reklama

Homosexualita ako univerzálny jav v dejinách

Homosexualita sa - najmä z úst politikov a cirkvi, ktorí tak radi moralizujú - často označuje ako niečo neprirodzené, ako následok moderného trendu. Niektorí dokonca hovoria o "homosexualizácii spoločnosti".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (265)

Prvé zmienky a antika

Prvé zmienky o homosexualite pochádzajú už z prelomu 25. a 24. storočia p.n.l. z čias piatej dynastie starovekého Egypta, z ktorého pochádza spoločná hrobka dvoch mužov Khnumhotepa a Niankhkhnuma. V hrobke sa nachádzajú obrázky mužov, držiacich sa za ruky a objímajúcich sa. Niektorí historici považujú túto dvojicu za prvý známy homosexuálny pár v histórii ľudstva.

Pojem "lesbičky/lesby" sa začal používať v 6.st. p.n.l. podľa ostrova Lesbos, ktorý bol domovom lyričky Sapfó a jej dievčenskej školy. Vášeň ku jej žiačkam vyjadrovaná v jej poémach sú prvými zmienkami tzv. gynerastie (vzťah staršej ženy k mladšej, opak pederastie).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyspelá Krétska kultúra v 7. storočí b.c. podľa Plutarchových zdrojov praktizovala hierarchické homosexuálne vzťahy - pederastiu - medzi dospelými aristokratmi (philetor), ktorý rituálnym spôsobom unášali na dva mesiace mladých chlapcov (kleinos). Mladí muži profitovali z takéhoto spojenia nielen sociálnym postavením, ale aj získavaním znalostí a schopností od aristokrata. Dnes sa takáto rituálna forma únosu považuje za vstup mladých mužov k dospelosti, tzv. segregáciu od rodiny. Krétsky model únosu napodobňovali aj v iných mestách ako Téby a Korinte. V Tébach sa tento rituál tradoval podľa mýtického kráľa Laia, ktorý uniesol Pelopovho syna Chrysippa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vplyv krétskej a dórskej sexuality sa rozšíril i v antickom Grécku. Kultúra športu, kult nahého tela a mužskej lásky hlavne vo forme pederastie sa prejavovali nielen v dórskych oblastiach ako Sparta a Kréta, ale i v najmocnejších iónskych mestách ako Eretria a Aténach, najmä vo vrcholných časoch pod vládou Perikla. Aj tu sa vždy jednalo o vzťah staršieho - aktívneho, milujúceho - muža (erastes) a mladšieho, pasívneho a milovaného (eromenos). K takýmto párom patrili legendárne postavy ako Achilles a Patrokles či mýtický príklad vzťahu Zeus a Ganymedes. Známy je aj vzťah Sokrata k mladému Alkibiadovi, neskôr zradcovi Atén. Hoci bol Sokrates ženatý so Xantipou, udržiavanie (pravdepodobne) mileneckého vzťahu s Alkibiadom nebolo nič nemorálne alebo nezvyklé. Naopak, láska medzi starším vzdelaným mužom a mladším, vzdelávaným, bola výsadou aristokracie a považovala sa za vznešenú, za splynutie tela a duše, kým manželstvo so ženou slúžilo skôr k ľudskej reprodukcii. Sexualita nebola v antike viazaná na pohlavie a ženy, ktoré nemali v demokratických Aténach žiadnu politickú moc a väčšinou ani adekvátne vzdelanie, zrejme neboli dostatočne zaujímavé pre milenecké vzťahy vzdelaných a vplyvných mužov, snáď s výnimkami niekoľkých hetér. Podľa Aristotela boli takéto vzťahy schvaľované aj ako forma kontroly populačného vývoja. Platón vo svojej Hostine považoval takého vzťahy za dokonalé, za splynutie duševného a telesného krásna, kým heterosexualitu opísal ako neprirodzenú. Až na sklonku života začal prehodnocovať intímne pederastné vzťahy a vyzýval k zdžanlivosti - platonickej láske - ako k ideálu dokonalosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z antického pederastného vzťahu mali výhody obe strany - mladší muž takto získaval múdrosť a skúsenosti, kým starší hlavne sexuálne uspokojenie. Podobné vzťahy boli i v armáde, kedy starší bojovník prijímal mladšieho muža do výchovy a bol jeho učiteľom a milencom zároveň. Malo to aj pragmatický dôvod - muž bojujúci po boku milovanej osoby sa správa oveľa udatnejšie a svojho partnera ochraňuje hlbšou motiváciou. V Sparte bol bojovník, ktorý nemal žiaka-ochrancu dokonca pokutovaný, nakoľko zlyhal pri odovzdávaní vlastnej jedinečnosti ďalšej generácii.

Známym príkladom bojovej jednotky vytvorenej zo 150 pederastných párov je tzv. Posvätný tébsky batalión, nasadený do boja proti Filipovi II. Macedónskemu (338 b.c.). Batalión bol zničený najväčším vojvodcom v antickom Grécku, Alexandrom Veľkým, zhodou okolností tiež známym svojou náklonnosťou k mužom. Známy je najmä jeho dlhodobý vzťah blízkemu druhovi a (veľmi pravdepodobne) milencovi Hefaistionovi. Historici často diskutovali o Alexandrovej ambivalentnej sexualite. Podľa Curtia Alexander pohŕdal heterosexuálnymi radovánkami natoľko, že jeho matka sa obávala, či bude schopný splodiť potomkov. Na povzbudenie jeho chuti k opačnému sexu priviedli kráľ Filip a Olympias kurtizánu Kallixeinu z Thesálie. No starovekí autori neboli všetci jedného názoru. Eumenes tvrdil, že Alexandrovi „sex neprinášal útechu", kým podľa Athenaiosa bol Alexander bol „divoký pederast". Existovali však minimálne dvaja muži v Alexandrovom živote - spolubojovník Hefaiston a eunuch Bagoas[1] - s ktorými mal blízky vzťah.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otázka, či bol Alexander homosexuál alebo bisexuál v modernom zmysle týchto slov, je sporná. Gréci a macedónski Slovania, ktorí Alexandra považujú za národného hrdinu, dokonca v rozpore s historickými dokumentmi popierajú Alexandrovu náklonnosť k mužom, čo súvisí hlavne s dnešným vnímaním sexuality v týchto krajinách. Väčšina medzinárodných vzdelancov však takéto diskusie považuje za anachronistické. Zdôrazňujú, že koncepcia homosexuality v staroveku neexistovala, a že sexuálna príťažlivosť medzi mužmi bola vnímaná ako normálna a univerzálna súčasť ľudskej prirodzenosti, pretože ľudia boli presvedčení, že mužov priťahuje krása, čo je atribút mladých, bez ohľadu na pohlavie. Navyše, ak Alexandrov ľúbostný život bol prehreškom v dobe, keď štandardným modelom mužskej lásky bola pederastická láska., tak to nebolo kvôli milovaniu pekných mladíkov, ale kvôli styku s rovnako starým mužom Hefaistonom

Hoci záujem o grécku kultúru bol od dôb renesancie veľmi rozšírený, o pederastii a bisexualite antických Grékoch sa hlboko mlčalo. Pre prudérnu kresťanskú Európu bola predstava vyspelej antickej kultúry spojenej s „gréckym hriechom" neprijateľná. Až 1836 publikuje Heinrich Hoessli vo Švajčiarsku prvé číslo časopisu Eros: Die Männerliebe der Griechen (Mužská láska Grékov), obhajobu homosexuálnej lásky podľa gréckeho vzoru. Vo vedeckých kruhoch prelomil tabu vedec Eric Bethe v. r. 1909, ale trvalo takmer ďalších 50 rokov, kým bola grécka pederastia prijatá ako historický fakt. Dovtedy sa zachované fakty a množstvo jednoznačných obrazov hlavne na keramike vykladali ako všeličo iné, napr. dvojicu zápasiacich mužov.[2]

V starom Ríme bol najznámejší bisexuál Nero (54 a.c.), ktorý sa v legálnych ceremóniách oženil s dvomi mužmi[3], hoci je ťažké nájsť jednoznačné pomenovanie pre formu resp. formy Nerovej sexuality. Napr. prvého z manželov, ešte chlapca Sporusa nechal vykastrovať a snažil sa z neho urobiť ženu vrátane závoja pri svadobnej ceremónii. V prípade druhého sobáša s Doryphurom obrátil Nero kartu a sám hral ženu. Vzťahy gayov boli v starom Ríme väčšinou akceptované a legalizované.

Príchod kresťanstva a reštrikcií

Prelom v postoji k homosexualite prichádza vplyvom kresťanstva. Cisár Konštantín, ktorý sám konvertoval na kresťana, uznáva v r.312 legalitu kresťanstva a jeho dominanciu. Jeho syn Konštantín II. zákonom vyhlasuje homosexuálne manželstvá a homosexualitu ako takú za zakázanú. Od tejto doby je postoj spoločnosti k homosexualite formovaný odmietavým postojom katolíckej cirkvi - v Starom zákone bol pohlavný styk muža s mužom trestaný ukameňovaním. Paradoxne, Starý zákon v knihe Samuelovej popisuje aj vzťah Dávida a Jonáša, syna : "Jonáš a Dávid si dali prísľub, lebo ho miloval ako svoju vlastnú dušu". [4]

V roku 529 Justiánov kódex zakazuje homosexualitu v Byzanskej ríši. Iná situácia je napr. v Škandinávii, kde kult transvestitizmu pretrváva stáročia. Nedostatkom žien sa pederastné vzťahy stávajú bežné, hlavne v armáde.

Postoj k homosexualite je odrazom postoja cirkvi k sexualite ako takej.. Mravoučné zásady rannej cirkvi však ovplyvnilo veľmi silne učenie Aurelia Augustina (354-430) - svätého Augustína. Bol to on, ktorý sa snažil vysvetliť nemravnosť každej ľudskej bytosti biblickým pádom Adama, „v ktorom všetci hrešia". Dedičný hriech sa stal sexuálne determinovaný a podľa Augustína sa prenášal prostredníctvom pohlavného aktu na každého ďalšieho človeka. Sexualita a pohlavná túžba sa stala hriechom a mala sa potláčať. Augustínovo učenie rigoróznej sexuálnej morálky malo ďalekosiahle následky, hoci on sám nežil celý život v zbožnej zdržanlivosti, naopak. V mladom veku žil hedonistickým spôsobom života - mal pätnásťročný vzťah s konkubínou, nemanželského syna a podľa niektorých zdrojov bol potenciálny homosexuál[5]. Jeho život odráža výrok "da mihi castitatem et continentiam, sed noli modo"[6]- "obdaruj ma cudnosťou a zdržanlivosťou, ale ešte nie teraz".

Historické osobnosti s homosexuálnymi sklonmi

V roku 1051 popisuje sv. Peter Damian v knihe Book of Gomorrah gay sex, pomerne častý medzi kňazmi. Aj najznámejší kráľ tejto doby, Richard Levie Srdce (1157 - 1199) bol pravdepodobne homosexuál[7], majúci vzťah s bratom svojej manželky Berengarie, kým jeho manželstvo bolo mnohých historikov iba formálne.

Homosexualita sa stáva zakázaná až neskôr, medzi 1250 až 1300 dokonca pod trestom smrti. Napriek tomu sa homosexuálne pomery vyskytujú aj na najvyšších miestach nielen svetských, ale i cirkevných. Známy pederastný vzťah je pápeža Júlia III. a kardinála Innocenza Ciocchi Del Monte, ktorého prijal pápež ako 14 ročného. Podľa historických zdrojov s ním a inými mladými kardinálmi poriadal pederastné orgie. [8]

Najväčší renesanční umelci Leonardo da Vinci[9] a Michelangelo[10] boli veľmi pravdepodobne obaja homosexuálne resp. minimálne bisexuálne orientovaní. Leonardo bol vo svojich 24 rokoch zatknutý a obvinený zo sodómie. Z jeho života nie je známy milenecký vzťah k žene, zato jeho mladý druh Salai (il Salaino, vlastným menom Gian Giacomo Caprotti da Oreno) ho sprevádzal životom tri desaťročia.

Michelangelo bol celý život zmietaný medzi svojou vierou a vášňou k mladým mužom. Hoci mal aj (aspoň platonické) vzťahy k ženám - Catherine Medicci a Vittorii Colonna, jeho najvášnivejší vzťah bol ku Tommasovi dei Cavalieri (c. 1509-1587), ktorý vo svojich 23 rokoch stretol 57 ročného Michelangela a zotrval pri ňom až do jeho smrti. Michelangelova vášeň pre krásu mužského tela mu pomohla vytvoriť najúžasnejšie sochárske diela počnúc mladým dokonalým Dávidom, kým telá žien vyzerajú ako „mladí muži s prsiami". Jeho homoerotická poézia je prvá v modernej dobe, ospevujúca náklonnosť k mužovi 50 rokov pred známymi Shakespearovými dielami.

Rovnako je známy vzťah ďalšieho maliara Caravaggia a Francesca („Cecco") Boneri, ktorý mu stál modelom pre mnohé obrazy vrátane známeho Amora Vincit.

Shakespeare bol ženatý s Anne Hathaway a mal s ňou deti, v jeho Sonetoch však adresuje 26 ľúbostných básní žene ("Dark Lady") a až 126 mladému mužovi ("Fair Lord"). Hoci nie sú známe dôkazy o homosexuálnych vzťahoch Shakespeara, podľa básní bol aspoň platonickým bisexuálom.

V 1533 zavádza v Anglicku kráľ Henrich VIII tradíciu zákonov sodómie, podľa ktorých je každá sexuálna aktivita, ktorá nie je praktizovaná za účelom rozmnožovania sa, posudzovaná ako trestný čin. To sa týka pohlavného styku rovnako ako masturbácie, análneho alebo orálneho sexu bez ohľadu na pohlavie. Homosexualita je v tomto čase postihovaná takmer všade. Prvý prípad odsúdenia pre lesbický vzťah je v severnej Amerike v r.1649 v Plymounte, Massachusetts. Trestanie sodómie sa stáva rozšírené aj v Európe, napr. medzi 1730 a 1811 sa v Holandsku koná séria spektakulárnych procesov a popráv.

Príchod osvietenstva

Zmena postoja k sexualite a homosexualite nastáva v Európe pod vplyvom osvietenských myšlienok.. Francúzsko dekriminalizuje sexuálne vzťahy medzi mužmi v roku 1792, Belgicko 1795. Nasleduje Holandsko, Bavorsko a Portugalsko, kým Poľsko naopak homosexualitu zakazuje v 1835 a USA zavádzajú v r. 1828 do trestného zákona právny termín "trestného činu proti prírode". Tresty v Anglicku za sodómiu sa postupne znižujú, ale vzťah medzi mužmi (nie ženami) zostáva stále trestný. Dramatik Oscar Wilde bo podľa tohto zákona odsúdený v r. 1895 na dva roky ťažkých prác. Oskar Wilde bol známy svojou pederastnou homosexualitou, na obhajobu ktorej predniesol na súde:

" Láska, ktorá sa v tomto storočí neodvažuje vysloviť svoje meno, je silné očarenie staršieho muža voči mladšiemu ako to bolo medzi Dávidom a Jonášom[11], ako v základe Platónovej filozofie, ako ju nájdeme v poémach Michelangela a Shakespeara. Je to hlboká duševná príťažlivosť, rovnako čistá ako dokonalá. Inšpiruje a preniká veľké diela umenia ako tie u Shakespeara a Michelangela, a mojich dvoch listov. V tomto storočí nepochopená, natoľko nepochopená, že sa popisuje ako "láska, ktorá sa neodvažuje vysloviť svoje meno". To je dôvod, prečo tu teraz stojím. Je nádherná, je jemná, je najvznešenejšia zo všetkých náklonností. Nie je na nej nič neprirodzené. Je intelektuálna a opakovane existuje medzi starším a mladším mužom, keď ten starší má intelekt a mladší zábavu, nádej a kúzlo života pred sebou. Svet ale nerozumie, že sa to tak má byť. Svet sa z toho vysmieva a niekedy aj trestá na pranieri."[12]

V roku 1869 sa prvýkrát objavuje termín "homosexualita" v pamflete, ktorého autorom je Karl-Maria Kertbeny (1824-1882), neskôr v 1892 aj termíny "bisexuál" a "heterosexuál" v Chaddockovom preklade Kraft-Ebingovej Psychopathia Sexualis. Od r. 1920 sa v undergrounde začína používať označenie "gay".

Prelom v tabu o homosexualite spôsobili známe Kinseyove správy (Kinsey reports), t. j. štúdie „Sexuálne správanie muža" (1948) a ale aj nasledujúcej menej známej publikácie „Sexuálne správanie ženy" (1953). Z ankety 18 tisíc ľudí šokoval verejnosť jej výsledkami: 37 % mužov priznali aspoň jednu homosexuálnu skúsenosť v živote. 10 % mužov bolo v posledných troch rokoch "viac-menej výhradne homosexuálnych" a 4 % bolo výhradne homosexuálnych po celý svoj život. 2,8 % z opýtaných mužov sa označilo za homosexuálov alebo bisexuálov homosexuálnej menšiny a homosexuálneho hnutia. Kinsey navrhol stupnicu sexuality od 0 do 6, kde 0 znamená čiste heterosexuálne a 6 čiste homosexuálne chovanie . Podľa neho boli ľudia s extrémnymi hodnotami 0 alebo 6 skutočne výnimkami. Morálni tradicionalisti šaleli a obviňovali Kinseya, že úmysle propaguje homosexualitu. Vlna odporu po vydaní druhej Kinseyovej správy v roku 1953 bola natoľko silná, že Rockefellerova nadácia ukončila financovanie projektu. Kinseyho vypočúvali pred Kongresom, bol obvinený z obscénnosti a vyšetrovaný FBI a označený za komunistu, ktorý prišiel, aby zničil americkú rodinu. Zvyšok života strávil v neustálom strese a hlbokej depresii.

Kinseyho práce zásadne ovplyvnili sexuálnu revolúciu 60. rokov 20. storočia, najmä v USA.. Údaj o 4 % mužoch s trvalo homosexuálnym správaním, hoci bol od tej doby mnohokrát oponovaný a korigovaný, sa stal a dodnes zostal jedným zo základných symbolov „4% menšiny".

Akokoľvek sa to budeme snažiť prekrúcať a zahmlievať, homosexualita patrí k ľudstvu a je súčasťou jeho histórie a to oveľa dlhšie ako ideológie, ktoré sa ju snažia tabuizovať a/alebo potláčať. Tvrdenia o tom, že sa jedná o moderný trend, svedčia jedine o neznalosti ich autorov respektíve o ich ignorancii a homofóbii. 

(Písané pre Museion, pozmenené a krátené)

Zdroje:

Arkenberg, J. S. Dept. of History, Cal. State Fullerton

Boswell, John: Christianity, Social Tolerance, and Homosexuality (1980)

Cartledge, Paul, Profesor gréckej histórie na Univerzite v Cambridge, autor Alexander the Great: The Hunt for a New Past (2004).

Dover, Kenneth J. . Greek Homosexuality, New York; Vintage Books, 1978 

Galán, Juan Eslava: Láska a sex v starom Grécku, Ikar 2004

Hubbard, Thomas K. . Homosexuality in Greece and Rome, U. of California Press, 2003

Internet Ancient History Sourcebook http://www.fordham.edu/halsall/ancient/asbook.html

Larivière, Michel: Homosexuels et bisexuels célèbres, Delétraz, 1997

Serge Bramly, Leonardo: Discovering the Life of Leonardo Da Vinci (1991):

Suetonius: De Vita Caesarum--Nero, c. 110 C.E. , Ancient History Sourcebook, Translated by J. C. Rolfe.

White, Michael: Leonardo, The First Scientist (2000)

Wills, Garry: Saint Augustine, Penguin Group, New York, 1999

Wikipedia, http:en.wikipedia.org

[1] Paul Cartledge, Profesor gréckej histórie na Univerzite v Cambridge, autor Alexander the Great: The Hunt for a New Past (2004).

[2] Juan Eslava Galán: Láska a sex v starom Grécku, Ikar 2004

[3] Ancient History Sourcebook: Suetonius: De Vita Caesarum--Nero, c. 110 C.E. , Translated by J. C. Rolfe.

[4] 1 Sam. 18:3, voľný preklad autorky

[5] Saint Augustine By Garry Wills, Penguin Group, New York, 1999

[6] Conf., VIII. vii (17)

[7] Podľa encyklopédie Britannica

[8] Michel Larivière, Homosexuels et bisexuels célèbres, Delétraz, 1997

[9] Napr. Michael White, Leonardo, The First Scientist (2000)

[10] Napr. Serge Bramly, Leonardo: Discovering the Life of Leonardo Da Vinci (1991)

[11] Starý zákon v knihe Samuelovej popisuje vzťah Dávida a Jonáša, hrdinskej dvojiche královstva Izraelského. Medzi religionistami sa vedie diskusia, či šlo o lásku platonickú, romantickú alebo sexuálnu.

[12] Voľný preklad autorky

Olga Pietruchová

Olga Pietruchová

Bloger 
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu