Tento provokatívny úvod som si nevymyslela ja. Je to voľný preklad úvodu článku známeho - a môjho obľúbeného - profesora psychológie z Harvardu, Stevena Pinkera, ktorý ma pred nejakým časom zaujal v New York Times. Pinker v ňom rozoberá vnímanie morálky z hľadiska psychológie, kognitívnych procesov a ľudského myslenia. Jeho článok skrátka stojí za prečítanie. Ja zostanem v tom mojom kĺzať viac po povrchu a pokúsim sa trochu zabŕdnuť do našej predstavy morálnej autority. Prečo? Pretože vieme, že všetko je relatívne...
Skúsme sa teda pozrieť bližšie na spomínanú trojicu osobností.
... kto, do čerta, je Norman Borlaug?
Norman Borlaug, otec zelenej revolúcie, spôsobenej využitím vedeckých poznatkov v poľnohospodárstve, vďaka ktorej sa dramaticky podarilo znížiť počet hladujúcich vo svete.
Borlaug vypestoval pšenicu rezistentnú voči ochoreniam, z ktorej sa dalo dopestovať omnoho väčšiu úrodu obilia ako z tradičných druhov. Vďaka jeho zelenej revolúcii sa podľa odborníkov podarilo predísť celosvetovému hladomoru v druhej polovici 20. storočia. V priebehu rokov 1960 až 1990 sa svetová produkcia potravín viac ako zdvojnásobila. V Pakistane a Indii, ktoré mali najväčší prospech z nových druhov plodín, vzrástla produkcia v tomto období viac ako štvornásobne.
Podľa Borlauga bola pšenica len spôsobom, ako dosiahnuť svoj skutočný zámer: zlepšiť kvalitu života ľudí. "Musíme uznať fakt, že adekvátne jedlo je len prvou požiadavkou pre život," povedal v ďakovnej reči počas preberania Nobelovej ceny. "Pre slušný a humánny život musíme tiež umožniť dobré vzdelanie, výnosné zamestnanie, pohodlné bývanie, dobré odievanie a efektívnu a súcitnú zdravotnú starostlivosť,"dodal[i].
Pripisuje sa mu záchrana miliardy životov pred hladom, čo je viac ako sa podarilo zachrániť komukoľvek inému v histórii ľudstva. Za svoj boj s hladom získal v roku 1970 Nobelovu cenu za mier. Pracoval potichu, väčšinou v neziskových nadáciách, a vyhýbal sa žiare reflektorov. Keď pred rokom zomrel, v našich médiách sa objavila iba krátka správa o jeho smrti.
Wall Street Journal ho nazval mužom, ktorý nakŕmil svet. Napriek jeho enormnej zásluhe v boji proti hladu a nasýtení chudobných jeho meno takmer nik nepozná.
„I hate Bill Gates"
Keď poviete meno Bill Gates, valná väčšina programátorov obráti oči stĺpikom a pohŕdavo pokrúti hlavou ako pri svojej naivnej priateľke, ktorá nie a nie uznať nesporné výhody Linuxu oproti tým nemožným Windowsom. Jasne, otec operačného programu, ktorý sám inštaluje komponenty a sám si opravuje chyby, zobral prácu množstvu počítačových machrov. Preto bola škodoradosť po incidente s tortou, ktorú utŕžil Gates do tváre počas návštevy Belgicka pred pár rokmi, veľká, preveľká. Skrátka, neznášať Billa Gatesa je nepísanou podmienkou členstva v klube tých, ktorí vedia o počítačoch všetko.
IMHO, Bill Gates a morálna autorita? LOL :-D
Je nesporné, že vďaka Gatesovmu systému Windows sa počítače stali ľahko ovládateľnými nielen pre ľudí v kanceláriách, ale i pre mamičky v domácnostiach. Pri výpočte jeho činov v prospech humanity je to však iba kvapka v mori vody. Gates s manželkou zo zarobených peňazí založili a vybudovali najväčšiu charitatívnu nadáciu sveta. Po tridsiatich troch rokoch budovania svojho impéria odišiel Bill Gates z Microsoftu, aby sa jej naplno venoval. Jeho cieľom je vyvinúť vakcínu proti malárii, znížiť extrémnu chudobu v treťom svete a zlepšiť prístup k vzdelaniu.
Gatesov majetok sa odhaduje na 53 miliárd dolárov a sám sa vyjadril, že nehodlá svojim dvom deťom pokaziť život tým, že by im takéto bohatstvo odkázal. 99% zo svojich peňazí chce venovať na charitatívne účely. Podľa rebríčka magazínu Forbes z roku 2009 rozdal Bill Gates doteraz už 28 miliárd. Ročne rozdelí Gatesova nadácia granty a zdravotnícku pomoc v hodnote 3,5 miliardy dolárov, čo je len o niečo menej ako ročný rozpočet celej OSN.
Nadácia Billa a Melindy Gatesových, do ktorej svoje bohatstvo vložil aj miliardár Warren Buffet, je už dnes s výrazným náskokom najväčšou charitatívnou organizáciou, aká kedy existovala. Podľa odhadov jeden z desiatich dolárov, ktoré sa vo svete venujú na dobročinné účely, pochádza z Gatesovej peňaženky. Motto nadácie znie: každý život má rovnakú hodnotu.
(Zdroj videa: http://www.gatesfoundation.org/polio/Pages/bill-gates-polio-eradication-in-nigeria.aspx)
Duo Gates a Buffett ide však ďalej. Dvaja z najbohatších ľudí na zemi vyzvali amerických boháčov: vzdajte sa najmenej polovice majetku a darujte ho na charitu. Ich kampaň má cieľ nielen získať peniaze, ale zmeniť myslenie ľudí o filantropii. Podľa odhadov môže projekt The Giving Pledge vyzbierať na humanitárne účely až šesťsto miliárd dolárov.
Bill Gates s jeho nadáciou je už dnes takmer neprekonateľným vzorom filantropie v prospech pomoci blížnym a zmierňovania utrpenia na svete. Je svetlým príkladom amerického sna, kedy sa z normálneho človeka stal nielen jeden z najbohatších ľudí planéty, ale aj človek s veľkým Č.
Napriek tomu ho málokto považuje za morálnu autoritu. Jeho zlá reputácia (vytvorená hlavne zo závisti jeho nesmierneho úspechu) je v mnohých z nás hlboko zakorenená a bráni nám objektívne posudzovať jeho prínos pre blaho ľudstva.
Mýtus Matky Terezy
Matku Terezu netreba nikomu predstavovať. Jej meno sa stalo synonymom lásky, obety a dobroty. Malá, útla žena v bielych šatách, s výrazom zosobňujúcim všetko utrpenie sveta, bola často fotografovaná a glorifikovaná. Podľa prieskumu v Nemecku v roku 2003 je vzorom číslo jeden pre Nemcov ich matka a druhým Matka Tereza. Tým ďaleko predstihla Ježiša, ktorý skončil až desiaty.
Kde sa vzala táto legenda okolo charizmatickej misionárky? Začala v roku 1969 filmom Angličana Malcolm Muggeridge s názvom Niečo krásne pre Boha. Režisér vraj pri jeho nakrúcaní sám pocítil osvietenie. Hoci údajná aura okolo jej hlavy bola kameramanom vysvetlená kvalitou filmového materiálu, vznikajúcim mýtom to už neotriaslo.
Proces blahorečenia, teda vyhlásenia Matky Terezy za svätú, sa začal na podnet pápeža Jána Pavla II. už rok po jej smrti. Úlohu diablovho advokáta, ktorý oficiálne vystupuje v procese kanonizácie, prijal Christopher Hitchens, známy ateista, autor kritických prác o.i. na adresu náboženstva (napr. knihy God is Not Great). Ten o Matke Tereze napísal knihu s provokatívnym názvom Misionárska poloha: Matka Tereza v teórii a praxi.
Hitchens nakrútil s BBC dokumentárny film o praktikách v hospicoch rádu Matky Terezy z názvom Hell´s Angel (k videniu na konci článku). Podľa neho bola starostlivosť o chorých mizerná. Trpiacim neboli okrem aspirínu a modlitieb poskytované žiadne utišujúce prostriedky. Navyše, liečiteľné prípady neboli poslané do skutočnej nemocnice a ľudia často umierali úplne zbytočne. Vo videu je opísaný príklad 15 ročného chlapca so zápalom obličiek, ktorého rádové sestry odmietli poslať do nemocnice na liečenie. Keby to vraj urobili s jedným, museli by to umožniť všetkým... aspoň že boli zásadové. Nemecký novinár, ktorý navštívil rok po jej smrti Kalkatu tvrdí, že domáci sa čudovali sláve, ktorej sa Matka Tereza tešila v západnom svete. Oni na to dôvod nevideli (na obrázku Indovia protestujúci proti jej vysväteniu).
Žena, ktorá tak rada rozprávala o práve na život a jeho ochrane v prípade interrupcií a odmietala antikoncepciu, nechávala totiž vo svojich hospicoch zomierať ľudí, ktorí mohli byť bežnými dostupnými liekmi a medicínskymi postupmi zachránení. Najkrajší dar pre človeka je vraj - podľa Matky Terezy - podieľať sa na utrpení Krista.... Jej kritici hovoria o porušovaí ľudských práv a nezriedka zlom zaobchádzaní s pacientami. Objavili sa aj výčitky, že opatrovali chorých tak dlho, kým nevládali protestovať proti pokrsteniu. **
Podobnú kritiku vzniesol aj editor známeho a renomovaného medicínskeho žurnálu Lancet Robin Fox*. V zariadeniach vraj chýbajú základné medicínske a hygienické štandardy, pacienti sa kúpu v studenej vode, injekčné ihly sa používajú viackrát bez sterilizácie a chýbajú účinné lieky aspoň proti bolesti. Sestry vôbec nerozlišujú medzi beznádejnými prípadmi a tými, ktoré sú liečiteľné. Guardian nazval rád "organizovanou formou zanedbanej pomoci".** Odpoveď Matky Terezy: "Nie sme nemocnica. Sme miesto, kde ľudia môžu dôstojne umrieť."[i]
Ona sama však mala zabudovaný pacemaker a v prípade srdcových ťažkostí a malárie sa neoddala pasívne očakávaniu smrti, ale nechala sa liečiť na špičkovej klinike v Los Angeles. Rozhodla sa tak po predchádzajúcej neúčinnej "liečbe" exorcizmom.
Kritiku si vyslúžilo aj nejasné financovanie rádu. Matka Tereza prijímala peniaze od kontroverzných osobností ako bol haitský diktátor Duvalier (ktorý mal vraj podľa nej blízko ku chudobným) alebo Charles Keating, americký bankár, súdený za masívne sprenevery peňažných vkladov drobných investorov, ktorých pripravil o celoživotné úspory. Misionárka napísala v jeho prospech list sudcovi, v ktorom apelovala na Keatingove zásluhy o charitu a pripomínala Kristovo milosrdenstvo. Keď ju jeden z podvedených, ktorý ostal na mizine, žiadal o navrátenie peňazí v prospech poškodených, Matka Teraza prosbu odignorovala. Skutočne to vyzerá, akoby útla Albánka predávala odpustky najväčším darebákom sveta. Pritom sa s nimi fotografovala a pomáhala im tak naprávať pošramotený imidž. Hlavne, že boli dobrí kresťania.
Nemecký časopis Stern napísal rok po jej smrti, že milióny dolárov darované Kongregácii sestier lásky skončili vo Vatikánskej banke. Desiatky či stovky miliónov, ktoré rád Matky Terazy vyzbieral údajne v prospech chudobných, neboli použité za týmto účelom. Rád zásadne nevydáva správy o svojich príjmoch a odhady výdavkov sú hlboko pod sumou zozbieraných peňazí. Bývalá popredná členka kongregácie v New Yorku Susan Shieldsová odhaduje, že rád vyzbieral len v New Yorku za rok 50 miliónov dolárov. Hoci z takého množstva peňazí mohla nechať postaviť (nielen) v Kalkate špičkovú nemocnicu a vzdelávať lekárov, peniaze potiekli niekde inde. Peniaze, ktoré posielali darcovia napr. na zmiernenie hladomoru do Etiópie, do Afriky nikdy odoslané neboli. Napriek tomu vydávali potvrdenie o prijatých šekoch za účelom "Etiópia", hovorí Shieldsová.
Náklady na prevádzku hospicov boli takmer nulové. Všetky potraviny, šatstvo, nehnuteľnosti atď. dostali sestry darované. Desiatky až stovky miliónov, ktoré rád dostával od darcov, neboli vôbec použité na zlepšenie pomerov v hospicoch a už vôbec nie na liečenie ľudí. Podľa nemeckého novinára Waltera Wüllenwebera, ktorý takmer rok rešeršoval pre jeho článok v Sterne, iba vo Veľkej Británii bolo možné nahliadnuť do účtových spisov rádu za jeden rok. Z údajov jemu dostupných iba 7% príjmov bolo využitých v prospech práce s chudobnými a až 90% vyzbieraných peňazí previedol rád na účet do Vatikánskej banky, kde sa stopy po peniazoch strácajú. Podobná situácia bola v New Yorku. Podľa výpovede Shieldsovej, ktorá spravovala príjmy, dostala vždy koncom roka príkaz previesť peniaze do Vatikánu.** Peniaze rádu spravoval totiž práve Vatikán. Čo sa s nimi stalo tam, nikto nevie. Na otázky ohľadom príjmov a transparetnosti vo financovaní odpovedajú setry rádu zásadne frázou v duchu, že našim bankárom je Boh, len on vie, koľko máme peňazí a kde sú.
Kritické hlasy sa ozývajú čím ďalej tým viac, dokonca v samotnej Indii. Indický Forbes zverejnil článok spochybňujúci legitimitu aury vytvorenej okolo anjela milosrdenstva, ako ju často nazývali. V článku sa opätovne objavuje kritika na odmietanie modernej medicíny a pasívny prístup k utrpeniu, ako i nejasnosti okolo financovania a využitia peňazí. Pritom indická vláda vyžaduje od charitatívnych organizácií transparentné účtovníctvo. Ale rád Matky Terazy vraj účty v indických bankách nevedie.
V Indii - a v treťom svete vôbec - pritom pôsobí množstvo organizácií, poskytujúcich skutočnú lekársku pomoc. Len v Kalkate je ich viac ako 200. Ich reputácia a finančné príjmy sa samozrejme s rádom nedajú ani porovnať. Pritom reálne zachránili a uzdravili množstvo ľudí, ktorí by v hospicoch Matky Terezy boli v bolestiach jednoducho zomreli.
Matka Tereza vyzdvihla utrpenie chudobných, vraj Kristu milé, na piedestál úcty a obdivu, ale na druhej strane neurobila v praxi nič pre skutočné zlepšenie ich života. Slová samotnej Matky Terezy: ,,Ľudia si myslia, že sme sociálne pracovníčky. Nie sme. Slúžime Kristovi. Slúžim Kristovi 24 hodín denne." [ii] Hitchens kladie oprávnenú otázku. „Prečo sa nikdy nespomína, že ňou samou deklarovaný motív dobročinnosti bolo presadzovanie náboženského fundamentalizmu, interpretácia katolíckej doktríny v jej najextrémnejšej podobe?"[iii]
Samotný Vatikán sa k nej staval najskôr rezervovane; bola kritičkou snahy o modernizáciu katolíckej cirkvi na II. Vatikánskom koncile, keď tvrdila, že „nepotrebujeme reflexiu alebo nové myslenie; potrebujeme iba viac viery". Postupom času sa jej narastajúca popularita začala hodiť aj Vatikánu. Bola skrátka majsterkou PR a skvelou fundraiserkou. Nakoniec, jej dogmatické presadzovanie viery, ostrá kritika antikoncepcie a interrupcií a na druhej strane glorifikovanie utrpenia chudobných namiesto snahy o aktívnu zmenu ich postavenia, katolíckej cirkvi len a len vyhovovali. Matka Tereza vytvárala pre cirkev ideálny obraz ženy, služobnice viery a misionárky pomáhajúcej tým najúbohejším - udržať ich v ich pasivite. Aký to kontrast s obrazom modernej ženy! Aký to kontrast s nebezpečnou teológiou oslobodenia, kritickou k situácii chudobných a jej príčinám!
Napriek všetkému je Matka Tereza považovaná aj medzi sekulárnymi ľuďmi za jednu z najväčších morálnych autorít dnešných čias. Jej pomoc chudobným ľuďom v Indii utišuje postkoloniálne svedomie moderného západu, v ktorom stále vŕtajú výčitky z dôb kolonializmu a pocitu nadradenosti bielej rasy.
Matka Tereza je symbolom a legendou. Je univerzálnou odpoveďou na akúkoľvek kritiku cirkvi vrátane jej morálnej krízy vyvolanej nespočetnými prípadmi sexuálneho zneužívania detí a mladistvých. Tá odpoveď znie: Cirkev predsa robí aj množstvo dobrého! Pozrite sa na Matku Terezu!
Skrátka, keby Matka Tereza neexistovala, musela by si ju cirkev vymyslieť.
Nezabudnúť na Orwela!
Tak čo? Presvedčili vás tieto fakty a prehodnotili ste, kto zo spomínanej trojice je skutočná morálna autorita? Pochybujem.... Pinker vysvetľuje, prečo. Naše mysle sú zatienené aurou svätosti, ktorá odvádza našu pozornosť od objektívneho pohľadu na skutočné konanie vedúce k utrpeniu alebo blahu ľudí.
Morálne dobro je to, čo nám dáva pocit hodný ľudskej bytosti, píše Pinker. Snažíme sa ho nájsť v našich priateľoch, pestovať ho v našich deťoch, požadovať od našich politikov a zdôvodňovať ho našim náboženstvom. Nerešpektovanie morálky je považované za príčinu každodenných hriechov a najhorších zverstiev v histórii ľudstva. Práve kvôli tej nesmiernej váhe, ktorú pripisujeme morálke, musí byť jej koncept väčší ako ktokoľvek z nás a stáť mimo nás.
Je teda v záujme ľudstva a jeho ďalšieho prežitia, aby sme sa nedali balamutiť legendami a mýtami. Aby sme nesúdili činy človeka podľa jeho reputácie morálnej autority, ale naopak; prisudzovali reputáciu morálnej autority človeku podľa jeho skutočných činov a motívov jeho konania v prospech ľudstva.
A hlavne, nezabudli pritom na Orwela. Každý svätec musí byť považovaný za vinného, pokiaľ nebola dokázaná jeho nevina.
(aktualizované, pridané nové linky a zdroje)
Hitchensov dokument o Matke Tereze vysielanýna BBC. V USA sa k jeho vysielaniu neodhodlal žiadna TV stanica.
Zdroje uvedené v súvisiacich článkoch.
* Fox, Robin (1994), "Mother Theresa's care for the dying", The Lancet 344 (8925): 807
[i] http://www.24hod.sk/Zomrel-laureat-Nobelovej-ceny-za-mier-Norman-Borlaug-cl87637.html
[i] http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,138292,00.html
[ii] http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,138292,00.html?iid=chix-sphere#ixzz0wyNWcdGd
[iii] http://www.secularhumanism.org/library/fi/hitchens_16_4.html
** Doplnené 22.8. kvôli obviňovaniam v diskusii o zavádzaní.
