac či menej osobných podozrení, vedúcich ho rozličnými smermi. Bayesov teorém mu má pomôcť vysloviť záver. Je to matematický postup kombinujúci početné odhady pravdepodobnosti, vedúci ku konečnej pravdepodobnosti, ktorá je samozrejme len taká dobrá, ako boli jej číselné podklady. Keďže to boli len osobné odhady, je zaťažená všetkými východiskovými chybami a treba použiť princíp GIGO  (garbage in, garbage out = nespoľahlivý vstup - nespoľahlivý výstup) - čo je v prípade Unwinovho príkladu Boha veľmi mierny výraz.

(* Farár Green je meno podozrivej osoby v detektívnej hre Cluedo, predávanej v Británii (odkiaľ hra pochádza), Austrálii, Novom Zélande, Indii a iných anglicky hovoriacich štátoch - okrem Severnej Ameriky, kde sa naraz stáva pánom Greenom. Čo to má znamenať?)

Unwin je konzultant v oblasti odhadu rizika, ktorý si spomedzi súperiacich štatistických metód potrpí na Bayesov teorém. Ilustruje ho nie vraždou, ale najväčším možným predmetom testovania, existenciou Boha. Štartuje z úplnej neistoty, dávajúc existencii aj neexistencii po 50 percent. Potom zostaví šesť faktorov, ktoré môžu zavážiť, každému dá číselnú hodnotu, vloží ich do vzorca Bayesovho teorému a čaká, aké číslo mu vyjde. Problematické je, opakujem, že všetkých šesť údajov nie sú namerané hodnoty, ale jeho osobné odhady, vyjadrené číslami pre tento pokus. Tieto faktory sú:

1. Máme pocit existencie božstva.

2. Ľudia robia zlo (Hitler, Stalin, Saddám Husajn).

3. Príroda robí zlo (zemetrasenia, tsunami, hurikány).

4. Stávajú sa menšie zázraky (stratil som kľúče a potom som ich našiel).

5. Stali sa veľké zázraky (Ježiš vstal z mŕtvych).

6. Sú ľudia, čo majú náboženské zážitky.

Bayesovské hlučné preteky, pri ktorých Boh raz vedie, raz zaostáva, potom sa vyškriabe na 50 %, pri ktorých štartoval, končia na Unwinovo potešenie pri 67 percentách v prospech existencie Boha. A teraz sa Unwin rozhodne, že bayeziánsky verdikt 67 % nie je dosť a urobí bizarný zákrok zvýšiac ho na 95 % núdzovou injekciou „viery".  Znie to ako žart, ale Unwin skutočne tak postupuje. Rád by som povedal, prečo to tak robí a ako to odôvodňuje, ale o tom sa nikde nič nedozviete. S podobnou absurdnosťou som sa stretol aj v iných situáciách, keď som vyzýval religióznych, ale inakšie inteligentných vedcov, aby odôvodnili svoju vieru a oni pripúšťali, že na to niet dôkazov: „Priznávam, že tu niet dôkazov. Veď to je príčina, prečo sa to volá viera." (Túto poslednú vetu vyslovujú so skoro vzdorovitým presvedčením a ani náznakom obrany alebo ústupku).

Prekvapuje, že na Unwinovom zozname šiestich faktorov nie je argument z dizajnu, ani jeden z Akvinových piatich dôkazov a ani jeden z rozličných ontologických argumentov.  Unwin nechce mať s nimi nič spoločné: nepridávajú absolútne nič k jeho číselnému odhadu pravdepodobnosti Boha. Uvažuje o nich, ale potom ich ako dobrý štatistik všetky zavrhne. Počítam mu to za plus, hoci jeho dôvod na nezaradenie argumentu z dizajnu je iný ako môj. No argumenty, ktoré prepúšťa cez bayeziánsku bránu, sú podľa mojej mienky rovnako slabé. Chcem už len dodať, že moje subjektívne hodnotenia jednotlivých pravdepodobností sú odlišné od jeho hodnotení, a aj tak, koho zaujímajú subjektívne hodnotenia? On si myslí, že skutočnosť, že máme cit pre to, čo je dobré a čo zlé, pôsobí silne v prospech Boha, kým ja nevidím, že niečo by posunulo počiatočné očakávanie niektorým smerom. V 6. a 7. kapitole ukážem, že náš cit pre správne a nesprávne sa nedá spájať s existenciou nadprirodzeného božstva. Tak je to aj pri našej schopnosti posúdiť Beethovenov kvartet, keď náš cit pre dobro (ale nie motivácia robiť ho) môže, ale nemusí byť spojený s Bohom.

Na druhej strane si Unwin myslí, že existencia zla, najmä prírodné katastrofy ako zemetrasenia a tsunami, hovorí hlasne proti pravdepodobnosti existencie Boha. Tu mám opačný názor ako Unwin, ale on sa zhodne s mnohými nespokojnými teológmi. „Teodicea" (trvanie na božej prozreteľnosti napriek existencii zla) nedá dobre spať mnohým teológom. Podľa uznávaného Oxfordského sprievodcu filozofiou (Oxford Companion to Philosophy) predstavuje problém zla „najmocnejšiu námietku proti tradičnému teizmu". Je však argumentom len proti existencii dobrého Boha. Dobromyseľnosť nie je časťou definície hypotézy Boha, je len jej želateľným prídavkom.

Pripúšťam, že ľudia určitého teologického zamerania sú často chronicky neschopní rozlišovať, čo je pravda, od toho, čo by chceli, aby bolo pravdou. Pre šikovnejších veriacich v nejaký druh nadprirodzenej inteligencie je detsky ľahké prekonať problém zla.  Jednoducho postulujte zlého boha - napríklad takého, ako ten, čo vystrája na každej strane Starého zákona. Ak sa vám to nepáči, vymyslite osobitného zlého boha, nazvite ho Satanom a obviňte jeho kozmický zápas s Bohom zo všetkých ziel vo svete. Ešte prešibanejšie riešenie je postulovať boha, ktorý má na starosti väčšie veci, ako je robiť si starosti s ľudskými útrapami. Alebo boha, ktorý nie je indiferentný voči utrpeniu, ale považuje ho za cenu, ktorú treba platiť za slobodnú vôľu v usporiadanom svete s prírodnými zákonmi. Pre všetky tieto racionalizácie sa nájdu kupujúci teológovia.

Preto keby som ja mal opakovať Unwinove bayeziánske cviky, problémy zla ani morálky vo všeobecnosti by ma neposunuli žiadnym smerom ďaleko od východiskovej nulovej hypotézy (Unwinových 50 percent). Nechcem však diskutovať o tomto probléme, pretože ma nevzrušujú osobné názory, ani Unwinove, ani moje.

Existuje oveľa mocnejší argument, a nie je závislý od osobnej mienky; je to argument nepravdepodobnosti. Skutočne nás dramaticky prenesie preč od 50 percentného agnosticizmu, ďaleko smerom k extrémnemu teizmu v očiach mnohých teistov, no ďaleko smerom k extrémnemu ateizmu v mojich očiach. Už som ho viackrát naznačil. Krúti sa okolo bežnej otázky „Kto stvoril Boha", ktorú si už položila väčšina mysliacich ľudí. Boha dizajnu nemožno používať na vysvetlenie organizovanej zložitosti, pretože každý Boh, schopný niečo dizajnovať, by bol taký zložitý, že by vyžadoval ten istý druh vysvetlenia aj pre seba samého. Boh predstavuje nekonečný (myšlienkový) regres (návrat na pôvodné stanovisko) a nemôže nám pomôcť uniknúť z neho. V najbližšej kapitole ukážem, že tento argument dokazuje, že hoci je Boh technicky nevyvrátiteľný, predsa len je veľmi, veľmi nepravdepodobný.

Preložil Rastislav Škoda

V knihe strana 75-109

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?