Jazyk je nástroj nielen na dorozumievanie, ale aj na opis reality a zároveň jej formovanie. Tak, ako sa vyvíjali práva žien, formovala sa postupne vo vyspelých krajinách aj inkluzívnejšia a nediskriminačná forma jazyka. Nebol to však jednoduchý proces.
Keď v roku 1789 prijali vo francúzske revolúcii prelomovú Deklaráciu práv človeka a občana (Déclaration des droits de l'homme et du citoyen), bolo úplne zjavné, že „bratstvo, rovnosť a sloboda“ platí iba pre mužov a symbolická Marianne bola len na okrasu.
Upozorňujúc na tento fakt, dva roky po jej prijatí si dovolila Olympe de Gouges zverejniť ironickú Deklaráciu práv ženy a občianky. Skončila na gilotíne... „Pamätajte na túto mužatku (...) nehanebnú mužatku Olympe de Gouges, ktorá zakladala ženské spoločnosti, zanedbávala svoju domácnosť, chcela politizovať a páchala zločiny. Takéto nemorálne bytosti boli rozdrvené gilotínou, ktorá mstí zákony. (...) Chcete ju napodobňovať?“, varoval republikánsky politik ostatné ženy pred miešaním sa do politiky.
150 rokov po jej smrti sa politická situácia žien podstatne posunula. Napriek tomu to chcelo na pôde OSN pri formulovaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948) dlhé diskusie, aby sa nakoniec použil rodovo neutrálny jazyk. Je totiž rozdiel medzi vetou "all men are created equal" a vetou "all human beings are created equal". Kým výklad prvej vety umožňuje alebo dokonca explicitne evokuje rovnosť iba pre všetkých mužov, druhá formulácia platí jednoznačne pre všetky ľudské bytosti. Teda aj ženy a deti. Paradoxom je, že na úrovni OSN to museli byť členky komisie z Indie a Dominikánskej republiky, ktoré presvedčili vyslankyňu USA Eleonor Roosvelt, aby nakoniec podporila a presadila rodovo neutrálny jazyk v deklarácii. Dnes sa to považuje za jej veľkú zásluhu.
Dnes už na úrovni OSN, EÚ, Rady Európy alebo vo vyspelých krajinách nikto nepochybuje o dôležitosti inkluzívneho a nediskriminačného jazyka, ktorý nevylučuje ženy. Na Slovensku táto diskusia začína veľmi opatrne a stretáva sa s neporozumením a dokonca odporom. A to napriek tomu, že samotná morfológia slovenského jazyka už v roku 1950 pomenovala problematickosť generického maskulína: „Názvy ženských osôb sú spravidla feminína. Toto pravidlo sa do istej miery kríži s tendenciou, aby sa mužské osobné názvy využívali vedľa svojho vlastného, užšieho významu i ako súhrnné názvy osôb bez rozlíšenia pohlavia (učitelia = učitelia a učiteľky)... Zatiaľ čo odrazová kategória rodu sa považuje za pravidlo, fenomén generického maskulína za tendenciu.“
V nemenovanom denníku sa nedávno objavil komentár, v ktorom autorka tvrdí, že používanie rodovo neutrálneho (citlivého, korektného, nediskriminačného alebo inkluzívneho jazyka, ako chcete) je zbytočné „rátanie ovečiek“ a napr. inauguračnému prejavu prezidenta Kisku by použitie takéhoto jazyka nakoniec uškodilo. Skúsme sa teda pozrieť, ako by taký alternatívny, rodovo citlivý prejav prezidenta mohol vyzerať. Nakoľko by textu naozaj uškodil, ponechám na čitateľov a čitateľky.
Alternatívny, rodovo citlivý inauguračný prejav prezidenta, ktorý by bol smerovaný nielen k občanom, ale aj občiankam tejto krajiny:
Vážený pán prezident Gašparovič,
vážený pán prezident Schuster,
Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu,
vážené poslankyne a poslanci národnej rady,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
excelencie,
vzácni hostia, dámy a páni,
drahí spoluobčania a spoluobčianky.
Ústavný sľub, ktorý som práve zložil, a silný mandát, ktorý som dostal vo voľbách, sú záväzkom, ktorý si budem uvedomovať každý jeden deň môjho funkčného obdobia.
Cítim tento záväzok dvojnásobne naliehavo aj preto, lebo budem prvým slovenským prezidentom bez politickej a bez straníckej minulosti. A táto moja nezávislá pozícia je tým, čo odo mňa ľudia očakávajú.
Pretože prezidentské voľby a zvlášť ich finále sprevádzali silné emócie, chcem dnes zopakovať: nebol som kandidátom vlády, a nebol som kandidátom opozície. A takým - nestranným a nadstraníckym - budem aj prezidentom. Prezidentom, ktorý bude stáť za ľuďmi. Prezidentom, ktorý bude stáť za všetkými ľuďmi, bez ohľadu na ich politické presvedčenie alebo národnosť.
Ďakujem všetkým vám, kto ste mi dali hlas vo voľbách. Budem vďačný za každú vašu pomoc, podporu ale aj kritické postrehy k mojej práci. Vyjadrujem aj hlboký rešpekt k ľuďom, ktorí volili môjho protikandidáta, predsedu vlády. Každá osoba, ktorá sa zúčastnila volieb, ukázala, že jej nie je ľahostajný osud našej krajiny.
Ako prezident si budem ctiť moje povinnosti voči všetkým občanom a občiankam Slovenskej republiky, voči parlamentnej demokracii, právnemu štátu a rozdeleniu moci.
Myslím si, že pred Slovenskom sú také výzvy, a každý deň prináša mnohým z nás také problémy, že v politike by nemalo byť miesto na osobné vojny alebo nepriateľstvo. Ako prezident sa pokúsim v tomto duchu vytvoriť vzťahy s vládou, s parlamentom, a s politickými stranami.
Ubezpečujem vládu aj parlament, že vám budem oporou a partnerom vždy vtedy, keď budeme môcť spoločne pomôcť ľuďom na Slovensku. A že primerane možnostiam a kompetenciám prezidenta budem podporovať všetky dobré nápady a riešenia, bez ohľadu na to, z ktorého politického tábora pochádzajú.
Verím, že aj v prípadoch, keď budeme mať odlišný názor, budete si môcť povedať, že prezident je férovým partnerom do diskusie, aj do hľadania riešenia. Že budeme v každej situácii spoločne pamätať, že všetky volené a menované štátne funkcie, od tých najvyšších až po tie najnižšie v mestečkách a dedinách, majú jedno spoločné: ukladajú nám pracovať, každému na svojom mieste tak, aby si štát plnil svoje povinnosti a záväzky voči ľuďom v tejto krajine. Aby sme každý jeden boli ich spojencom, a aby nebol štát ich protivníkom, od ktorého si treba práva vybojovať.
Vážené dámy a páni, drahí spoluobčania a spoluobčianky,
Malo by nás všetkých trápiť, koľko ľudí je dnes nespokojných so stavom a smerovaním Slovenska. Nie je dnes a z tohto miesta mojím úmyslom niekoho kritizovať. Iba hovorím o tom, ako mnohí ľudia vnímajú našu každodennosť. A rozumiem týmto pocitom, veď sa roky stretávam s ľuďmi, ktorých životné príbehy sú často plné trpkosti a nešťastia.
Napriek tomu, alebo práve preto: chcem byť prezidentom, ktorý dokáže ľudí povzbudiť a dá im pocítiť, že sa majú o koho oprieť.
Ak hovorím o nespokojnosti, tak sa neobávam tej občianskej nespokojnosti, ktorá je prirodzená, a ktorá ľudí motivuje. Obávam sa takej nespokojnosti, ktorá ústi do hlbokého rozčarovania, bezradnosti, rezignácie až ľahostajnosti k tomu, čo sa u nás a okolo nás deje. Hovorím o strate záujmu. Hovorím o sklamaní a ľahostajnosti voči tomu, čomu hovoríme verejný priestor, verejný život.
Väčšina ľudí nedopustí, aby sa doma kradlo. Záleží im na tom, aby bol doma poriadok, aby sa nepoužívali urážky a klamstvá, aby tam nevládla ľahostajnosť, aby sa cítili doma všetci príjemne. Doma, za dverami nášho bytu si uvedomujeme, že pre to musí každý niečo urobiť.
Angažovanosť, záujem a dobrý pocit by sa však nemali končiť za dverami nášho príbytku, nášho súkromia. Mali by pokračovať na ulici, v obci, v meste, pri návšteve úradu alebo nemocnice.
Aj v osobnom živote, v rodine a v domácnosti prežívame náročné situácie a sklamania. Ale to, čo nás ženie dopredu, je vzájomná dôvera a odhodlanie tieto prekážky spolu prekonať. Napriek našim nedostatkom a chybám, ktoré všetci robíme.
Som presvedčený, že takúto dôveru a odhodlanie potrebujeme aj vo verejnom živote. Potrebujeme spoločné povedomie, že hoci existujú problémy a nič nie je dokonalé, tak rozumieme ceste, po ktorej ideme. Hoci nečakáme zázraky, vidíme, že má zmysel sa angažovať. Má zmysel pokúsiť sa veci meniť.
Žiaľ, nemyslím si, že väčšina ľudí na Slovensku to vidí tak, že zvolení politici a političky síce občas pochybia, ale celkovo kráčame po dobrej ceste. Akoby nám chýbali veľké ciele a veľké výzvy, pre ktoré by sme sa vedeli ako krajina, národ, spoločnosť nadchnúť.
A v bežnom živote majú mnohí ľudia na Slovensku pričasto pocit, že je takmer hrdinstvom čosi, čo by malo byť úplne normálne. Napríklad nedať úplatok. Napríklad vzoprieť sa nespravodlivosti alebo nezákonnosti. Napríklad zastať sa slabších. Pomáhať iným. Byť ohľaduplný k svojmu okoliu. Alebo sa angažovať pre svoju obec, mesto. A v mnohých prípadoch je skutočným hrdinstvom žiť slušne, a aspoň nejako prežiť.
Podľa štatistík na Slovensku v priemere nikdy nebolo lepšie. V priemere sa ľudia materiálne nikdy nemali tak dobre ako dnes. Nikdy v histórii sme neboli slobodnejší, a ako štát bezpečnejší. Napriek tomu väčšina ľudí na Slovensku nie je presvedčená, že ideme správnym smerom, ani nemá pocit, že aj oni sami sú súčasťou úspechu.
Až príliš často počúvame, že sa u nás vytratila morálka a slušnosť. Že verejný priestor ovládol egoizmus, rodinkárstvo, politická príslušnosť, silné lakte, cynizmus.
Lenže ak takéto presvedčenie v spoločnosti prevládne, ak sa vytratí dôvera - potom krajina stratí dynamiku, a sotva nájdeme chuť a energiu prekonávať prekážky. Mladí ľudia budú odchádzať, náš štát bude stagnovať a oslabí sa jeho schopnosť vnímať a riešiť problémy ľudí a spoločnosti.
Napriek tomu som hlboko presvedčený, že máme na viac. Preto som kandidoval - pretože verím, že ľahostajnosť môžeme poraziť, že dokážeme nájsť dosť energie, a hlavne - že sme povinní to urobiť.
Preto ako prezident budem povzbudzovať ľudí, ktorí nie sú spokojní s tým, čo sme dosiahli. Ktorí nerezignovali, zachovali si ideály, vyznávajú slušnosť a morálku, pomáhajú, prispievajú - alebo chcú prispieť - k tomu, aby sa dobrý pocit nekončil za dverami ich súkromia. Sú to hrdinovia našich bežných dní a hrdinky nášho bežného života.
Takých ľudí je na Slovensku dosť, mali by však cítiť väčšiu podporu. Nemali by sa cítiť okrajovo. A to, čo vnímame ako hrdinstvo, by malo byť bežným vzorom správania pre naše deti, pre naše rodiny, priateľov a priateľky, známych, ale aj úplne neznámych.
Ako prezident chcem po celom Slovensku a vo všetkých regiónoch tráviť dostatok času, aby som práve takýchto ľudí a ich aktivity mohol povzbudiť, pomohol v rámci možností, a upozornil nás ostatných na ich osobnú statočnosť a na ich prínos.
Budem povzbudzovať a v rámci možností prezidenta pomáhať takým projektom a ideám, ktoré zakladajú predpoklady konkurencieschopnosti Slovenska. V dnešných časoch držať krok so svetom predpokladá odvahu aj vizionárstvo.
Zvlášť budem oslovovať ľudí, ktorí mali v živote väčšie šťastie ako iní. Budem na nich apelovať, že je morálnou povinnosťou tých úspešných starať sa o spoločnosť, kde žijú. Prostredníctvom pomoci iným ľuďom, podporou projektov, ale aj verejnou angažovanosťou.
Všetkých ľudí, ktorí rozmýšľajú, že vstúpia do verejného života a že sa sami pokúsia prispieť aj k väčším zmenám, chcem povzbudiť a chcem im odkázať, nech sa nenechajú znechutiť, nech bojujú, a raz sa môžu stať aj prezidentmi. Verte mi.
Vážené dámy a páni,
stal som sa prezidentom ako nepolitik. Som si vedomý, že ma čakajú povinnosti, ktoré budú pre mňa nové. Som si vedomý toho, že moje stanoviská, moje činy, každé moje slovo bude kriticky posudzované a s pokorou pristupujem k úlohám a k úradu, ktorý dnes preberám.
Aj keď za sebou nemám kariéru politika, mám inú skúsenosť, a tú chcem zužitkovať vo vašich službách, vážení spoluobčania.
Dlhé roky som počúval ľudí a usiloval sa klásť správne otázky, ak som chcel nájsť východisko z problému, efektívne fungujúce riešenie, či už to bolo v podnikaní alebo v charite.
Ako prezident budem klásť otázky v mene vás, v mene svojom, v mene toho, aby sa problémy skutočne riešili. Som presvedčený, že toto je významná povinnosť a úloha prezidenta: počúvať ľudí a pýtať sa v ich mene. Klásť otázky, hľadať poctivé odpovede, a povzbudzovať riešenia.
Budem klásť takéto otázky vláde, parlamentu, inštitúciám a úradom zodpovedným za systém spravodlivosti. Za vzdelávanie našich detí. Za starostlivosť o chorých, starých, bezvládnych. Alebo takých, ktorí sa nepriazňou osudu dostali do ťažkostí, statočne bojujú, ale potrebujú našu pomoc.
Budem klásť otázky zodpovedným za bezpečnosť a poriadok. A samozrejme za tvorbu pracovných miest, za zamestnanosť, za postavenie tých, ktorí vytvárajú pracovné miesta, ale aj za tých, ktorí hľadajú pracovné miesta, alebo majú obavy, že pracovné miesto stratia.
Budem klásť takéto otázky a budem sa pýtať na výsledky.
Pravdaže, niekedy nemusíme hneď poznať riešenia. Nemusíme dokázať všetko vyriešiť rýchlo. Nemusíme mať na to silu, možnosti, alebo zdroje. Ale vždy je našou povinnosťou pýtať sa, čo môžeme urobiť viac. Aj keď sú to niekedy otázky ťažké, nepríjemné a odpovede nás nie vždy potešia.
Preto sa budem pýtať, kým nedostanem odpovede. A podám ruku a pomôžem každej osobe, ktorá chce hľadať riešenia, ktorej ide o výsledky. Aby sme aj týmto spôsobom spoločne zvýšili dôveru v štát, ústavné inštitúcie a úrady.
Vážené dámy a páni,
nedávna finančná kríza ukázala nielen nám, že cesta k prosperite nie je ani zaručená, ani automatická. Udalosti na Ukrajine nás zasa znepokojili, že ozbrojený konflikt môže vypuknúť bližšie k našim hraniciam, než sme boli ešte celkom nedávno ochotní pripustiť. V Európe sú znovu aktuálne otázky bezpečnosti.
Zrazu neplatia pravidlá a predstavy, o ktorých sme si donedávna mohli myslieť, že budú platiť akosi automaticky a navždy. Ale pozorujeme aj to, ako cez spoločné záväzky a dohody v Európskej únii presvitajú individuálne záujmy jednotlivých krajín.
Som pripravený v spolupráci s vládou, premiérom, ministrom zahraničných vecí a celou slovenskou diplomaciou presadzovať záujmy Slovenska v kontinuite doterajších vlád po roku 1998. Budem pokračovať v tradícii doterajších prezidentov, ktorí vždy, ak vznikli pochybnosti alebo nedorozumenia spôsobené vnútropolitickými príčinami, prejavili sa ako pevní zástancovia euroatlantickej spolupráce, vrátane posledných desiatich rokov pána prezidenta Gašparoviča.
O dva roky bude Slovensko predsedať Európskej únii. Budem podporovať vládu, aby sa Slovensko na predsedníctvo dobre pripravilo, a budem nabádať k tomu, aby sa táto naša úloha nestala predmetom vnútropolitického boja.
Slovenské predsedníctvo a jeho príprava budú príležitosťou, aby sme viac hovorili o tom, že naše členstvo v Európskej únii nie je len o fondoch, o regulácii žiaroviek alebo dokonca o hrozbe pre našu suverenitu. Európska únia má hlbší zmysel. Je predovšetkým projektom mieru v Európe, projektom spolupráce a súdržnosti národov v tomto priestore, kde už dvakrát vypukli svetové vojny. Projektom, ktorý svojim členským krajinám umožňuje budovať a posilňovať demokratické inštitúcie, otvorené ekonomiky a právny štát.
Naši predkovia, naši starí rodičia, donedávna ani naši rodičia by si nevedeli predstaviť, že Slovensko bude raz v predsedníckej úlohe takejto Európy. Buďme hrdí, že sa na tomto projekte podieľame. A buďme pragmatickí. Ale pomáhajme strážiť princípy a hodnoty, na ktorých Európska únia vznikla. Pretože čo projekt Európskej únie oslabuje, to oslabuje aj nás - a je to predovšetkým egoizmus, ktorý sa vydáva za pragmatizmus, a ktorý je v priamom rozpore so základným zmyslom zjednotenej Európy.
A potom je tu naša bezpečnosť. Ľudia na Slovensku, na rozdiel od iných susedov Ukrajiny, možno nemajú takú veľkú a bezprostrednú obavu z udalostí za našou východnou hranicou. Ako prezident však musím cítiť spoluzodpovednosť za to, aby to tak aj zostalo, pretože obrana a bezpečnosť nášho ľudu je základnou úlohou štátu.
Aj v tejto oblasti budem mať ambíciu formulovať otázky a témy, ktoré - tak sa mi zdá - neznejú vždy dostatočne nahlas. Slovensko sa nemôže spoliehať na to, že nám našu bezpečnosť zaručia iní, bez toho, aby sme plnili naše záväzky. Aby sme robili, na čo máme, ale aby sme si naše záväzky nezmäkčovali. Nie je to správne, nie je to perspektívne. Ani to nie je pre našu vlasť bezpečné.
Geograficky leží Slovensko na hraniciach tak Európskej únie ako aj Severoatlantickej aliancie. Som však presvedčený, že je naším bytostným záujmom, je v záujme našej bezpečnosti a prosperity, aby Slovensko nestálo na ich okraji.
Vážené dámy a páni, drahí spoluobčania a spoluobčianky,
stoja pred nami mnohé výzvy, ale máme všetky predpoklady na to, aby sme ich s hrdosťou zvládli. Slovensko je malá krajina. Ale je to krásna krajina s pracovitými, schopnými a talentovanými ľuďmi. A preto sa výziev nemusíme báť, naopak, môžu nám pomôcť ísť dopredu. Môžu nám pomôcť, aby sa z nášho Slovenska stala krajina, akú si všetci želáme.
Krajina,
kde má právo na slušný život každý človek,
kde korupciu odsudzujú ľudia rovnako ako krádež,
z ktorej mladí ľudia nebudú chcieť odísť, ale naopak, ktorá bude priťahovať vzdelaných a talentovaných ľudí,
krajina, ktorá je ekonomicky úspešná a sociálne spravodlivá,
krajina, kde slušnosť a morálka nie je len slovom, ale skutočnou hodnotou spoločnosti.
Takému Slovensku chcem pomáhať.
Prejav v originále: http://www.sme.sk/c/7237765/akemu-slovensku-chcem-pomahat-inauguracny-prejav-andreja-kisku.html#ixzz3bjMQdd7m
K rodovo citlivému jazyku: http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/hlavne-menu/citaren/knihy/ako-pouzivat-rodovo-vyvazeny-jazyk
