Hlboko nábožný neveriaci (Dawkins: The God Delusion, 1.kapitola)

Autor: Olga Pietruchová | 9.2.2009 o 19:00 | Karma článku: 5,46 | Prečítané:  2411x

Nepokúšam sa predstaviť si osobného Boha; stačí mi stáť v zbožnej úcte pred štruktúrou sveta, nakoľko ju vôbec naše nedokonalé zmysly dokážu oceniť.  Albert Einstein

 Zaslúžený rešpekt

Chlapec leží v tráve na bruchu, s bradou na rukách. Naraz ho premáha stupňujúce sa vedomie poprepletaných stebiel a korienkov, lesa v mikrokozme, predstavy sveta mravcov a včiel, dokonca aj - hoci podrobnosti ešte nepozná - aj miliárd pôdnych baktérií, tíško a neviditeľne udržujúcich fungovanie mikrosveta. Mikroles trávnika naraz akoby napuchol a splynul s vesmírom, unášajúc myseľ pozorujúceho chlapca. Zážitok si neskôr vysvetľoval náboženskými výrazmi a to ho priviedlo ku kňazstvu. Bol vysvätený za anglikánskeho kňaza a prišiel ako kaplán na moju školu, kde som ho ako učiteľa mal veľmi rád. Vďaka tomuto slušnému liberálnemu duchovnému nemôže nikto povedať, že mi náboženstvo násilím pchali do hlavy.[*]

V inom čase a na inom mieste som bol možno týmto chlapcom ja medzi hviezdami, oslepený Oriónom, Kassiopeou a Veľkým vozom, slziaci pri nečujnej hudbe Mliečnej dráhy, opojený nočnými vôňami oleandra a trubkovými kvetmi africkej záhrady. Je ťažké odpovedať na otázku, prečo rovnaké citové hnutia viedli kaplána jedným a mňa opačným smerom. Vedci a racionalisti majú rovnakú kvázi mystickú odpoveď na prírodu a vesmír. Nemá nič spoločné s vierou v nadprirodzeno. Môj kaplán vo svojom detstve pravdepodobne nepoznal (ako ani ja som nepoznal) záverečné riadky Pôvodu druhov (The Origin of Species) - tú chýrnu pasáž o „husto porastenom svahu" s jeho „vtákmi spievajúcimi na kríkoch, s rôznym poletujúcim hmyzom a červami prevŕtavajúcimi sa cez vlhkú zem" (slovenský preklad Pôvodu druhov, str.480). Keby ju bol poznal, iste by sa s ňou bol identifikoval a miesto kňazstva by bol volil Darwinov názor, že všetko je „výtvor zákonov, pôsobiacich okolo nás":

A tak z vojny v prírode, z hladu a smrti, priamo povstáva najvznešenejšia vec, ktorú sme schopní pochopiť, totiž vytváranie vyšších živočíchov. V tomto pohľade na život, ktorého viaceré schopnosti boli pôvodne vdýchnuté do mála či len do jednej formy; a v tom, že počas obehu tejto planéty podľa pevného zákona gravitácie sa z takého jednoduchého začiatku vyvinuli a stále vyvíjajú najkrajšie a najpodivuhodnejšie formy, je niečo vznešené.

Carl Sagan napísal v Bledej modrej škvrne (Pale Blue Dot):

„Ako je to, že skoro ani jedno veľké náboženstvo nesiahlo na vedu a nepovedalo: „Toto je predsa lepšie, ako sme si mysleli! Vesmír je oveľa väčší, ako vraveli naši proroci, je veľkolepejší, subtílnejší, elegantnejší." Miesto toho vravia: „Nie, nie, nie! Môj Boh je malý bôžik a chcem, aby bol taký." Náboženstvo, či už staré alebo nové, ktoré by podčiarklo vznešenosť vesmíru, ako nám ju odhaľuje moderná veda, by malo k dispozícii zásoby rešpektu a zbožnej úcty, z ktorých nie sú schopné čerpať konvenčné náboženstvá."

Všetky Saganove knihy sa týkajú citového zakončenia nadprirodzených zázrakov, ktoré v minulých storočiach cirkev monopolizovala pre seba. Moje knihy majú ten istý cieľ. Preto často počujem, že ma opisujú ako hlboko veriaceho človeka. Jedna americká študentka mi písala, že sa pýtala svojho profesora, či o mne má nejaký názor. „Zaiste," odpovedal tento. „Jeho pozitívna veda sa neznáša s náboženstvom, ale vie hovoriť extaticky o prírode a vesmíre. To je pre mňa náboženstvo." Je tu však „náboženstvo" správny výraz? Myslím, že nie je.Laureát Nobelovej ceny za fyziku (a ateista) Steven Weinberg to uzavrel ako nikto iný vo svojom Snívaní o finálnej teórii (Dreams of a Final Theory):

Niektorí ľudia chápu Boha tak široko a premenlivo, že je potom nevyhnutné, aby ho nachádzali všade, kam sa po ňom pozrú. Človek počuje, že „Boh je najvyšší zákon", „Boh je to lepšie v nás", alebo „Boh je vesmír". Samozrejme, tak ako každé iné slovo, aj slovo „Boh" môže mať akýkoľvek význam, ktorý sa nám páči. Ak chcete tvrdiť, že „Boh je energia", nájdete ho každom kúsku uhlia.  

Weinberg má iste pravdu, že ak sa slovo Boh nemá stať úplne neužitočným, musí sa používať vo význame, ako mu dosiaľ ľudia rozumeli: na označenie nadprirodzeného stvoriteľa, ktorého „sa nám patrí zbožňovať."

Veľa nešťastných zmätkov  zapríčiňuje neschopnosť rozlišovať medzi takzvaným Einsteinovým a nadprirodzeným náboženstvom. Einstein párkrát použil meno Boha (a nebol jediný ateistický vedec, ktorý to urobil), vyvolávajúc neporozumenie u supernaturalistov, dychtiacich po neporozumení a možnosti vydávať takého slávneho mysliteľa za jedného zo svojich. Aj dramatické (či bolo uličnícke?) zakončenie Krátkej histórie času (A Brief History of Time)  Stephena Hawkinga sa sústavne vykladá zle. Mnohých viedlo k viere, samozrejme nesprávnej, že Hawking je religiózny človek. Bunková biologička Ursula Goodenoughová vo svojej knihe Posvätné hĺbky prírody (The Sacred Depths of Nture) znie iste nábožnejšie ako Hawking alebo Einstein. Má rada kostoly, mešity a chrámy; mnohé pasáže v jej knihe priam volajú po vyňatí z kontextu a použití ako strelivo pre nadprirodzené náboženstvo.  Ide tak ďaleko, že sama sa nazýva „religióznou naturalistkou". Pozorné čítanie knihy vás však presvedčí, že je taká neochvejná ateista ako som ja.

 „Naturalista" je viacvýznamové slovo. Mne pripomína v prvom rade hrdinu môjho detstva, Hugh Loftingovho Doktora Doolitla (ktorý, mimochodom, mal viac ako jednu črtu spoločnú s naturalistickým „filozofom" na lodi HMS Beagle).    V 18. a 19. storočí znamenal výraz naturalista to, čo pre väčšinu z nás znamená ešte aj dnes: študujúceho prírodný svet. V tomto zmysle boli naturalistami často duchovní, počínajúc Gilbertom Whiteom. Aj Darwin bol ako mladý človek určený pre cirkev a dúfal, že pohodlný život na vidieckej fare mu umožní venovať sa svojej vášni pre včely. Filozofi však používajú výraz „naturalista" v celkom inom zmysle, a to ako protiklad supernaturalistu. Julian Baggini vysvetľuje v knihe Ateizmus: Veľmi krátky úvod (Atheism: A Very Short Introduction) zmysel ateistovho zväzku s naturalizmom takto: „Väčšina ateistov predpokladá, že hoci je vo vesmíre len jeden druh látky a ten je fyzikálny, z neho vznikajú myšlienky, krása, emócie, morálne hodnoty - skrátka celá škála javov, ktoré obohacujú ľudský život."

Ľudské myšlienky a emócie sú produktom nesmierne komplexných spojení medzi fyzikálnymi jednotkami vnútri mozgu. Ateistom v tomto zmysle filozofického naturalistu je človek, ktorý verí, že za prírodným, fyzikálnym svetom niet nič, niet nijakej nadprírodnej kreatívnej bytosti, číhajúcej za pozorovateľným vesmírom, že žiadna duša nepretrvá telo a nedejú sa zázraky - okrem v prípadoch prírodných javov, ktorým zatiaľ ešte nerozumieme. Ak je niečo, čo sa nachádza mimo prírodného sveta, ako mu zatiaľ nedokonale rozumieme, dúfame, že mu pri objavení sa porozumieme a zahrnieme ho do prírodného sveta. Keď porozumieme dúhe, nestáva sa menej „zázračnou".

Veľkí vedci našej doby, ktorí znejú religiózne, po podrobnejšom preskúmaní ich názorov zväčša prestanú takými byť. Iste je to pravda o Einsteinovi aj Hawkingovi. Súčasný kráľovský hvezdár a prezident Kráľovskej spoločnosti Martin Rees mi povedal, že chodí do kostola ako „neveriaci anglikán ... z lojálnosti k rodine".  Nemá nijakú teistickú vieru, ale pozná pocit poetického naturalizmu, ktorý vyvoláva vesmír aj u iných vedcov. V priebehu nedávnej televíznej konverzácie som vyzval svojho priateľa, pôrodníka Roberta Winstona, uznávaný pilier britského židovstva, aby  uznal, že jeho náboženstvo je práve tohto druhu a že v skutočnosti neverí na nič nadprirodzeného. Temer to pripustil; zľakol sa pred poslednou prekážkou (aby som bol čestný, dodávam, že on mal interviewovať mňa, nie naopak).[3]3 Keď som naliehal, priznal, že judaizmus mu poskytol disciplínu, aby si dobre zariadil život. Možno je to tak; to však nemá absolútne nič do činenia so skutočnou hodnotou žiadneho z jeho nadprirodzených tvrdení. Je veľa intelektuálnych ateistov, hrdo sa vydávajúcich za Židov a dodržujúcich židovské rituály, možno z lojálnosti voči starodávnym tradíciám alebo povraždeným príbuzným; možno však zaváži aj pomýlená a mýliaca ochota označiť ako „náboženstvo" panteistickú úctu, ktorú máme mnohí spoločnú s jej najvýznačnejším exponentom, Albertom Einsteinom. Možno neveria, ale podľa slov Dana Dennetta, „veria vo vieru".[4]

Jedna z najhorlivejšie citovaných poznámok Einsteina je „veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé". Ale Einstein povedal aj toto:

„Samozrejme, bola to lož, čo ste čítali o mojom náboženskom presvedčení, bola to systematicky opakovaná lož. Neverím v osobného Boha, nikdy som to nezapieral a vždy som to jasne vyjadroval. Ak je vo mne niečo, čo sa dá nazvať religiózne, tak je to neobmedzený obdiv pre štruktúru sveta, ako ju môže podať naša veda."

Zdá sa vám, že si Einstein protirečí? Že sa z jeho slov dajú vybrať hrozienka na podporu argumentov obidvoch strán ? Nie. Pod „náboženstvom" rozumie Einstein niečo celkom iné ako to, čo sa zvyčajne myslí. Ako pokračujem vo vyjasňovaní rozdielu medzi nadprirodzeným náboženstvom na jednej strane a Einsteinovým na druhej, majte na pamäti, že len nadprirodzených bohov volám klamnými.

Tu je pár ďalších Einsteinových výrokov, nech dajú príchuť jeho náboženstvu:

„Som hlboko religiózny neverec. To je dosť nový druh náboženstva.

Nikdy som prírode nepripisoval cieľ alebo účel, ani nič, čo by sa dalo označiť za antropomorfické.

Čo vidím v prírode, je nádherná štruktúra, ktorú vieme pochopiť len nedokonale a ktorá musí mysliacej osobe vnuknúť pocit poníženosti. Je to opravdivý náboženský pocit, ktorý nemá nič spoločné s mysticizmom.

Predstava osobného Boha je mi cudzia a pripadá mi dokonca naivná."

Obrancovia náboženstva sa - najmä od jeho smrti -  v stále rastúcom počte sa pochopiteľne pokúšajú dokázať, že Einstein je jeden z nich. Mnohí jeho súčasníci ho však videli v celkom inom svetle. V roku 1940 napísal Einstein chýrny článok, v ktorom odôvodňoval svoj výrok „Neverím na osobného Boha." Tento a podobné výroky vyvolali búrku listov od nábožensky ortodoxných Židov, z ktorých mnohé narážali na Einsteinov židovský pôvod. Nasledujúce výťahy sú z knihy Maxa Jammersa Einstein a náboženstvo (Einstein and Religion), (ktorá je aj môj hlavný prameň citácií Einsteina o náboženských témach). Rímsko-katolícky biskup z Kansas City povedal: „Zlý je pohľad na muža, pochádzajúceho z rasy Starého zákona a jeho učenia, ako popiera veľkú tradíciu tejto rasy." Iný katolícky duchovný sa pripojil: „Niet iného Boha ako osobný Boh ... Einstein nevie, o čom hovorí. Nemá pravdu. Niektorí muži si myslia, že ak dosiahli vysoký stupeň poznatkov na nejakom poli, sú kvalifikovaní vyjadrovať sa o všetkom." Názor, že náboženstvo je pole vhodné na to, aby sa každý mohol vyhlásiť za experta, nemal prejsť bez protestov. Spomenutý duchovný by bol pravdepodobne uznal expertízu jedného uznávaného „víloznalca" o presnom tvare a farbe krídel víl. Ale spolu s biskupom bol názoru, že teologicky nevzdelaný Einstein nepochopil podstatu Boha. Naopak, Einstein vedel veľmi presne, čo popieral!

Jeden americký rímsko-katolícky právnik napísal Einsteinovi v mene jednej ekumenickej koalície:

„Hlboko ľutujeme Vaše vyhlásenie, ... v ktorom zosmiešňujete myšlienku osobného Boha. Za posledných desať rokov nič nebolo tak vypočítané, aby si ľudia mysleli, že Hitler mal určité dôvody na vyhnanie Židov z Nemecka, ako Vaše vyhlásenie. Priznávam Vám síce právo slobody prejavu, ale opakujem, že Vaše slová z Vás robia najdôležitejší prameň sváru v Amerike."

Jeden newyorský rabín povedal: „Einstein je bezpochyby veľký vedec, ale jeho náboženské názory sú diametrálne rozdielne od judaizmu."

„Ale"? „Ale"? Prečo nie „A"?

Prezident jednej historickej spoločnosti v New Jersey napísal list, ktorý tak preukazne odhaľuje slabiny náboženskej mysle, že si zaslúži dvojnásobné čítanie:

„Rešpektujeme Vašu náuku, Dr. Einstein; je však niečo, čo ste sa zrejme nenaučili: že Boh je duch a nedá sa nájsť teleskopom alebo mikroskopom, ako sa ani ľudská myšlienka  alebo emócia nedá nájsť rozborom mozgu. Ako každý vie, náboženstvo sa zakladá na viere a nie na poznaní. Možno každú mysliacu osobu raz prepadnú náboženské pochybnosti. Aj moja viera často zakolísala. Ale ja som nikdy nikomu nehovoril o svojich duchovných blúdeniach z dvoch dôvodov: 1. bál som sa, že by som mohol svojimi nápadmi rozrušiť a poškodiť život a nádeje niektorého blížneho; 2. pretože súhlasím s pisateľom, ktorý povedal, že „je zloba je v každom, čo chce zničiť vieru druhého" ... Dúfam, Dr. Einstein, že Vás zle citovali a že ešte poviete niečo krajšie tomu veľkému počtu Američanov, ktorí si Vás s potešením uctievajú." 

Čo za zničujúco odhaľujúci list! Z každej vety sa rinie intelektuálna a morálna zbabelosť.

Menej úbohý ale otrasnejší bol list od zakladateľa Spoločnosti svätostánku umučenia v Oklahome:

„Profesor Einstein, som istý, že každý kresťan v Amerike Vám odpovie: „Nevzdáme sa svojej viery v nášho Pána Boha a jeho Syna Ježiša Krista; vyzývame Vás, ak neveríte v Boha ľudu tohto národa, vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli". Urobil som všetko, čo bolo v mojej moci, aby som bol požehnaním pre Izrael, a teraz prídete Vy s Vaším rúhavým vyhlásením a poškodíte vec svojho národa väčšmi ako budú môcť napraviť všetky snahy kresťanov vykántriť antisemitizmus v našej krajine. Profesor Einstein, každý kresťan v Amerike má pre Vás túto okamžitú odpoveď: „Berte si tú svoju bláznivú, lživú vývojovú teóriu a vráťte sa do Nemecka, odkiaľ ste prišli, alebo prestaňte pokúšať sa zlomiť vieru národa, ktorý Vám dal prístrešok, keď ste boli nútený ujsť zo svojej rodnej krajiny". 

Všetci títo teistickí kritici dokázali jednu vec, a to, že Einstein nebol jedným z nich. Opakovane sa pohoršoval pri zmienke, že je teista. Bol teda deistom ako Voltaire a Diderot? Alebo panteistom, ako Spinoza, ktorého filozofiu obdivoval: „Verím v Spinozovho Boha, ktorý sa javí v usporiadanej harmónii všetkého, čo existuje; nie v Boha, ktorý sa zaoberá osudmi a činmi ľudských bytostí".

Zamyslime sa trochu nad terminológiou. Teista verí v nadprirodzenú inteligenciu, ktorá okrem svojej hlavnej práce pri stvorení v prvom rade vesmíru je stále tu, aby dozerala na osud svojho stvorenia a ovplyvňovala ho. V mnohých teistických náboženských systémoch je božstvo intímne zapojené do ľudských záležitostí. Odpovedá na modlitby; odpúšťa alebo trestá hriechy; zasahuje do svetských vecí robením zázrakov; sleduje dobré a zlé činy a vie, kedy ich robíme (dokonca aj keď si myslíme, že ich urobíme). Aj deista verí v nadprirodzenú inteligenciu, ale jej činnosť sa obmedzila v prvom rade na vydanie zákonov, ktoré vládnu vesmíru. Deistický Boh už potom nikdy nezasahuje do diania a iste sa nezaujíma osobitne o ľudské záležitosti. Panteisti vôbec neveria na nadprirodzeného Boha a používajú slovo Boh len ako nie nadprirodzené synonymum pre prírodu alebo vesmír, prípadne pre zákonitosť, ktorá riadi jeho fungovanie. Boh deistov sa od Boha teistov líši tým, že neodpovedá na modlitby, nezaujímajú ho hriechy a teda ani spoveď, nečíta naše myšlienky a nezasahuje do diania svojvoľnými zázrakmi. Proti Bohu panteistov, ktorý je skôr metaforické alebo poetické synonymum pre vesmírne zákony, je deistický Boh určitý druh vesmírnej inteligencie. Panteizmus je ateizmus vo „viac sexi" podobe, deizmus je rozriedený teizmus.

Odôvodnene sa dá uzatvárať, že chýrne einsteinizmy typu „Boh je subtílny, ale nie je zlomyseľný", alebo „Boh nehádže kocky", resp. „Mal Boh nejakú možnosť voľby pri stvorení vesmíru?" sú panteistické, nie deistické a už vôbec nie teistické výroky.„Boh nehádže kocky" treba rozumieť ako „Náhodnosť nie je podstatou všetkých vecí". „Mal Boh nejakú možnosť voľby pri stvorení vesmíru?" chce povedať „Mohol sa vesmír začať iným spôsobom?". Einstein používal slovo „Boh" v čisto metaforickom, poetickom zmysle slova. Tak to robí aj Stephen Hawking a tak to robia iní fyzici, ktorí príležitostne skĺznu do jazyka náboženských metafor. Pre Paula Daviesa poletuje Myseľ Boha (The Mind of God - titul jeho knihy) kdesi medzi einsteinovským panteizmom a zmäteným deizmom - zato dostal Templetonovu cenu (veľmi veľa peňazí, ktoré Templetonova nadácia udeľuje každý rok, zvyčajne vedcovi ktorý je ochotný povedať o náboženstve niečo pekné).

Dovoľte mi zhrnúť Einsteinovo náboženstvo do ďalšieho výroku samotného Einsteina: „Cítiť, že za všetkým, čo sa dá skúsiť, je niečo, čo naša myseľ nevie pochopiť a čoho krása a jemnosť nás dosahujú iba nepriamo a ako chabý odraz, to je nábožnosť. V tomto zmysle som nábožný." V tomto zmysle som aj ja nábožný, ale s výhradou, že „čo nevieme pochopiť" neznamená „čo ostane navždy nepochopiteľné".  Len nerád sa však označujem za nábožného, pretože to zavádza. Zhubne to zavádza, pretože pre ohromnú väčšinu ľudí je „náboženstvo" spojené s nadprirodzenom. Dobre to povedal Carl Sagan: „... ak sa pod „Bohom" rozumejú zákony, ktoré riadia vesmír, samozrejme, taký Boh existuje. No taký Boh citovo neuspokojuje, keďže nemá zmysel modliť sa k zákonu príťažlivosti."

 Znie temer ako žart, že Saganovu poslednú vetu predzvestoval reverend Dr. Fulton J. Sheen, profesor na Katolíckej americkej univerzite, vo svojom ostrom útoku na Einsteinovo neuznanie osobného Boha z roku 1940. Sarkasticky sa pýtal, či by bol niekto hotový položiť svoj život za Mliečnu dráhu. Asi si myslel, že proti Einsteinovi zaznamenal bod, pretože dodal: „Jeho kozmické náboženstvo má len jednu chybu: do jedného slova pridal písmeno navyše - písmeno z". Na Einsteinovej viere nie je nič komické. No aj tak by som si prial, aby fyzici prestali používať slovo Boh v jeho špeciálnom metaforickom zmysle. Metaforický či panteistický Boh fyzikov je na svetelné roky ďaleko od aktívneho, zázraky konajúceho, myšlienky čítajúceho, hriechy trestajúceho a na modlitby odpovedajúceho Boha biblie, kňazov, mulláhov a rabínov, ako aj Boha bežnej reči. Úmyselne zavádzať obidve strany je podľa môjho názoru čin intelektuálnej velezrady.

Nezaslúžený rešpekt

Môj názov, Sklamanie z Boha, sa netýka Boha Einsteina a iných osvietených vedcov predošlých odsekov. Skôr, než začnem, musel som odstrániť z cesty Einsteinovo náboženstvo: má dokázanú schopnosť zavádzať. Odteraz budem hovoriť len o nadprirodzených bohoch, z ktorých je väčšine mojich čitateľov najznámejší Jahve, Boh Starého zákona.  Za chvíľu k nemu pristúpim. Kým však opustím predošlú stať, potrebujem sa vyrovnať s niečím, čo by inak prenasledovalo celú knihu. Ide o vec etiky. Je možné, že nábožný čitateľ sa bude cítiť urazený tým, čo mám povedať a hovorím; možno nenájde na týchto stranách dosť rešpektu pre svoju osobitnú vieru (ak nie pre viery, ktoré si cenia iní). Bola by hanba, keby pri takej urážke prestal ďalej čítať a preto to chcem dať do poriadku už na začiatku.

V našej spoločnosti je veľmi rozšírený názor - akceptujú ho aj nereligiózni ľudia -, že náboženská viera je osobitne zraniteľná urážkou a musí ju chrániť abnormálne hrubá stena rešpektu celkom iného druhu, ako majú ľudia navzájom. Douglas Adams to povedal v improvizovanej prednáške v Cambridge krátko pred svojou smrťou tak dobre[5]5, že si často opakujem jeho slová:

„Náboženstvo ... sú určité idey, ktoré nazývame posvätnými, svätými, alebo akokoľvek. Myslí sa tým ‘Toto je idea alebo pojem, o ktorej nemáte dovolené povedať nič zlého; na to nemáte právo. Prečo? - pretože ho nemáte!' Ak niekto hlasuje pre stranu, s ktorou nesúhlasíte, máte slobodu diskutovať s ním o tom, koľko chcete; každý môže vysloviť svoje argumenty a nikto sa tým necíti dotknutý. Ak si niekto myslí, že dane treba zvýšiť alebo znížiť, máte právo hovoriť o tom. No na druhej strane, ak niekto povie ‘V sobotu nesmiem otočiť vypínačom', poviete ‘Rešpektujem to'.

Prečo má platiť, že je úplne legitímne podporovať labouristickú alebo konzervatívnu stranu, republikánov alebo demokratov, tento alebo onen ekonomický model, používať Macintosha alebo Windows - ale mať názor o tom, ako začal vesmír, o tom, kto stvoril vesmír - nie, to sa nesmie, to je sväté?! Zvykli sme si nespochybňovať náboženské idey a je veľmi zaujímavé, aký rozruch vyvolá Richard, keď to on urobí! To sa všetci šialene rozčuľujú, pretože o tomto sa takto hovoriť nesmie. Keď sa na to pozeráme racionálne, niet dôvodov, prečo by tieto idey nemali byť otvorené pre diskusiu tak, ako iné idey; okrem toho dôvodu, že sme sa akosi dohodli, že sa to nemá diať."

Toto je teda zvláštny prípad prehnaného rešpektu našej spoločnosti voči náboženstvu, a je skutočne dôležitý. Na uplatnenie výhrady svedomia v čase vojny sú najúčinnejšie náboženské dôvody. Môžete byť vynikajúci filozof morálky s vyznamenanou doktorskou tézou vysvetľujúcou zlá vojny, a predsa budete mať veľké ťažkosti pred odvodovou komisiou, posudzujúcou vašu žiadosť o uznanie za uplatňujúceho si výhradu svedomia....Ak však môžete povedať, že jeden z vašich rodičov alebo obidvaja sú kvakeri, preplachtíte sa tam ako pri miernom vetríku; nebude záležať na tom, ako nesúvisle či nevzdelane sa vyjadrujete o teórii pacifizmu alebo o samotnom kvakerstve.

Na opačnom konci spektra pacifizmu máme malodušnú neochotu použiť náboženské označenie pre bojujúce strany. V Severnom Írsku sa katolíci a protestanti prekrsťujú na „nacionalistov" a „lojalistov". Aj samotné slovo „náboženstvo" sa nahrádza „komunitou", napríklad  vo výraze „vojna medzi komunitami". Udalosti v Iraku sú dôsledkom anglo-americkej invázie roku 2003, no medzitým degenerovali na sektársku občiansku vojnu medzi sunitskými a šiítskymi moslimami.  Je to jasne náboženský konflikt - ale v denníku Independent z 20. mája 2006 titulok aj úvodník ho opisujú ako „etnickú čistku". „Etnický" je v tejto súvislosti ďalší eufemizmus. Čo vidíme v Iraku, to je náboženská čistka. Pôvodný význam „etnickej čistky" v bývalej Juhoslávii bol pravdepodobne tiež eufemizmus pre náboženskú čistku, ktorej sa zúčastnili ortodoxní Srbi, katolícki Chorváti a moslimskí Bosniaci.[6]

Už dávnejšie upozorňujem na uprednostňovanie náboženstva pri verejných diskusiách o etike v masmédiách a vo vládnej politike.[7] Môžete sa staviť, že ak niekde vznikne spor o sexuálnej alebo reprodukčnej morálke, budú vo vplyvných poradných zboroch či panelových diskusiách v televízii a rozhlase zastúpení prevažne náboženskí vodcovia rozličných cirkví. Nenavrhujem, aby sa názory týchto ľudí cenzurovali. Ale prečo si má naša spoločnosť vyšľapávať chodník k ich dverám, ani čo by k tomu mali nejakú odbornosť, porovnateľnú napríklad s morálnym filozofom, rodinným právnikom alebo doktorom?

Existuje aj ďalší záhadný príklad privilegovania náboženstva. 21. februára 2006 rozhodol Najvyšší súd Spojených štátov,  že pre jednu cirkev v Novom Mexiku nemá platiť zákon, platný pre všetkých ostatných občanov vo všetkých štátoch únie, a to zákon o zákaze používania halucinogénnych drog.[8] Pobožní členovia sekty Centro Espirita Beneficiente Uniao do Vegetal veria, že svojmu Bohu porozumejú len vtedy, keď pijú čaj hoaska, ktorý obsahuje ilegálnu drogu dimetyltryptamín. Treba si všimnúť, že stačí ich viera, že droga zvyšuje ich chápanie Boha. Nežiadajú sa od nich nijaké dôkazy. Na druhej strane je množstvo dôkazov, že pri nevoľnosti a iných zdravotných ťažkostiach v priebehu chemoterapie rakoviny uľahčuje ťažkosti kanabis. No v roku 2005 rozhodol Najvyšší súd, že aj pacienti, ktorí berú kanabis z medicínskych dôvodov, podliehajú trestnému stíhaniu (aj v tých pár štátoch, kde je takéto špeciálne používanie povolené). Tromfom je, ako vždy, náboženstvo. Predstavme si členov umeleckej posudkovej komisie, vyhlasujúcej pred súdom, že si „myslia", že potrebujú halucinogénnu drogu, aby sa zvýšilo ich chápanie impresionistických či surrealistických obrazov.  Ak však má rovnocennú požiadavku nejaká cirkev, stojí za ňou najvyšší súd štátu. Taká veľká je sila náboženstva ako talizmanu.

Pred sedemnástimi rokmi som bol jedným z 36 spisovateľov a umelcov, ktorých poveril časopis New Statesman napísať esej na podporu uznávaného autora Salmana Rushdieho[9], ktorý bol za svoj románu odsúdený na trest smrti. Rozhorčený „sympatiou" kresťanských predstaviteľov a dokonca aj niektorých tvorcov sekulárnej mienky pre moslimov kvôli ich „urážke" a „ublíženiu" som vykreslil nasledujúcu paralelu:

„Keby zástancovi apartheidu mali dôvtip, tvrdili by  - pokiaľ viem, pravdivo - že povoliť miešanie rás sa protiví ich náboženstvu. Značná časť opozície by sa a rešpektom vzdialila. Nemá zmysel namietať, že je to nefér prirovnanie, lebo apartheid nemá racionálne zdôvodnenie.  Celý dôvtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že nie je závislá od racionálneho zdôvodnenia. Od nás ostatných sa očakáva, že budeme brániť svoje predsudky. Požiadaj však niekoho nábožného, aby odôvodnil svoju vieru - a dotkneš sa jeho „náboženskej slobody".

Nečakal som, že niečo dosť podobné sa stane v 21. storočí. 10. apríla 2006 hlásia Los Angeles Times, že početné kresťanské skupiny na pôde amerických univerzít podali žaloby na svoje univerzity, že tieto posilnili antidiskriminačné pravidlá vrátane zákazu obťažovania a prenasledovania homosexuálov. Typickým je prípad dvanásťročného Jamesa Nixona, ktorý v roku 2004 vyhral pred súdom právo nosiť do školy tričko s nápisom „Homosexualita je hriech, islam je lož a potrat je vražda. Niektoré veci sú len čierne alebo biele."[10] Škola od neho chcela, aby to tričko nenosil, preto rodičia školu zažalovali. Mohol to byť pochopiteľný prípad, keby sa boli odvolali na záruku slobody prejavu v Prvom dodatku k americkej ústave.    Neurobili to, ani nemohli, pretože sloboda prejavu nezahrnuje „prejavy nenávisti". No nenávisť potrebuje len ukázať sa náboženskou - a už sa nepokladá za nenávisť. Preto sa Nixonovi právnici neodvolali na slobodu prejavu, ale na ústavnú slobodu náboženstva. Ich víťazný spor podporovala arizonská Aliancia obrany, ktorá má za úlohu „viesť legálny boj za slobodu náboženstva".

Reverend Rick Scarborough podporoval vlnu podobných kresťanských procesov a dosiahol, že legálnym podkladom diskriminácie proti homosexuálom a iným skupinám sa stalo náboženstvo; svoju činnosť nazval bojom 21. storočia za občianske práva: „Kresťania majú teraz povinnosť postaviť sa za právo byť kresťanmi."[11] Keby takíto ľudia odôvodňovali svoje stanovisko právom na slobodu prejavu, dalo by sa s nimi, čo aj s nechuťou, sympatizovať. Ale súdne spory v prospech diskriminácie homosexuálov sa stavajú ako protižaloba proti údajnej náboženskej diskriminácii! A zdá sa, že zákon to rešpektuje. Nepochodili by ste, keby ste povedali: „Ak mi zabránite urážať homosexuála, porušujete moje právo na predsudky". Ale ak poviete: „To porušuje moje právo náboženskej slobody", vyhráte. Ak sa nad tým zamyslíme, kde je rozdiel? Náboženstvo aj tu pretromfne všetko.

Túto kapitolu uzavriem opisom prípadu, ktorý výrečne osvetľuje prehnaný rešpekt dnešnej spoločnosti pre náboženstvo. Spor vypukol vo februári 2006 - vcelku je to smiešna historka, pohybujúca sa medzi extrémami komédie a tragédie.  V septembri  2005 uverejnili dánske noviny Jyllands-Posten dvanásť karikatúr proroka Mohameda. Počas viac ako tri mesiace malá skupina moslimov, žijúcich v Dánsku na základe azylu a vedená dvomi imámami, starostlivo udržovala v dánskom islamskom svete pohoršenie nad týmito karikatúrami.[12] Koncom roku 2005 odišli títo zlomyseľní exulanti z Dánska do Egypta s fasciklom materiálu, ktorý sa rozmnožoval a rozosielal po celom islamskom svete až do Indonézie. Dokumentácia obsahovala klamstvá o zlom zaobchádzaní s moslimami v Dánsku a tendenčnú lož, že Jyllands-Posten sú vládne noviny. Bolo v nej aj dvanásť karikatúr, ku ktorým imámovia pridali tri obrázky, čo je rozhodujúce, neznámeho pôvodu, ale iste bez vzťahu k Dánsku. Na rozdiel od pôvodných dvanástich boli tieto vyslovene urážajúce - alebo by boli také, keby, ako to tvrdili fanatickí propagandisti, znázorňovali Mohameda. Osobitne zlomyseľná bola medzi nimi nie karikatúra, ale faxovaná fotografia bradatého muža s príveskom prasacieho rypáčika na gumičke.  Dodatočne sa ukázalo, že to bola fotografia agentúry Associated Press, znázorňujúca Francúza, ktorý sa zúčastnil krajskej súťaže v prasacom kvičaní.[13] Obrázok nemal nijaký vzťah k prorokovi Mohamedovi, ani k islamu, ani Dánsku. No moslimskí aktivisti na svojej zlomyseľnej túre do Káhiry naznačovali všetky tri spojenia ... s predvídateľnými výsledkami.

Ich starostlivo pestované  sťažnosti na „ublíženia" a „urážky" viedli k výbuchu päť mesiacov po prvom uverejnení 12 karikatúr. Demonštranti v Pakistane a Indonézii zapaľovali dánske zástavy (kde ich brali?) a od dánskej vlády sa žiadalo ospravedlnenie (začo? Tá nekreslila karikatúry, ani ich neuverejňovala. Dáni žijú v štáte so slobodnou tlačou, čo si občania mnohých moslimských štátov asi ťažko vedia predstaviť.). V Nórsku, Nemecku, Francúzsku, dokonca aj v USA (ale, čo je nápadné, nie v Británii) uverejnila denná tlač karikatúry zo solidarity s Jyllands-Posten, čo prilialo olej na oheň. Vyslanectvá a konzuláty boli devastované, dánsky tovar bojkotovaný, dánski občania a západniari vôbec boli fyzicky ohrozovaní; kresťanské kostoly v Pakistane horeli, aj keď nemali nijaký vzťah k Dánsku alebo Európe. Keď líbyjskí výtržníci napadli a zapálili taliansky konzulát v Bengázi, bolo tam zabitých päť ľudí. Ako napísala Germaine Greerová, čo títo ľudia majú najradšej a najradšej robia, je chaos.[14]

Na hlavu „dánskeho karikaturistu" vypísal jeden pakistanský imám odmenu milión dolárov. Neuvedomil si, že bolo dvanásť rozličných dánskych karikaturistov. Iste nevedel, že tri najurážlivejšie karikatúry  neboli nikdy uverejnené v Dánsku. (Len tak mimochodom - kde sa nabral ten milión?). V Nigérii zapálili protestujúci moslimovia viaceré kresťanské kostoly a na uliciach napádali a vraždili (čiernych nigérijských) kresťanov mačetami. Jedného kresťana vopchali do veľkej gumovej pneumatiky, poliali benzínom a zapálili. Z Británie existujú fotografie demonštrantov s transparentmi  „Smrť tým, čo urážajú islam", „Povraždiť tých, čo sa smejú z islamu" a „Európa, budeš platiť: tvoja skaza sa blíži"; aj, zdá sa bez irónie, „Sťať hlavu každému, čo povie, že islam je násilné náboženstvo".

Keď to všetko doznievalo, urobil novinár Andrew Mueller rozhovor s vedúcim britským „umierneným" moslimským vodcom,  sirom Iqbala Sacranim[15]. Za umierneného ho možno považovať podľa dnešných moslimských štandardov. V Muellerovej reportáži ale opakoval svoju poznámku pri fatwe na Salmana Rushdieho: „Smrť je preňho možno málo". Aký veľký je rozdiel medzi touto poznámkou a statočným Sacranieho predchodcom na poste najvplyvnejšieho moslima Británie, nebohým Dr. Zaki Badawim, ktorý ponúkol Rushdiemu azyl vo vlastnom dome. Sacranie vysvetľoval Muellerovi, že dánske karikatúry sa ho veľmi dotkli. Aj Muellera sa dotkli, ale pre inú príčinu: „Znepokojuje ma, že smiešna a neprimeraná reakcia na pár nešťastných škíc v akýchsi pokútnych škandinávskych novinách má byť potvrdením toho, že ... islam a západ sú zo zásady nezmieriteľné".  Sacranie chválil britské noviny, že karikatúry neuverejnili, načo Mueller vyslovil podozrenie skoro celého národa, že „zdržanlivosť  britských novín vyplývala menej zo súcitu s moslimskou nespokojnosťou, ako skôr z túžby nemať rozbité okná".

Sacranie vysvetľoval, že „Osoba Proroka, pokoj s ním, sa v moslimskom svete uctieva tak hlboko a s takou láskou a náklonnosťou, že sa to nedá vysvetliť slovami. Presahuje to vašich rodičov, vašich milovaných, vaše deti. Je to časť viery. Existuje aj islamské učenie, že Proroka neslobodno zobrazovať." Ako Mueller poznamenal,

„toto ukazuje, že hodnoty islamu pretromfnú všetky iné hodnoty - to musí uznať každý veriaci islamu. Práve tak veria príslušníci iných náboženstiev, že ich je cesta, pravda a svetlo. Ak si niekto praje milovať kazateľa zo 7. storočia viac, ako svoju rodinu, je to jeho vec, ale nikto iný nemá povinnosť brať to vážne ..."

Okrem prípadu, že ak to neberiete vážne a príslušne nerešpektujete, budete fyzicky ohrozený do takej miery, ako si to od stredoveku nedovolilo žiadne náboženstvo. Je na počudovanie, prečo je potrebné také násilie, keďže, ako vraví Mueller: „Ak niektorý z vašich klaunov má v niečom pravdu, tak tí karikaturisti pôjdu aj tak do pekla - či nepôjdu? Medzičasom, ak sa chcete rozčuľovať nad urážkami moslimov, čítajte správy Amnesty International o Sýrii a Saudskej Arábii."

Mnohí ľudia si všimli kontrastu medzi hysterickým protestom moslimov proti „ublíženiu" im a medzi pohotovosťou, s akou arabské médiá publikujú stereotypné protižidovské karikatúry. Z demonštrácie proti dánskym karikatúram v Pakistane existuje fotografia ženy v čiernej burke s transparentom  „Boh žehnaj Hitlerovi".  

V odpovedi na všetok tento frenetický chaos slušné liberálne noviny vyslovili poľutovanie nad násilím a symbolicky pripomenuli slobodu prejavu. Súčasne však prejavili „rešpekt" a „sympatiu" v súvislosti s hlbokou „urážkou" a  „ublížením", ktoré utrpeli moslimovia.  Uvedomte si, že „ublíženie" a „urážka" nebolo pretrpenie násilia alebo skutočnej bolesti nejakou osobou: nešlo o viac ako pár čmár tlačiarenskou čerňou v novinách, o ktorých nikto mimo Dánska nepočul inakšie, ako v rámci následnej kampane na vyvolanie chaosu.

Nie som za urážanie alebo dotýkanie sa citov len preto, aby sa urážalo. Zarážajú ma však a neviem pochopiť, kde sa berú neúmerné privilégiá náboženstiev v našej inakšie sekulárnej spoločnosti. Existujú neúctivé karikatúry tvárí politikov a nikto nerobí výtržnosti na ich obranu. Čo je na náboženstve tak neobyčajné, že mu zaručujeme taký jedinečný rešpekt? Dobre to povedal H.L. Mencken: „Musíme rešpektovať náboženstvo svojho suseda, ale len v tom zmysle a v tom rozsahu, ako rešpektujeme jeho teóriu, že jeho žena je krásna a jeho deti sú milé."

Vo svetle tohto bezpríkladného predpokladu rešpektu pre náboženstvo robím svoje vyhlásenie k tejto knihe: Nezídem zo svojej cesty, aby som urážal, ale ani si nenavlečiem rukavičky a nebudem zaobchádzať s náboženstvom miernejšie ako s čímkoľvek iným.

 

(1. kapitola -  v knihe str. 9-27)

 


[*] Ako šport sme počas hodín odvádzali jeho pozornosť od biblie na slávnych letcov druhej svetovej vojny. Za vojny slúžil pri letectve, pre ktoré mi vštepil určitú familiárnosť. Preto a možno zo sympatie, ktorú si zachovávam voči anglikánskej cirkvi (aspoň pri porovnaní s jej súpermi), som rád čítaval báseň Johna Bentjemana:

Náš padre je starý pilot nebies,

veľmi mu teraz pristrihli krídla,

 no ešte stále máva vlajkou v záhrade rektorátu,

 poukazujúc na vyššie veci ...

 


[3] Televízny dokument, ktorého súčasťou bolo interview bolo sprevádzané knihou (Winston 2005)

[4] Dennet (2006)

[5] Reč v plnom rozsahu je popísaná v Adams (2003) ako „Is thera an etifficia God?" (Existuje umelý Boh?")

[6] Perica (2006) Pozri aj http://www.historycooperative.org/journals/ahr/108.5/br_151.htm

[7] „Dolly and the cloth heads", in Dawkins (2003)

[8]  http://scotus.ap.org/scotus/04-1084p.zo.pdf

[9]  R.Dawkins, „The irrationality of faith", New Statesman (London), 31.3.1989

[10] Columbus Dispatch, 19.8.2005

[11]  Los Angeles Times, 10.4.2006

[12]  http://gatewaypundit.blogspot.com/2006/02/islamic-society-of-denmark-used-fake.html

[13]  http://news.bbc.co.uk/2/hi/south_asia/4686536.stm, http://neandernews.com/?cat=6

[14]  Independent, 5.2.2006

[15] Andrew Mueller, ´An argument with Sir Iqbal´, Independent on Sunday, 2.4.2006, Sunday Review section, 12-16

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

OĽaNO hujerizuje úrady

Po tom, ako OĽaNO nanominovalo prednostov úradov, prišli s plánom, že nanominujú aj vedúcich odborov.

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?