reklama

Deti, čo bývali najbližšie k zoologickej záhrade

Vídavala som ich pravidelne pri prechádzkach v Slávičom údolí. Útlu malú ženu s  neposlušne kučeravými vlasmi havranej farby a jej tri malé deti. Najstaršia dcéra mohla mať tak desať rokov, najmladší syn najviac tri. A možno aj menej... nezbedné chlapča s očami ako trnky cupkajúce medzi mamou a staršou sestrou mi pripomínalo veselú postavičku z jednej z Disneyho rozprávok, ktoré sme kedysi s dcérami tak rady pozerali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (51)

Keď šli všetci spolu držiac sa za ruky, zaberali celú šírku chodníka. Nevadilo to. Na tom kuse medzi cintorínom a zoologickou záhradou chodí pešo len málo ľudí.

Bývali v malom schátranom domčeku učupenom vedľa novej modernej budovy, priamo pod výškovou budovou televízie. Ten nenápadný domček, obklopený z jednej strany cintorínom a z druhej zoologickou záhradou, stál dlho prázdny. Vlastne si ani nepamätám, že by bol býval posledných 15 rokov obývaný. Stál tam, akoby ho zabudli zbúrať a čakal, kedy zahučí buldozér melódiu jeho umieráčika.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A zrazu sa v ňom usadili oni a priniesli do neho život.

Niekedy som ju stretávala v neďalekom novom nákupnom centre. Kupovala tam jedlo pre seba a svoje deti. Kupovala. Nekradla. Napriek tomu, že podľa mnohých ľudí by to bolo takmer prirodzené. Bola totiž Rómka. SBSkári z nej nespustili oči, hoci sa správala ako všetci ostatní. Jednoducho sa zdalo, že tam, medzi tie dokonalé sklenené a nerezové plochy a vyblýskanú žulovú dlažbu, akosi nepatrí. Že je tam, medzi tými drahými chladnými a mŕtvymi materiálmi, akýsi cudzí živočíšny prvok.

Pamätám sa na chladnú januárovú nedeľu, kedy sme ju stretli s malým na rukách. Fúkal nepríjemne chladný vietor, až človeka striasalo od zimy. Náš malý mal hrubú čapicu, šál a rukavice, a aj tak sa tváril ako skrehnutý Amundsen pár metrov pred Južným pólom. Jej chlapča sa schovávalo v maminom náručí, v tenkej vetrovke, bez čiapky a s holými rukami bez rukavíc. Bolo mi ich ľúto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň som zabalila niekoľko tašiek vyrastených detských vecí, pridala hrubé čiapky a kabáty a igelitku plnú synových hračiek a preložila ich za plot, na chodník pred domčekom. Z diaľky som videla, ako veci s radosťou prijali. Konečne chlapča nebude mrznúť... tešila som sa aj za ňu. Niekedy aj malé veci vedia urobiť veľkú radosť.

Nie, na ich dvore sa nehromadili odpadky ani tam nezapáchali fekálie. Naopak. Len čo sa sneh rozpustil, nastúpila rodinná brigáda s metlami a hrabľami. Malý nezbedník s bosými nohami vo veľkých gumákoch sa veselo oháňal obrovskou metlou, kým jeho sestra hrabala suché lístie, ktoré tam vietor zavial z okolitých záhrad ešte na jeseň. Chceli tam mať poriadok. Skrátka, robili, čo sa dalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred ich domom sa nestriedali televízne kamery. Žiadny rádoby-politik so sklonmi k mediálnemu narcisizmu im nepostavil pred dom kontajner s kúpeľňou a mobilnou škôlku. Boli skrátka príliš slušní, príliš nudní, príliš obyčajní a normálni na to, aby vzbudzovali pozornosť. Nikoho nezaujímali, nikoho neotravovali, nežobrali a nenadávali. Iba chceli v kľude žiť.

Ale kým sa jedna časť krajiny emociálne vybíjala pod článkami o neprispôsobivej rodine z Malaciek v anonymných diskusiách s podtónom nápadne pripomínajúcim slovník oného pána s typickým fúzikom, ktorého by civilizovaný svet najradšej vyškrtol z almanachu dejín ľudstva, a druhá časť krajiny sa z bezpečnej vzdialenosti filmového plátna rozplývala nad filmom o mladom Cigáňovi, počerná matka s tromi deťmi sa potichu vytratila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zjavne predsa len niekoho zaujímala...

Pred pár dňami sme šli okolo toho schátraného domčeka. Osirel. Agresívne rastúca burina vo výške nášho syna rýchlo zahladila stopy po malých nohách. Na dverách visela zámka s pribitou tabuľkou Zákaz vstupu.

Netuším, čo sa stalo a kam zmizla matka s tromi deťmi. Predpokladám, že niekomu tá rómska rodinka začala vadiť. Možno bol pre ľudí v susediacej novostavbe pohľad z klimatizovanej kancelárie na bosé, počerné deti príliš nepríjemný. Záhrada zarastená burinou predsa len nevzbudzuje v človeku také rozporuplné pocity, idúce človeku až pod kožu. Burina sa ignoruje ľahko, pohľadu na ňu sa prispôsobíme bez výčitiek svedomia.

Tak ma napadlo, kto je tu vlastne neprispôsobivý...

Deti, čo bývali z celej Bratislavy najbližšie k zoologickej záhrady, tam už teda nebývajú. Vlastne si myslím, že v tej ZOO nikdy neboli. Pri cene vstupného by si to sotva mohli dovoliť.

Asi je to tak aj lepšie... nechcem si predstaviť pocit v detskej dušičke, keď stojac vo famóznom pavilóne ľudoopov závidiac im ich úžasné bývanie pochopí jedno: v treťom tisícročí, v Európskej únii, v krajine zvanej Slovensko, by bolo preň stokrát lepšie narodiť sa opicou ako dieťaťom rómskeho pôvodu.

Olga Pietruchová

Olga Pietruchová

Bloger 
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu