Nie, nemyslím si, že je správne s vaničkou vyliať aj Aničku. OSN urobila v histórii ľudstva množstvo dobrého a stále to robí. Jedno z nášho hľadiska nepochopiteľné rozhodnutie nemôže spochybniť existenciu inštitúcie ako takej... pretože ak by tomu tak bolo, dávno by sme slovenský parlament a vládny zámoček na Hlbokej museli buldozermi zrovnať so zemou a ich obyvateľov defenestrovať.
Dokonca sa nemienim ani pridať do virtuálneho lynčovania slovenského člena Komisie Petra Guráňa, ktorého poznám ako dlhoročného odborníka a rozumného a spravodlivého človeka. Ak vyslovil svoj názor, určite mal na to dobré dôvody. A aj keď s jeho názorom tentoraz nesúhlasím, nemienim mu upierať právo vysloviť ho a obhajovať. Čo však mienim je robiť to, čo sa v civilizovaných spoločnostiach robí - s jeho názorom a názorom Výboru polemizovať a argumentovať. Chcem poukázať na podľa mňa príliš technokratický výklad práv dieťaťa, jeho práva na identitu a právo poznať svojich rodičov.
Polemika okolo hniezda záchrany
Polemika okolo anonymných pôrodov a tzv. hniezd záchrany (v ČR nazývaných Baby-box a v Nemecku Babyklappe) sa vedie v zahraničí už dlhšie. V Belgicku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, Taliansku a iných krajinách hniezda záchrany fungujú, kým v Holandsku a Veľkej Británii sú ilegálne. V USA je v niektorých krajinách zavedené beztrestné právo odložiť dieťa na bezpečnom mieste. V našom právnom systéme je - na rozdiel od ČR - existencia hniezd záchrany a beztrestného odloženia dieťaťa právne ošetrená.
Podobnú dilemu ako OSN riešila aj nemecká Etická komisia (Ethikrat) a hoci sa k nim stavia z Výborom spomínaných dôvodov kriticky, zatiaľ nedospela k jednoznačnému záveru. Problém má totiž mnoho dimenzií a jeho redukovanie na populistické heslá môže síce pomáhať politikom, ale nie odborníkom.
U nás sa v čase novelizácie Zákona o rodine vyskytla snaha o zavedenie tzv. anonymných pôrodov, ktoré práve kvôli nesúladu s právami dieťaťa poznať svoj pôvod a rodičov (matku) boli nakoniec zmenené na pôrody utajené. Teda údaje o matke sa uchovávajú pre prípad potreby v archíve do 18. roku veku dieťaťa. Toto v prípade hniezda záchrany nie je možné. Treba ich preto zrušiť? Zakázať? Sú naozaj v rozpore s právami dieťaťa na identitu a poznanie rodičov?
Ja tvrdím, že NIE. Iste, súhlasím s odporúčaním Výboru, že treba v prvom rade podporovať plánované rodičovstvo. Teoreticky a koncepčne je to naozaj najlepšie riešenie, ale život nebeží vždy v súlade s teóriami a koncepciami. Navyše, tieto na Slovensku ani nemajú dostatočnú politickú podporu a nehrozí ich praktické zavedenie. A keby aj... aj metódy plánovania rodičovstva môžu zlyhať. Matka môže ale nemusí mať prístup k antikoncepcii; môže ale nemusí vedieť o možnosti utajeného pôrodu, a môže mať tisíc iných príčin, ktoré si my nevieme ani predstaviť, prečo sa rozhodne dieťaťa po pôrode vzdať. Aj dieťa, ktoré sa v momente splodenia javí plánované a vítané, sa môže počas tehotenstva zmeniť na neznesiteľnú záťaž pre matku, ktorú medzičasom muž opustil kvôli inej, zmenil sa na tyrana alebo sa jej prihodila iná životná tragédia. Vzdať sa dieťaťa určite nie je rozhodnutie ľahké; ak sa dieťaťu rozhodla dať šancu a nerozhodla sa pre interrupciu, mala by ju spoločnosť podporovať a nie sťažovať jej život. A že to nie je skratové konanie dokazujú čísla; len 4 matky z 30 sa pre dieťa odložené v hniezde záchrany vrátili a vychovávajú ho.
Právo na identitu... akú identitu?
Hniezda záchrany vraj porušujú články Dohovoru o právach dieťaťa zaručujúceho právo dieťaťa na život a identitu. Ako môžu porušovať právo na život, to mi ani pri najlepšej vôli nie je jasné. V praxi sa totiž ukázalo, že hniezda záchrany skôr život zachraňujú. Doteraz bolo v nich odložených 30 detí. A hoci sa nedá s určitosťou povedať, že by tieto deti boli inak skončili v igelitke v kontajneri, znížený výskyt takýchto prípadov v posledných rokoch indikuje, že hniezda záchrany skutočne niektoré z týchto detí pomohli zachrániť.
Že hniezda záchrany porušujú právo na identitu dieťaťa je určite odôvodnené tvrdenie. Porušuje ich však nie ich samotná existencia, ale správanie rodičov týchto detí. Detí bez identity.
Bez identity? Naozaj? Čo vlastne rozumieme pod pojmom identita? Je to len biologický pôvod, ako tvrdí Výbor? Potom sa prikláňa k tzv. biologickému determinizmu, ktorý v súčasnosti zastáva len málo odborných kapacít. Hoci biológia hrá nesporne úlohu v živote človeka, nie je pre jeho identitu určujúcou. Vytvárania vlastnej identity človeka je zložitý proces, zahŕňajúci jeho socializáciu od detstva, teda jeho formovanie výchovou a prostredím. Identitu človeka je možné definovať z filozofického, psychologického, sociologického, politického a kultúrneho hľadiska, z hľadiska vzdelania a profesie, príslušnosti k národu a rase, rodu, na základe sexuálnej orientácie a množstva iných faktorov. Redukovať identitu človeka na poznanie mena biologickej matky je teda simplifikácia najvyššieho stupňa, ktorá ide proti duchu politiky OSN v oblastiach ako je antidiskriminácia, rovnosť príležitostí a rodová rovnosť. Všetky tieto prístupy totiž hovoria o tom, že práva človeka a jeho šance v živote nemôžu byť podmienené biologickými faktormi a na nich sa zakladajúcimi predsudkami a znevýhodneniami. Hovoria, že biológia nie je a nemusí byť osudom.
Nakoniec, ľudstvo sa v celej svojej histórii snaží vysporiadať sa s obmedzeniami kladenými biológiou, počnúc chorobami až po proces starnutia. Prečo má byť teda zrazu biologický pôvod determinujúci pre identitu dieťaťa?
Právo na rodičov
Práva na identitu súvisí podľa Dohovoru s právom poznať svojich rodičov. V praxi to hlavne znamená poznať matku, veď už starí Rimania hovorili, že matka je vždy istá, otec neistý. Veľa detí nemá v rodnom liste napísané meno otca a mnoho ich má napísané meno iného, ktorý to ani netuší... ale to nie je téma dnešného článku.
Hniezda záchrany teda jednoznačne porušujú právo poznať meno matky. Pýtam sa - a načo? Načo je dobré toto právo? Kvôli dedičným chorobám? V čase, kedy sú k dispozícii genetické testy a analýzy DNA? Nakoniec, matka sama nemusí a často ani nepozná všetky svoje genetické predispozície. Okrem toho jej genofond poskytuje len polovicu genetickej informácie, druhá polovica - otcova - by aj tak zostala neznáma. Tak aký to má vlastne praktický význam?
V praxi sa však ukazuje, že má. Má význam psychologický. Vo Francúzsku žije zhruba 400.000 ľudí nepoznajúcich svoj pôvod („sous X"), ktorí založili hnutie s cieľom znemožniť anonymné pôrody. Organizácie podporujúce adopcie detí v Nemecku a USA sú proti anonymným pôrodom a hniezdam záchrany. Diskusie v nemeckej Etickej komisii k legalizácii hniezd záchrany smerovali skôr k podpore anonymných pôrodov, pretože pri nich je možné poskytnúť matke účinnú zdravotnú, sociálnu a psychologickú pomoc a pôrod v medicínskych podmienkach.
Čo však s prípadmi, keď matka o takúto pomoc nestojí? Nakoniec, právo na zdravotnú pomoc zahŕňa aj právo odmietnuť ju. Práve v týchto prípadoch sú hniezda záchrany na mieste. Nie je riešenie ideálne, ale ak pomáha ženám a ich deťom, mali by sme ho podporovať a radšej pracovať na zdokonalení systému, ako jeho rušení.
Matka a otec - kto sú to vlastne?
Iná diskusia je odpoveď na otázku, kto je matkou dieťaťa? Žena, ktorá ho vynosila, porodila a odložila? Alebo tá, ktorá ho od malička nosila na rukách, trávila noci pri jeho postieľke, keď bolo choré, trápili ho prvé zúbky a fúkala mu boliestky? A kto je otcom dieťaťa? Muž, ktorý sa náhodou v čase oplodnenia nachádzal v správnom čase a na správnom mieste? Alebo ten, ktorý dieťa nosil na pleciach, obdivoval s ním zvieratá v ZOO a tešil sa z jeho prvých samostatných krokov? Opätovne - redukovať pojem rodič len na jeho biologický zmysel je neférové a nemiestne. Byť nazvaný rodičom je výsada, ktorú si človek musí zaslúžiť. Musí si ju zaslúžiť rodičovskou láskou a vytvorením istoty domova pre dieťa.
(Mimochodom, náš Zákon o rodine stále definuje matku ako ženu, ktoré dieťa porodila (par.82 zákona). To je presne prístup, ktorý teraz vyčítame OSN. Takže skôr, ako začneme hádzať virtuálne kamene smerom na Ženevu, mali by sme si urobiť poctivo domácu úlohu na hradnom vŕšku.)
Skutočnosť, že sa život niektorých detí na Slovensku začne v hniezde záchrany môže byť paradoxne to najlepšie, čo sa im môže stať. Na rozdiel od iných detí, ktoré svojich biologických rodičov poznajú a títo úspešne blokujú adopciu a udržiavajú ich v limbe rodinnej neistoty, deti z hniezd záchrany majú možnosť vyrastať od malička v bezpečných podmienkach u adoptívnych alebo náhradných rodín a vytvárať si svoju identitu vďaka ľuďom, ktorí ho milujú a pomenovanie rodičia si naozaj zaslúžia. Preto majú u nás hniezda záchrany, napriek všetkým pochybnostiam a kontroverziám, svoje opodstatnenie a ich iniciátorke, Anne Ghanamovej, patrí poďakovanie za šancu na slušný život, ktorá sa spomínaným 30 deťom aj vďaka nim dostala.
Právo dieťaťa vs. jeho záujem?
Paradoxne si však myslím, že rozhodnutie Výboru prišlo pre nás v tú správnu chvíľu. Právami dieťaťa sa u nás v poslednom čase žongluje v mediálnom priestore až-až, hlavne v súvislosti na právo mať oboch rodičov. Stali sa akousi mantrou, ktorou sa dajú zakryť aj tie najnezmyselnejšie rozhodnutia ako je odňatie dvojročného dieťaťa matke, s ktorou doteraz strávilo každú chvíľu svojho života.
Rozhodnutie Výboru ukázalo, že striktný a technokratický výklad práv dieťaťa na základe medzinárodného dohovoru nemusí vždy automaticky znamenať aj najlepší záujem dieťaťa. Právo poznať svojich rodičov a mať s nimi kontakt neznamená automaticky aj povinnosť musieť tak robiť. Nie je povinnosťou dieťaťa tráviť čas s rodičom, ktorý on nejaví záujem alebo ktorý ho používa len ako zbraň voči druhému rodičovi, aby mu zo života urobil peklo.Záujmom spoločnosti by malo byť v prvom rade obhajovať záujem dieťaťa na jeho stabilné rodinné prostredie zaručujúce mu optimálne podmienky pre psychický vývoj a nie deti traumatizovať.
Áno, aj dvojročná Susan, dcérka Zuzany Hartlovej má právo poznať svojho otca. Nemá však povinnosť tráviť čas svojho útleho detstva v rukách cudzej opatrovateľky len preto, že naše súdy vykladajú tzv. Haagsky dohovor rovnako technokraticky ako Výbor vykladá Dohovor o právach dieťaťa.
Kauzy hniezd záchrany a Zuzany Hartlovej sú názorným príkladom toho, ako sa deti stávajú obeťami zákonov, ktoré pôvodne mali zabezpečovať ich záujem. Snáď nám napomôžu tomu, že sa na chvíľu zastavíme, konečne začneme používať zdravý rozum a úsudok a opýtame sa: nestratili sme pritom zo zreteľa samotné deti? Neurobili sme z nich kolaterálne škody v zákopovej vojne paragrafov? Komu takéto rozhodnutia vlastne prospievajú?
Deťom, ako je Susan alebo Hviezdička, totiž určite nie.
