Predpoklad Boha (Dawkins: The God Delusion, 2.kapitola)

Autor: Olga Pietruchová | 16.2.2009 o 9:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2591x

Náboženstvo jedného veku je predmetom literárnej zábavy  nasledujúceho veku.                                                                 Ralph Waldo Emerson

Dá sa povedať, že Boh Starého zákona je najnepríjemnejší charakter všetkých výplodov ľudskej fantázie: žiarlivý a hrdý na to; malicherný, nespravodlivý a neodpúšťajúci čudák; pomstychtivý, krvilačný etnický čistič; mizogýnny (ženy nenávidiaci), homofóbny (homosexuálov nenávidiaci), rasistický, infanticídny (deti vraždiaci), genocídny (národy nivočiaci), filicídny (vlastné deti vraždiaci), odporný, megalomanický (velikášstvom trpiaci), sadomazochistický (zvrátene krutý), vrtošivo zlomyseľný tyran. Tí z nás, čo boli od detstva vychovávaní v takomto duchu, možno znecitliveli voči týmto hrôzam. Nábožensky neinfikovaný jedinec požehnaný perspektívou nevinnosti má vernejší odhad. Randolphovi, synovi Winstona Churchilla, sa akosi podarilo ostať neznalý Písma do tých čias, kým ho spolubojovníci vo vojne Evelyn Waugh a jeden spoludôstojník poprosili, či by neprečítal celú bibliu behom dvoch týždňov: „Nanešťastie to nemalo želaný výsledok. Randolf nikdy nič z toho nečítal a teraz bol veľmi vzrušený; prestal nahlas čítať a hovorí: „Stavím sa, že ste nevedeli, že aj toto je v biblii ...", alebo sa len plieskal po stehnách a rehotal sa: „ Preboha, ale je ten Boh hnusák!"[16] Thomas Jefferson - väčšmi sčítaný - mal podobný názor: „Kresťanský Boh je bytosť strašného charakteru - ukrutný, pomstychtivý, náladový a nespravodlivý."

Nie je čestné útočiť na taký ľahký cieľ. Predpoklad Boha nemá stáť alebo padnúť so svojím najnepeknejším stvárnením ako Jahve, ale ani ako jeho neslaný-nemastný opak s kresťanskou tvárou, „Sladký Ježiško, mierny a jemný." (Aby sme boli féroví, táto ustráchaná persona dlhuje viac svojim viktoriánskym nasledovateľom ako samému Ježišovi.). Môže byť niečo gýčovite protivnejšie, ako veršík pani C.F. Alexandrovej: „Všetky kresťanské deti musia byť mierne, poslušné a dobré ako on"? Neútočím na osobitné vlastnosti Jahveho, Ježiša či Alaha, ani iného špecifického boha ako boli Baal, Zeus či Votan. Miesto toho definujem Predpoklad Boha brániteľnejšie: ako existenciu nadľudskej nadprirodzenej inteligencie, ktorá premyslene naplánovala a stvorila vesmír a všetko v ňom vrátane nás. Táto kniha zastáva alternatívny názor: každá kreatívna inteligencia s dostatočnou zložitosťou na navrhnutie čohokoľvek dostáva svoju existenciu len ako konečný produkt dlhého procesu postupného vývoja. Kreatívne inteligencie, produkty evolúcie, sa vyskytujú vo vesmíre až v neskorom štádiu jeho existencie a preto nemôžu byť zodpovedné za jeho návrh. V zmysle tejto definície je boh dezilúzia, klamstvo; a, ako ukážu ďalšie kapitoly, zhubné.

Keďže sa predstava boha zakladá skôr na miestnych tradíciách súkromných zjavení ako na dôkaze, vyskytuje sa jeho predpoklad v početných variáciách. Historici náboženstva uznávajú postup od primitívnych kmeňových animizmov cez polyteizmy, ako boli grécke, rímske a severské, k monoteizmom,  ako je judaizmus a z neho odvodené kresťanstvo a islam.

 

Polyteizmus

Nie je jasné, prečo by sa mala zmena od polyteizmu k monoteizmu chápať ako samo sebou sa rozumejúce progresívne zlepšenie, hoci to tak všeobecne je. Tento predpoklad provokoval Ibn Warraqa (autora knihy Prečo nie som moslim - Why I Am Not a Muslim) k vtipnému dohadu, že aj monoteizmus čaká zníženie počtu o jedného boha a bude z neho ateizmus.  Katolícka encyklopédia (Catholic Ecyclopedia) odbavuje polyteizmus a ateizmus jedným bezstarostným dúškom: „Formálny dogmatický ateizmus sa sám vyvracia a de facto nikdy nezískal rozumný súhlas značného počtu ľudí. Ani polyteizmus, nech ako ľahko ovládne ľudovú predstavivosť, nikdy neuspokojí myseľ filozofa."[17]

Monoteistický šovinizmus bol donedávna vpísaný do zákonov o dobročinnosti v Anglicku a Škótsku; diskriminoval polyteistické náboženstvá udeľujúc štatút nezdanenia podujatiam, ktoré podporovali monoteistické náboženstvo; oslobodil ich od prísnych previerok, ktoré vyžadoval do sekulárnych dobročinných spoločností. Presvedčil som jedného člena rešpektovanej Hinduistickej komunity v Británii, aby sa prihlásiť a nedal odbiť pri civilnej akcii protestu proti tejto snobskej diskriminácii polyteizmu.

Samozrejme by bolo najlepšie vyňať náboženstvo spomedzi dôvodov pre dobročinný štatút nejakej organizácie. Spoločnosť by tým získala veľmi veľa najmä v Spojených štátoch, kde sumy nezdanených príjmov cirkví a leštenie kolies áut už aj tak dobre motorizovaných televangelistov dosahujú úrovne, ktoré možno férovo opísať ako obscénne. Výstižne nazývaný Oral Roberts raz vyjavil televíznemu obecenstvu, že Boh ho zabije, ak mu nedajú 8 miliónov dolárov. Je to takmer neuveriteľné, ale zabralo to. A to bez daní! Darí sa mu dobre, aj jeho „Univerzite Orala Robertsa" v Tulse, Oklahoma. Jej budovy, odhadnuté na 250 miliónov USD, objednal priamo sám Boh týmito slovami: „Hore sa, žiaci, aby ste počuli môj hlas, aby ste išli ta, kde je moje svetlo slabé a kde môj hlas počuť len slabo, kde sa nepozná moja uzdravujúca sila, až na samý koniec Sveta. Ich dielo potom prevýši vaše, a to ma teší."

Keď sa nad tým zamyslíme, môj vymyslený hinduistický žalobca mohol hrať kartu „Ak ich nemôžeš premôcť, pridaj sa k nim". Veď jeho polyteizmus nie je v skutočnosti polyteizmus, ale preoblečený monoteizmus: Je len jeden Boh - Pán Brahma stvoriteľ, Pán Višnu zachovávateľ, Pán Šiva ničiteľ, bohyne Saraswati, Laxmi a Parvati (ženy Brahmu, Višnu a Šivu), Pán Ganeš boh slonov a stovky iných bohov, všetci len rozličné manifestácie alebo vtelenia toho jedného boha.   

Taká sofistika by mala vzrušiť kresťanov. Potoky stredovekého atramentu, nehovoriac o krvi, sa premárnili na probléme „mystéria" Trojice a na potlačenie úchyliek ako ariánske kacírstvo. V 4. storočí n.l. Arius z Alexandrie poprel, že Ježiš bol konsubstanciálny, to znamená tej istej podstaty, esencie, ako Boh. Pravdepodobne sa pýtate, čo to má byť. Substancia? Aká „substancia"?  A čo presne myslíte pod „esenciou"? Jediná rozumná odpoveď sa zdá „veľmi málo". Ale spor v tejto veci na storočie rozštiepil kresťanstvo napoly, až cisár Konštantín nariadil, aby sa všetky Ariove knihy spálili. Štiepať kresťanstvo štiepaním vlasov - to bol vždy spôsob teológie.

Máme jedného Boha v troch častiach, či troch Bohov v jednom? Katolícka encyklopédia vyriešila problém za nás, a to majstrovským príkladom dôkladného teologického uvažovania:

„V jednote Božej hlavy sú tri osoby, Otec, Syn a Duch Svätý, ktoré sa medzi sebou zreteľne líšia. Slovami Anastáziovho vyznania viery: „Otec je Boh, Syn je Boh a Duch Svätý je Boh a predsa nie sú traja Bohovia, ale je jeden Boh".

Ako keby to nebolo dosť jasné, cituje Encyclopedia sv. Gregora Divotvorcu, teológa z tretieho storočia:

„Preto v Trojici nič nebolo stvorené, nič nebolo podriadené inému: nie je tam nič, čo by bolo pridané, ako by to už nebolo existovalo, ale vstúpilo tam potom: teda Otec nikdy nebol bez Syna, ani Syn bez Ducha: a táto istá Trojica je nemenná  a nezmeniteľná navždy."

Nech boli akékoľvek tie divy, ktoré vyniesli sv. Gregorovi jeho prezývku, neboli to zázraky počestnej zrozumiteľnosti. Jeho slová majú charakteristicky tmársku príchuť teológie, ktorú nezmenilo ani osemnásť storočí - na rozdiel od vedy a iných oblastí ľudskej činnosti. Ako často, aj teraz mal pravdu Thomas Jefferson, keď povedal: „Zosmiešniť ich, to je jediná zbraň proti nezrozumiteľným výpovediam. Myšlienky musia byť zreteľné, až potom sa nimi môže zaoberať rozum. A nikto nikdy nemal zreteľnú predstavu o trojici. Je to len abrakadabra švindlerov, ktorí si dali meno Ježišových kňazov."

Ďalšia vec, pri ktorej si nemôžem odpustiť poznámku, je arogantná sebadôvera, s ktorou nábožný človek presadzuje nepatrné podrobnosti, ktoré nemá a nemôže mať nijako dokázané.  Skutočnosť, že niet dôkazov na podporu teologického názoru, ani príčiny pre charakteristické drakonické nepriateľstvo voči všetkým, čo majú len nepatrne odlišnú mienku, sa dajú ľahko overiť na trojičnom poli.

Jefferson zhrnul smiešnosť doktríny, ktorú on volá „Sú traja Bohovia", do svojej kritiky kalvinizmu. No je to predovšetkým rímsko-katolícka vetva kresťanstva, ktorá ženie opakujúce sa koketovanie s polyteizmom do bezbrehej inflácie. Trojica prijala (prijali? - množné číslo?) za svoju Máriu, „kráľovnú nebies", bohyňu podľa všetkého, len nie podľa mena, ktorá ako cieľ modlitieb iste  zaujíma druhé miesto hneď za samotným Pánom Bohom. Nebeský panteón je napuchnutý armádou svätých, ktorých prímluvné modlitby ich robia ak nie polobohmi, aspoň hodnými priblíženia sa v špecializovaných odboroch. Dielo „Katolícke všeobecné spoločenstvo"[18] uvádza 5 120 svätých s ich oblasťami špecializácie, medzi ktoré patria žalúdočné bolesti, zneužitie obetí, nechuť k jedlu, obchod so zbraňami, kováči, polámané kosti, špecialisti pre výrobu bômb a črevné poruchy, ak nemáme ísť ďalej ako po písmeno B (v angličtine - pozn. prekl.). A nesmieme zabudnúť štyri anjelské chóry, zoradené do deviatich rádov: Serafíni, Cherubíni, Tróni, Dominióni, Cnosti, Moci, Principáli, archanjeli (hlavy zástupov); potom prídu bežní starí anjeli vrátane našich najbližších priateľov Anjelov strážcov. V katolíckej mytológii  na mňa zle zapôsobil len čiastočne jej nevkusný gýč; ešte väčšmi mi je proti chuti jalová ľahkosť, s akou títo ľudia vedia plynule vyrábať podrobnosti. Iba že sú nehanebne vymyslené.    

Pápež Ján Pavol II. vyrobil viac svätých ako jeho predchodcovia spolu za niekoľko storočí. Osobitnú  blízkosť cítil k Panne Márii. Jeho polyteistické zameranie sa dramaticky prejavilo v roku 1981, keď bol naňho spáchaný atentát a pripisoval svoju záchranu zákroku fatimskej Panny Márie. „Materská ruka viedla guľku." Človek sa nemôže prestať čudovať, prečo neviedla guľku tak, že by ho bola celkom minula? Druhý si môže myslieť, že operačný team, ktorý ho operoval šesť hodín, si zaslúžil aspoň časť vďaky; no možno aj ich ruky viedla materská ruka. Rozhodujúce je, že to nebola len Naša Panna Mária, ktorá podľa pápeža viedla guľku; bola to špeciálne Panna Mária z Fatimy.  Podľa všetkého v tom čase Naša Pani Lurdská, Naša Pani Guadelupská, Naša Pani z Meždugorja, z Akity (v Japonsku), zo Zeitounu (v Káhire v Egypte), z Garabandalu (v Španielsku) a z Knocku (v Írsku) boli zaneprázdnené pomocou iným pútnikom.

Ako sa vyrovnali s týmito polyteologickými hlavolamami Gréci, Rimania a Vikingovia? Bolo Venuša len druhé meno pre Afroditu, alebo to boli dve rozličné bohyne lásky? Bol Tór so svojím kladivom manifestáciou Votana  alebo osobitný boh? Kto sa o to stará? Život je príliš krátky na to, aby si človek lámal hlavu rozdielmi medzi výplodomi predstavivosti. Prebral som polyteizmus, aby som sa kryl proti obvineniu z nedbanlivosti a už o tom nebudem hovoriť. Všetky božstvá, polyteistické či monoteistické, budem pre krátkosť  menovať v ďalšom vždy jednoducho „Boh". Som si vedomý aj toho, že abrahámovský Boh je (mierne vyjadrené) agresívne samčieho pohlavia; aj to budem akceptovať ako dohodu pri mojom užívaní zámen (má význam len v angličtine - pozn. prekl.).  Sofistikovanejší teológovia hlásajú bezpohlavnosť Boha, kým niektoré feministické teologičky naprávajú historické nespravodlivosti a vravia o jeho (jej?) samičej podstate. Ale nakoniec: akýže môže byť rozdiel medzi neexistujúcou samicou a neexistujúcim samcom? Len na nereálnom priesečníku teológie a feminizmu môže byť existencia naozaj menej významnou vlastnosťou ako pohlavie.

Uvedomujem si, že kritikom náboženstva možno vytknúť, že neuverili na plodnú rôznorodosť tradícií a svetonázorov, ktoré sa zvykli nazývať náboženské. Antropologicky informované knihy od Zlatej vetvy (Golden Bough) od Jamesa Frasera cez Vysvetlené náboženstvo (Religion Explained) od Pascala Boyera až po Dôverujeme Bohom (In Gods We Trust) od Scotta Atrana fascinujúco dokumentujú bizarnú fenomenológiu povier a rituálov. Čítajte také knihy a žasnite nad bohatstvom ľudskej dôverčivosti.

To však nie je spôsob tejto knihy. Popieram supernaturalizmus vo všetkých jeho formách a za najúspešnejší postup považujem koncentrovať sa na tú jeho formu, ktorá je pravdepodobne familiárne  známa mojim čitateľom a ktorá zároveň najhrozivejšie ovplyvňuje všetky naše spoločnosti. Väčšina mojich čitateľov bola asi vychovaná v jednom alebo druhom z dnešných troch „veľkých" monoteistických náboženstiev (štyroch, ak k nim počítate mormonizmus), ktoré sa všetky odvodzujú od mytologického patriarchu Abraháma. Túto rodinnú tradíciu bude treba mať na pamäti až do konca knihy.

V tejto chvíli chcem predísť nevyhnutnej pohotovej námietke proti tejto knihe, ktorá by sa inak - to je také isté, ako že po dni príde noc - zmenila by sa na posudok: „Boh, v ktorého neverí Dawkins, je Boh, v ktorého neverím ani ja. Neverím na starého muža na oblohe s dlhou bielou bradou." Ten starý muž je však bezvýznamné rozptyľovanie a jeho brada je taká nudná, ako je dlhá. Iste, rozptyľovanie je tu horšie ako bezvýznamnosť. Táto námietka je vypočítaná na odvedenie pozornosti od skutočnosti, že v čo ten človek skutočne verí, nie je o nič menej pochabé. Ja predsa viem, že neveríte na starého bradatého muža sediaceho na oblaku, takže nás nenechajte strácať s týmto čas. Neútočím na nijakú osobitnú verziu Boha alebo bohov. Útočím na Boha, na všetkých bohov, na všetko a všade, čo je nadprirodzené, kdekoľvek a kedykoľvek sa to objavilo alebo objaví.

 

Monoteizmus

Veľké tabuizované zlo v centre našej kultúry je monoteizmus. Z barbarského textu bronzovej doby, známeho ako Starý zákon, sa vyvinuli tri antihumánne náboženstvá - judaizmus, kresťanstvo a islam. Sú to náboženstvá s nebeským Bohom. Sú doslova patriarchálne - Boh je Všemohúci Otec - odtiaľ pochádza dvojtisícročný odpor voči ženám v krajinách postihnutých nebeským bohom a jeho pozemskými mužskými delegátmi.

Gore Vidal

 

Najstaršie z troch abrahámovských náboženstiev a zrejmý predchodca tých druhých dvoch je judaizmus: pôvodne kmeňový kult jediného ukrutne nepríjemného Boha, chorobne postihnutého sexuálnymi zákazmi, s pachom zhoreného mäsa, s povýšenectvom nad súperiacich bohov a s výlučnosťou jeho vyvoleného púšťového kmeňa. Počas rímskej okupácie Palestíny založil Pavel z Tarzu kresťanstvo ako menej bezohľadnú monoteistickú sektu judaizmu, aj menej exkluzívnu, ktorá z prostredia Židov hľadela von do ostatného sveta. O niekoľko storočí neskoršie sa Mohamed a jeho nasledovníci vrátili k nekompromisnému monoteizmu židovského originálu ale bez jeho výlučnosti. Na podklade novej svätej knihy, koránu, založili islam, pridajúc k šíreniu viery mocnú ideológiu vojenských výdobytkov.  Aj kresťanstvo sa šírilo mečom, najprv v rukách Rimanov, keď cisár Konštantín povýšil excentrický kult na štátne náboženstvo. Neskôr to boli križiaci, konkistádori a iní európski okupanti a kolonizátori, ktorí mali vždy misionárskych sprievodcov. Pre moje ciele možno všetky tri abrahámovské náboženstvá považovať za nerozoznateľné. Ak nespomeniem iné, ide o kresťanstvo, pretože s touto verziou som najlepšie oboznámený.  Pre moje ciele sú rozdiely menej dôležité ako podobnosti. A vôbec sa nebudem dotýkať iných náboženstiev, ako je budhizmus a konfuciánstvo.  Samozrejme treba niečo povedať o tom, že látku spracúvam nie ako náboženstvo, ale ako etické systémy alebo životné filozofie.

Jednoduchú definíciu predpokladu Boha, s ktorou som začal, treba pre poňatie abrahámovského Boha doplniť. Je to osobný Boh, ktorý nielenže stvoril vesmír a prebýva v ňom možno aj mimo neho (čokoľvek sa tým môže myslieť), ale má aj už spomínané nepekné ľudské vlastnosti.   

Či sú osobné kvality pekné alebo nepekné, nie sú časťou deistického Boha Voltaira alebo Thomasa Paina. Pri porovnaní s psychotickým previnilcom Starého zákona je deistický Boh Osvietenstva  18. storočia už v podstate väčšia bytosť: hodný svojej kozmickej kreácie nezaoberá sa povýšenecky s ľudskými záležitosťami, zdržanlivo sa drží bokom od našich súkromných myšlienok a nádejí, vôbec sa nezaujímajúc o naše špinavé hriechy alebo mrmlané kajania. Boh deistov je fyzik, čo má priviesť koniec fyziky, je alfa a omega matematikov, je zbožštením dizajnérov; je hyperinžinierom, čo určil zákony a konštanty vesmíru, nastavil ich s vynikajúcou presnosťou na podklade starších vedomostí, nechal vybuchnúť to, čo teraz nazývame horúcim veľkým treskom, potom sa utiahol a od tých čias sme o ňom nepočuli.

V dobách prísnej viery sa deisti hanobili ako nerozlíšiteľní od ateistov. Susan Jacoby zostavila v knihe Voľnomyšlienkari: Dejiny amerického sekularizmu (Freethinkers: A History of American Seularism) zoznam prívlastkov pre úbohého Thomasa Paina: odkundes , plaz, sviňa, besný pes, slaný haring, voš, arcibeštia, grobian, klamár a, samozrejme, neverec. Paine umrel v chudobe, opustený bývalými politickými priateľmi (s pochvalnou výnimkou Jeffersona), v rozpakoch pre jeho protikresťanské názory. Dnes sú základy vierouky kresťanstva posunuté tak ďaleko, že z deistov sa robí protiklad ateistov a dávajú sa - neslýchané - do jedného mecha s teistami. Veria predsa na najvyššiu inteligenciu, ktorá stvorila vesmír!

 

Sekularizmus, zakladajúci otcovia a náboženstvo v Amerike

Predpokladá sa, že zakladajúci otcovia americkej republiky boli deisti. Niet pochýb, že mnohí boli, hoci o väčšine sahovorilo ako o ateistoch. Isté je, že ich články o náboženstve o tom nepripúšťajú pochybnosti. Nech boli ich individuálne náboženské názory akékoľvek, kolektívne boli sekularisti a to je otázka, ktorou sa chcem zaoberať v tomto odseku, začínajúc - možno je to prekvapujúce - citovaním state senátora Barryho Goldwatera z roku 1981. Táto stať presvedčivo ukazuje, ako vysoko cenil tento kandidát na prezidentstvo a hrdina amerického konzervativizmu sekulárnu tradíciu založenia Republiky: 

„Niet inej pozície, na ktorej by ľudia tak nepohnute lipli, ako je ich náboženské presvedčenie. Nemajú mocnejšieho spojenca v každej diskusii ako je Ježiš Kristus, Boh alebo Alah, alebo ako nazveme túto najvyššiu bytosť. No ako pri každej inej mocnej zbrani, aj volanie božej pomoci sa má diať opatrne. Náboženské zoskupenia, ktoré sa tvoria v našom štáte, nepoužívajú svoj náboženský vplyv dosť rozumne. Pokúšajú sa prinútiť predstaviteľov vlády na stopercentné zastávanie ich stanoviska. Ak nesúhlasíte s týmito náboženskými skupinami v jednom osobitnom morálnom probléme, hneď si sťažujú a hrozia vám odňatím financií alebo hlasov, prípadne obidvomi. Úprimne povedané som chorý a unavený z politických kazateľov tohto štátu, ktorí mi prikazujú ako občanovi, že ak chcem byť morálnou osobou, musím veriť A, B, C, alebo D. Čo si o sebe myslia, že sú? Na základe čoho si dovoľujú dovolávať sa práva diktovať mi svoje morálne predstavy? Ešte väčšmi sa hnevám ako zákonodarca, keď musím znášať hrozby rozličných náboženských skupín, ktoré si myslia, že majú akési Bohom zaručené právo kontrolovať každé moje hlasovanie v senáte. Dnes ich varujem: Budem s nimi bojovať na každom úseku cesty, ak sa pokúsia diktovať svoje morálne názory všetkým Američanom v mene konzervativizmu." [19]

Náboženské názory zakladajúcich otcov sú pre propagandistov dnešnej Ameriky veľmi dôležité, lebo sú posadnutí snahou šíriť svoje prekrútené predstavy dejín USA. Proti ich názoru sa skutočnosť, že Spojené štáty neboli založené ako kresťanský štát, konštatovala v texte medzinárodnej Dohody s Tripolisom, zostaveným v roku 1796 Georgeom Washingtonom a podpísaným v roku 1797 Johnom Adamsom:

"Keďže vláda Spojených štátov sa v nijakom zmysle nezakladá na kresťanskom náboženstve; keďže nemá charakter nepriateľstva proti zákonom, náboženstvu a pokojnému žitiu Moslimov; a keďže menované štáty nikdy nevstúpili do vojny ani sa nedopustili nepriateľských činov voči žiadnemu moslimskému štátu, vyhlasujú obidve strany, že žiadne zámienky na základe náboženských názorov neprerušia harmóniu existujúcu medzi týmito dvomi štátmi."

 Úvodné slová tohto citátu by mohli zapríčiniť pobúrenie vo vládnych kruhoch dnešného Washingtonu. No Ed Bruckner presvedčivo dokázal, že vo svojom čase nevyvolali nesúhlas ani medzi politikmi ani vo verejnosti.[20]

Často sa hovorí o paradoxe, že na sekularizme založené Spojené štáty, sú teraz najreligióznejší štát v celom kresťanstve, kým Anglicko s cirkvou ustanovenou za štátnu a s konštitučným monarchom ako jej hlavou je medzi najmenej religióznymi. Ľudia sa ma sústavne pýtajú, ako je to možné. Neviem. Predpokladám, že Anglicku sa zrejme náboženstvo omrzelo po otrasnej histórii náboženských násilí, keď protestanti a katolíci striedavo získavali prevahu a systematicky vraždili jedni druhých. Druhá možnosť sa zakladá na pozorovaní, že Amerika je štát prisťahovalcov. Jeden kolega mi poukazuje na to, že prisťahovalci, vytrhnutí z prostredia stability a pohodlia rozšírenej rodiny v Európe, padli si do náručia s cirkvou ako náhradou za príbuzenstvo. Je to zaujímavá myšlienka, hodná sledovania. Mnohí Američania iste vidia v miestnej cirkvi dôležitú jednotku svojej identity, čo má niektoré znaky rozšírenej rodiny.

Existuje aj hypotéza, že religiozita Ameriky pramení, paradoxne, zo sekularizmu jej ústavy.  Práve pretože je Amerika sekularizovaná, stalo sa náboženstvo slobodným podnikaním. Súperiace cirkvi súťažia v snahe získať zbory veriacich - nielen tučné desiatky, ktoré to vynáša - a súťaž sa koná  so všetkými agresívnymi technikami trhoviska. Čo je dobré pre pracie prášky, je dobré pre Boha a výsledok je čosi, čo sa blíži náboženskej mánii dnešných menej vzdelaných tried. V Anglicku, naopak, náboženstvo pod vedením ustanovenej cirkvi sa stalo niečím len o málo viac ako príjemným trávením sociálneho spolužitia, sotva spoznateľným ako náboženstvo. Anglickú tradíciu pekne vyjadruje Giles Fraser, anglikánsky vikár a súčasne lektor filozofie v Oxforde, píšuci do Guardiana. Jeho článok má podtitulok „Ustanovenie Anglikánskej cirkvi vyňalo Boha z náboženstva, ale je tu riziko silnejšieho prístupu k viere."

„Boli časy, keď vidiecky vikár bol predstaviteľom  hlavnej osoby v anglickej dráme. Tento čaj pijúci milý excentrik s vyleštenými topánkami a slušnými spôsobmi reprezentoval typ náboženstva, pri ktorom sa nereligiózni ľudia necítili nedobre. Neprepadal do sladkastého existencializmu, nepritlačil vás k múru otázkou, či budete spasený, ešte menej kázal križiacke ťaženie alebo kládol pri reči bomby v mene nejakej vyššej moci."[21]

(Tiene Betjemanovho Our Padre, z ktorého som citoval na začiatku 1. kapitoly)

Pokračuje poznámkou, že „ten milý vidiecky vikár naočkoval rozsiahle kruhy Angličanov proti kresťanstvu". Článok končí nárekom nad nedávnym trendom v Anglikánskej cirkvi opäť brať náboženstvo vážne; posledná veta je varovanie: „treba sa obávať, že ducha anglického náboženského fanatizmu vypustíme z vládnej fľaše, v ktorej spal celé storočia".

 V súčasnej Amerike vyvádza duch náboženského fanatizmu natoľko, že zakladajúci otcovia by sa zhrozili. Ponechajme bokom otázku, či je alebo nie je správne zmieriť sa s existujúcim paradoxom a viniť z toho sekulárnu ústavu, ktorú oni vypracovali. Dôležité je, že zakladatelia USA boli temer iste sekularisti, ktorí verili, že náboženstvo treba držať mimo politiky. Je dosť náznakov, aby boli postavení na roveň s tými, čo dnes protestujú napríklad proti vyzývavému vystavovaniu Desatora na verejných miestach patriacich štátu. Cítim pokušenie uvažovať, či aspoň niektorí zo zakladateľov štátu mohli prekročiť hranice deizmu. Mohli byť agnostici alebo dokonca ateisti? Nasledujúci text od Jeffersona je nerozoznateľný od toho, čo by sme dnes nazvali agnosticizmom:

„Hovoriť o nemateriálnej existencii je reč o ničom. Povedať, že ľudská duša, anjeli, boh, sú nemateriálni, je ako povedať, že nie sú nič, že niet boha, anjelov, duše. Neviem uvažovať inakšie ... bez pádu do nezmyselnej priepasti snov a fantázií. Uspokojujú a dostatočne ma zamestnávajú veci, ktoré sú; neznepokojujem a netrápim sa pre veci, ktoré by síce mohli byť, ale pre ktoré nemám dôkazy."

Christopher Hitchens vyslovuje v životopise „Thomas Jefferson: americký autor" názor, že Jefferson bol pravdepodobne ateista a to v dobe, keď také niečo bolo veľmi ťažké. Pri vyslovení tohot názoru musíme však byť zdržanliví a brať do úvahy opatrnosť, ktorú musel Jefferson zachovávať počas svojho verejného politického života. Ale ako napísal svojmu synovcovi Petrovi Carrovi už v roku 1787, hľadania v tomto smere sa neslobodno zrieknuť zo strachu pred dôsledkami: „Ak hľadanie končí presvedčením, že nieto Boha, nájdeš povzbudenie k cnosti v úteche a potešení, ktoré pritom pociťuješ, ako aj v láske iných, ktorých ti to získa."

Nasledujúcu radu Jeffersona, tiež z jeho listu Carrovi, považujem za priam dojímavú: „Stras zo seba všetok strach servilných predsudkov, pred ktorými sa sluhovsky hrbia slabí duchovia. Fixuj rozum pevne v jeho sídle a volaj ho za sudcu pre každý skutok, každý názor. Odvážne spochybni aj existenciu Boha; pretože ak je, musí vyššie hodnotiť uctenie rozumu ako slepecký strach." Jeffersonove poznámky typu „Kresťanstvo je najzvrhlejší systém, aký kedy postihol človeka." sa znesú s deizmom, ale aj s ateizmom.  Tak je to aj s robustným antiklerikalizmom Jamesa Madisona: „Počas skoro pätnásť storočí stál legálny štatút kresťanstva pred súdom. Aké plody prinieslo? Skoro všade a viac alebo menej: u duchovenstva pýchu a záhaľčivosť; u jednoduchých veriacich nevedomosť a podliezavosť; u obidvoch poverčivosť, pobožnostkárstvo a prenasledovanie." To isté sa dá povedať o výroku Benjamina Franklina: „Majáky sú užitočnejšie ako náboženstvo" a Johna Adamsa „Toto by bol najlepší zo všetkých možných svetov, keby tu nebolo náboženstvo." Od Adamsa pochádza aj ďalší nádherný výrok proti kresťanstvu: „Kresťanskému náboženstvu rozumiem tak, že malo a má za základ zjavenie. Ale ako sa stalo, že milióny bájok, rozprávok a legiend sa pomiešali so židovským aj kresťanským zjavením a urobili z nich najkrvavejšie náboženstvá, aké kedy boli?" V inom liste, tento raz Jeffersonovi, stojí: „Až ma striasa pri pomyslení na najfatálnejší príklad zneužitia žiaľu v doterajšej histórii ľudstva - kríž. Uvedom si, koľko pohrôm spôsobil tento symbol žiaľu!"

Nech boli Jefferson a jeho kolegovia teisti, deisti, agnostici či ateisti, celkom iste boli zanietení sekularisti. Boli presvedčení, že náboženské názory prezidenta (či už ich má alebo nie) sú výlučne jeho osobná záležitosť. Všetci zakladajúci otcovia, bez ohľadu na ich súkromné náboženské presvedčenie, by žasli, keby čítali správu novinára Roberta Shermana o rozhovore s Georgeom Bushom starším, ktorý na otázku, či uznáva rovnaké občianstvo a vlastenectvo Američanom, ktorí sú ateisti, odpovedal:„Nie, neuznávam, žeby sa ateisti mali považovať za občanov alebo za vlastencov. Sme jeden národ pod ochranou Boha."[22] V predpoklade, že Shermanova správa je hodnoverná (nanešťastie nepoužíval magnetofón a iné noviny o tom v tom čase nepísali), pokúste sa nahradiť ateistov „židmi", „moslimami" alebo „čiernymi". To vám dá mieru predsudku a diskriminácie, ktorú musia dnes znášať americkí ateisti. Priznania osamelého ateistu v denníku New York Times od Natalie Angierovej je smutný a dojemný opis pocitov izolácie ateistu v dnešnej Amerike.[23] Ale izolácia amerických ateistov je ilúzia, usilovne pestovaná predsudkami. Ateisti sú v Amerike početnejší, ako sa zväčša myslí. Ako som povedal v predhovore, amerických ateistov je oveľa viac ako Židov, no židovská loby je notoricky známa ako najmocnejšia loby vo Washingtone. Čo by mohli dosiahnuť americkí ateisti, keby boli lepšie organizovaní?[*]

Vo svojej obdivuhodnej knihe Ateistický vesmír líči David Mills historku, ktorú by ste odmietli ako nerealistickú karikatúru bigotnosti polície, keby to bola fikcia. Jeden kresťanský liečiteľ vierou organizoval „križiacke ťaženie zázrakov", v priebehu ktorého prišiel raz do roka do Millsovho mesta. Medzi iným radil diabetikom zahodiť inzulín, pacientom s rakovinou zrieknuť sa chemoterapie a prikazoval im miesto toho modliť sa. Rozumný Mills sa rozhodol organizovať varovnú mierovú demonštráciu. Urobil však chybu, keď išiel na políciu informovať ju o svojom pláne; žiadal policajnú ochranu pred možnými útokmi prívržencov liečiteľa vierou.  Prvý policajt, s ktorým hovoril, sa ho pýtal, či je s ním alebo proti nemu (mysliac na liečiteľa). Keď Mills povedal, že je „proti nemu", prekvapil ho policajt priznaním, že aj sám má v úmysle ísť na zhromaždenie a osobne tam napľuť Millsovi do tváre. Mills sa rozhodol skúsiť šťastie u druhého policajta.  Tento povedal, že keby sa niektorý z prívržencov liečiteľa dopustil násilia proti Millsovi, zatkol by Millsa s odôvodnením že „sa pokúšal miešať sa do Božieho diela". Mills sa vrátil domov a telefonoval na policajnú stanicu v nádeji, že na vyššej služobnej úrovni sa stretne so sympatiou.

Po dlhšej dobe ho spojili so seržantom, ktorý ho schladil: „Do pekla s vami, človeče! Žiaden policajt predsa nebude chrániť sprepadených ateistov! Dúfam, že vás tam niekto poriadne skrvaví." Ukázalo sa, že na tej strážnici bolo málo pochopenia, ľudskej starostlivosti a zmyslu pre povinnosť. Mills udáva, že vtedy hovoril so siedmimi alebo ôsmimi policajtmi a ani jeden mu nesľuboval pomoc; viacerí mu priamo vyhrážali násilím.

Anekdoty o podobných predsudkoch sú časté a Margaret Downeyová zo Spoločnosti voľnomyšlienkarov vo Veľkej Philadelphii systematicky zaznamenáva také prípady.[24] Jej databáza  incidentov, katalogizovaná podľa obcí, škôl, pracovísk, médií, rodín a vlády, obsahuje príklady obťažovania, strát zamestnania, vylúčenia z rodiny, ba aj vrážd.[25] Jej dokumentovaný dôkaz nenávisti a neporozumenia ateistov uľahčuje uveriť, že v Amerike je pre čestného ateistu prakticky nemožné vyhrať verejné voľby. Je tu 435 členov Kongresu a 100 senátorov. Ak predpokladáme, že väčšina z týchto 535 jednotlivcov tvorí vzdelanú vzorku občianstva, je štatisticky isté, že značná časť z nich musia byť ateisti. Museli klamať alebo zatajovať svoje skutočné presvedčenie, aby boli zvolení. Kto im môže niečo vyčítať, ak voliči, ktorých museli presvedčiť, sú takí? Všeobecne sa uznáva, že priznať sa k ateizmu by pre každého kandidáta na prezidentstvo bola okamžitá politická samovražda.

Tieto skutočnosti o dnešnej politickej klíme vo Spojených štátoch a ich dôsledky by boli zdesili Jeffersona, Washingtona, Madisona, Adamsa a všetkých ich priateľov. Či už boli ateisti, agnostici, deisti alebo kresťania, v hrôze by sa boli odvrátili od teokratov Washingtonu začiatku 21. storočia  Miesto toho by ich to ťahalo k sekularistickým zakladajúcim otcom postkoloniálnej Indie, najmä k religióznemu Gandhimu („Som hinduista, som moslim, som žid, som kresťan, som budhista") a ateistovi Nehruovi:

 „Divadlo toho, čo sa volá náboženstvom alebo do určitej miery organizovaným náboženstvom, v Indii a inde, ma vždy napĺňalo hrôzou. Často som ho odsudzoval a prial som si zmiesť to všetko zo stola. Skoro vždy sa ukázalo, že za tým stojí slepá viera a zaostalosť, dogmy a bigotnosť, povera, vykorisťovanie a zachovávanie osobných privilégií."

Nehruovu definíciu sekulárnej Indie podľa Gándhího sna (keby sa bol realizoval, namiesto rozdelenia celého ich štátu náboženskými krvavými kúpeľmi) skoro by bol mohol napísať Jefferson:

„Hovoríme o sekulárnej Indii ... Niektorí ľudia si myslia, že tým sa myslí niečo oponujúceho náboženstvu. To nie je správne. Znamená to, že India je štát, ktorý uctieva všetky viery rovnako a dáva im všetkým rovnaké možnosti; India má dlhú históriu tolerancie. V štáte ako je India, ktorý má mnoho vier a náboženstiev, nedá sa vybudovať skutočný nacionalizmus inakšie ako na báze sekularity.[26]

Boh deistov je celkom iste zlepšenie oproti biblickej oblude. Nanešťastie je len o málo pravdepodobnejšie, že existuje, alebo či vôbec existoval. V každej jeho forme je predpoklad Boha nepotrebný[†]*. Predpoklad Boha je temer vylúčený aj zákonmi pravdepodobnosti. Vrátim sa k tomu v 4. kapitole. Najprv preberiem v 3. kapitole údajné dôkazy božej existencie.

Medzitým sa obrátim na agnosticizmus a na mylnú mienku, že existencia či neexistencia boha je nedotknuteľná otázka, ležiaca navždy mimo dosah vedy.

 

Bieda agnosticizmu

Robustný svalnatý kresťan kážuci nám z kazateľne môjho dávneho kostolíka pripúšťal náznak porozumenia pre ateistov. Tí vraj majú aspoň odvahu priznať sa k svojmu pochabému presvedčeniu. Neznášal agnostikov: tí nerozhodní, kašovití, ako slabý čaj, nedochôdčatá, burina, bledí tajnostkári, váhajúci, vyčkávajúci. Čiastočne mal pravdu, ale z úplne iného dôvodu. Podľa Quentina de la Bedoyere v tom istom zmysle aj katolícky historik Hugh Ross Williamson „rešpektoval angažovaných veriacich rovnako ako angažovaných ateistov; pohŕdal neslanými-nemastnými bezkostnými tuctovými prostrednosťami, ktoré sa trepocú v strede". (27).

Nie je na tom nič zlé, ak sme agnostickí v prípadoch, keď chýbajú dôkazy, že niečo je tak alebo onak. Vtedy je to rozumné stanovisko. Carl Sagan hrdo priznal, že je agnostik v otázke, či niekde vo vesmíre existuje život. Keď odmietol vysloviť jednoznačné stanovisko a účastník diskusie  naňho tlačil, aby povedal, čo cíti vo svojom vnútri, dal nesmrteľnú odpoveď: „Ale veď ja nemyslím svojimi vnútornosťami, žalúdkom. Verte mi, konečný súd sa má povedať, až keď sú dôkazy." (28). Otázka mimozemského života je otvorená. Obidve strany môžu predložiť dobré argumenty, ale chýbajú dôkazy na načrtnutie pravdepodobnosti jedným alebo druhým smerom. Určitý druh agnosticizmu je primerané stanovisko v mnohých vedeckých otázkach, ako napríklad čo zapríčinilo veľkú extinkciu živočíšnych druhov na konci permského obdobia, najväčšiu masovú extinkciu vo fosílnej histórii. Mohol to byť podobný náraz meteoritu ako ten, čo s väčšou pravdepodobnosťou spôsobil neskoršie vyhynutie dinosaurov. Ale mohli to byť rozličné iné príčiny alebo ich kombinácie. Pri obidvoch masových vyhynutiach je agnosticizmus rozumné stanovisko. Čo však povedať v otázke Boha? Máme byť aj pri ňom agnostickí? Mnohí povedali zaručene Áno, a to často s presvedčivosťou, ktorá naznačuje priveľký protest. Majú pravdu?

Začnem s tým, že rozlišujem dva druhy agnosticizmu. DPA, alebo dočasný praktický agnosticizmus, je oprávnené vyčkávanie pri obloku, pretože existuje definitívna odpoveď, taká alebo onaká, ale zatiaľ nám chýba dôkaz (alebo mu nerozumieme, alebo nemáme čas zaoberať sa ním). DPA je rozumné stanovisko voči permskej extinkcii; pravda existuje, a dúfame, že jedného dňa sa ju dozvieme, hoci teraz ju nepoznáme.

Existuje však aj vysedávanie pri obloku bez možnosti úniku, ktoré nazývam PAP, permanentný agnosticizmus z princípu. (V angličtine tu existuje slovná hračka. Skratka pre PAP, permanent agnosticism in principle, je - náhodou - totožná s výrazom dávneho učiteľa pre agnosticizmus, pap = kaša; pozn. prekl.). PAP-štýl agnosticizmu je vhodný pre otázky, na ktoré nikdy nebude odpoveď, pretože nech by sme získali akékoľvek dôkazy, už samotný pojem dôkazu tu neplatí. Otázka sa kladie na inej úrovni, v inej dimenzii, mimo oblasti, kde sa dá získať dôkaz.  Príkladom môže byť filozofický oriešok, či aj vy vidíte červenú farbu tak ako ja. Možno je vaša červená farba ako moja zelená, alebo ako nejaká celkom iná farba, akú si viem prestaviť.

Filozofi radi uvádzajú tento problém ako jednu z otázok, na ktorú nikdy nebude odpoveď, nech by sme získali aké nové dôkazy. Niektorí vedci a iní intelektuáli sú presvedčení - podľa môjho názoru príliš  nedočkavo - že otázka existencie Boha patrí do tejto navždy neprístupnej kategórie PAP. Z toho často robia, ako uvidíme, nelogickú dedukciu, že hypotéza božej existencie je rovnako pravdepodobná ako hypotéza jeho neexistencie. Stanovisko, ktoré idem zastávať, je celkom iné: agnosticizmus v otázke existencie Boha patrí pevne do kategórie DPA.  Boh je, alebo nie je. To je vedecká otázka; možno jedného dňa sa dozvieme odpoveď a medzitým môžeme povedať niečo dosť prísne o pravdepodobnosti. V dejinách myslenia existujú príklady, že prišli odpovede na otázky, ktoré sa predtým považovali za navždy pre vedu neriešiteľné.  V roku 1835 napísal slávny francúzsky filozof Auguste Comte o hviezdach, že nikdy nebudeme schopní študovať nejakou metódou ich chemické zloženie či mineralogickú štruktúru. No ešte nedopísal tieto slová, keď Frauenhofer začal používať spektroskop na chemickú analýzu slnka a dnes spektroskopisti denne usvedčujú Comtov agnosticizmus z omylu svojimi analýzami chemického zloženia aj veľmi vzdialených hviezd. (29). Nech bol presný stav Comtovho astronomického agnosticizmu akýkoľvek, táto historka nás prinajmenšom upozorňuje, že treba zaváhať pred vyslovením večnej pravdy o agnosticizme príliš hlasito. Napriek tomu, ak ide o Boha, aj mnohí veľkí filozofi a vedci to s radosťou robili, začínajúc samotným vynálezcom pojmu agnosticizmus, T.H. Huxleyom. (30). Huxley vysvetlil toto smerovanie snahou vyrovnať sa s osobným útokom, ktorého bol cieľom. Riaditeľ Kráľovského kolégia, reverend Dr. Vace, zahrnul pohŕdaním Huxleyho tzv. „zbabelý agnosticizmus":

„Možno sám dáva prednosť tomu nazývať sa agnostikom; ale jeho skutočné pomenovanie je iné, staršie - je neverec; dá sa povedať aj neveriaci. Slovo neverec má možno nepekný význam.  Asi je správne, ak ho má. Je a malo by ostať zlou vlastnosťou človeka, vedieť otvorene priznať, že neverí v Ježiša Krista."

Huxley nebol z tých, čo nechajú beztrestne vysloviť takéto slová a jeho odpoveď v roku 1889 bola tak zdrvujúca, ako sa dalo čakať (hoci nikdy nevybočila zo škrupulózne dobrých spôsobov: ako Darwinova doga mal zuby dobre nabrúsené viktoriánskou dvornou iróniou). Najprv priznal Dr. Vacemu nevinu a pochoval všetko ostatné; potom sa vrátil k slovu „agnostik" a vysvetlil, ako k nemu prišiel. Ostatní vraj boli celkom istí, že dosiahli určitý stupeň poznania - „gnosis", že viac alebo menej úspešne vyriešili problém existencie Boha. „Bol som si istý, že ja som ho nevyriešil, a bol som aj pevne presvedčený, že tento problém je neriešiteľný. S Humom a Kantom na mojej strane som sa pri obrane tohto názoru nemusel považovať za trúfalého ...Tak som vtedy myslel a došiel som až k tomu, čo som považoval za význam výrazu „agnostický"". V ďalšej časti prednášky Huxley vysvetlil, že agnostici nemajú vieru, a to dokonca ani negatívnu.

Skutočne, agnosticizmus nie je viera; je to metóda, ktorej podstata spočíva v prísnom dodržaní jedného princípu. Pozitívne znenie tohto princípu je nasledujúce: Vo veciach intelektu sleduj svoj rozum tak ďaleko, ako ťa nesie, bez ohľadu na každé iné uvažovanie. A negatívne znenie: Vo veciach intelektu netvrď, že závery sú isté, ak nie sú dokázané alebo dokázateľné. Takto som prišiel na agnostickú vieru, že ak niekto považuje niečo za vcelku nedokázané, nemá sa hanbiť pozrieť vesmíru do tváre, nech mu tento chystá akýkoľvek osud."

Pre vedca sú to závažné slová a T.H. Huxleya nemožno kritizovať len tak ľahko. Zdá sa mi však, že pri svojej koncentrácii na absolútnu nemožnosť dôkazu existencie či neexistencie Boha Huxley nepomyslel na tiene pravdepodobnosti. Skutočnosť, že existenciu niečoho nemôžeme ani dokázať ani vyvrátiť, nestavia existenciu a neexistenciu na jednu rovinu.  Nemyslím, že Huxley by s týmto konštatovaním nesúhlasil a mám podozrenie, že keď sa zadalo, že tak robí, snažil sa zo všetkých síl povoliť v jednom bode, aby poistil druhý. Všetci sme to urobili raz alebo inokedy. Na rozdiel od Huxleya tvrdím, že existencia Boha je vedecká hypotéza ako iné. Hoci sa dá ťažko testovať v praxi, patrí do tej kategórie DPA, dočasného praktického agnosticizmu, ako permská alebo kretácejská  extinkcia (vymieranie). Bytie alebo nebytie Boha je vedecký fakt týkajúci sa vesmíru, riešiteľný principiálne, ak nie v praxi. A aj keby sa božia existencia nedala nikdy dokázať či vyvrátiť nijakou metódou s istotou, predsa len dostupné dôkazy a úvahy by mali viesť k odhadu pravdepodobnosti, ktorý je oveľa viac ako 50 %.

Berme teraz myšlienku škály pravdepodobností vážne a umiestnime na ňu ľudské posudky božej existencie medzi dva extrémy opačnej istoty. Škála plynie nepretržite, ale dá sa znázorniť siedmimi míľnikmi popri ceste:

1. Silný teista. 100 % pravdepodobnosť existencie Boha. Slovami C.G. Junga: „Ja neverím, ja viem (že je)."

2.Veľmi vysoká pravdepodobnosť, ale nie 100 %. De facto teista: „Nie som si istý, ale silne verím v Boha a žijem svoj život v predpoklade, že jestvuje."

3. Vyššia ako 50 %, ale nie veľmi vysoká. Technicky agnostik, ale so sklonom k deizmu: „Som veľmi neistý, ale prikláňam sa k viere v Boha."

4. Presne 50 %. Úplne nestranný agnostik: „Božia existencia a neexistencia sú presne rovnako pravdepodobné, ekviprobabilné."

5. Menej ako 50 %, ale nie oveľa menej. Technicky agnostik, ale so sklonom k ateizmu: „Neviem, či Boh existuje, ale mám chuť byť skeptický."

6. Veľmi nízka pravdepodobnosť, ale nie nulová. De facto ateista: „Nemôžem to vedieť s istotou, ale žijem svoj život s predpokladom, že Boha niet."

7. Silný ateista. Hovorí „Viem, že niet Boha" s takým presvedčením, ako Jung „vie", že Boh existuje.

Bol by som prekvapený, keby som stretol veľa ľudí v 7. kategórii, ale zakladám ju kvôli symetrii s 1.kategóriou; je tej istej povahy ako viera, ktorá privedie človeka, povedzme takého Junga, aby niečo uveril aj bez primeraného dôvodu; Jung veril napríklad, že niektoré knihy na jeho pracovnom stole niekedy spontánne vybuchujú s hlasným treskom ...  

Ateisti nemajú vieru; a samotný rozum nestačí na privedenie k úplnému presvedčeniu, že niečo zaručene neexistuje. Preto sa 7. kategória prakticky vidí prázdnejšia ako jej opak, 1. kategória s jej početnými oddanými obyvateľmi. Sám sa počítam do 6. kategórie so silným sklonom pre 7. - agnostikom som len do tej miery, ako som agnostikom ohľadom víl v zákutiach záhrady.

Škála pravdepodobností pracuje veľmi dobre pre DPA (dočasný praktický ateizmus). Bez rozmýšľania má človek pokušenie zaradiť PPA (permanentný principiálny agnosticizmus) do stredu spektra s 50 %-nou pravdepodobnosťou božej existencie, ale to nie je správne. Agnostici kategórie TPA tvrdia, že nemôžeme nič povedať o tom, či Boh existuje alebo neexistuje. Pre nich je táto otázka principiálne nezodpovedateľná, a preto aj prísne odmietajú nechať sa umiestniť niekde na škále pravdepodobností.

Skutočnosť, že nemôžem vedieť, či je vaša červená farba rovnaká ako moja zelená, nedosahuje pravdepodobnosť 50 %. Propozícia je prázdna až nezmyselná, než aby sa jej pridalo na váhe uvažovaním o jej pravdepodobnosti. To je však veľmi rozšírený omyl a musíme sa ním zaoberať, aby sme sa dostali od predpokladu, že otázka existencie Boha je principiálne nezodpovedateľná k záveru, že jeho existencia a neexistencia sú ekviprobabilné.

Iný pôsob znázornenia tohto omylu je možný cestou bremena dôkazu, ako to zábavne urobil svojou parabolou o nebeskom čajovníku Bertrand Russell (31).

Mnohí ortodoxní veriaci sa vyjadrujú tak, ako keby bolo úlohou skeptikov vyvrátiť zjavené dogmy a nie povinnosťou dogmatikov dokázať ich pravdu. To je, samozrejme, omyl. Keby som povedal, že medzi zemou a Marsom obieha po eliptickej dráhe okolo slnka porcelánová čajová kanvica, nikto by nevyvrátil moje tvrdenie, ak som sa opatrne poistil a dodal, že ten čajovník je taký malý, že ho nezistia ani naše najvýkonnejšie ďalekohľady.  Keby som však išiel ďalej a tvrdil, že keďže sa môj údaj nedá vyvrátiť, neslobodno o ňom pochybovať, právom by si o mne všetci pomysleli, že táram nezmysly. Keby sa však existencia takej čajovej kanvice opakovane potvrdzovala v starodávnych knihách, keby sa o nej ako o posvätnej udalosti kázalo každú nedeľu v kostoloch, keby sa vštepovala do myslí detí od predškolského veku, to by sa zaváhanie o jej existencii stalo znakom výstrednosti a odporúčalo by sa poslať pochybovača k psychiatrovi v moderných časoch, ako nedobrovoľne išiel k inkvizítorovi v minulosti.

Nestrácajme týmito rečami čas, veď pokiaľ viem, nikto nezbožňuje čajové kanvice;[‡] ak sa na nás pritlačí, neváhame vysloviť pevné presvedčenie, že orbitálna čajová kanvica zaručene neexistuje.

Prísne vzaté by sme vo veci čajovej kanvice všetci mali byť agnostikmi: nemôžeme bezpečne dokázať, že jej niet. V praxi však prechádzame od agnosticizmu (nevedomosti) vo veci čajovej kanvice k „ateizmu" (neviere) vo veci čajovej kanvice. (V angličtine tu existuje slovná hračka a-teapotism pozn. prekl.)

Jeden môj priateľ, vychovaný ako Žid a stále dodržujúci z lojálnosti voči svojmu dedičstvu svätenie soboty a iné židovské zvyky, sa považuje za „agnostika vo veci piadimužíkov". Považuje Boha za nie väčšmi pravdepodobného ako trpaslíka.

Nemôžete vyvrátiť ani jednu hypotézu, obidve sú rovnako nepravdepodobné. Je a-teistom v rovnakom rozsahu ako a-trpaslíkovcom. Popritom je agnostikom vo veci obidvoch, a to v rovnako nepatrnom rozsahu.

Je samozrejmé, že Russellova čajová kanvica zastupuje nekonečný počet vecí, ktorých existencia je mysliteľná, ale nedá sa dokázať. Veľký americký právnik Clarence Darrow povedal: „Neverím v Boha tak, ako neverím na Mamičku hus (detská rozprávková hra). "

Novinár Andrew Mueller je toho názoru, že priznávanie sa  k nejakému náboženstvu „nie je menej ani väčšmi záhadné, ako by bolo rozhodnúť sa veriť, že zem má podobu kosoštvorca a nachádza sa vo vesmíre v klepetách dvoch ohromných zelených ustríc nazývaných Esmeralda a Keith". (32).  Filozofickým favoritom záhad je neviditeľný, nedotknuteľný, nepočuteľný jednorožec, ktorého existenciu sa deti pokúšajú vyvrátiť každý rok v letnom Tábore otázok. (33)*. Na internete pôsobí tohto času Lietajúce špagetové monštrum - rovnako nevyvrátiteľné ako Jahve alebo čokoľvek podobné; mnohí udávajú, že sa ich dotklo svojím rezancovým príveskom. S radosťou som privítal knižné uverejnenie Biblie Lietajúceho špagetového monštra (34), ktorému mnohí tlieskajú. Sám som to nečítal, veď kto potrebuje čítať evanjelium, ak vie, že je to pravda? Mimochodom, stalo sa už aj, čo sa stať malo - veľký rozkol (schizma) je tu - v podobe Reformovanej cirkvi lietajúceho špagetového monštra. (35).

Tábor otázok dáva zriaďovaniu letných táborov pre mládež nové obdivuhodné nasmerovanie. Kým iné tábory majú spravidla náboženský alebo skautský etický podklad, tento organizujú sekulárni humanisti; založili ho Edwin a a Helen Kaginoví v štáte Kentucky. Popri všetkých bežných aktivitách v letných táboroch sa tam deti učia myslieť skepticky a samostatne  (www.camp-quest.org). Ďalšie Tábory otázok vznikajú v štátoch Tennessee, Minnesota, Michigan, Ohio a v Kanade. 

 Pointou všetkých týchto scestných príkladov je, že sú nevyvrátiteľné, no nikto si nemyslí, že hypotéza ich bytia má rovnakú úroveň ako hypotéza ich nebytia.

 Russell končí pointou, že bremeno dôkazu spočíva na veriacich, nie na nevercoch. Podobná je moja pointa, že pravdepodobnosť čajovej kanvice (špagetového monštra, Esmeraldy, Keitha, jednorožca) nie je rovná ich nepravdepodobnosti.

Skutočnosť, že čajové kanvice na orbite a trpaslíci či víly v zákutiach záhrad sa nedajú dokázať, nepociťuje žiaden rozumný človek ako záťaž, ktorá by volala po zaujímavých argumentoch. Nikto z nás necíti povinnosť vyvracať niektorý z miliónov zďaleka privlečených nápadov vysnívaných plodnou či vtipnou predstavivosťou   Keď sa ma spytovali, či som ateista, považoval som za zábavnú stratégiu upozorniť ich, že pýtajúci sa je tiež ateista - v ohľade Dia, Apola, Amona, Raa, Mitrasa, Baala, Thora, Votana, Zlatého teľaťa a Lietajúceho špagetového monštra. Lenže ja idem o jedného Boha ďalej.

Všetci cítime oprávnenie vysloviť v mnohých  záležitostiach extrémny skepticizmus, idúci až po kategorickú nevieru - v prípadoch jednorožca, trpaslíkov, gréckych, rímskych, egyptských a vikinských bohov sa s tým (dnes už) ani nemusíme obťažovať. No v prípade abrahámovského Boha sa s tým treba obťažovať, treba vysloviť svoj skepticizmus, pretože podstatná časť ľudí na našej spoločnej planéte tuho verí na jeho existenciu. Russellova čajová kanvica demonštruje, že všadeprítomnosť viery v Boha, na rozdiel od viery v nebeské kanvice, neprenáša bremeno dôkazu do logického myslenia, hoci sa zdá, že ho prenáša do oblasti praktickej politiky.  Ako triviálna záležitosť sa akceptuje, že nemôžete dokázať neexistenciu Boha, aspoň v tom zmysle, že nikdy sa nedá absolútne dokázať neexistencia ničoho. Nezáleží na tom, či sa dá existencia Boha vyvrátiť (nedá sa), ale či je jeho existencia pravdepodobná. To je iná otázka. Niektoré nedokázateľné veci sa považujú citeľne za oveľa menej pravdepodobné ako iné nedokázateľné veci. Niet dôvodov považovať Boha za imúnneho voči úvahám podľa stupnice pravdepodobnosti. A iste niet dôvodov predpokladať, že jeho pravdepodobnosť existencie je 50 %, keďže sa nedá dokázať ani vyvrátiť. Práve naopak, ako uvidíme.

 

NOMA  (Non-Overlapping Magisteria)

 

Ako sa Thomas Huxley zo všetkých síl snažil naoko brániť úplne nestranný agnosticizmus, ležiaci presne v strede mojej sedemstupňovej škály, to isté robia teisti z opačného konca a pre rovnaké príčiny. Teológ Alister McGrath robí z toho ťažisko svojej knihy Dawkinsov Boh: gény, memy a pôvod života. Po čestnom zhrnutí mojich vedeckých diel zdá sa mať len jednu vyvracajúcu námietku: „ ... nepopierateľne a hanebne slabý bod, že neviete vyvrátiť existenciu Boha." Pri čítaní McGratha som stranu po strane čarbal na okraj „čajová kanvica". Po viacerých citáciách sa vracia k T.H. Huxleyovi a píše: „Majúc dosť teistov aj ateistov s ich beznádejne dogmatickými konštatovaniami na základe nedostatočných empirických dôkazov, Huxley vyhlásil, že otázka Boha sa nedá vyriešiť vedeckými metódami."

McGrath pokračuje citovaním Stephena Jay Goulda v rovnakom duchu: „Vravím to v mene všetkých svojich kolegov a po ixté (od veľkých zhromaždení v kolégiách po vedecké články): veda jednoducho nemôže (svojimi legitímnymi metódami) rozhodovať vo veci možnej božej nadradenosti prírode. Ani to netvrdíme, ani to nezamietame. Ako vedci to jednoducho nemôžeme komentovať." Napriek sebaistému, priam zastrašujúcemu tónu Gouldovho vyhlásenia, aké má oprávnenie? Prečo sa ako vedci nemáme vyjadrovať k Bohu? A prečo nie je Russellova čajová kanvica, prečo nie sú Lietajúce špagetové monštrá rovnako imúnne voči vedeckému skepticizmu? Ako za chvíľku ukážem, vesmír s kreatívnym dozorcom by bol veľmi odlišný od vesmíru bez neho. Prečo to nie je vedecký predmet?

Gould sa zo všetkých síl snažil brániť svoje stanovisko v jednej zo svojich menej obdivuhodných kníh, Skaly vekov. Tu zaviedol skratku NOMA pre „non overlapping magisteria", neprekrývajúce sa magistériá (oblasti).

Sieť, magistérium, oblasť vedy zaujíma empirickú, skúsenostnú sféru sveta: z čoho sa vesmír skladá (fakty) a ako funguje (teória). Magistérium náboženstva sa zaujíma o otázky konečného významu, cieľa a morálnej hodnoty. Tieto dve magistériá sa ani neprekrývajú, ani nepokrývajú celú problematiku (uvážme, napríklad magistérium umenia alebo zmysel krásy). Povedané starým spôsobom to znie, že veda má na starosti vek skál, náboženstvo skaly vekov; veda študuje, čo je nebo, náboženstvo, ako sa do neba dostať.

To znie úžasne - ale presvedčivo len do tých čias, kým sa nad tým nezamyslíte. To sú ktoré, tie konečné otázky, v ktorých prítomnosti je náboženstvo čestný hosť a veda sa musí s rešpektom držať bokom?

Martin Rees, slávny cambridgeský hvezdár, ktorého som už spomenul, začína svoju knihu Náš kozmický domov postavením dvoch kandidátov na posledné otázky a dávajúc pre NOMA priateľské odpovede.„Dominujúce mystérium je, prečo niečo vôbec existuje. Čo vdychuje život rovniciam a aktualizuje ich v skutočnom vesmíre? Také otázky ležia mimo vedy; sú provinciou filozofov a teológov". Ja by som skôr povedal, že ak možno sú mimo oblasť vedy, celkom iste sú mimo provincie teológov. (A pochybujem že sa filozofi Reesovi poďakujú zato, že ich hádže do jedného vreca s teológmi). Pokúša ma to ísť ďalej a vysloviť začudovanie, v akom možnom zmysle môžu teológovia povedať, že majú provinciu. Rád si v tejto súvislosti spomínam na poznámku bývalého wardena (riaditeľa) môjho oxfordského kolégia. Jeden mladý teológ sa uchádzal o postgraduálne vedecké štipendium a jeho doktorská téza o kresťanskej teológii vyvolala wardenovu poznámku: „Pochybujem, či je to vôbec nejaký predmet."

 Môžu priniesť teológovia do riešenia závažných kozmologických otázok takú expertízu, akú vedci priniesť nemôžu? V inej knihe uvádzam slová jedného oxfordského astronóma, ktorý mi na túto otázku odpovedal: „Ó, to teraz opúšťame sféru vedy. Tu vás musím poslať k nášmu dobrému priateľovi kaplánovi." Nebol som dosť rýchly vyraziť zo seba odpoveď, ktorú som napísal neskoršie: „Ale prečo ku kaplánovi? Prečo nie k záhradníkovi alebo k šéfovi?" Prečo vedci tak zbabelo rešpektujú ambície teológov aj v otázkach, pri ktorých títo nie sú o nič kvalifikovanejší ako oni sami?

Nudné je klišé (na rozdiel od iných nie je ani pravdivé), že veda sa zaoberá otázkami AKO, kým len teológia má odpovede na otázky PREČO. Čo, pre všetko na svete, znamená otázka Prečo? Nie každá veta začínajúca sa slovkom „Prečo" je oprávnená.  Prečo sú jednorožci dutí? Niektoré otázky si jednoducho nezaslúžia odpoveď. Akú farbu má abstrakcia? Ako vonia nádej? Skutočnosť, že otázka môže byť gramaticky správne formulovaná ju nerobí zmysluplnou ani jej nedáva právo, aby sa ňou niekto seriózne zaoberal. A ak je otázka oprávnená a veda nedáva odpoveď, neznamená to, že náboženstvo tú odpoveď dá.

Možno existujú ozaj hlboké a zmysluplné otázky, ktoré naveky presahujú možnosti vedy. Možno kvantová teória už klope na dvere toho, čo je zatiaľ nepreniknuteľné. Ak však dnes ešte veda nevie odpovedať na konečné otázky, prečo si niekto myslí, že náboženstvo odpoveď má? Mám podozrenie, že ani cambridgeskí ani oxfordskí astronómovia v skutočnosti neverili, že teológovia majú odborné znalosti, ktoré im umožňujú odpovedať na otázky, ktoré sú príliš hlboké pre vedu. Mám podozrenie, že aj jedni aj druhí sa snažili urobiť všetko zo zdvorilosti: teológovia nemajú nič cenného, čo by o niečom povedali; nechajme ich povedať pár banálností a nech sa starajú o pár otázok, na ktoré nikto nevie a možno ani nikdy nebude vedieť odpovedať.  No ja si na rozdiel od mojich priateľov astronómov nemyslím, že máme zdanlivé otázky niekomu prepustiť. Zatiaľ nevidím nijaké dobré dôvody na predpoklad, že teológia (inakšie ako biblická história či literatúra) je vôbec nejaký predmet.

Podobne sa všetci môžeme teoreticky zhodnúť na tom, že nárok vedy na právo radiť nám vo veciach morálnych hodnôt je prinajmenšom problematický. Ale mieni Gould naozaj postúpiť náboženstvu právo poúčať nás, čo je dobré a čo zlé? Skutočnosť, že náboženstvo ničím iným nemôže prispieť k ľudskej múdrosti, nie je dostatočná príčina, aby sme mu dali voľnú licenciu učiť nás, čo máme robiť. V prvom rade, ktoré náboženstvo? To, v ktorom sme boli náhodou vychovaní? Na ktorú kapitolu ktorej knihy biblie sa máme obrátiť? Sú totiž ďaleko od jednomyseľnosti a niektoré z nich sú podľa rozumných štandardov ošklivé. Koľkí dogmatici (berú bibliu doslovne) čítalo dosť strán biblie,  aby vedeli, že za cudzoložstvo sa predpisuje trest smrti, rovnako za zbieranie dreva v sobotu a za hnevanie rodičov? Ak odmietame knihy Deuteronómium a Levitikus (ako robia osvietení modernisti), podľa ktorých kritérií sa rozhodneme, ktoré z náboženských morálnych hodnôt prijmeme? Či máme vyzobávať jednotlivosti a voliť zo všetkých svetových náboženstiev do tých čias, kým si nezostavíme morálne učenie à la carte, ktoré nám bude vyhovovať? Aj tak je na mieste otázka, podľa ktorých kritérií vyberáme? A ak máme nezávislé kritériá pre voľbu medzi náboženskými morálkami, prečo nevystrihnúť stredného chlapíka a nejsť rovno po morálnej voľbe bez náboženstva? K takým otázkam sa vrátim v 7. kapitole.

Ja jednoducho neverím, že Gould mohol vážne myslieť veľa z toho, čo popísal v Skalách vekov. Ako som povedal, všetci sme boli vinní, že sme sa zo všetkých síl snažili byť slušní voči nehodnému ale mocnému oponentovi a môžem si len myslieť, že aj Gould konal takto. Viem si predstaviť, že naozaj zamýšľal vysloviť svoje jednoznačne prísne konštatovanie, že veda nemá nič čo povedať k otázke existencie Boha: „Ani ju nepotvrdzujeme, ani neodmietame; jednoducho k tomu ako vedci nemáme komentár."  To znie ako agnosticizmus trvalého a neodvolateľného druhu, plnokrvný PAP. Znamená to, že veda nemá robiť ani posudky pravdepodobnosti o tejto otázke? Tento pozoruhodne rozšírený klamný názor - mnohí ho opakujú ako mantru (zariekanie), ale málokto si ho premyslel - stelesňuje to, čo volám „biedou agnosticizmu." Mimochodom, Gould nebol nestranný agnostik, bol veľmi naklonený k skutočnému ateizmu. Na akom základe urobil toto vyhlásenie, ak sa nedá povedať, či Boh existuje?

 Predpoklad Boha hovorí, že skutočnosť, ktorej sme časťou, obsahuje aj nadprirodzenú silu, ktorá navrhla a stvorila vesmír a - aspoň v mnohých verziách tejto hypotézy - ho udržuje a dokonca robí zázraky, ktoré sú dočasným porušením inakšie nemenných prírodných zákonov. Richard Swinburne, jeden z vedúcich britských teológov, je v tejto veci prekvapivo zreteľný vo svojej knihe Existuje Boh?

Teisti pripisujú Bohu moc stvoriť, zachovať alebo zničiť čokoľvek, nech je to veľké alebo malé. Boh môže predmetmi hýbať, alebo robiť s nimi iné veci ...  Môže nechať planéty pohybovať sa vo vesmíre spôsobom, ktorý odhalil Keppler, môže nechať vybuchnúť pušný prach, ak sa k nemu priloží zápalka; môže dať planétam celkom iné dráhy a chemické látky nechať vybuchnúť či nevybuchnúť za okolností, ktoré sú veľmi odlišné od tých, čo dnes riadia ich správanie. Boh nie je obmedzený prírodnými zákonmi; on ich ustanovuje a môže ich meniť či zrušiť - ak a kedy chce.

Také jednoduché je to! Nech je to akékoľvek, veľmi sa to líši od NOMY. No nech vedci podpisujúci sa pod učenie o „oddelených magistériách" hovoria čokoľvek, musia pripustiť, že vesmír s nadprirodzene inteligentným stvoriteľom sa veľmi líši od vesmíru bez neho. Rozdiel medzi týmito dvomi hypotetickými vesmírmi ťažko môže byť zásadnejší už v princípe, hoci sa prakticky nedá testovať. Podkopáva to však samoľúbo vábivý výrok, že pri centrálnych výrokoch náboženstva o bytí má veda mlčať.

Prítomnosť alebo neprítomnosť kreatívnej superinteligencie je jednoznačne vedecká otázka, aj keď v praxi nie je - alebo ešte nie je - rozhodnutá. Ide predsa o správnosť alebo nesprávnosť každej jednej historky o zázrakoch, na ktoré sú náboženstvá odkázané, aby zapôsobili na davy veriacich.

Mal Ježiš ľudského otca a bola jeho matka panna, keď ho porodila? Či sú alebo nie sú prežívajúce dôkazy pre rozhodovanie v tejto záležitosti, to je jednoznačne vedecká otázka, na ktorú by mala byť principiálna odpoveď: Áno alebo Nie. Vzkriesil Ježiš Lazára z mŕtvych? Vrátil sa k svojim učeníkom živý na tretí deň po svojom ukrižovaní? Na každú takúto otázku existuje odpoveď, či ju v praxi môžeme dostať alebo nie, a je to prísne vedecká odpoveď. Aj v nepravdepodobnom prípade, že sa raz nájde odpoveď, metódy na rozriešenie záležitosti musia byť čisto a celkom vedecké. Ak to máme zdramatizovať, predstavme si, že za pozoruhodných okolností súdni archeológovia niekde vykopú dôkaz pomocou DNA, že Ježiš naozaj nemal biologického otca. Viete si predstaviť náboženských obrancov, ako krčia plecami a vravia približne toto: „Koho to zaujíma? Vedecké dôkazy sú pri teologických otázkach úplne irelevantné. Aké magistérium? My sa zaoberáme len konečnými otázkami a morálnymi hodnotami. Ani DNA, ani iné vedecké dôkazy nebudú mať nikdy nič spoločného s týmito záležitosťami, za nijakých okolností."

Už myšlienka na niečo také je žart.  Môžete si byť istý, že ak sa raz nájde vedecký dôkaz, zmocnia sa ho a budú ho vytrubovať do neba. NOMA je populárna, len pretože zatiaľ niet dôkazov pre platnosť predpokladu Boha. V tom momente, keď sa objaví čo len náznak dôkazu v prospech náboženskej viery, obrancovia náboženstva nebudú strácať čas a vyhodia NOMU von oblokom. Mám podozrenie, že údajné zázraky sú hlavnou príčinou pre vieru mnohých veriacich - ponechajme bokom dobre informovaných teológov; aj tí radi rozprávajú historky o zázrakoch menej informovaným, aby nafúkli nedeľné zhromaždenia. No zázraky už z definície porušujú princípy vedy.

Rímsko-katolícka cirkev na jednej strane prejavuje porozumenie pre NOMU, na druhej strane znižuje význam zázrakov ako podstatných javov pre povýšenie výnimočných osobností do stavu svätých. Nebohý belgický kráľ je kandidátom na kanonizáciu nie kvôli zázrakom, ale pre svoj postoj voči potratu. Predsa len sa však vážne sleduje, či sa zaznamenajú zázračné uzdravenia po modlitbách k nemu po jeho smrti. Nežartujem! Tak sa veci majú a je to typické pre historky o svätých. Myslím si, že celý ten cirkus je pre vzdelanejšie kruhy cirkvi trápnosť. A prečo kruhy hodné mena vzdelané ostávajú v cirkvi činné, je mi aspoň tak hlbokou záhadou, ako sú mystériá, ktorými sa zaoberajú teológovia.

Pri konfrontácii s historkami o zázrakoch, by bol Gould povedal asi nasledovné: ide o to, že NOMA je v podstate dvojstranný obchod. V momente, keď náboženstvo položí nohu na pôdu vedy a začne pliesť do skutočného života zázraky, prestane byť náboženstvom v tom zmysle, ako ho definoval Gould; ich priateľskej svornosti je koniec. Neslobodno zabudnúť, že náboženstvo bez zázrakov, ako ho bránil Gould, neuznáva väčšina praktizujúcich teistov v kostolných laviciach alebo na modlitebnom koberčeku. Samozrejme by to bolo pre nich veľké sklamanie! Slovami Alenky nad knihou jej sestry prv než upadla do krajiny divov, načo by bol Boh, ktorý nerobí zázraky a neodpovedá na modlitby? A spomeňme si na Ambrosa Bierceho vtipnú definíciu slovesa „modliť sa": dožadovať sa anulácie zákonov vesmíru v prospech jedného žiadateľa, priznávajúceho sa k svojej nehodnosti".  Sú športovci, ktorí si robia nádej, že Boh im pomôže vyhrať - nad súpermi, ktorí sa nezdajú menej hodní božej favorizácie. Sú automobilisti, ktorí si myslia, že Boh im rezervuje parkovisko - zbaviac tejto možnosti niekoho druhého. Takýto štýl teizmu je trápne populárny a nie je pravdepodobné, že naň zapôsobí niečo tak (povrchne) rozumné ako NOMA.

Napriek tomu sledujme Goulda a redukujme svoje náboženstvo na akési minimum intervencie: žiadne zázraky, nijaká osobná komunikácia medzi nami a Bohom v žiadnom smere, žiadne triky s fyzikálnymi zákonmi, žiadne návštevy na trávniku vedy. Najviac ak malý deistický input do počiatočných podmienok vesmíru, aby v plnosti časov vznikli hviezdy, prvky, chémia, planéty, a vyvinul sa život. Bola by toto vyhovujúca separácia?  Prežila by NOMA takéto skromné a nenáročné náboženstvo? Nuž, možno si myslíte, že áno. Ja však hovorím, že aj tento neintervenujúci Boh NOMY, hoci menej násilný a menej neohrabaný ako abrahámovský Boh, je pri čestnom a poctivom preverení stále vedeckou hypotézou.  Vráťme sa však k východisku: Vesmír, v ktorom sme sami plus nejaké pomaly sa vyvíjajúce inteligencie, sa veľmi líši od vesmíru, ktorý si zachováva pôvodnú riadiacu silu, vďaka ktorej vznikol. Uznávam, že nie je ľahké v praxi rozlíšiť tieto dva druhy vesmíru medzi sebou. Je však čosi krajne špeciálne v hypotéze konečného dizajnu, ako aj v hypotéze jedinej možnej alternatívy: postupného vývoja v širokom zmysle slova. Sú v stave blízkom nezmieriteľnej rozdielnosti. Vývoj podáva jedinečné vysvetlenie existencie javov, ktorých nepravdepodobnosť by ich pre praktické ciele vylučovala. Záver k tomuto argumentu, ako ukážem v 4. kapitole, je pre predpoklad Boha temer fatálny.

 

Veľký experiment s modlitbou

Zábavná, či skôr patetická klinická štúdia o zázrakoch je „Veľký experiment s modlitbou": pomôže modlenie sa pacientovi k jeho vyzdraveniu?

Modlitby sa konajú obyčajne za chorých, a to súkromne alebo na formálnych miestach. Prvú vedeckú analýzu účinnosti prímluvnej modlitby uskutočnil bratranec Charlesa Darwina, Francis Galton. Konštatoval, že každú nedeľu sa v kostoloch po celej Británii modlia zhromaždenia veriacich za zdravie kráľovskej rodiny. Sú teda títo neobyčajne zdraví? Dá sa to porovnať s nami ostatnými, za ktorých sa modlia len naši najbližší a najdrahší príbuzní?[§]  Galton sa na to pozrel ako matematik a nezistil štatistický rozdiel. Jeho úmysel mohol byť aj satirický,  ako v prípade, keď sa modlil za náhodne vybrané kúsky lúky, aby na nich tráva lepšie rástla (nerástla).

Nedávno sa však zapojil do podobnej iniciatívy fyzik Russell Stannard (jeden z troch najznámejších britských religióznych vedcov, ako ešte uvidíme). Išlo výskum, či prímluvná modlitba za chorých pacientov zlepší ich zdravie, financovaný - ako ináč - Templetonovou nadáciou. (36).

Ak sa také pokusy dobre naplánujú, musia byť dvojnásobne slepé a to sa dodržalo. Pacienti boli prísne náhodne rozdelení do pokusnej skupiny (modlilo sa za nich) a kontrolnej skupiny (nemodlilo sa za nich).  Ani pacienti, ani lekári, ani ošetrujúci personál nesmeli vedieť, za koho sa konali modlitby a ktorí pacienti boli kontrolní. Tí, čo sa modlili, mali vedieť mená jedincov, za ktorých sa modlili; povedalo sa im však len krstné meno a iniciála priezviska. Bohu to malo zrejme stačiť, aby našiel správnu nemocničnú posteľ.

Už myšlienka takého pokusu je vydaná napospas zosmiešneniu a toho sa projektu aj dostalo. Pokiaľ viem, Bob Newhart z toho neurobil skeč, ale zreteľne počujem jeho hlas: „Čo vravíte, Pane? Že ma nemôžete uzdraviť, pretože som člen kontrolnej skupiny? ... Ó, chápem, pretože modlitba mojej tety nestačí. Ale, Pane, pán Ewans na susednej posteli ...Čo to bolo, Pane? ... Že pán Ewans dostal tisíc modlitieb denne? Veď on toľko ľudí nepozná! ... Ó, oni ho uviedli len ako Johna E. Ale Pane, ako ste vedeli, že mali na mysli Johna Ellsworthyho? ... Samozrejme, na zistenie, za ktorého Johna E. sa modlili, ste použili svoju vševedúcnosť. Ale Pane ..."

Udatne znášajúc všetok posmech dokázal team výskumníkov pod vedením kardiológa Dr. Herberta Bensona na Ústave mysle a tela (Mind/Body Medical Institute) pri Bostone minúť 2,4 milióna Templetonových dolárov. V Templetonovej tlači bol Dr. Benson už dávnejšie známy svojím výrokom, že „dôkazov o účinnosti prímluvnej modlitby v prostredí nemocníc pribúda". Takto to bolo dobre, ten výskum bol v dobrých rukách a nebolo sa treba báť, že ho poškvrnia skeptické vibrácie. Dr. Benson a jeho team sledovali 1802 pacientov v šiestich nemocniciach, kde im urobili koronárny bypas. Pacienti boli rozdelení do troch skupín. V prvej sa za nich modlilo, ale nevedeli o tom. V druhej (kontrolnej) sa za nich nemodlilo, a tiež to nevedeli. V tretej sa za nich modlilo a vedeli to. Prvá a druhá skupina slúžili na posúdenie účinnosti prímluvnej modlitby. V tretej skupine sa očakávali psychosomatické účinky znalosti, že za niekoho sa ktosi modlí.

Modlitby sa odbavovali na zhromaždeniach v troch kostoloch, po jednom v Minnesote, Massachusetts a Missouri, vzdialených od nemocníc. Ako som povedal, modliaci sa vedeli len krstné meno a začiatočné písmeno priezviska každého pacienta, za ktorého sa modlili. Kvôli štandardizácii obsahovala každá modlitba slová „Modlím sa za úspech operácie a rýchle vyzdravenie bez komplikácií".

Výsledky boli uverejnené v aprílovom čísle 2006 American Heart Journal a boli presvedčivé: Nezistil sa nijaký rozdiel medzi pacientmi, za ktorých sa modlilo a za ktorých sa nemodlilo. Aké prekvapenie!

Rozdiel sa zistil medzi tými, čo vedeli, že sa za nich modlí a tými, čo nevedeli, či sa za nich modlí alebo nie, ale v opačnom smere, ako sa očakávalo. Tí, čo vedeli, že sa za nich modlí, mali viac komplikácií ako tí, čo to nevedeli! Udelil tu Boh trest, aby prejavil svoj nesúhlas s týmto hlúpym experimentom? Zdá sa pravdepodobnejším, že pacienti, za ktorých sa modlilo, trpeli dodatočným stresom v dôsledku „obavy z výsledku", ako si myslia niektorí experimentátori. Dr. Charles Bethea povedal: „Možno ich zneistila myšlienka, že sú takí chorí, že treba volať na pomoc tím modliacich sa." Súčasná spoločnosť má rada súdne spory a možno sa treba obávať aj toho, že pacienti s komplikáciami ako dôsledkami pokusných prímluvných modlitieb zamýšľajú hromadnú súdnu akciu proti Templetonovej nadácii.

Nebolo by prekvapením, keby sa proti tejto štúdii postavili aj teológovia, a to z obavy, že vystaví náboženstvo posmechu. Oxfordský teológ Richard Swinburne upozornil po negatívnom výsledku štúdie, že Boh vyslyší len modlitby za dobré ciele. (37).  Modliť sa za jedného alebo druhého len z toho dôvodu, že tak rozhodol los v rámci dvojnásobne slepého pokusu, to nie je dobrá príčina. To Boh prehliadne.  Toto bola aj pointa môjho návrhu na satiru pre Boba Newharta a Swinburne má pravdu, keď sa pripája. Ale v ostatných častiach svojho článku prekonáva Swinburne satiru, keď nie po prvý raz sa pokúša ospravedlniť utrpenie vo svete, riadenom Bohom:

„Moje utrpenie mi dáva možnosť prejaviť odvahu a trpezlivosť. Pre vás vytvára príležitosť ukázať sympatiu a pomôcť zmierniť moje utrpenie. Celej spoločnosti dáva možnosť investovať peniaze do projektov na hľadanie liečby rozličných druhov utrpenia.

Hoci dobrý Boh ľutuje, že trpíme, predovšetkým si praje, aby sme boli trpezliví, empatickí a veľkodušní, čím sa staneme svätými. Niektorí ľudia veľmi potrebujú byť chorí pre svoje vlastné dobro, iní preto, aby pomohli svojim blížnym. Len ak pomôžu iným, vykonajú činy, ktoré ich urobia takými, akí by mali byť. Pre iných ľudí nemá choroba túto cenu." Takéto groteskné uvažovanie, dokázateľne typické pre teologické myslenie,  mi pripomína televízny panel so Swinburnom a oxfordským kolegom profesorom Petrom Atkinsom. Swinburne sa v jednej chvíli pokúsil ospravedlniť holokaust predpokladom, že Židia tým dostali možnosť ukázať sa odvážnymi a šľachetnými, načo Atkins nádherne zavrčal: „Bodaj si sa piekol v pekle!"[**]

Vo Swinburnovom článku je aj iné typické teologické uvažovanie. Správne uvažuje, že keby Boh chcel demonštrovať svoju existenciu, našiel by účinnejšie spôsoby ako mierne zlepšiť štatistiku vyzdravení v pokusnej oproti kontrolnej skupine srdcových pacientov. Keby Boh existoval a chcel nás presvedčiť, mohol by „zaplniť svet superzázrakmi". A tu vyloží Swinburne svoj klenot: „Ale aj tak existuje množstvo dôkazov božej existencie, a viac by pre nás nebolo dobre." Vraj príliš veľa by pre nás nebolo dobre! To si treba prečítať ešte raz. Príliš veľa dôkazov by pre nás nebolo dobre.

Richard Swinburne je nedávno penzionovaný držiteľ jednej z najprestížnejších profesúr v Británii a člen britskej akadémie. Ak si prajete teológa, dôstojnejšieho nenájdete. No možno si neprajete teológa.  Swinburne nebol jediný teológ, čo odsúdil štúdiu o modlitbe, keď sa nepodarila. Reverend Raymond J. Lawrence dostal miesto na dlhý komentár v New York Times, aby vysvetlil, prečo si zodpovední náboženskí lídri „s uspokojením vydýchli, keď sa ukázalo, že prímluvná modlitba nemá nijaký liečebný účinok". (38). Boli by sme spievali inú melódiu, keby bola Bensonova štúdia dokázala účinnosť modlitby? My možno nie, ale môžete si byť istí, priatelia, že mnohí pastori a teológovia by boli bývali. Reverend Lawrence je pamätihodný aj pre nasledujúci výrok: „Nedávno mi jeden kolega spomenul prípad jednej zbožnej, vzdelanej panej, ktorá obžalovala jedného lekára z trestnej nedbanlivosti pri liečbe jej manžela. Udala, že v priebehu jeho posledných dní sa zaňho doktor nemodlil."

Iní teológovia sa spojili so skeptikmi inšpirovanými NOMOU a vyhlásili, že zaoberať sa modlitbou v tomto zmysle je vyhadzovanie peňazí do vzduchu, pretože nadprirodzené vplyvy sú už z definície mimo dosahu vedy. No ako Templetonova nadácia uznala, keď túto štúdiu financovala, údajná sila prímluvnej modlitby je aspoň principiálne v dosahu vedy.  Dvojnásobne slepý experiment je možný a urobil sa. Mohol mať pozitívny výsledok.

A keby bol mal - viete si predstaviť jediného obrancu viery, ktorý by ho bol odmietol s odôvodnením, že vedecký výskum nemá nič spoločné s náboženstvom? Samozrejme že nie.  Nemá zmysel vravieť, že negatívne výsledky tohto prieskumu neotrasú veriacimi. Bob Barth, duchovný vedúci missourskeho modlitebného krúžku, ktorý poskytol štúdii niekoľko modliacich sa, povedal: „Veriaci človek povie, že táto štúdia je zaujímavá, ale že my sme sa modlili už dávno pred ňou a videli sme, že prímluvná modlitba účinkuje; výskum modlitby a spirituality ešte len začína." Istotne: vieme na základe svojej viery, že modlitba je účinná, takže ak to nepotvrdzujú terajšie dôkazy, budeme na tom ďalej pracovať, kým nedosiahneme výsledky, ktoré si prajeme mať.                                                                                                                                                                            

 

Škola evolucionistov Neville Chamberlaina

Ďalší možný motív pre vedcov, ktorí trvajú na  NOME - izolácia predpokladu Boha od vedy - je osobitná politická agenda v USA, vyvolaná hrozbou populistického kreacionizmu. V niektorých oblastiach Spojených štátov útočí na vedu dobre organizovaná, politicky dobre napojená a, predovšetkým, dobre financovaná opozícia; v prvých zákopových líniách je vyučovanie evolúcie. Vedcom treba odpustiť, že sa cítia ohrození, pretože väčšina peňazí na výskum prichádza od vlády a volení reprezentanti sú zodpovední tým, čo nevedia a majú predsudky, ako aj dobre informovaným voličom.

Ako odpoveď na také hrozby sa na nohy postavila loby obrany evolúcie, najzreteľnejšie reprezentovaná Štátnym centrom pre výučbu vedy (NCSE), vedeným Eugenie Scottovou, neúnavnou aktivistkou vo veciach vedy, ktorá nedávno vydala svoju vlastnú knihu Evolúcia verzus kreacionizmus. Jedným z hlavných cieľov NCSE je mobilizovať „citlivé" náboženské názory: mužov a ženy v strede náboženského diania, ktorí nemajú problémy s evolúciou a považujú ju za irelevantnú pre svoju vieru (niekedy dokonca podivným spôsobom za podpornú). Loby obrany evolúcie sa obracia na toto duchovenstvo hlavného prúdu, teológov a nefundamentalistických veriacich, ktorých kreacionizmus privádza do rozpakov, keďže robí náboženstvu zlú reputáciu. Jeden zo spôsobov, ako dosiahnuť tento cieľ, je uznať NOMU - súhlasiť s tým, že veda nijako neohrozuje náboženstvo, pretože sa jej tvrdenia náboženstva nijako nedotýkajú.

Ďalším prominentným velikánom tejto školy evolucionizmu, ktorú by sme mohli nazvať chamberlainskou, je filozof Michael Ruse. Bol a je veľmi účinným bojovníkom proti kreacionizmu (39), na papieri aj pred súdmi. Tvrdí, že je ateista, ale jeho článok v Playboyi vzbudzuje dojem, že my, čo milujeme vedu, sa musíme zmieriť so skutočnosťou, že nepriatelia našich nepriateľov sú naši priatelia.  Tvrdí, že evolucionisti príliš často urážali tých, čo by radi boli ich spojencami. Osobitne je to pravda o sekulárnych evolucionistoch. Ateisti venovali viac času napádaniu sympatických kresťanov ako kontrovaniu kreacionistom. Ruse o Dawkinsovi: „Keď Ján Pavel II. napísal list súhlasiaci s darvinizmom, odpovedal  Richard Dawkins krátko, že pápež je pokrytec, ktorý sa o vede nevyjadruje úprimne a že on sám jednoducho dáva prednosť čestnému fundamentalistovi."

Z čisto taktického hľadiska vidím povrchnú príťažlivosť Ruseho prirovnania s bojom proti Hitlerovi: „Winston Churchill a Franklin Roosewelt nemali radi Jozefa Stalina a komunizmus. Ale uvedomili si nutnosť spolupráce so Stalinom v boji proti Hitlerovi. Evolucionisti všetkých smerov musia podobne spolupracovať v boji proti kreacionizmu." Nakoniec som sa rozhodol pre stanovisko môjho kolegu chicagského genetika Jerryho Coyna, ktorý napísal, že Ruse nechápe pravú podstatu konfliktu. Že nejde iba o evolúciu verzus kreacionizmus. „Pre vedcov ako Dawkins a Wilson (E. O. Wilson, ten slávny harvardský biológ) ide o boj medzi racionalizmom a poverčivosťou. Veda je len jedna forma racionalizmu a náboženstvo je najbežnejšia forma poverčivosti. Kreacionizmus je len symptóm toho, čo vidia mnohí vedci ako väčšieho nepriateľa: náboženstvo. Náboženstvo môže existovať bez kreacionizmu, ale kreacionizmus nemôže existovať bez náboženstva." (40).

Jednu vec mám spoločnú s kreacionistami. Ako ja, ale na rozdiel od chamberlainskej školy, nechcú mať nič spoločné s NOMOU a jej separátnymi magistériami. Kreacionisti nerešpektujú oddelenosť trávnika vedy a nič nemajú radšej ako dupať po všetkom svojimi špinavými bagančami. Bojujú aj špinavo.

Pri súdnych prípadoch po amerických zapadákovoch hľadajú kreacionistickí právnici takých evolucionistov, ktorí sú otvorení ateisti. Viem - na svoj žiaľ - že aj moje meno bolo v tomto smere zneužité  Je to účinná taktika, pretože v náhodne vybraných porotách budú pravdepodobne aj takí jedinci, ktorí boli vychovaní uveriť, že ateisti sú stelesnení démoni tej istej úrovne ako pedofili alebo „teroristi" (dnešný ekvivalent salemských bosoriek či McCarthyho komunistov). Každý kreacionistický právnik, ktorý by ma dostal do súdnej siene, okamžite získa porotu na svoju stranu jednoduchou otázkou: „Ovplyvnili vás vaše poznatky o evolúcii tak, že ste sa stali ateistom?" Musel by som odpovedať, že áno, a naraz mám porotu naladenú proti sebe.

 Justične správna odpoveď sekularistu by mala byť: „Moje náboženské presvedčenie alebo jeho chýbanie je súkromná záležitosť, nesúvisí s týmto procesom  a ani s mojou vedou." Čestne by som to nepovedal pre príčiny, ktoré rozoberiem v 4. kapitole.

Madeleine Buntingová napísala do Guardiana článok „Prečo loby inteligentného dizajnu ďakuje Bohu za Richarda Dawkinsa". (41). Niet údajov, či sa poradila s niekým iným ako s Michaelom Ruseom, a jej článok by mohol byť za ňu ním napísaný.[††]  Odpovedal jej Dan Dennett, výstižne citujúc strýčka Remusa: „Veľmi sa mi páči, že dvaja Britovia - Madeleine Buntingová a Michael Ruse - naleteli na jednu verziu najznámejšieho podvodu v americkom folklóre (27. marca). Keď líška chytí Bračeka zajaca, prosí tento: „Ó, prosím, prosím, Sestrička líštička, čokoľvek mi urobíš, nehoď ma do toho hrozného pichľavého kríka!"  - kde končí živý a zdravý, keď líška urobila práve to. Keď americký propagandista William Dembski píše posmešne Richardovi Dawkinsovi, aby pokračoval vo svojom dobrom diele v prospech inteligentného dizajnu, Buntingová a Ruse sa dajú nachytať!„Výborne, Sestrička líštička, tvoje otvorené tvrdenie -  že evolučná biológia vyvracia predstavu Boha-Stvoriteľa - ohrozuje výučbu biológie na školách v hodinách prírodovedy, keďže toto učiť porušuje odluku cirkvi od štátu!" Správne. Mali by ste stlmiť aj učenie fyziológie, pretože vyhlasuje panenské narodenie za nemožné. (42).

 Celý tento problém vrátane nezávislého vzývania Bračeka zajaca v kríčku dobre komentuje biológ P. Z. Myers, ktorého blog Pharyngula (vývojové štádium plodu - pozn. prekl.)  možno spoľahlivo konzultovať pre výstižný zdravý rozum (43):

 „Netvrdím, že moji kolegovia v tábore zmierňovania sú nevyhnutne nečestní. Možno čestne veria na NOMU, hoci nemôžem premôcť začudovanie nad tým, ako hlboko si to premysleli a ako zmieria vnútorné konflikty vo svojich mysliach. Teraz v tom nemusíme pokračovať. Ale každý, kto chce porozumieť uverejneným vyhláseniam vedcov o náboženských otázkach, urobí dobre, ak nezabudne na politický kontext: na surrealistické kultúrne vojny prebiehajúce teraz v USA." Zmierňovanie v štýle NOMY sa ešte objaví v jednej neskoršej kapitole. Tu sa vrátim k agnosticizmu a možnostiam zmenšovania našich nevedomostí a merateľnej redukcie našej neistoty o existencii či neexistencii Boha.

 

Malý zelený mužík

Predpokladajme, že Russellovo podobenstvo sa netýkalo čajovej kanvice vo vesmíre, ale života vo vesmíre - to je predmet Saganovho pamätihodného odmietnutia myslieť žalúdkom. Ani to nemôžeme vyvrátiť a striktne racionálne stanovisko je agnosticizmus. Ale hypotéza dnes už nie je frivolná. Nezavetríme okamžite krajnú extrémnu nepravdepodobnosť. Môžeme predniesť zaujímavý argument podložený neúplným dôkazom a môžeme pridávať dôkazy, ktoré znížia našu neistotu. Pobúrilo by nás, keby naša vláda investovala do nákladných ďalekohľadov, len aby sa hľadali obletujúce čajové kanvice.  Súhlasíme však s výdavkami na SETI (Search for ExtraTerrestrial Intelligence, hľadanie mimozemskej inteligencie pomocou rádioteleskopov, prezerajúcich nebo v nádeji, že sa zachytia signály od inteligentných mimozemšťanov.

Páčilo sa mi, že Sagan zavrhol žalúdočné pocity o živote mimo Zeme. Človek totiž môže urobiť (a Sagan to urobil) triezvy odhad toho, čo musíme vedieť, aby sme mohli odhadnúť pravdepodobnosť. Môžeme začať výpočtom toho, čo nevieme, napríklad chýrnou Drakeho rovnicou, ktorú Davies nazýva zbierkou pravdepodobností. Konštatuje, že ak chcete odhadnúť počet nezávisle od seba vo vesmíre vytvorených civilizácií, musíte medzi sebou vynásobiť sedem údajov. Medzi ne patrí počet hviezd a počet zemi podobných planét okolo niektorých hviezd, k tomu odhad pravdepodobnosti týchto čísel. Na ostatné nemusím brať ohľad, pretože jediné, čo o nich vravím, je, že sa o nich nič nevie, resp. predpovede sa robia s ohromným rozpätím chyby.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                     Keď je toľko údajov úplne alebo temer úplne neznámych a medzi sebou sa násobia, vtedy má produkt - odhadovaný počet mimozemských civilizácií - také rozpätie chyby, že agnosticizmus sa zdá veľmi rozumným, ak nie jediným prijateľným stanoviskom.                                                                                                             

No niektoré údaje Drakeho rovnice sú dnes menej neznáme, ako boli pri jej zostavení v roku 1961. Vtedy bol známy ako jediný len náš solárny systém s planétami obiehajúcimi okolo centrálnej hviezdy; Jupiterove a Saturnove satelitné systémy boli miestne analógie.  Odhad počtu orbitujúcich systémov vo vesmíre sa robil na základe teoretických modelov, obohatených o neformálny „princíp prostrednosti": z pocitu (zrodeného z nepohodlného historického učenia Kopernika, Hubbla a iných), že nie je nič osobitne neobyčajného na mieste, kde náhodou žijeme. Nanešťastie je dnes aj princíp prostrednosti vymiškovaný „antropickým princípom" (pozri 4. kapitolu): ak je náš solárny systém naozaj jediný vo vesmíre, je to miesto, kde ako bytosti, uvažujúce o takýchto veciach, žijeme. Už samotný fakt našej existencie retrospektívne dokazuje, že žijeme na krajne neobvyklom mieste.

Dnešné odhady všadeprítomnosti solárnych systémov sa už nezakladajú na odhadoch podľa princípu prostrednosti; vieme o nich na základe priamych dôkazov. Spektroskop, bohyňa pomsty Comtovho pozitivizmu, opäť pôsobí. Naše teleskopy  nie sú dosť silné na to, aby sme videli planéty okolo svojich sĺnk priamo. Údaj o polohe hviezdy narúša gravitačný ťah jej planét, ako víria okolo nej - a spektroskop to dokáže ukázať  Dopplerovým posunom v spektre hviezdy aspoň v prípadoch, keď je rušiaca planéta dosť veľká.

Vďaka najmä tejto metóde poznáme pri písaní tejto knihy 170 extrasolárnych planét obiehajúcich okolo 147 hviezd (44), ale tento počet bude vyšší, keď knihu budete čítať. Zatiaľ sú to ohromné „Jupitery", pretože len Jupitery sú dosť veľké na to, aby posun ich hviezdy zachytili dnešné spektroskopy.

Aspoň kvantitatívne sme zlepšili svoj odhad jedného kedysi závojom zahaleného údaja Drakeho rovnice. Umožňuje to preukazné, čo aj mierne oslabenie nášho agnosticizmu o konečnom výsledku tejto rovnice. Naďalej musíme byť agnostickí v ohľade života na iných svetoch - ale o trochu menej agnostickí, lebo sme o o niečo menej nevedomí. Veda môže odštipovať z agnosticizmu, a to je spôsob, ako Huxley šiel dozadu až po popretie špeciálneho prípadu s Bohom. Som toho názoru, že aj bez zdvorilej neprítomnosti Huxleya, Goulda a mnohých iných by otázka Boha neostala principiálne a navždy mimo okruhu záujmu vedy. Ako v otázke hviezd a proti názoru Comta, a ako v otázke pravdepodobnosti života na obežných dráhach okolo nich, môže veda robiť aj inde aspoň pravdepodobnostné zájazdy na rôzne teritóriá agnosticizmu.

V definícii predpokladu Boha som použil slová „superhumánny" a „supernaturálny". Na objasnenie rozdielu si predstavme, že rádiový teleskop SETI práve zachytil signál z vesmíru, jednoznačne dokazujúci, že tu nie sme sami.

Pri tom nie jednoduché povedať, aký to bol signál, čo nás presvedčil o svojom inteligentnom pôvode. Dobrý prístup k riešeniu je obrátiť otázku: Čo by sme mali rozumne robiť, aby sme mimozemským poslucháčom dali najavo svoju prítomnosť? Rytmické pulzy to nedokážu. Jocelyn Bell Burnellovú, hvezdárku, ktorá objavila prvý pulzar v roku 1967, zaujala precíznosť jeho 1,33 sekundovej periodicity a nazvala ho LGM (Little Green Men, malý zelený mužík s anténkami, stereotyp mimozemšťana - pozn. prekl.) Neskoršie našla kdesi na nebi druhý pulzar s inou periodicitou, ktorý zlikvidoval hypotézu LGM.  Metronomické rytmy môžu vyvolať mnohé neinteligentné javy, od kolísajúcich sa konárov po kvapkanie vody, od časových intervalov pri samoregulujúcich sa  slučkách po točiace sa a orbitujúce nebeské telesá. Dnes je v našej galaxii známych viac ako tisíc pulzarov a všeobecne sa uznáva, že každý je krútiaca sa neutrónová hviezda, vysielajúca rádiovú energiu, ktorá prečesáva okolie ako prúd svetla z majáku.

Je úžasné predstaviť si hviezdu, otáčajúcu sa rýchlosťou na sekundovej škále (predstavte si, že by náš deň trval 1,33 sekundy miesto 24 hodín!), ale všetko, čo vieme o neutrónových hviezdach, je úžasné.  Ide o to, že dnes chápeme pulzar ako jednoduchý fyzikálny jav a nie ako produkt inteligencie. Teda nič, čo je jednoducho rytmické, neohlási našu prítomnosť čakajúcemu vesmíru.

Často sa spomínajú ako predmet voľby prvočísla, pretože je ťažké predstaviť si čisto fyzikálny proces, ktorý by ich mohol vytvoriť. Predstavte si, že by sa nám mimozemšťania jednoznačne predstavili predvedením prvočísel alebo nejakým iným spôsobom a nasledoval by, povedzme, masívny prenos vedomostí a poznatkov v štýle science fiction A ako Andromeda od Freda Hoyla, resp. Kontakt od Carla Sagana. Ako odpovieme? Prípustnou reakciou by bolo niečo ako zbožňovanie, pretože každá civilizácia schopná vyslať signály na takú úžasnú vzdialenosť je pravdepodobne ďaleko vyššia ako naša.

Aj keby táto civilizácia nebola vyspelejšia ako naša v čase vyslania signálov, enormná vzdialenosť medzi nami nás núti vypočítať, že musia byť tisícročia pred nami v čase, keď nás signály dosiahnu (ak sa medzitým sami nezahubili, čo nie je nepravdepodobné).

Či sa niekedy o nich dozvieme alebo nie, sú to veľmi pravdepodobne mimozemské civilizácie, ktoré sú natoľko superhumánne, že sú bohu podobné spôsobom, ktorý presahuje všetko, čo kedy mohol teológ vymyslieť. Ich technická úroveň sa nám musí vidieť natoľko superhumánna, ako by sa naša videla roľníkovi z temného stredoveku prenesenému do 21. storočia. Predstavte si len jeho reakciu na prenosný počítač, mobilný telefón, vodíkovú bombu alebo jumbo jet. Ako to povedal Arthur C. Clarke vo svojom Treťom zákone:  „Každá dosť vyspelá technológia je nerozoznateľná od mágie." Zázraky vyrobené našou technológiou by sa našim dávnym predkom nevideli menej pozoruhodné ako historky o Mojžišovi, ktorý oddelil od seba vody alebo o Ježišovi kráčajúcom po vode. Mimozemšťania našich signálov SETI by boli pre nás ako bohovia; tak sa s misionármi zaobchádzalo ako s bohmi (a oni do krajnosti využívali nezaslúženú úctu), keď prinášali pušky, ďalekohľady, boje a kalendáre, zvestujúce tým druhým ich koniec.

V akom zmysle by veľmi vyspelí mimozemšťania zo SETI neboli božskí? V akom zmysle by boli superhumánni, ale nie supernaturálni?

Vo veľmi dôležitom zmysle, ktorý je ťažiskom tejto knihy. Zásadný rozdiel medzi bohmi a bohom podobnými mimozemšťanmi neleží v ich vlastnostiach, ale v ich pôvode. Organizmy, ktoré sú dosť zložité, aby boli inteligentné, sú produktmi evolučného procesu. Nech vyzerajú akokoľvek bohu podobné v čase, keď s nimi prichádzame do styku, nezačínali v tejto podobe pri svojom štarte. Autori vedecko fantastických  románov typu Sfalšovaný svet od Daniela F. Galouyea dokonca navrhli (a ja neviem, ako by som im to vyvrátil), že žijeme v počítačovej simulácii, navodenej akousi ďaleko vyššou civilizáciou.

Ale simulátori museli odniekiaľ prísť.

Zákony pravdepodobnosti vylučujú predstavu ich spontánneho objavenia sa bez jednoduchších predkov. Za svoju existenciu vďačia pravdepodobne (možno nám neznámej) verzii darwinovskej evolúcie: Akýsi druh postupne dvíhajúceho „žeriava" namiesto „nebeského výťahu", ak máme použiť terminológiu Daniela Dennetta (45).

Nebeské výťahy  - vrátane všetkých bohov - sú magické vône. Bona fide (v dobrej viere) nič nevysvetľujú, ba vyžadujú viac vysvetlení ako samy vysvetlia. Žeriavy sú  prístroje, ktoré vysvetľujú.

Prírodný výber je najskvelejší žeriav všetkých čias. Pozdvihol život z prvotnej jednoduchosti do závratných výšok zložitosti, krásy a zdanlivého dizajnu, ktorý nás dnes oslepuje. To bude hlavná téma 4. kapitoly, „Prečo takmer isto Boha neexistuje".

Skôr, než pristúpim k svojmu prvému dôvodu pre aktívnu nevieru v existenciu Boha, cítim povinnosť predložiť (v 3. kapitole) pozitívne argumenty pre vieru, ktoré sa ponúkali v priebehu dejín.

v knihe strana 1-73

Preložil Rastislav Škoda

 

 


[*] Tom Flynn, vydavateľ Free Inquiry, je v tejto veci presvedčivý (Chvíľa prelomu pre sekularizmus, Free Inquiry, 26:3, 2006, s. 16-17): „Ak sú sekularisti osamotení a utláčaní, sú si sami na vine. Pričom je nás čo do počtu dosť. Začnime už raz ukazovať svoju váhu." 

[†] „Sire, to nepotrebujem pre svoju hypotézu," povedal Laplace, keď sa Napoleon čudoval, že chýrny matematik  napísal hrubú knihu a nespomenul v nej Boha.

 

[‡] Možno predbieham udalosti. V novinách Independent stálo v nedeľu 5. júna 2005: „Malajzijské úrady hlásia, že náboženská sekta, ktorá vybudovala posvätný čajovník s rozmermi obytného domu, nedbala na stavebné predpisy." Pozri aj reláciu Správy BBC na strane http://news.bbc.co.Uk/2/hi/asia-pacific/4692039.stm.

 

[§] Keď moji oxfordskí kolegovia zvolili wardena, o ktorom už bola reč, stalo sa, že členovia kolégia verejne pili na jeho zdravie tri večery po sebe. Pri tretej slávnostnej večeri vďačne poďakoval za prípitok slovami: „Naozaj sa už cítim zdravší."

 

[**] Táto výmena názorov bola z konečnej verzie záznamu vystrihnutá. Pre typickosť tejto Swinburnovej poznámky pre jeho teológiu však svedčí aj jeho podobný komentár k Hirošime v knihe Existencia Boha (2004, s.264): „Predpokladajme, že hirošimská atómová bomba by bola spálila o jedného človeka menej. O toľko by bolo menej možností k odvahe a empatii ..."

[††] . To isté sa dá povedať o článku „Keď sa zrazia kozmológie" v New York Times, 22. januára 2006, od rešpektovanej (a obyčajne lepšie informovanej) Judith Shulevitzovej. Prvé vojnové pravidlo generála Montgomeryho bolo: „Nepochoduj na Moskvu". Možno by prvé pravidlo vedeckého novinárstva malo byť: „Interviewuj aspoň o jednu osobu viac ako Michaela Ruseho."

 


[16] Mitford and Waugh (2001)

[17] http://www.newadvent.org/06608b.htm

[18] http://www.catholic-forum.com/indexsnt.htm?NF=1

[19] Záznamy Kongresu, 16.9.1981

[20] http://www.stephanjaygould.org/ctrl/buckner_tripoli.html

[21] Giles Fraser: ´Resurgent religion has done away with the country vicar´, Guardian, 13.4.2006

[22] Robert I.Sherman, in Free Inquire 8:4, jeseň 1988, 16

[23] N.Angier, ´Confesion of a lonely atheist´, New York Times Magazine, 14.1.2001

[24] http://www.fsgp.org/adsn.html

[25] Prípad muža, ktorý bol zavraždený kvôli tomu, že bol ateista bol uverejnený v novinách Freethought Society of Greater Philadelphia for March/April 2006 „Murder of Larry Hooper":  http://www.fsgp.org/newsletters/newsletter_2006_0304.pdf

[26] http://www.hinduonnet.com/thehindu/mag/2001/11/18/stories/20011118000070400.htm

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?