O živote a najväčšom potratárovi (AD: Prečo zakázať potraty)

Autor: Olga Pietruchová | 1.10.2007 o 9:00 | (upravené 4.3.2011 o 20:32) Karma článku: 12,76 | Prečítané:  7341x

Na tému interrupcií som už písať nechcela. Naozaj nie. Ale pán Ziolkovský si jednoducho nedá pokoj a pokiaľ bude na mňa útočiť, nedokážem mlčať. Mohla by som ísť vetu za vetou a vyvracať jeho tvrdenia. Nemienim sa však zaoberať osobnými invektívami, pretože tie do vecnej diskusie nijako neprispievajú. Snáď okrem jednej - tvrdenia, že „odopierame ženám informácie“. Pán Ziolkovský zrejme považuje ženy za primitívne bytosti bez vlastného rozumu, ktoré si neuvedomujú, čo znamená byť tehotná a čo znamená interrupcia a je preto nutné, aby im to múdrejší muži vysvetlili. Katolícka cirkev systematicky pracuje na démonizovaní nielen interrupcií ale ich prevencie ako antikoncepcia, ako i na verejnom pranierovaní žien a lekárov. Nedá sa teda čudovať, že niektoré katolíčky sa po zákroku cítia vinné. V USA už niektorí gynekológovia odmietajú vykonávať interrupcie veriacim ženám, pretože často sa tieto so svojím zlyhaním proti učeniu cirkvi nevedia vyrovnať a neskôr obviňujú svoje okolie a lekárov z toho, pre čo sa ony samy dobrovoľne rozhodli. Nemienim sa ani zaoberať otázkou, prečo veriace ženy podstupujú zákrok umelého prerušenia tehotenstva a prečo im nie je ich okolie, cirkev ani viera dostatočnou oporou na to, aby sa rozhodli dieťa vynosiť. Podľa mňa je to rozhodnutie každej ženy a ona sa s tým musí vysporiadať a žiť. Chcem sa však zaoberať dvoma tvrdeniami – o dobrom „potratovom biznise“ a o tom, že „z úst predstaviteľov tohto spolku už nezaznievajú často argumenty, že „to“, čo sa nachádza v tele matky, nie je do istého týždňa človekom.“

Dieťa? Človek?Dieťa? Človek?

Biznis veľkého poľského národa „Nech sa Slovensko nebojí hrdo hlásiť k spravodlivosti, ako to urobil veľký poľský národ, keď potraty zakázal“, odkazuje slečna Tutková malému Slovensku. V Poľsku skutočne od roku 1993 platí zákaz interrupcií. Zákrok je povolený len v prípade ohrozenia života matky, vážneho poškodenia plodu alebo v prípade otehotnenia po znásilnení. Aj v takýchto prípadoch je veľmi ťažké pre ženu dosiahnuť jeho vykonanie, pretože pod tlakom katolíckej cirkvi sa poľskí lekári obávajú vykonávať ich aj v zákonom povolených prípadoch. Boja sa totiž o svoju pozíciu a radšej sa odvolávajú na výhrady svedomia.

Výhradu už ale nemajú vo svojich súkromných ambulanciách, kde vykonajú interrupciu za neúmerne vysoké ceny (750 až 3000 USD). Samozrejme, načierno a bez zdanenia. Toto je ten skutočne výnosný biznis, o ktorom tak rád hovorí náš inkvizítorský dorast v bioetickom rúšku. Dovolím si povedať, že žiadni lekári v Európe nezarábajú na interrupciách tak dobre ako práve tí poľskí. Ak by aj našim šlo iba o peniaze, ak by boli takí bezcharakterní ako tvrdí Ziolkovský, museli by zákaz UPT vlastne podporovať.

Zákaz interrupcií je totiž živnou pôdou pre obchodovanie so životom a svedomím. Navyše vedie k pokrytectvu, veď v ženských časopisoch sa pravidelne objavujú inzeráty súkromných ambulancií ponúkajúcich „gynekologické služby pre ženy v plnom rozsahu“. Každý a každá vie, čo to znamená, kde však niet žalobcu, niet sudcu. Ďalším typickým javom je tzv. interrupčná turistika. Ženy vycestujú do zahraničia a nechajú si tam celkom legálne zákrok vykonať. Cestovné kancelárie si na tom postavili celý biznis a dokonca ponúkajú „zájazdy pre ženy“ do Bieloruska a iných krajín. A tak autobusy plné žien brázdia krajinu a všetci sa tvária, že nič nevidia. Tie bohatšie vycestujú do Veľkej Británie alebo Holandska.

Pre finančne zabezpečené ženy teda nie je umelé prerušenie tehotenstvo ani v Poľsku problém. Situáciou najviac trpia ženy z nižších sociálnych vrstiev, ktoré si nemôžu dovoliť zaplatiť prehnané ceny za interrupciu, vyhľadávajú preto anjeličkárky a riskujú svoj život a zdravie. Cirkev je však spokojná, pretože mocensky presadila svoj svetonázor. Skutočnosť, že sa tým nezachránili žiadne životy je však zrejmá. Ak by sa v Poľsku interrupcie nevykonávali, muselo by to zákonite viesť k zvýšeniu pôrodnosti. Je to presne naopak, za posledných 14 rokov tam pôrodnosť klesla na najnižšiu mieru v celej EÚ. Kde sú teda všetky tie „počaté deti“ veľkého poľského národa? Žeby naši severní susedia hromadne držali celibát? Tomu snáď nikto neverí. Ryba smrdí od hlavy a predpokladajme, že rovnako ako sa správajú politické špičky, ani ich voličom nie je sexuálne potešenie cudzie. Antikoncepciu však cirkev tiež odmieta. Kde potom tie deti sú? Odpoveď je jednoduchá: kým oficiálne sa v Poľsku vykoná ročne asi 200 interrupcií, neoficiálne je ich sto až dvestotisíc, ich presný počet sa dá len veľmi ťažko odhadnúť.

Vznik života(?)

Otázka „vzniku života“ je ideologickým sporom filozofov, biológov a právnikov už stáročia a je jasné, že sa tak skoro neuzavrie. Iba cirkev má vo veci jasno, hoci ani jej poňatie nebolo vždy také jednoznačné. Tomáš Akvinský hovoril o oduševnení mužského plodu v 40. deň a ženského v 80. deň tehotenstva. Postoj vyhranil v roku 1588 pápež Sixtus svojou Bulou Effraenatum, keď odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. Vyvolaný potrat animovaného plodu sa v tom čase považoval za vraždu, kým osoba, ktorá vyvolala potrat neanimovaného plodu sa potrestala iba vyhnanstvom.

Paradoxne až v dobe rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí (1869). Neexistuje totiž lepší spôsob dať žene najavo, že nie je plnoprávna a nezávislá osobnosť, ako podriadiť jej brucho štátu či cirkvi.

Samotná predstava o oduševnení v okamihu počatia je hotový hlavolam. Pri počatí totiž ešte nie je jasné, či vznikne jeden zárodok alebo dva alebo tri....rovnako môžu v rannom štádiu dve oplodnené vajíčka nakoniec splynúť do jedného embrya a z dvoch počatí sa narodí iba jeden jedinec. Dá sa teda len tušiť, že dušičky musia mať v prvých týždňoch riadne fofry. Doktrína o neomylnosti pápeža ale platí a pre veriacich musí byť otázka počiatku života jasná. Nemusia sa teda trápiť hľadaním odpovede, snáď s výnimkou tej na otázku, prečo sa teda deti nekrstia pri počatí.

Pre tých, ktorým dogmy nepostačujú, je vec komplikovanejšia. Závisí totiž od uhla pohľadu a hlavne od toho, čo rozumieme pod životom. Už samotná otázka „kedy vzniká život“ je nesmierne manipulatívna, pretože „vznik“ predpokladá určitý okamih, kedy sa niečo – život –vytvorí takpovediac digitálne – hop, a je tu život. Nečudo, že je to obľúbená otázka odporcov interrupcií a tí od nej odvíjajú celú stratégiu.

Čo je však život? Alebo – čo je jeho opakom? Smrť? Neexistencia? Neživá hmota? Život ako taký sa nachádza aj v mnohých iných formách a tie zákonom chránené nie sú. Aj spermie a vajíčko sú živé a aj oni nesú potenciál nového života. Život žiadneho jedinca vlastne nezačína, je vždy len pokračovaním a vývojom života započatého v pradávnej minulosti a posúvaného smerom k nám cez našich živočíšnych a ľudských predkov.

Hovoriť o „začiatku života“ v súvislosti s embryami je logický nezmysel. Možno hovoriť len o začiatku života konkrétneho organizmu. Je to jedinečná DNA? Tá sa dá vyrobiť aj v skúmavke, rovnako ako sa dá oplodniť vajíčko in vitro. Ani samotné počatie - oplodnenie vajíčka – na vznik nového organizmu nepostačuje. Príkladom je mimomaternicové tehotenstvo, ktoré napriek úspešnému počatiu nemá šancu vyvinúť sa na človeka. Pre vývoj života človeka sú totiž nevyhnutné najmenej dve základné podmienky: oplodnenie vajíčka (fertilizácia) a jeho zahniezdenie v maternici (nidácia, dochádza k nej týždeň po oplodnení). A maternica je zase súčasťou tela ženy. Ignorovať tento fakt a vylúčiť ženu z argumentácie o vzniku života človeka svedčí buď o neznalosti základných biologických procesov alebo o arogantnosti voči žene ako ľudskej bytosti a jej redukovanie na „biologický inkubátor“.

Evolučný biológ George C.Williams vo svojej knihe Plán a účel v prírode píše: „Spojenie ľudského vajíčka a spermie definuje nový a jedinečný ľudský genotyp. To však ešte nevytvára žiadne ľudské túžby, strach a spomienky či čokoľvek iné, čo by malo morálny význam spájaný s termínom „humánny“.“ Okrem tejto filozoficky neakceptovateľnej pozície je definícia oplodnenia ako určitého momentu naivná. V skutočnosti je to zložitý proces a trvá niekoľko hodín.

Hovoriť o vzniku života ako o určitom časovom okamihu je teda biologicky neobhájiteľné. Ako všetko v prírode, aj prenatálny vývin je vec vývoja. Hoci je dnes už poučka „ontogenéza je skrátenou formou fylogenézy“ prekonaná, je diskusia o vzniku života u človeka obdobná diskusia ako o vzniku života na zemi.

Ak kreacionisti vyznávajú absolutisticky určitý bod - stvorenie, evolucionisti hovoria o vývoji. V tomto procese je nemožné jednoznačne pomenovať moment vzniku života – bol to vznik prvej organickej molekuly alebo hmoty? Vznik jednobunkových organizmov alebo vyšších foriem života? A kedy vznikol človek ako druh cicavca? Bolo to vznikom vedomia? Ak áno, v akej forme? Aj zvieratá majú vedomie, mozog, niektoré z nich dokonca inteligenciu a sebauvedomenie.

Ten proces trval milióny rokov a nedá sa presne určiť jeho začiatok, jedno obdobie vývoja nadväzuje na druhé. Najznámejší darwinista našej doby Richard Dawkins vo svojej najnovšej knihe God Delusion píše: „Ľudskosť embryonálnych buniek im nedáva žiadne absolutistické morálne postavenie...Evolučná kontinuita totiž ukazuje, že neexistuje absolútne rozlišovanie medzi druhmi. Absolutistickú morálnu diskrimináciu teda evolúcia úplne vyvracia.“

Ak však niekto verí, že ľudia behali po zemi spolu s dinosaurami a Zem vznikla pred 6000 rokmi, je s ním na túto tému ťažká diskusia.

To be or not to be

Podobne je to pri vzniku konkrétneho ľudského života. Ak cirkev hovorí o jedinom okamihu vzniku života jedinca – oplodnení vajíčka, evolucionisti hovoria o ontogenéze, teda o individuálnom vývoji organizmu od oplodneného vajíčka po smrť, obdobie zahŕňajúce zárodočný vývoj od zygoty cez embryo a plod, novorodenca, batoľa, dieťa, dospievanie a pubertu, dospelosť, rozmnožovanie, starostlivosť o potomstvo a starnutie. Zygota je iná ako embryo a to zas ešte nie je plod.

Ak niekto nazýva zygotu a embryo dieťaťom, je to rovnaké tvrdenie, ako keby hovoril, že človek sa rodí ako dospelý. Štádia vývoja sú nepreskočiteľné a nezameniteľné. Williams píše: „Jediný realistický pohľad je ten, že ľudský život vzniká postupne. Celá argumentácia za práva nenarodených detí sa opiera buď o biologicky neudržateľnú definíciu ľudskosti, alebo o prejavy správania, ktoré vykazujú embryá. Ibaže všetky pozorovateľné schopnosti správania sa ľudských embryí sa dajú nájsť aj u iných cicavcov na porovnateľnej úrovni vývoja.“Podobne by sa dalo citovať Dawkinsa, Ridleyho, Glassa a mnoho iných.

Tvrdenie, že vedci a lekári hovoria o počatí ako o vzniku života človeka je len demagógia na odvrátenie pozornosti od ideologického pozadia „prolifistov“. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ale tí to spravidla hovoria pod vplyvom svojho osobného (sveto)názoru, nie na základe exaktnej vedy. Tento postoj je problematický nielen vo vzťahu k interrupciám, ale aj umelému oplodneniu a výskumu kmeňových buniek, hoci tieto životy ľudí zachraňujú resp. pomáhajú plodiť nové.

V podstate to vyzerá, že pre cirkev a jej politický predvoj je embryo hodnotnejšie ako ľudia samotní. V podstate by sa mali odporcovia interrupcií správne nazývať „pro-human-embryo-life“, pretože životy žien ale i iných žijúcich organizmov sú im ľahostajné.

Nerodí sa život, ale človek. Nie život má právo na človeka, ale človek má právo na život. Otázka teda znie inak: kedy v tomto procese od oplodneného vajíčka k novorodencovi začína byť človek človekom.

Známy český embryológ profesor Jan Evengelista Jirásek hovorí: „Pro mne platí heslo: human being - to be or not to be. Čili přežít nebo nepřežít. Když někdo potratí plod, který má sto gramů, tak kdybyste sjednotila počítače celého světa, aby se o něj staraly, při životě ho neudržíte. Není to jedinec schopný přežití, není to bytost.“ Keďže život človeka končí pri odumretí mozgu, lekári väčšinou uznávajú za počiatok života jedinca schopnosť podporovanej existencie mimo tela matky a počiatok mozgovej činnosti, čo pripadá až na koniec druhého trimestra.

Samozrejme, že aj vyvíjajúce sa embryo nesie v sebe jedinečný potenciál stať sa postupujúcim vývojom skutočnou ľudskou bytosťou. Rovnako jasné je aj to, že interrupcia tento vývoj v určitom okamihu ukončí a preto nie je len banálny zdravotný zákrok. Bez tela ženy ale tento vývoj nie je možný a preto len a len ona má právo rozhodnúť, či ho vo svojom tele umožní. Tak ako ženu nikto nemôže nútiť poskytnúť niekomu svoju obličku alebo iné orgány, rovnako ju nemožno nútiť poskytnúť proti svojej vôli maternicu na vynosenie plodu.

Kto je najväčší potratár

Skúsim ale na chvíľu pristúpiť na hru na Stvoriteľa a považovať Boha za darcu života a toho, kto riadi osud každého„od počatia až po prirodzenú smrť“. Skúsme chvíľu zauvažovať o logických následkoch tvrdenia, že „všetko je vôľa Božia“. Interrupcia nie je zďaleka jediná forma potratu. Zhruba štvrtina začatých tehotenstiev končí spontánne skôr, ako žena vôbec zistí, že bola tehotná.

Rovnako počet spontánnych potratov najmä v prvom trimestri nie je nízky – na Slovensku ich je cca. 5000 ročne a ďalších asi 2000 je mimomaternicových a patologických tehotenstiev, z ktorých sa nemá šancu vyvinúť životaschopný človek. Ak si to teda zrátame iba na Slovensku je samovoľne potratených ročne okolo 20.000 embryí a plodov – alebo podľa slovníka Tutkovej a spol – zabitých 20.000 detí. To je akoby Stvoriteľ vystrieľal denne nie jednu triedu, ale dve. V celosvetovom meradle dosahujú tieto čísla obludných rozmerov.

Ak teda pristúpim na hru, že všetko je vôľa Božia a ten, kto ukončuje tehotenstvo je potratár, logicky z toho vyplýva, že najväčší potratár je samotný Boh.

Ako a prečo

Je zrejmé, že viera je pre mnoho našich spoluobčanov a spoluobčaniek neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou ich života a ja to plne rešpektujem. Asi každý z nás hľadá v živote určitú formu spirituality a odpovede na zmysel života. Jednoznačne ale odmietam formu a obsah diskusie, ktorú sa klérus snaží verejnosti na Slovensku vnútiť. Tá totiž vychádza z katolíckej ideológie a nie z vedeckého poznania. Snaha určovať pravidlá svojich predstáv a tým demonštrovať moc zachádza ďaleko za hranice únosnosti v štáte, ktorý nie je viazaný na žiadne náboženstvo alebo ideológiu.

Je len na vlastnú škodu katolíckej cirkvi, ak sa doteraz nedokázala poučiť z historického vývoja a vlastných chýb, ktorých bolo nemálo. Nepochybne k nim patrí aj vzťah k vede, ktorou sa teraz tak radi oháňajú. Klérus sa počas celých dejín ľudstva snažil vedu a vedcov zatracovať, spochybňovať a zastrašovať a keď sa jej to nedarilo, manipulovať vo vlastný prospech. Aj dnes známa Templetonova nadácia ponúka bohaté granty vedcom, ktorí sú ochotní vyjadriť sa zmierlivo na tému náboženstva a „vedecky“ podporovať stanoviská katolíckej cirkvi (de facto ich korumpuje, ale to je už na iný článok...)

Postupným oslabovaním pozície cirkvi a narastajúcim vplyvom racionalizmu sa nakoniec dospelo k akémusi konsenzu, že kým veda odpovedá na otázku „ako“, náboženstvo a filozofia hľadajú zmysel – teda odpoveď na otázku „prečo“. Ak sa chce katolícka cirkev za každú cenu zaoberať aj tou prvou otázkou, myslím, že pred ňou stoja na Slovensku nemalé úlohy:

AKO odvrátiť pozornosť od vlastných škandálov,

KO urobiť zo slovutného farára Tisa druhého otca národa alebo

AKO začať proces blahorečenia panny Jany už počas jej života.

Ak bude totiž pokračovať v snahách o klerikalizáciu štátu, môže sa ľahko stať, že sa tí, ktorí nestoja o zasahovanie cirkvi do svojho života začnú pýtať prečo – PREČO máme financovať z našich vrecák každý rok miliardou korún inštitúciu, ktorá nerešpektuje naše ústavné práva a slobody. Možno sme si túto otázku už mali položiť dávno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dva dni nemal platiť zákaz vychádzania, o chybe vraj vláda vedela

Zákaz vychádzania bude platiť aj 25. a 26. januára.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba je navždy vodca, fašisti sa hádajú

Prečo nastal rozkol v ĽSNS.


Už ste čítali?